sociálneho systému sa začína narodením človeka a jeho začlenením do konkrétnych skupín, najčastejšie do rodiny. Začína sa tým celoživotný proces označovaný ako socializácia. Je to proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si dieťa osvojuje sociálne normy, hodnoty,
postoje, formy sociálneho správania, čiže stáva sa tvorom spoločenským. Prostredníctvom socializácie je asimilovaný do spoločnosti, stáva sa jej súčasťou i nositeľom, dodržiavateľom i kontrolórom sociálnych princípov a zásad. Pretože medzi rôznymi sociálnymi systémami sú rozdiely, tak sú rozdiely aj v používaní socializačných techník a postupov, ako i konkrétnych cieľov, ktorých socializáciu je potrebné dosiahnuť. Tým je aj spôsobený rozdiel medzi príslušníkmi rôznych spoločenstiev, pretože ich členovia sú podrobený odlišným vplyvom. Prejaví sa to v typických a očakávaných formách správania členov rôznych sociálnych systémov. Členovia toho istého systému sú vystavený rovnakým socializačným technikám, čo zaručuje ich unifikáciu, avšak iba v tej všeobecnej rovine, ktorá sa týka sociálneho systému ako celku. Rozdiely medzi ľuďmi nám však napovedajú, že aj v rámci jedného systému, vplyvy na ľudí sú iné. Príkladom môžu byť aj dvojčatá vyrastajúce v rovnakom časovom úseku, v rovnakých prírodných i sociálnych podmienkach, avšak nimi osvojené sociálne normy môžu byť veľmi rozdielne i v takých zásadných veciach ako je vzťah k práci, ľuďom či alkoholu.

Socializácia je proces celoživotný. Vychádza sa najmä z neustáleho determinačného vplyvu sociálneho prostredia, ako i z podstaty človeka, ktorý tým že sa dostáva do nových a nových sociálnych situácií, nadobúda skúsenosti a poznatky, ktoré obohacujú jeho arzenál spôsobov správania a ktoré sú v ňom latentne zakotvené. Pre každého z nás situácia nie je ukončená jej vyriešením, ale zanecháva stopu, ktorú v obdobnej situácii môžeme znovu využiť. Takto nadobudnuté skúsenosti majú pre nás regulačnú, sebavýchovnú i sebaformulujúcu funkciu. Môže však ísť aj o zámerné osvojovanie si foriem sociálneho správania, v rámci ktorého sa človek učí sociálnym technikám, životu s druhými ľuďmi, schopnosti riešiť sociálne situácie, na čo sa v psychológii využívajú princípy aktívneho sociálneho učenia.
Socializácia osobnosti sa uskutočňuje rámcovo dvoma cestami: spontánne a prostredníctvom inštitúcií, alebo inštitucionalizovanými formami. Tieto sa navzájom dopĺňajú, hoci nie vo všetkých spoločenstvách sa možno stretnúť s ich kombináciou. Poukazujú na to výskumy kultúrnych antropológov napr. v Tichomorí, kde celkový systém socializácie a výchovy mladej generácie je zabezpečovaný spontánnymi cestami t.j. priamo každodenným životom. Deti sa učia tým, že sa zúčastňujú všetkých činností dospelých a spontánne ich napodobňujú. Týka sa to tak foriem správania, ako i rôznych pracovných činností. Spoločným prvkom obidvoch foriem socializácie je učenie sa na základe vlastnej skúsenosti. Tá je dôležitá nielen v detstve, ale i v dospelosti, kedy vlastnou aktivitou zvyšujeme svoju sociálnu kompetenciu, schopnosť efektívne sa adaptovať na sociálne prostredie. Spontánne mechanizmy socializácie spočívajú na vplyve aktuálneho sociálneho prostredia na svojich členov, najmä systémom nápodoby. Dieťa spontánne alebo i vedome napodobňuje správanie, myslenie, postoje, názory, výzor a pod. určitého modelu:

1.fyzicky prítomné, s ktorými je dieťa v priamom kontakte, napr.: otec, matka, učiteľ,
2.pôsobiace sprostredkovane, najmä prostriedkami masovej komunikácie – herci, speváci, športovci,
3.exemplárne modely, ktoré spoločnosť predkladá svojím členom formou povestí, bájok.
Každá spoločnosť si teda vytvára určité modely – vzory, ktoré sú potom predkladané v systéme výchovy svojim členom, alebo sú samostatne vyberané jednotlivcami. Nemusí a ani sa vždy nedosiahne zhoda medzi oficiálne predkladanými modelmi a modelmi, ktoré si mladí