vyberajú. Ba dokonca si vyberú modely, ktoré im nikto nepredkladal, alebo sú v spoločnosti negatívne hodnotené. Takto vlastne vznikajú rôzne skupiny mladých, ktoré špecificky a svojsky chcú vyjadrovať svoj nesúhlas so spoločnosťou, alebo chcú pôsobiť asociálne. Na objasnenie mechanizmov napodobnenia N. E. Miller a J. Dollard predložili v roku 1941 svoju teóriu, kde napodobnenie nechápu ako inštinkt, ale ako proces sociálneho učenia, najmä na báze správania druhých. Tvrdia, že ak ľudia poznajú správanie iných, ktoré vedie k odmene, budú prejavovať tendencie zvoliť také isté správanie. Dokumentujú to príkladom: dvaja bratia sa hrajú a čakajú na návrat otca domov. Otec zvyčajne prichádza s cukríkmi. Starší počuje zvuk krokov pri vchode. Pre neho je to signálom návratu otca. Reaguje na to a beží ku dverám. Pre mladšieho ešte zvuk krokov ešte nie je signálom a preto ku dverám nebeží. Hrá sa ďalej aj keď starší brat beží k otcovi. Neskôr mladší brat beží za starším a obaja dostanú od otca cukrík. V nasledujúcich situáciách bude mladší brat častejšie bežať, ak uvidí utekajúceho brata. Získaním cukríkov sa postupne stabilizuje správanie mladšieho a ten bude utekať vždy k dverám, ak tak urobí starší brat, hoci miesto a čas sa budú meniť. Takým spôsobom sa mladší naučil napodobňovať staršieho, ale kroky otca ešte nenadobudli pre neho charakter signálu.

Súčasná sociálna psychológia

Ak sa hovorí o súčasnej sociálnej psychológii, myslí sa takmer 50-ročný časový úsek, t.j. od skončenia 2. svetovej vojny. Počas neho samotná sociálna psychológia zaznamenala určité zmeny súvisiace s teoreticko-metodologickými i praktickými otázkami. Je zrejmé, že i v rámci tohto úseku možno hovoriť o niektorých etapách. S. Moscovici už pred dvadsiatimi rokmi vyznačuje tri takéto etapy: taxonomickú, diferenciálnu a systémovú.

Taxonomická sociálna psychológia (40.-50. roky), sa sústreďuje na opis premenných, ktoré ovplyvňujú reakcie jednotlivcov. Základným pojmom je objekt, ktorý môže byť sociálny a nesociálny. Zaujíma ju najmä vplyv sociálnych stimulov na myslenie i na celú osobnosť. Diferenciálna sociálna psychológia (50.-60. roky), vychádza z existencie diferencie rôznych kritérií, ktoré ovplyvňujú reakcie človeka vzhľadom na iného človeka. V systémovej sociálnej psychológii pristupuje vo vzťahu subjekt-objekt ešte faktor činnosti, čím vzniká trojuholník, kde jednotlivé komponenty sú navzájom podmienené. Podľa neho sa sociálna psychológia má rozvíjať v zmysle systémovej sociálnej psychológie t.j. takej, ktorá by nevidela na jednej strane objekt a na druhej subjekt, bez rešpektovania mnohých vstupných premenných. Rozvoj sociálnej psychológie nemožno predpovedať bez vzťahu k spoločenskej situácii a bez zmien, ktorých sme svedkami. Tie prinášajú nové sociálnopsychologické javy, často protirečivého charakteru. Na jednej strane je silná tendencia utvorenia veľkých spoločenských útvarov, na druhej strane sa však objavujú hnutia a tendencie presadzovania záujmov menších skupín – národov a národností, etnických skupín a pod.

Tieto zmeny nemôžu obísť jednotlivca, rôzne skupiny i veľké spoločenstvá. Najmä v krajinách, kde došlo k zmene spoločenského systému, sa mení postavenie jednotlivca, jeho pole pôsobnosti, vznikajú nové vzťahy a väzby, samotné vzťahy jednotlivec – spoločnosť naberajú inú formu a úroveň. Zmeny spoločenských systémov, rozširovanie demokracie, tendencia celosvetovej otvorenosti prinášajú nové situácie, výmeny názorov, častejšie kontakty príslušníkov iných kultúr, ale aj zástancov odlišných názorov, postojov a životného štýlu.
Sociálna psychológia je vedou 20. storočia a v priebehu svojej histórie presvedčila o svojej opodstatnenosti. Hoci v určitých sférach ju charakterizuje nejednotnosť názorov. Je však predpoklad, že prevládnu integrujúce tendencie, ktoré by v najbližšom období viedli k naplneniu prognóz S. Moscovicica – aby psychológia bola viac sociálnou.