Človek musí byť v kontakte s inými ľuďmi, musí si vymieňať názory a informácie, lebo to je jeden z najdôležitejších predpokladov jeho existencie. V procese interakcie dve alebo viac osôb na seba reagujú, vymieňajú si skúsenosti. Podávanie informácií pri interakcii, oznamovanie určitých významov pri priamom alebo nepriamom sociálnom styku nazývame komunikáciou. Komunikácia je základná zložka interakcie medzi ľuďmi. Schopnosť komunikovať nie je tendencia len špecificky ľudská, ale nachádzanie ju aj v ríši zvierat (komunikujú mravce, včely, opice atď.). U človeka je to jeho schopnosť komunikovať v reči hovorenej a písanej vo forme filozofických názorov, matematických symbolov, umeleckých prejavov a pod. a predovšetkým jeho charakteristická symbo¬lická komunikácia, t. j. komunikácia pomocou špecifických symbolov (rečových, výra¬zových) .

Osobitným prípadom medziľudskej symbolicky založenej komunikácie je reč. Pro¬striedkom hovorenej reči je jazyk. Bežne sa rozoznávajú reči: l. mimické, 2. gestikulačné, 3. zvukové: a) prosté, b) modulované, c) artikulované, t. j. verbálne; 4. písané. Základným elementom reči je slovo. Slová majú rozličné funkcie: sú symbolmi určitých predmetov, atribútmi predmetov a samy sú predmetmi (kniha, stôl, muž, žena). Reč má svoju osobitnú funkciu: 1 označovať veci, javy; 2. dávať ich do vzájomného vzťahu (píšem list priateľke); 3. vyjadrovať skúsenostný zážitok.

Psychologická funkcia komunikácie
Psychologickými otázkami jazykovej stránky ľudskej komunikácie sa zaoberá zvláštny vedný odbor, psycholingvistika. Východiskom psycholingvistiky sú dva vý¬znamové elementy reči: fonémy (element hovorenej reči) a morfémy (významové elementy reči). Ďalším aspektom lingvistickej analýzy je syntax, t. j. časť gramatiky hovoriacej o stavbe vety, o tvaroch slov tvoriacich vetu a ich vetnom význame. Zrozu¬miteľná rečová komunikácia je podmienená predovšetkým hlasitosťou verbalizácie. Prah porozumenia hovorenému slovu je 25 decibelov.
Všetky reči majú vysokú redundáciu (nadbytočnosť slov), čo je predpokladom na ich porozumenie, a to zvlášť vtedy, keď sú pri oznamovaní zastúpené také metakomu-níkatívne faktory, ako je mimika a gestikulácia. Rečou sa tiež vyjadrujú emócie. Emócie možno vyjadrovať pomocou expresívnych slov („babizňa", „ten chlap je hlupák"), pridávaním častíc („však ja si to s ním vybavím"), zmenou slovosledu („tu zostaneš, nikam nepôjdeš") a inými prostriedkami, ktoré vyjadrujú len kvalitu citu a tiež jeho intenzitu.
Štruktúra komunikácie
Štruktúru komunikácie tvoria:
1. komunikátor (osoba, ktorá prednesie určitý obsah);
2. prijímateľ (komunikant, osoba, ktorá určitý oznam prijíma);
3. komuniké (oznámený obsah správy alebo informácie);
4. komunikačný kanál (spôsob, ako bolo komuniké podané);
5. psychický účinok prijatého komuniké (spätná väzba).

Niekedy sa rozoznáva egocentrický a sociálny prvok komunikácie. Komunikácia detí je egocentrická, komunikácia dospelých má viac sociálnych zložiek.
Komunikácia môže mať dynamický charakter a vytvára sa v procese sociálneho diania v rámci každej kultúry. Komunikovaním určitých pojmov, výrokov a pod. chápe prijímateľ v určitej miere ich spoločný význam, t. j. relácie a ich obsahy v systéme určitého konsenzu. Účinky komunikácie sú okamžité alebo neskoršie, dočasné alebo trvalejšie podľa povahy a formy komuniké, podľa jeho obsahu a podľa toho, aké má prijímateľ vlastnosti. Obsah komuniké sa vždy premieta do systému postojov a motí¬vov osobnosti a jeho percepcia je podmieňovaná takými osobnostnými črtami, ako je inteligencia, sugestibilita, temperament a pod.
Rôzne formy komunikácie sa vyznačujú rôznou formou účasti zúčastnených sub¬jektov.

Komunikácia môže prebiehať rôznymi formami: osobný rozhovor (súkromný, verejný - konkurz), diskusia (v náhodnej skupine, v dave, v rodine, s priateľmi atď.), formálne skupinové zhromaždenie (skupina priateľov, rodina a pod.), telefón, maso¬vokomunikačné prostriedky (rozhlas, televízia, film, tlač), osobná korešpondencia (listy), formálne listy (úradné oznámenia), reklama a reklamné tabule.
Osobitné znaky obsahuje sociálny prenos komuniké, t. j. keď určité komuniké prechádza súčasne cez viacerých prijímateľov, t. j. podáva sa ďalej, čím môže byť obsah značne skreslený. Verbálne a neverbálne formy komunikácie sú dotvárané vo svojich sociálnych významoch metakomunikatívnymi faktormi, ako sú emotívny akcent, výraz tváre, súhlas alebo nesúhlas, mimika tváre. Najvýraznejším prejavom komunikácie je výraz údivu a smiechu, ktoré sa prejavujú takto:
1. medzi mužmi a ženami nie sú podstatné rozdiely v utváraní a identifikácii výrazu emócii, ale ženy identifikujú výrazy citov omnoho výraznejšie ako muži;
2. výrazy príjemných emócií sa identifikujú lepšie než výrazy nepríjemných oznamov;
3. niektoré výrazy emócií sa posudzujú podľa mimiky.
Výrazy tváre - mimika
V rámci emočných stavov je mimika najdôležitejším informačným zdrojom o jed¬notlivcovi. Určitý vplyv vždy zohráva situácia, v ktorej z výrazu tváre môžeme deduko¬vať niektoré základné emócie. Obzvlášť je to možné pri týchto druhoch emócií:
-láska, šťastie, radosť
-prekvapenie, strach, bolesť
-nenávisť, znechutenie, pohŕdanie
-hnev, pomsta, utrpenie

Faciálny (obličajový, lícny) výraz emócií je najlepšie postihnuteľný z postojov a pohybov. Niektoré emočné výrazy sa posudzujú podľa mimiky hornej časti tváre (prekvapenie a strach), iné sa lepšie posudzujú podľa dolnej časti tváre (radosť a smiech), ale najlepšie sa posudzuje výraz emócií podľa výrazu celej tváre.
Očný kontakt je vizuálna interakcia (výmena pohľadov) a do tejto kategórie expresie sa zahŕňajú pohyby očí (očných viečok a obočia) a vizuálna interakcia (výmena pohľadov). Podľa rôznych postojov a citových vzťahov k druhej osobe sa človek menej pozerá na toho, koho nemá rád, alebo keď je téma rozhovoru veľmi chúlostivá, alebo v inej ťažkej situácii. Dôležitou funkciou pohľadu je interakcia. Pohľadom naznačujeme partnerovi, že srne reč ukončili a čakáme repliku. Pohľad je tiež jedným z faktorov, ktorým si vytvárame určité personálne vzťahy vo svojom okolí (poznáme sa z videnia). Viac očného kontaktu udržiavajú ženy so ženami ako muži s mužmi. Menej sympatií vzbudzujú u nás tí, ktorí sa pozerajú často a krátko. Pri dlhých pohľadoch nemusí ísť hneď o priateľstvo. Naopak, v niektorých prípadoch môže byť dlhodobý pohľad hostilný. Karhaná osoba pri rozhovore klopí oči, chválená osoba sa díva priamo do očí. Záleží na skutočnosti a poznaní celkového kontextu interpersonálnej percepcie.

Paralingvistické prejavy sa dajú usporiadať podľa spôsobu reči:
1. K hlasovým prejavom patrí výška hlasu, jeho intenzita (hlasitosť), timbré (zafarbenie) a zložitosť vokalizácie, ako je chraptivosť hlasu, oddychovanie, smiech, plač, nárek a pod. a všetky tieto informácie sú dôležité v sociálnych interakciách.
2. K časovým charakteristikám sa ráta rýchlosť reči, trvanie prejavu, rytmus, prestáv¬ky a kontinuita; k najčastejšiemu narušeniu kontinuity hovorovej reči prispieva váhanie, omyly, opakovanie, zajakávanie, zakoktáme. Takéto narušenia obyčajne signalizujú afekty stresu.
3. Prípady, keď jeden skáče druhému do reči, nedá mu dohovoriť, dominuje v reči, musí mať posledné slovo, vyjadrujú interakčnú charakteristiku.
4. Verbálna štylistická dimenzia je daná voľbou výrazu, jeho vycibrenosťou, starostli¬vou výslovnosťou, zvláštnosťou dialektu, prípadne určitou afektovanosťou atď. Perforačné prejavy sa zvýrazňujú pohybom hlavy a rúk alebo zmenou pozície celého
tela.
Tak vznikajú gestá, ktoré delíme na:
1. referenčné („vy hore", „vy dole", „absolútne", „pravdepodobne", „absolútne jasne");
2. improvizačné gestá (dôležité pri rozhovore s cudzincom);
3. formálne gestá (kývanie na rozlúčku).
Kineziologické prejavy (kineziológia - náuka o pohybe tela) sú širšieho charakteru a môžu mať podobu „nad", „pod", zahŕňajú tiež spôsoby správania a pohybov, ktoré sa vyskytujú u ľudí v priebehu diskusie.
Extrasenzorická komunikácia
Extrasenzorická komunikácia sa uskutočňuje predovšetkým ako tzv. telepatia, t. j. komunikovanie pocitov a predstáv medzi dvoma jedincami, väčšinou na seba fixova¬nými, keď sa jeden z nich obyčajne nachádza v nejakej vyhranenej životnej situácii (napr. v situácii ohrozenia života, umierania a pod.). V takej situácii dochádza k akejsi emisii paranormálneho komuniké, ktoré je opäť mimozmyslovou cestou, často na veľké vzdialenosti, percipované bez straty času. Percepcia telepatémom sa u percipienta

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk