Odborník na ľudskú komunikáciu C. Cherry ( 1966 ) píše, že človek vyvinul diferencovaný systém komunikácie, ktorý robí možným jeho sociálny život: ,, Komunikácia je v podstate sociálna záležitosť.“ Tam, kde sa stretne človek s človekom, nastupuje celkom zákonite proces sociálnej komunikácie. Latinské slovo ,, communicare“ znamená vlastne, ,, communem reddere“ , čo do slovenčiny môžeme preložiť ako urobiť spoločným. V sociálnej psychológii to môžeme opisne vysvetliť tak, že tu ide o čiastočné zbavenie niečoho subjektivity, akejsi výlučnej viazanosti na psychiku toho, kto niečo oznamuje. V širšom a hlbšom chápaní to môžeme preložiť aj ako oznámenie, čomu zodpovedá latinský ekvivalent ,, communicare est multum dare“ , čo znamená asi to , že komunikovať znamená mnoho dať.

Na všeobecne postavenú otázku: ,, Prečo komunikujeme?“ je možné odpovedať rôzne. Napríklad aj tak, že nemôžeme nekomunikovať, že komunikácia úzko súvisí so životom každého človeka, významne ho obohacuje a poskytuje mu množstvo informácií. Prostredníctvom komunikácie získame poznatky, názory, dozvedáme sa o postojoch, hodnotách, spôsobe života a životom štýle. Komunikácia reguluje naše konanie a správanie, ovplyvňuje naše ašpirácie, náš výkon a nasmerúva celkový pohľad na život náš i spoločnosti. Krátko a jednoducho povedané komunikujeme preto ( V. Farkašová, 1999):

• aby sme si vymieňali a získavali informácie a poznatky;
• aby sme presviedčali a získavali iných na svoju stranu, pre plnenie úloh vytýčených nami alebo niekým iným;
• aby sme poznali seba a iných ( spolupracovníkov, priateľov aj nie priateľov );
• aby sme nadväzovali sociálny kontakt, a neboli izolovaní, osamotení, pretože mať niekoho blízko patrí k základným ľudským potrebám.

Komunikácia už existuje na subhumánnej úrovni. Napr. u šimpanzov sa zistilo, že vydávajú a prijímajú do 30 rozlíšiteľných znakov.

Komunikácia to je: VZÁJOMNÁ VÝMENA INFORMÁCIÍ, SPRÁV, VÝZNAMOV MEDZI JEDNOTLIVCAMI ČI SKUPINAMI.


VÝNAM KOMUNIKÁCIE:

- komunikácia je prostriedok vzájomného ovplyvňovania osôb. Je teda skutočným nositeľom spoločenského procesu. Umožňuje sociálnu interakciu, ktorá robí z človeka spoločenskú bytosť. Predpokladom komunikácie je istý spoločne uznávaný súbor významov v rámci istej skupiny alebo spoločnosti.

Ľudská komunikácia sa rozvinula počas fylogenézy, antropogenézy a ontogenézy. V porovnaní s komunikáciou zvierat, ktorá má základ vo vrodených inštinktoch a podmienených reflexoch, je komunikácia jednotlivca, ako prostriedok vedomého pôsobenia subjektu, oveľa zložitejšia a pestrejšia. Špecifickými formami ľudskej komunikácie je hovorená a písaná reč ( jazyk); komunikácia robí ľudský a sociálny život vôbec praktickým, znamená organizáciu, má sociálnu funkciu.

,, Komunikácia znamená, že informácia prechádza z jedného miesta na druhé.“(G.A. Miller, 1951). To znamená, že informácia je predávaná jednou osobou druhej osobe, alebo si ju jedinec obstaráva z určitého zdroja ( napr. zo slovníka). V prvom prípade je komunikácia sociálny akt, ktorý môže byť jednosmerný alebo rozvíjajúci sa napr. v rozhovor, je to druh interakcie. V tomto zmysle, komunikácia ako druh sociálnej interakcie znamená jednosmerné odkazovanie alebo vzájomnú výmenu informácií.
Jej prostriedkom sú nielen slová a gestá, ale správanie sa vôbec, a tak je komunikácia nielen rozvinutou sociálnou interakciou, ale tiež jej predpokladom. Komunikácii umožňuje systém vzájomne odkazujúcich znakov, ktoré tvoria nasledujúce


FORMY KOMUNIKÁCIE:

- verbálna ( hovorená a písaná reč v užšom zmysle, t.j. národný jazyk)
- meta – alebo paralingvinistické znaky ( hlasová inotácia)
- nonverbálna : výraz (mimika a kinetika tzv. ,,reč tela“ ); správanie ( jednanie, gestá,...)
K tomu sa pripája ešte komunikácia prostredníctvom obrazov a symbolov.