OBSAH

ÚVOD
1 POJEM OSOBNOSŤ
2 VÝVOJ A UTVÁRANIE OSOBNOSTI VZHĽADOM NA DOZRIEVANIE A UČENIE
2.1 VNÚTORNÁ VÝBAVA ORGANIZMU
2.2 VPLYV PROSTREDIA VO VZŤAHU K VNÚTORNÝM ČINITEĽOM
2.3 PROCESY UTVÁRANIA A VÝVOJA OSOBNOSTI
2.3.1 SOCIALIZAČNÝ PROGRAM
2.3.2 VZŤAH DOZRIEVANIA A UČENIA
3 BIOLOGICKÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI 3.1 ZÁKLADNÉ PSYCHOFYZIOLOGICKÉ PROCESY A ICH PODMIENKY
3.2 CITOVÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI
3.3 DIMENZIA INDIVIDUÁLNYCH ROZDIELOV: TEMPERAMENT
3.3.1 KONŠTITUTÍVNE TYPOLÓGIE
3.3.2 EYSENCKOVA TEÓRIA: EXTRAVERZIA A NEUROTICIZMUS
3.3.3 ĎALŠIE TEMPERAMENTOVÉ VLASTNOSTI 4 METÓDY POZNÁVANIA OSOBNOSTI 4.1 VÝSKUMNÉ A DIAGNOSTICKÉ TECHNIKY PSYCHOLÓGIE OSOBNOSTI
4.2 VÝSKUMNÉ STRATÉGIE V PSYCHOLÓGII OSOBNOSTI
5 INTELIGENCIA A OSOBNOSŤ
5.1 TESTOVANIE INTELIGENCIE AKO PARADIGMA
5.2 MAXIMÁLNY VERZUS TYPICKÝ VÝKON
5.3 TEÓRIA INTELIGENCIE A ŠTRUKTÚRA SCHOPNOSTÍ
5.4 INTELIGENCIA A CHARAKTER
5.5 INTELIGENCIA AKO TYPICKÝ VÝKON
6 OSOBNOSŤ Z HĽADISKA S. FREUDA A C. G. JUNGA
6.1 SIEGMUND FREUD
6.1.1 ŠTRUKTÚRA OSOBNOSTI
6.1.2 PUDY
6.1.3 VÝVOJ OSOBNOSTI
6.2 CARL GUSTAV JUNG
6.2.1 VEDOMIE
6.2.2 VÝVOJ OSOBNOSTI
7 ZÁVER
PRÍLOHA 1
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

ÚVOD

Od okamžiku, kedy človek začal premýšľať vyvstal pred ním veľký a zásadný problém – porozumieť vlastnému „Ja“. Pojem osobnosť je síce krátke slovo ale nie až také jednoduché na vysvetlenie. Je veľa determinantov, ktoré osobnosť utvárajú resp. ju ovplyvňujú. Ako uvidíme, osobnosť sa utvára celý život, nie je to len niečo dané, niečo s čím sa narodíme. Osobnosť resp. duševný svet človeka ovplyvňuje nielen sociálne prostredie.

Podľa mnohých je osobnosťou len ten, kto je niečím výnimočný alebo sa niečím vyznamenal. Je to podľa nich teda ohodnotenie človeka, konkrétneho jedinca, člena spoločnosti. Ak však chceme úplne spoznať konkrétnu osobnosť musíme sa oboznámiť s duševnými vlastnosťami, ktoré osobnosť utvárajú a nepozorovať jednotlivcov len pohľadom zvonka, nakoľko toto nám na posúdenie osobnosti stačiť nebude. V psychológii má pojem osobnosť oveľa širší význam. Osobnosť je totiž zložitý, mnohostranný jav spoločenského života, základ celej spoločnosti a medziľudských vzťahov.

Do dnešného dňa nevznikla nijaká konkrétna definícia, žiadna kľúčová teória, ktorá by jednoznačne vysvetľovala, ako sa osobnosť formuje a vyvíja, kam smeruje a ako pôsobí na seba i ostatných. Práve preto ma táto téma zaujala, čo vlastne pojem osobnosť znamená, ako sa utvára a pod. Chcela som bližšie spoznať samu seba ale aj ľudí okolo. Je to naozaj zložité a preto sa pokúsim priblížiť túto tému čo najviac.


1 POJEM „OSOBNOSŤ“

Ako som už v úvode spomínala, človek od nepamäti chcel poznať sám seba, chcel poznať druhých a preto hľadal príčiny rôznosti ľudských pováh. Tieto rozdiely hľadal v postavení hviezd (astrológia), z čiar na ruke (chiromantia), tvaru lebky (frenológia) alebo podľa písma (grafológia).

Keby sme hľadali význam slova osobnosť v jazykových slovníkoch nájdeme vysvetlenie, že osobnosť je súhrn vlastností určitého jedinca, kúzlo jeho osobnosti, individualita resp. osoba s významnou spoločenskou funkciou, postavením. Pojem osobnosť je odvodený z termínu osoba tak isto ako v latinčine persona – personalitas. Pôvodne to znamenalo masku, ktorú si nasadzovali herci počas hry. Neskôr sa to rozšírilo aj priamo na človeka. V ruštine lico – tvár, ličnosť – osobnosť. Antické termíny persona (lat.) a prosopon (gr.) sa dajú vyložiť podľa etymológie „per es esse“ teda „byť sám sebou“. Byť osobnosťou znamenalo teda byť niečím viac ako obyčajným človekom.

V psychológii termín osobnosť stále viac vyjadruje jednotu psychických procesov, stavov a vlastností, súhrn determinantov prežívania a správania aj keď všeobecne medzi ľuďmi sa tento pojem pripisuje zatiaľ len významnému človeku. Na pojem osobnosť nemáme žiaľ len jednu definíciu. Je ich mnoho a každá je iná, každá vyjadruje pojem z iného pohľadu a preto sa vymedzovanie tohto pojmu neustále mení a to už od doby, kedy Platón hlásal heslo „Poznaj seba samého.“ Vedecké poznávanie človeka a jeho osobnosti sa však začalo až v 19 str. (G. W. Allport, 1937) „ Osobnosť je dynamické usporiadanie psychologických systémov v indivíduu, ktoré určujú jeho jedinečnú prispôsobenosť okoliu.“

Lidzay a Hall (1970) rozdelili definície podľa obsahového dôrazu na:

•Súhrnnosť
•Jednotu
•Prispôsobenie
•Jedinečnosť – „Osobnosť je jedinečný vzorec rysov t.j. trvalých spôsobov, ktorými sa jedinec líši od druhých“ (J. Guilford, 1959).
•Podstata – to, čo človek skutočne je

Sami autori delenia však osobnosť poňali z iného hľadiska: „Osobnosť konkrétne pozostáva z popisných výrazov, využitých k popisu študovaného jedinca vzhľadom k premenným či dimenziám zaujímajúcim ústredné postavenie v danej teórii.“

Keby sme v čase o kúsok postúpili vpred, nájdeme ďalšie mnohé definície. Napr.: P. G. Ščedrovickij (1982) poukázal na to, že by sa osobnosti malo venovať viacej času. Podľa neho „... vybudovanie psychológie ´osobnosti´ ako zvláštneho predmetu a zvláštnej disciplíny (na rozdiel od psychológie rozhodovania alebo psychológie malých skupín) od nás vyžaduje už vo východzom bode tejto obrovskej práce vytvoriť čo možno najzreteľnejšie ontologické a modelové ´schémy´ osobnosti, ktoré by dovoľovali odlíšiť (ako vo výskume, tak v aplikovanej, technickej činnosti) ´osobnostné´ od individuálneho, skupinového, kultúrneho.“

Osobnosť je teda produkt nejakej vnútornej organizácie duševného života človeka. Osobnosť je celok, štruktúra, ktorá má svoju skladbu a zákonitosti ktorými sa riadi.

2 VÝVOJ A UTVÁRANIE OSOBNOSTI VZHĽADOM NA DOZRIEVANIE A UČENIE

Osobnosť sa utvára pôsobením dvoch neustále pôsobiacich podnetov a to vonkajších a vnútorných. Môžeme si to vysvetliť aj ako pôsobenie dvoch stránok osobnosti – biologických (zdedených, vrodených) a spoločensky podmienených (získaných). Tieto dva aspekty sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Napr. temperament sa takmer vo všetkých úvahách o osobnosti chápe ako biologicky podmienený, takže tie teórie osobnosti, ktoré zdôrazňujú sociálny pôvod a podstatu osobnosti ho z osobnosti vylučujú a považujú ho za zložku indivídua. Nie sú výnimočné tvrdenia, že osobnosť je formácia výlučne sociálna, ako je vidieť napr. v slovách P. E. Krjaževa (1996): „ Čo sa týka osobnosti, je len sociálna, predstavuje individuálne bytie spoločenských vzťahov a preto je študovaná len spoločenskými vedami.“ V. F. Seržantov (1978) dospel podobnou cestou uvažovania k záveru, že musíme rozlišovať organizmus a osobnosť ako dva komponenty, ktoré vytvárajú jeden systémový celok. „V súlade s tým organizmus a osobnosť sú predovšetkým vyjadrením kvalitatívnej určitosti človeka (indivídua) vo vzťahu k rôznym systémom sociálnym (osobnosť) a biologickým (organizmus).“

2.1 Vnútorná výbava organizmu

Vývoj osobnosti môžeme rozdeliť podľa R. Cattela (1965) na štyri stupne:

1.dedičná výbava – prevzatá od rodičov pri počatí, v génoch
2.genetická výbava – sú v nej navyše aj zmeny dedičného vkladu (mutácie)
3.vrodená výbava – naviac vývojové účinky prostredia génovej povahy počas vnútromaternicového vývoja až do pôrodu
4.konštitučná výbava – zahŕňa aj účinky prostredia na vývoj organizmu počas života jedinca po narodení.

Už zápis dedičnej informácie v génoch je veľmi zložitý. Aj napriek tomu je nutné spoznať úlohu základnej dedičnej výbavy aj ďalších vnútorne pôsobiacich biologických vplyvov pri utváraní osobnosti tak, ako sa v skutočnosti vyvinuli – t.j. popísať vzťah medzi dedičnosťou danými možnosťami vývoja – genotypom jedinca, a vplyvom podmienok vonkajšieho prostredia umožneným ich uskutočnením - jeho fenotypom. Niektoré vlohy sa nevyvinú s ohľadom na vonkajšie prostredie.

2.2 Vplyv prostredia vo vzťahu k vnútorným činiteľom

Vonkajšie podmienky sa uplatňujú ako vplyvy pôsobiace na úrovni:

Fyzickej – ovzdušie, podnebie, teplota, potrava
Psychologickej – prostredníctvom učenia, skúsenosti, náhodných udalostí

Závislosť osobnostného fenotypu človeka na vplyvoch okolia je účelná vzhľadom k hlavnej úlohe jeho vývoja – účinnému prispôsobeniu sa nárokom obsiahnutým v prostredí, v ktorom žije a bude žiť. Jednou z hl. otázok je miera, v ktorej je utváranie osobnosti v určitom ohľade predurčené vnútornou výbavou jedinca a v ktorej je proti tomu ovplyvniteľná pôsobením prostredia.

2.3 Procesy utvárania a vývoja osobnosti

Základnými procesmi sú:

1)Biologické pochody – dozrievanie organizmu: Prejavuje sa zákonitou postupnosťou evolučných (rozvojových) a involučných (zánikových) zmien v stavbe a funkcii organizmu. Základná osnova je daná rodovo a je predávaná geneticky. Hlavná úloha je dozrievanie nervovej a hormonálnej sústavy. Skutočný priebeh zrenia závisí na látkovej výmene medzi organizmom a prostredím.

2)Psychologické pochody – učenie: Prejavuje sa pretrvávajúcou zmenou v duševnej činnosti jedinca, navodenom psychologickým účinkom skúseností. Na rozdiel od dozrievania sú účinky učenia niekedy zvratné vyhasínaním stálych spojov a ich pretváraním. Jedinec sa teda prispôsobí meniacim sa okolnostiam. Podmienkou pre účinné učenie je vždy zodpovedajúci stupeň zrelosti a výkonnosti nervovej sústavy. Učenie utvára osobnosť výsledkom skúsenosti:

Individuálnej – chorobný strach
Sociálnej – s druhými ľuďmi t.j. náhodnej » socializácia
Výchovnej

2.3.1 Socializačný program

Časový rozvrh socializačných požiadaviek je výsledkom dlhodobej spoločenskej skúsenosti a spravidla odpovedá obvyklému tempu dozrievania nervovej sústavy.
Sme vystavení zvlášť silnému tlaku pri niektorých situáciách:

Závislosť – prirodzený biologický stav narodeného dieťaťa, závisí od veku, pohlavia, odmietania
Agresia – odozva na prekážky a dosahovanie sledovaného cieľa, musíme ju tlmiť, taktiež závisí od veku, pohlavia, postavenia
Výkonnosť – vysoko hodnotená stránka osobnosti, výkonnostné súperenie
Sexualita – rozmnožovanie, citová väzba medzi partnermi – rodičmi spoločných potomkov

2.3.2 Vzťah dozrievania a učenia

Je to všeobecne interakcia a vzájomná podmienenosť. U funkcií a štruktúr fylogenetických, spoločných všetkým ľuďom (zmyslových, pohybových a i.) je zdrojom vývoja prevažne dozrievania. U funkcií a štruktúr ontogenetických, ktorých vytváranie nie je u daného jedinca nutné, je odpovedajúca konkrétna skúsenosť rovnako dôležitou podmienkou ako odpovedajúca zrelosť telesných a duševných predpokladov.

Závery:

I.Osobnostný vzhľad jedinca je vždy daný súhrou priebehu jeho dozrievania a učenia.
II.Dozrievanie kladie medze, za ktoré sa nedá ísť (buď je to dané v génoch alebo sú skutočné prekážky v okolitom prostredí).
III.Dozrievanie obsahuje určitý časový sled voči učeniu. Jedinec si nemôže určité štruktúry, funkcie alebo výkony osvojiť pokiaľ k tomu nie je organicky pripravený.

3 BIOLOGICKÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI

3.1 Základné psychofyziologické procesy a ich podmienky

Nervová sústava je zdrojom aktivity. Jej úlohou je koordinácia a integrácia funkcií – aby organizmus fungoval ako celok. Najviac sa opisovalo a sústreďovalo na reflexy. Reflexy vrodené, nepodmienené – stiahnutie zorničky pri prudkom osvetlení a pod. Reflexy podmienené – získané, naučené odpovede organizmu – reakcia na signál (gong volajúci k obedu). Táto reakcia je buď pohybom kostného svalstva alebo zmenami vo funkcii vnútorných orgánov (slinenie – Pavlovove pokusy so zvieratami). Nervové riadenie je prepojené s vnútorným prostredím človeka. Žľazy vylučujú hormóny, ktoré ovplyvňujú rastové procesy a funkčný stav tela vrátane nervovej sústavy.

3.2 Citový základ osobnosti

City sú duševné javy: radosť, smútok, strach, láska, nenávisť atď. Sú spontánne, niekedy nastáva výbuch citov resp. dlhodobé citové vzťahy – nálady. Z jednotlivých citových prežitkov sa vyvíjajú trvalé citové vzťahy k ľuďom, činnostiam a pod. City sú nejakým „kompasom“ k orientácii vedomej psychickej regulácie rovnako ako k vytváraniu žiaducich návykov. City sú spojené s telesnými prejavmi – v hneve sčervenáme, v rozpakoch sa potíme a pod. City sa väčšinou skúmajú v laboratórnych podmienkach rôznymi prístrojmi.

3.3 Dimenzia individuálnych rozdielov: temperament

Predovšetkým tu ide o celkové citové ladenie osobnosti a prevládajúcu náladu. Zahrňuje však aj spôsob (modus) citovej a voľnej vzrušivosti, reaktivity a aktivity – bez ohľadu na to, aký je predmet alebo smer aktivity. Temperament zahŕňa formálne vlastnosti, nezávisle na obsahu vedomia a na smere osobných sklonov.

Antické typy temperamentov:

Ľudia sa vzájomne líšia aj v myslení, schopnostiach a pod. Niektorí sú výbušní, iní rezervovaní. Formálny priebeh prežívania a konania človeka znamená dynamiku prejavu, intenzitu prežitia, zvýraznenie duševných javov a tempo ich striedania. Už v staroveku grécky lekár Hyppokrates zistil, že podľa priebehu prežívania a správania možno ľudí rozdeliť do štyroch typov. Záležalo na tom, ktorá zo štyroch štiav prevládala v organizme: krv, žlč, čierna žlč a hlien. Na základe toho stanovil štyri temperamenty:

živel farba vlastnosť šťava temperament
oheň červená teplo krv – sanguis sangvinik – mužský
zem čierna sucho čierna žlč – melancholé melancholik – ženský
voda biela vlhkosť hlien – phlegma flegmatický – nemužský
vzduch žltá chlad žlč – cholé cholerický - neženský

Sangvinik – rýchle tempo a rýchle striedanie prežívania, živý, pohyblivý, rýchlo sa nahnevá ale rýchlo to aj prejde
Cholerik – živosť prejavu, silné a náhle emocionálne vzplanutie, ťažká ovládateľnosť
Flegmatik – pokojné a vyrovnané prežívanie a správanie
Melancholik – pomalosť a nevyjasnenosť v správaní a prežívaní

I. P. Pavlov v prvej polovici nášho storočia na základe výskumu nervových procesov vzruchu, útlmu, ich sily, vyrovnanosti a pohyblivosti stanovil taktiež 4 typy vyššej nervovej činnosti:

Sila nervových procesov Vyrovnanosť Pohyblivosť Typ
vyrovnaný živý sangvinik – živý, pohyblivý, nestály
silný pokojný flegmatik – pomalý, pokojný
nevyrovnaný cholerik – výbušný, neovládateľný
slabý melancholik – pomalý, utlmený

Tieto typy predstavujú vrodený základ individuálnych rozdielov medzi ľuďmi. Na konkrétne formovanie typu vyššej nervovej činnosti alebo temperamentu vplýva prostredie, výchova a sebavýchova.

3.3.1 Konštitučné typológie

Patrí sem typológia navrhnutá R. Kretschmerom, ktorý na základe pozorovaní psychiatrických pacientov určil 3 telesné typy:

Astenik – vysoký a chudý, vážny, dôsledný, úzkostlivý
Pyknik – nízky a tučný, spoločenský, emocionálny
Atletik – súmerná postava, svalnatý, pokojný, spoľahlivý

Scheldonova typológia (1940, 1942) – podľa stavby tela a jeho fotografií z mnohých uhlov nahradil systém telesných typov, ktoré určil Kretschmer takto:

Typ Charakteristika stavby tela Typ osobnosti Charakteristika povahy

endomorfia telo utvárané vnútorne – tuk, viscerotónia uvoľnenosť, družnosť, potreba
tráviace ústrojenstvo iných ľudí, vyrovnanosť nálad
mezomorfia telo utvárané navonok – svaly, somatotónia sebavedomie, energickosť, akti-
šľachy, postava silná vita, menšia citlivosť
ektomorfia krehká stavba tela, úzky hrudný cerebrotónia zdržanlivosť, samotárstvo,
kôš, dlhé končatiny sklon k utiahnutosti
(T. Pardel, Psychológia, Psychodiagnostické a didaktické testy n. p., Bratislava, 1982)

3.3.2 Eysenckova teória: extraverzia a neuroticizmus

Podľa Hansa J. Eysencka je typický extravert družný, spoločenský, má veľa priateľov, nerád číta alebo študuje sám, má rád vzrušenie, je impulzívny, často riskuje, je bezstarostný, optimistický, veselý. Má sklon byť agresívny, ľahko stráca náladu a nie je na neho vždy spoľahnutie.

Typický introvert je tichý, utiahnutý do seba, má radšej knihy než ľudí, drží si odstup od ľudí okrem svojich blízkych známych a najbližších priateľov, plánuje dopredu, má rád určitý poriadok v živote, určité zásady, city drží pod kontrolou a agresívny je len zriedka, nestráca trpezlivosť, je spoľahlivý, trochu pesimistický a kladie veľký dôraz na etické normy.

Neuroticizmus je vlastnosť odvodená z duševnej poruchy určitého človeka – neurotika t.j. neuróza. Takýto človek je nekľudný, chýba mu sebadôvera, máva pocity menejcennosti, ľahko omdlie, máva závrate, poruchy spánku, znervózňujú ho výťahy, tunely a pod. Iný termín pre neuroticizmus je „labilita“, môžeme teda druhú základnú dimenziu osobnosti označiť dvojpólovo ako „stabilita – labilita“.

Extraverzia a stabilita sú štatisticky zhruba nezávislé a môžeme ich znázorniť ako dve osy súradníc, ktoré sú vzájomne kolmé. V nižšie uvedenom obrázku sú znázornené výsledky výskumov a úvah. Melancholik a cholerik majú spoločné, že sú labilní, citliví a nestáli vo svojom správaní (na rozdiel od flegmatika a sangvinika). Cholerik sa zhoduje so sangvinikom v druhej základnej dimenzii – v extraverzii. Každého človeka vieme do daného kruhu priradiť určitou súradnicou bodov veľkosti jeho stability a extraverzie. Keby sme chceli dôkladnejšie vymedziť niektoré vlastnosti, mohli by sme si nakresliť skôr štvorec, pretože extrémna hodnota v jednej dimenzii nevylučuje extrémnu hodnotu v druhej dimenzii. Ukázalo sa, že vlastnosti po obvode sú odvodené, zložené a ich základnými prvkami sú práve stabilita a extraverzia. Nesmie však vzniknúť dojem, že stabilita a extraverzia plne vyčerpávajú psychologický zmysel všetkých týchto vlastností. Autor obrázku to netvrdí. Zdá sa však, že tieto dve sú považované vedľa inteligencie za najdôležitejšie vlastnosti. Ľudia ich prejavujú vo väčšej miere a v nesmiernom množstve situácií. Na druhej strane máme však aj také vlastnosti, v ktorých stabilita aj extraverzia hrajú len nepatrnú úlohu.

3.3.3 Ďalšie temperamentové vlastnosti

Vlastnosti preukázané ako faktory v zmysle faktorovej analýzy sú obyčajne zmiešané. Uvediem niektoré vlastnosti z Cattelovho zoznamu:

o Faktor A - citovo vrelý človek, priateľský, dobrosrdečný, pozorný k druhým, prispôsobivý a jeho opakom je človek samotársky, kritický, chladný, precízny, nedôverčivý, vážny a i.
o Faktor C - citová ustálenosť, má stále záujmy a jeho opakom je citová nestálosť, sklon vzdávať sa, zlá znášanlivosť nezdarov
o Faktor D – človek netrpezlivý, náročný, príliš aktívny, niekedy sa nevie ovládať, je nervózny a jeho opakom je človek flegmatický, ústupný, stály a uvážlivý
o Faktor F – človek neobozretný, veselý, úprimný, má živý prejav a jeho protipólom je človek mlčanlivý, vážny, dôkladný, starostlivý, uzavretý, opatrný a pomalý
o Faktor H – dobrodružná povaha, človek otužilý, aktívny, má očitý záujem o druhé pohlavie, priateľský, impulzívny, je bezstarostný a jeho opakom je človek plachý, hanblivý, citovo opatrný, drží sa pravidiel, je opatrný, citlivý k nebezpečenstvu
o Faktor I – človek jemný, citlivý, závislý, rozmaznaný, neistý, láskavý, má bohatú predstavivosť a opakom je človek spoliehajúci sa na seba, skoro až cynický, realista, praktický, zakladajúci si na logike
o Faktor O – sklon k pocitom viny, strach z budúcnosti, plačlivosť, sklon k depresii, podliehať náladám, závislosť na súhlase druhých, pocit osamelosti a opakom je sebaistota, pocit istoty, vnútorná pohoda, bez zbytočného strachu a starostí

Nie je však dané, že konkrétny človek musí mať všetky symptómy. Je veľa výnimiek. Keď však u niekoho veľmi prevláda určitá vlastnosť nájdeme u neho pravdepodobne viac zhodujúcich sa symptómov, niektoré však nemusí mať vôbec.

Vitalita – tento pojem nie je dosť preverený, je založený na špekuláciách a nie na výskumoch. Nevieme teda, či ide o skutočnú vlastnosť alebo len nejaký mýtus.