OBSAH
ÚVOD
1 POJEM OSOBNOSŤ
2 VÝVOJ A UTVÁRANIE OSOBNOSTI VZHĽADOM NA DOZRIEVANIE A UČENIE
2.1 VNÚTORNÁ VÝBAVA ORGANIZMU
2.2 VPLYV PROSTREDIA VO VZŤAHU K VNÚTORNÝM ČINITEĽOM
2.3 PROCESY UTVÁRANIA A VÝVOJA OSOBNOSTI
2.3.1 SOCIALIZAČNÝ PROGRAM
2.3.2 VZŤAH DOZRIEVANIA A UČENIA
3 BIOLOGICKÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI 3.1 ZÁKLADNÉ PSYCHOFYZIOLOGICKÉ PROCESY A ICH PODMIENKY
3.2 CITOVÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI
3.3 DIMENZIA INDIVIDUÁLNYCH ROZDIELOV: TEMPERAMENT
3.3.1 KONŠTITUTÍVNE TYPOLÓGIE
3.3.2 EYSENCKOVA TEÓRIA: EXTRAVERZIA A NEUROTICIZMUS
3.3.3 ĎALŠIE TEMPERAMENTOVÉ VLASTNOSTI 4 METÓDY POZNÁVANIA OSOBNOSTI 4.1 VÝSKUMNÉ A DIAGNOSTICKÉ TECHNIKY PSYCHOLÓGIE OSOBNOSTI
4.2 VÝSKUMNÉ STRATÉGIE V PSYCHOLÓGII OSOBNOSTI
5 INTELIGENCIA A OSOBNOSŤ
5.1 TESTOVANIE INTELIGENCIE AKO PARADIGMA
5.2 MAXIMÁLNY VERZUS TYPICKÝ VÝKON
5.3 TEÓRIA INTELIGENCIE A ŠTRUKTÚRA SCHOPNOSTÍ
5.4 INTELIGENCIA A CHARAKTER
5.5 INTELIGENCIA AKO TYPICKÝ VÝKON
6 OSOBNOSŤ Z HĽADISKA S. FREUDA A C. G. JUNGA
6.1 SIEGMUND FREUD
6.1.1 ŠTRUKTÚRA OSOBNOSTI
6.1.2 PUDY
6.1.3 VÝVOJ OSOBNOSTI
6.2 CARL GUSTAV JUNG
6.2.1 VEDOMIE
6.2.2 VÝVOJ OSOBNOSTI
7 ZÁVER
PRÍLOHA 1
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
ÚVOD
Od okamžiku, kedy človek začal premýšľať vyvstal pred ním veľký a zásadný problém – porozumieť vlastnému „Ja“. Pojem osobnosť je síce krátke slovo ale nie až také jednoduché na vysvetlenie. Je veľa determinantov, ktoré osobnosť utvárajú resp. ju ovplyvňujú. Ako uvidíme, osobnosť sa utvára celý život, nie je to len niečo dané, niečo s čím sa narodíme. Osobnosť resp. duševný svet človeka ovplyvňuje nielen sociálne prostredie.
Podľa mnohých je osobnosťou len ten, kto je niečím výnimočný alebo sa niečím vyznamenal. Je to podľa nich teda ohodnotenie človeka, konkrétneho jedinca, člena spoločnosti. Ak však chceme úplne spoznať konkrétnu osobnosť musíme sa oboznámiť s duševnými vlastnosťami, ktoré osobnosť utvárajú a nepozorovať jednotlivcov len pohľadom zvonka, nakoľko toto nám na posúdenie osobnosti stačiť nebude. V psychológii má pojem osobnosť oveľa širší význam. Osobnosť je totiž zložitý, mnohostranný jav spoločenského života, základ celej spoločnosti a medziľudských vzťahov.
Do dnešného dňa nevznikla nijaká konkrétna definícia, žiadna kľúčová teória, ktorá by jednoznačne vysvetľovala, ako sa osobnosť formuje a vyvíja, kam smeruje a ako pôsobí na seba i ostatných. Práve preto ma táto téma zaujala, čo vlastne pojem osobnosť znamená, ako sa utvára a pod. Chcela som bližšie spoznať samu seba ale aj ľudí okolo. Je to naozaj zložité a preto sa pokúsim priblížiť túto tému čo najviac.
1 POJEM „OSOBNOSŤ“
Ako som už v úvode spomínala, človek od nepamäti chcel poznať sám seba, chcel poznať druhých a preto hľadal príčiny rôznosti ľudských pováh. Tieto rozdiely hľadal v postavení hviezd (astrológia), z čiar na ruke (chiromantia), tvaru lebky (frenológia) alebo podľa písma (grafológia).
Keby sme hľadali význam slova osobnosť v jazykových slovníkoch nájdeme vysvetlenie, že osobnosť je súhrn vlastností určitého jedinca, kúzlo jeho osobnosti, individualita resp. osoba s významnou spoločenskou funkciou, postavením. Pojem osobnosť je odvodený z termínu osoba tak isto ako v latinčine persona – personalitas. Pôvodne to znamenalo masku, ktorú si nasadzovali herci počas hry. Neskôr sa to rozšírilo aj priamo na človeka. V ruštine lico – tvár, ličnosť – osobnosť. Antické termíny persona (lat.) a prosopon (gr.) sa dajú vyložiť podľa etymológie „per es esse“ teda „byť sám sebou“. Byť osobnosťou znamenalo teda byť niečím viac ako obyčajným človekom.
V psychológii termín osobnosť stále viac vyjadruje jednotu psychických procesov, stavov a vlastností, súhrn determinantov prežívania a správania aj keď všeobecne medzi ľuďmi sa tento pojem pripisuje zatiaľ len významnému človeku. Na pojem osobnosť nemáme žiaľ len jednu definíciu. Je ich mnoho a každá je iná, každá vyjadruje pojem z iného pohľadu a preto sa vymedzovanie tohto pojmu neustále mení a to už od doby, kedy Platón hlásal heslo „Poznaj seba samého.“ Vedecké poznávanie človeka a jeho osobnosti sa však začalo až v 19 str. (G. W. Allport, 1937) „ Osobnosť je dynamické usporiadanie psychologických systémov v indivíduu, ktoré určujú jeho jedinečnú prispôsobenosť okoliu.“
Lidzay a Hall (1970) rozdelili definície podľa obsahového dôrazu na:
•Súhrnnosť
•Jednotu
•Prispôsobenie
•Jedinečnosť – „Osobnosť je jedinečný vzorec rysov t.j. trvalých spôsobov, ktorými sa jedinec líši od druhých“ (J. Guilford, 1959).
•Podstata – to, čo človek skutočne je
Sami autori delenia však osobnosť poňali z iného hľadiska: „Osobnosť konkrétne pozostáva z popisných výrazov, využitých k popisu študovaného jedinca vzhľadom k premenným či dimenziám zaujímajúcim ústredné postavenie v danej teórii.“
Keby sme v čase o kúsok postúpili vpred, nájdeme ďalšie mnohé definície. Napr.: P. G. Ščedrovickij (1982) poukázal na to, že by sa osobnosti malo venovať viacej času. Podľa neho „... vybudovanie psychológie ´osobnosti´ ako zvláštneho predmetu a zvláštnej disciplíny (na rozdiel od psychológie rozhodovania alebo psychológie malých skupín) od nás vyžaduje už vo východzom bode tejto obrovskej práce vytvoriť čo možno najzreteľnejšie ontologické a modelové ´schémy´ osobnosti, ktoré by dovoľovali odlíšiť (ako vo výskume, tak v aplikovanej, technickej činnosti) ´osobnostné´ od individuálneho, skupinového, kultúrneho.“
Osobnosť je teda produkt nejakej vnútornej organizácie duševného života človeka. Osobnosť je celok, štruktúra, ktorá má svoju skladbu a zákonitosti ktorými sa riadi.
2 VÝVOJ A UTVÁRANIE OSOBNOSTI VZHĽADOM NA DOZRIEVANIE A UČENIE
Osobnosť sa utvára pôsobením dvoch neustále pôsobiacich podnetov a to vonkajších a vnútorných. Môžeme si to vysvetliť aj ako pôsobenie dvoch stránok osobnosti – biologických (zdedených, vrodených) a spoločensky podmienených (získaných). Tieto dva aspekty sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Napr. temperament sa takmer vo všetkých úvahách o osobnosti chápe ako biologicky podmienený, takže tie teórie osobnosti, ktoré zdôrazňujú sociálny pôvod a podstatu osobnosti ho z osobnosti vylučujú a považujú ho za zložku indivídua. Nie sú výnimočné tvrdenia, že osobnosť je formácia výlučne sociálna, ako je vidieť napr. v slovách P. E. Krjaževa (1996): „ Čo sa týka osobnosti, je len sociálna, predstavuje individuálne bytie spoločenských vzťahov a preto je študovaná len spoločenskými vedami.“ V. F. Seržantov (1978) dospel podobnou cestou uvažovania k záveru, že musíme rozlišovať organizmus a osobnosť ako dva komponenty, ktoré vytvárajú jeden systémový celok. „V súlade s tým organizmus a osobnosť sú predovšetkým vyjadrením kvalitatívnej určitosti človeka (indivídua) vo vzťahu k rôznym systémom sociálnym (osobnosť) a biologickým (organizmus).“
2.1 Vnútorná výbava organizmu
Vývoj osobnosti môžeme rozdeliť podľa R. Cattela (1965) na štyri stupne:
1.dedičná výbava – prevzatá od rodičov pri počatí, v génoch
2.genetická výbava – sú v nej navyše aj zmeny dedičného vkladu (mutácie)
3.vrodená výbava – naviac vývojové účinky prostredia génovej povahy počas vnútromaternicového vývoja až do pôrodu
4.konštitučná výbava – zahŕňa aj účinky prostredia na vývoj organizmu počas života jedinca po narodení.
Už zápis dedičnej informácie v génoch je veľmi zložitý. Aj napriek tomu je nutné spoznať úlohu základnej dedičnej výbavy aj ďalších vnútorne pôsobiacich biologických vplyvov pri utváraní osobnosti tak, ako sa v skutočnosti vyvinuli – t.j. popísať vzťah medzi dedičnosťou danými možnosťami vývoja – genotypom jedinca, a vplyvom podmienok vonkajšieho prostredia umožneným ich uskutočnením - jeho fenotypom. Niektoré vlohy sa nevyvinú s ohľadom na vonkajšie prostredie.
2.2 Vplyv prostredia vo vzťahu k vnútorným činiteľom
Vonkajšie podmienky sa uplatňujú ako vplyvy pôsobiace na úrovni:
Fyzickej – ovzdušie, podnebie, teplota, potrava
Psychologickej – prostredníctvom učenia, skúsenosti, náhodných udalostí
Závislosť osobnostného fenotypu človeka na vplyvoch okolia je účelná vzhľadom k hlavnej úlohe jeho vývoja – účinnému prispôsobeniu sa nárokom obsiahnutým v prostredí, v ktorom žije a bude žiť. Jednou z hl. otázok je miera, v ktorej je utváranie osobnosti v určitom ohľade predurčené vnútornou výbavou jedinca a v ktorej je proti tomu ovplyvniteľná pôsobením prostredia.
2.3 Procesy utvárania a vývoja osobnosti
Základnými procesmi sú:
1)Biologické pochody – dozrievanie organizmu: Prejavuje sa zákonitou postupnosťou evolučných (rozvojových) a involučných (zánikových) zmien v stavbe a funkcii organizmu. Základná osnova je daná rodovo a je predávaná geneticky. Hlavná úloha je dozrievanie nervovej a hormonálnej sústavy. Skutočný priebeh zrenia závisí na látkovej výmene medzi organizmom a prostredím.
2)Psychologické pochody – učenie: Prejavuje sa pretrvávajúcou zmenou v duševnej činnosti jedinca, navodenom psychologickým účinkom skúseností. Na rozdiel od dozrievania sú účinky učenia niekedy zvratné vyhasínaním stálych spojov a ich pretváraním. Jedinec sa teda prispôsobí meniacim sa okolnostiam. Podmienkou pre účinné učenie je vždy zodpovedajúci stupeň zrelosti a výkonnosti nervovej sústavy. Učenie utvára osobnosť výsledkom skúsenosti:
Individuálnej – chorobný strach
Sociálnej – s druhými ľuďmi t.j. náhodnej » socializácia
Výchovnej
2.3.1 Socializačný program
Časový rozvrh socializačných požiadaviek je výsledkom dlhodobej spoločenskej skúsenosti a spravidla odpovedá obvyklému tempu dozrievania nervovej sústavy.
Sme vystavení zvlášť silnému tlaku pri niektorých situáciách:
Závislosť – prirodzený biologický stav narodeného dieťaťa, závisí od veku, pohlavia, odmietania
Agresia – odozva na prekážky a dosahovanie sledovaného cieľa, musíme ju tlmiť, taktiež závisí od veku, pohlavia, postavenia
Výkonnosť – vysoko hodnotená stránka osobnosti, výkonnostné súperenie
Sexualita – rozmnožovanie, citová väzba medzi partnermi – rodičmi spoločných potomkov
2.3.2 Vzťah dozrievania a učenia
Je to všeobecne interakcia a vzájomná podmienenosť. U funkcií a štruktúr fylogenetických, spoločných všetkým ľuďom (zmyslových, pohybových a i.) je zdrojom vývoja prevažne dozrievania. U funkcií a štruktúr ontogenetických, ktorých vytváranie nie je u daného jedinca nutné, je odpovedajúca konkrétna skúsenosť rovnako dôležitou podmienkou ako odpovedajúca zrelosť telesných a duševných predpokladov.
Závery:
I.Osobnostný vzhľad jedinca je vždy daný súhrou priebehu jeho dozrievania a učenia.
II.Dozrievanie kladie medze, za ktoré sa nedá ísť (buď je to dané v génoch alebo sú skutočné prekážky v okolitom prostredí).
III.Dozrievanie obsahuje určitý časový sled voči učeniu. Jedinec si nemôže určité štruktúry, funkcie alebo výkony osvojiť pokiaľ k tomu nie je organicky pripravený.
3 BIOLOGICKÝ ZÁKLAD OSOBNOSTI
3.1 Základné psychofyziologické procesy a ich podmienky
Nervová sústava je zdrojom aktivity. Jej úlohou je koordinácia a integrácia funkcií – aby organizmus fungoval ako celok. Najviac sa opisovalo a sústreďovalo na reflexy. Reflexy vrodené, nepodmienené – stiahnutie zorničky pri prudkom osvetlení a pod. Reflexy podmienené – získané, naučené odpovede organizmu – reakcia na signál (gong volajúci k obedu). Táto reakcia je buď pohybom kostného svalstva alebo zmenami vo funkcii vnútorných orgánov (slinenie – Pavlovove pokusy so zvieratami). Nervové riadenie je prepojené s vnútorným prostredím človeka. Žľazy vylučujú hormóny, ktoré ovplyvňujú rastové procesy a funkčný stav tela vrátane nervovej sústavy.
3.2 Citový základ osobnosti
City sú duševné javy: radosť, smútok, strach, láska, nenávisť atď. Sú spontánne, niekedy nastáva výbuch citov resp. dlhodobé citové vzťahy – nálady. Z jednotlivých citových prežitkov sa vyvíjajú trvalé citové vzťahy k ľuďom, činnostiam a pod. City sú nejakým „kompasom“ k orientácii vedomej psychickej regulácie rovnako ako k vytváraniu žiaducich návykov. City sú spojené s telesnými prejavmi – v hneve sčervenáme, v rozpakoch sa potíme a pod. City sa väčšinou skúmajú v laboratórnych podmienkach rôznymi prístrojmi.
3.3 Dimenzia individuálnych rozdielov: temperament
Predovšetkým tu ide o celkové citové ladenie osobnosti a prevládajúcu náladu. Zahrňuje však aj spôsob (modus) citovej a voľnej vzrušivosti, reaktivity a aktivity – bez ohľadu na to, aký je predmet alebo smer aktivity. Temperament zahŕňa formálne vlastnosti, nezávisle na obsahu vedomia a na smere osobných sklonov.
Antické typy temperamentov:
Ľudia sa vzájomne líšia aj v myslení, schopnostiach a pod. Niektorí sú výbušní, iní rezervovaní. Formálny priebeh prežívania a konania človeka znamená dynamiku prejavu, intenzitu prežitia, zvýraznenie duševných javov a tempo ich striedania. Už v staroveku grécky lekár Hyppokrates zistil, že podľa priebehu prežívania a správania možno ľudí rozdeliť do štyroch typov. Záležalo na tom, ktorá zo štyroch štiav prevládala v organizme: krv, žlč, čierna žlč a hlien. Na základe toho stanovil štyri temperamenty:
živel farba vlastnosť šťava temperament
oheň červená teplo krv – sanguis sangvinik – mužský
zem čierna sucho čierna žlč – melancholé melancholik – ženský
voda biela vlhkosť hlien – phlegma flegmatický – nemužský
vzduch žltá chlad žlč – cholé cholerický - neženský
Sangvinik – rýchle tempo a rýchle striedanie prežívania, živý, pohyblivý, rýchlo sa nahnevá ale rýchlo to aj prejde
Cholerik – živosť prejavu, silné a náhle emocionálne vzplanutie, ťažká ovládateľnosť
Flegmatik – pokojné a vyrovnané prežívanie a správanie
Melancholik – pomalosť a nevyjasnenosť v správaní a prežívaní
I. P. Pavlov v prvej polovici nášho storočia na základe výskumu nervových procesov vzruchu, útlmu, ich sily, vyrovnanosti a pohyblivosti stanovil taktiež 4 typy vyššej nervovej činnosti:
Sila nervových procesov Vyrovnanosť Pohyblivosť Typ
vyrovnaný živý sangvinik – živý, pohyblivý, nestály
silný pokojný flegmatik – pomalý, pokojný
nevyrovnaný cholerik – výbušný, neovládateľný
slabý melancholik – pomalý, utlmený
Tieto typy predstavujú vrodený základ individuálnych rozdielov medzi ľuďmi. Na konkrétne formovanie typu vyššej nervovej činnosti alebo temperamentu vplýva prostredie, výchova a sebavýchova.
3.3.1 Konštitučné typológie
Patrí sem typológia navrhnutá R. Kretschmerom, ktorý na základe pozorovaní psychiatrických pacientov určil 3 telesné typy:
Astenik – vysoký a chudý, vážny, dôsledný, úzkostlivý
Pyknik – nízky a tučný, spoločenský, emocionálny
Atletik – súmerná postava, svalnatý, pokojný, spoľahlivý
Scheldonova typológia (1940, 1942) – podľa stavby tela a jeho fotografií z mnohých uhlov nahradil systém telesných typov, ktoré určil Kretschmer takto:
Typ Charakteristika stavby tela Typ osobnosti Charakteristika povahy
endomorfia telo utvárané vnútorne – tuk, viscerotónia uvoľnenosť, družnosť, potreba
tráviace ústrojenstvo iných ľudí, vyrovnanosť nálad
mezomorfia telo utvárané navonok – svaly, somatotónia sebavedomie, energickosť, akti-
šľachy, postava silná vita, menšia citlivosť
ektomorfia krehká stavba tela, úzky hrudný cerebrotónia zdržanlivosť, samotárstvo,
kôš, dlhé končatiny sklon k utiahnutosti
(T. Pardel, Psychológia, Psychodiagnostické a didaktické testy n. p., Bratislava, 1982)
3.3.2 Eysenckova teória: extraverzia a neuroticizmus
Podľa Hansa J. Eysencka je typický extravert družný, spoločenský, má veľa priateľov, nerád číta alebo študuje sám, má rád vzrušenie, je impulzívny, často riskuje, je bezstarostný, optimistický, veselý. Má sklon byť agresívny, ľahko stráca náladu a nie je na neho vždy spoľahnutie.
Typický introvert je tichý, utiahnutý do seba, má radšej knihy než ľudí, drží si odstup od ľudí okrem svojich blízkych známych a najbližších priateľov, plánuje dopredu, má rád určitý poriadok v živote, určité zásady, city drží pod kontrolou a agresívny je len zriedka, nestráca trpezlivosť, je spoľahlivý, trochu pesimistický a kladie veľký dôraz na etické normy.
Neuroticizmus je vlastnosť odvodená z duševnej poruchy určitého človeka – neurotika t.j. neuróza. Takýto človek je nekľudný, chýba mu sebadôvera, máva pocity menejcennosti, ľahko omdlie, máva závrate, poruchy spánku, znervózňujú ho výťahy, tunely a pod. Iný termín pre neuroticizmus je „labilita“, môžeme teda druhú základnú dimenziu osobnosti označiť dvojpólovo ako „stabilita – labilita“.
Extraverzia a stabilita sú štatisticky zhruba nezávislé a môžeme ich znázorniť ako dve osy súradníc, ktoré sú vzájomne kolmé. V nižšie uvedenom obrázku sú znázornené výsledky výskumov a úvah. Melancholik a cholerik majú spoločné, že sú labilní, citliví a nestáli vo svojom správaní (na rozdiel od flegmatika a sangvinika). Cholerik sa zhoduje so sangvinikom v druhej základnej dimenzii – v extraverzii. Každého človeka vieme do daného kruhu priradiť určitou súradnicou bodov veľkosti jeho stability a extraverzie. Keby sme chceli dôkladnejšie vymedziť niektoré vlastnosti, mohli by sme si nakresliť skôr štvorec, pretože extrémna hodnota v jednej dimenzii nevylučuje extrémnu hodnotu v druhej dimenzii. Ukázalo sa, že vlastnosti po obvode sú odvodené, zložené a ich základnými prvkami sú práve stabilita a extraverzia. Nesmie však vzniknúť dojem, že stabilita a extraverzia plne vyčerpávajú psychologický zmysel všetkých týchto vlastností. Autor obrázku to netvrdí. Zdá sa však, že tieto dve sú považované vedľa inteligencie za najdôležitejšie vlastnosti. Ľudia ich prejavujú vo väčšej miere a v nesmiernom množstve situácií. Na druhej strane máme však aj také vlastnosti, v ktorých stabilita aj extraverzia hrajú len nepatrnú úlohu.
3.3.3 Ďalšie temperamentové vlastnosti
Vlastnosti preukázané ako faktory v zmysle faktorovej analýzy sú obyčajne zmiešané. Uvediem niektoré vlastnosti z Cattelovho zoznamu:
o Faktor A - citovo vrelý človek, priateľský, dobrosrdečný, pozorný k druhým, prispôsobivý a jeho opakom je človek samotársky, kritický, chladný, precízny, nedôverčivý, vážny a i.
o Faktor C - citová ustálenosť, má stále záujmy a jeho opakom je citová nestálosť, sklon vzdávať sa, zlá znášanlivosť nezdarov
o Faktor D – človek netrpezlivý, náročný, príliš aktívny, niekedy sa nevie ovládať, je nervózny a jeho opakom je človek flegmatický, ústupný, stály a uvážlivý
o Faktor F – človek neobozretný, veselý, úprimný, má živý prejav a jeho protipólom je človek mlčanlivý, vážny, dôkladný, starostlivý, uzavretý, opatrný a pomalý
o Faktor H – dobrodružná povaha, človek otužilý, aktívny, má očitý záujem o druhé pohlavie, priateľský, impulzívny, je bezstarostný a jeho opakom je človek plachý, hanblivý, citovo opatrný, drží sa pravidiel, je opatrný, citlivý k nebezpečenstvu
o Faktor I – človek jemný, citlivý, závislý, rozmaznaný, neistý, láskavý, má bohatú predstavivosť a opakom je človek spoliehajúci sa na seba, skoro až cynický, realista, praktický, zakladajúci si na logike
o Faktor O – sklon k pocitom viny, strach z budúcnosti, plačlivosť, sklon k depresii, podliehať náladám, závislosť na súhlase druhých, pocit osamelosti a opakom je sebaistota, pocit istoty, vnútorná pohoda, bez zbytočného strachu a starostí
Nie je však dané, že konkrétny človek musí mať všetky symptómy. Je veľa výnimiek. Keď však u niekoho veľmi prevláda určitá vlastnosť nájdeme u neho pravdepodobne viac zhodujúcich sa symptómov, niektoré však nemusí mať vôbec.
Vitalita – tento pojem nie je dosť preverený, je založený na špekuláciách a nie na výskumoch. Nevieme teda, či ide o skutočnú vlastnosť alebo len nejaký mýtus.
4 METÓDY POZNÁVANIA OSOBNOSTI4.1 Výskumné a diagnostické techniky psychológie osobnosti
V poznávaní osobnosti musí byť každý dobrý psychológ nestranný. Každodenné skúsenosti by ho mali obohacovať, pozoruje ako sú ľudia oblečení, ako sa pohybujú a pod. K poznaniu poskytujú väčšiu príležitosť niektoré povolania, najmä lekár, učiteľ, personalista atď. Niektoré momenty však nevie dobre zachytiť a preto je nutné využívať dobre premyslené metódy získavania dát.
1)Systematické pozorovanie: je vedené presným zameraním, musíme vedieť čo chceme pozorovať ale musí to byť spontánne, pozorujeme spontánne reakcie
2)Psychologické interview: je to vlastne umenie, pretože sa musíme naučiť ako s daným objektom máme rozprávať aby sa otvoril a zveril práve nám
3)Psychologický dotazník:
a)anamnestický dotazník: život, záľuby, starosti (dotyčný nám musí dôverovať aby výsledok nebol skreslený ale pravdivý)
b)záujmový dotazník: estetický záujem, záujem o šport, umenie a pod.
c)osobnostný dotazník resp. povahový
d)druhy otázok podľa psychologického princípu : zahŕňa viacej oblastí (umenie, život, povahy...)
4)Posudzovacie škály: slúžia k tomu, aby sa využili znalosti, ktoré majú niektorí ľudia o tých, s ktorými žijú už dlhšiu dobu
Príklad:
Vysoká inteligencia Nízka inteligencia
1 2 3 4 5 6 7
rýchlo chápe výklad, výklad chápe pomaly,
na dobré známky sa nemusí veľa učiť na dobré známky sa musí veľa učiť,
jeho slovník je bohatýjeho slovná zásoba je chudobná
(P. Říčan, Psychologie osobnosti, Orbis Praha, Edice Pyramida, 1975)
Toto hodnotenie sa používa keď od učiteľa chceme získať posúdenie inteligencie žiakov.
5)Objektívne testy:
(a)Výkonové testy so zámerom: „testy inteligencie“
(b)Výkonové testy so skrytým zámerom: ide o to, či skúmaná osoba pri zámerne navodenom neúspechu „stratí nervy“ alebo zostane pokojná
(c)Projekčné testy: ukážky rozmazaných obrázkov, úryvky filmov bez zvuku a pod.
(d)Grafológia: rozbor rukopisu
(e)Testy osobného štýlu: dáme čiastočnú inštrukciu a ponecháme dotvorenie na skúmanej osobe
(f)Psychofyziologické metódy: telesné zmeny (dýchanie, hladina adrenalínu v krvi atď.)
4.2 Výskumné stratégie v psychológii osobnosti
1)Vývojové projekty:
(1)Veková krivka, krízy a kritické body – veková krivka vyjadruje kvantitatívne zmeny určitého znaku v závislosti na veku. Môžeme sledovať jednu osobu, jej určitú povahu alebo znak a to dlhodobo, napr. 50 rokov – longitudinálny výskum, alebo môžeme brať do úvahy priemer – skúmame skupinku ročných detí, skupinku dvojročných, trojročných atď. – transverzálna metóda.
(2)Dedičnosť a prostredie – základným faktorom sú dedičné predpoklady pre tento vývoj a jedným z typov výskumu dedičnosti je metóda dvojčiat (s ohľadom na jednovaječnosť resp. dvojvaječnosť)
2)Experiment:
a)Podstata experimentu: Experimentom rozumieme také jednanie, pri ktorom účelne, systematicky meníme podmienky skúmaného javu a uvádzame tieto zmeny do súvislosti s tým, či sa skúmaný jav objaví a v akej forme, intenzite a pod.
b)Experimentálny výskum funkčného systému osobnosti: Človek má špeciálny odev, ktorý neumožňuje kontakt rukami a je uzavretý v určitej zvukotesnej miestnosti. On nič nepočuje, žiadnu ozvenu ale zvuk sa prenáša do miestnosti experimentátora. Zmyslové podnety sú obmedzené na minimum.
c)Experiment vo vývojovej psychológii osobnosti: Napr. pri deťoch, kde sa k nim správali milo a príjemne bol pozorovaný lepší a rýchlejší motorický vývoj. Ide tu o výchovné metódy, ktoré sú použité na objektoch experimentov.
3)N = 1: výskum jediného človeka: Boli vykonané výskumy, v ktorých sa na základe rozsiahleho výskumného projektu a s použitím faktorovej analýzy skúmala zákonitosť jedinej osobnosti. Výsledok intenzívnej štúdie individuálneho prípadu môžeme chápať takto: je popísaná možnosť určitej súhry funkcií, určitá osobná rovnica. Čo platí pre jedného človeka, platí – s menšími obmenami – obyčajne aj pre mnoho ďalších.
Stručný prehľad kategórií metód výskumu osobnosti podľa G. Allporta (1937):
I.Výskum kultúrno - sociálnych determinantov osobnosti: analýza sociálnych noriem, etnológia (aforizmy, príslovia), syntaktická analógia (gramatické javy), psycholexikálna analýza (synonymá, antonymá)
II.Registrácia telesných zvláštností: analýza dedičnosti, biochemická analýza (EKG, EEG), endokrinológia, konštitučná typológia, fyziognomika
III.Sociálne zázemie: dokumentárne zdroje (vysvedčenie), analýza práce (iniciatíva), časový rozvrh, frekvencia kontaktov, individuálna sféra stykov, sociometria, topologická psychológia, metóda kritických prípadov
IV.Osobné záznamy: denníky, systematické návody k sebaanalýze, osobná korešpondencia, tematické písomné prejavy
V.Expresívne pohyby: prvý dojem, detailná analýza, štrukturálna analýza (rôzne časti tela), grafológia, analýza štýlu (básne, obliekanie)
VI.Posudzovanie: poradová škála (dvaja jedinci), skórovacia škála, psychografia
VII.Štandardizované testy: štandardné dotazníky, psychometrické škály (správanie pri riešení mentálnych testov), škály správania (temperamentný test Downeyovej)
VIII.Štatistická analýza: diferenciálna psychológia, faktorová analýza, invertovaná faktorová analýza
IX.Miniatúrne životné situácie: časové vzorky, model pracovnej operácie, model situácie (podvádzanie)
X.Laboratórne experimenty: registrácia jednoduchých funkcií (fantázia, rýchlosť úsudku), registrácia komplexných funkcií (pomocou filmovania alebo magnetofónu)
XI.Predikácia: explicitné predpovedanie, predpovedanie tendencií
XII.Hĺbková analýza: psychiatrické rozhovory, asociačný test, analýza snov, hypnoanalýza, automatické písanie, analýza fantazijnej produkcie
XIII.Ideálne typy, ktoré slúžia ako: schémy pre pochopenie individuality, literárna charakterológia
XIV.Syntetické metódy: identifikácia (vcítenie), prirovnávanie, úplný psychologický rozhovor, kasuistika
XV.Patológia
XVI.Etológia
XVII.Modelovanie
5 INTELIGENCIA A OSOBNOSŤ
Na dôležitosť systematického formovania vied o človeku ako možnosti homocentrickej orientácie vedy ako celku upozornil Kováč (1985). Vyzdvihol nevyhnutnosť zamerať výskumnú orientáciu na vzťahy človek – príroda, človek – spoločnosť, človek – technika, človek – kultúra a človek – ideály. Na takto vymedzenej metaúrovni je žiaduce skúmať aj inteligenciu.
5.1 Testovanie inteligencie ako paradigma
Ako je známe, modernú paradigmu pre diagnostiku inteligencie vytvorili Binet a Simon. Opísali množinu mentálnych testov vyššieho rádu, ktoré možno administrovať deťom rôzneho veku so zámerom predpovedať akademický úspech alebo zlyhanie. Opísali procedúry, ktoré umožňujú zisťovanie inteligencie v rámci troch vedeckých oblastí: medicínskej, ktorá preferuje fyziológiu a patológiu, pedagogickej, regulujúcej inteligenciu na základe deklaratívnych poznatkov probanda a psychologickej, ktorá umožňuje priame pozorovania inteligencie. Predpokladali, že inteligenciu možno najspoľahlivejšie zisťovať veľkou bariérou testov zameraných na pozornosť, pamäť, myslenie a iné kognitívne procesy. Vývoj testov prešiel odvtedy mnohými zmenami. Napr.: J. McK. Cattel a Farrand (1896) sa zamerali na stredoškolákov, neuviedli žiadne výraznejšie procedúry, Wissler (1901) už študentom uviedol pred testom niekoľko slov o predmete testu a o hodnote výsledkov. Pomerne precízne sú pravidlá pre skúšky Army Alfa a Army Beta – aplikácia na vojenské podmienky. Celkove možno konštatovať, že v období dvadsiatych rokov vrcholilo úsilie o vysvetlenie a formalizáciu obsahu, procedúr a kritérií inteligenčných testov. Vďaka výraznému využívaniu testov sa bádatelia pomerne rýchlo zhodli na skúmaných funkciách (napr. vyššie mentálne procesy), procedúrach (napr. motivácia probanda vyvinúť maximálne úsilie) a validizačných kritériách (napr. školské známky a profesijná úspešnosť).
5.2 Maximálny verzus typický výkon
Mnohí pozorovatelia predpokladali, že procedúra mentálneho testovania je orientovaná na maximálne úsilie probanda. Napríklad Cronbach (1949) upozornil, že testy schopností sú určené na identifikáciu maximálneho výkonu a osobnostné testy merajú typické výkony. Fiske a Bulter (1963) určili charakteristiky diagnostiky schopností a osobnostných premenných. S ohľadom na schopnosti vymedzili, že „po prvé sa usilujeme o čisté meranie, ktoré je determinované takmer úplne jednou funkciou, kapacitou subjektu, skôr než o meranie, ovplyvnené viacerými vplyvmi. Po druhé, meriame maximálny výkon, pretože je pravdepodobne stabilnejší než výkon v podmienkach, ktoré sa viac podobajú každodennému životu.“ Pri osobnostnom testovaní „sa obvykle zaujímame o typický stupeň tejto tendencie, pretože poskytuje najlepší odhad toho, čo proband najradšej robí“.
5.3 Teória inteligencie a štruktúra schopností
Najskôr prichádza do úvahy metaanalýza vzťahov osobnosti a schopností. Viacero teórií špecifikuje všeobecnú schopnosť na najvyššej úrovni (napr. všeobecná inteligencia), nasledujú široké skupinové faktory na druhej úrovni a úzke skupinové faktory na nižších úrovniach (napr. Vernon 1950, Horn 1965, Cattel 1971).
Ako príklad možno uviesť Ackermanovu a Heggestadovu (1997) modifikáciu Carrollovho prehľadu zoznamu schopností. Zoznam obsahuje jeden faktor tretej úrovne (Všeobecná inteligencia), sedem faktorov druhej úrovne (Fluidná a Kryštalická inteligencia, Ideačná fluencia, Poznatky a Výkony, Učenie a Pamäť, Percepčná rýchlosť a Vizuálna percepcia) a dva faktory prvej úrovne (Matematické usudzovanie a Uzavretosť).
5.4 Inteligencia a charakter
Jednu z prvých štúdií o vzťahoch medzi osobnostnými premennými a inteligenciou uviedol Pearson (1906). Vzťahy medzi inteligenciou a charakterom skúmal aj Webb (1915). Charakter podľa neho spájal „ emočné a vôľové, sociálne a morálne kvality“. Súčasne opísal niekoľko zložiek charakteru (veselosť, depresivita, obľúbenosť) a všeobecný faktor W. Výskum založil na korelačných vzťahoch medzi hodnoteniami učiteľov. Pomerne vysoké korelačné koeficienty ho priviedli k úvahám o jave, neskôr vymedzenom ako haló efekt.
Ďalšími, ktorí tieto vzťahy skúmali boli: Alexander (1935), ktorý zistil existenciu dvoch „reziduálnych“ faktorov ovplyvňujúcich školskú úspešnosť. Prvý z nich označil ako „X“ alebo ako faktor „záujmu o školskú prácu“, tiež definovaný ako „vytrvalosť“ a „vôľa mať úspech“. Druhý faktor, „Z“, mal vzťah k „práci v obchode, matematike, číselným testom a angličtine“ a bol hodnotený ako „faktor s určitou dôležitosťou pre školské výkony“.
Lorge (1940) dospel k záveru, že korelácie medzi inteligenciou a meraniami osobnosti môžu podhodnotiť úlohu intelektu v osobnosti.
Wechsler (1950) dospel k poznaniu, že „všeobecná inteligencia nemôže byť chápaná zarovno s intelektovými schopnosťami, ale ako manifestácia osobnosti ako celku“.
R. B. Cattel (1946) pôvodne ponúkol 12 faktorov osobnosti a neskôr ich rozšíril na 16 „zdrojových vlastností“. Ako však poznamenali Ackerman a Heggestad (1997), on hodnotil inteligenciu nezávisle od osobnosti, pretože v rámci B faktora (konkrétne vs abstraktné myslenie) ide skôr o úlohy založené na analógiách a slovníku.
Gough (1953) zaviedol pojem „Intelektuálnej efektívnosti“. Jednotlivci s jej vysokým skóre „efektívne využívajú intelektové schopnosti, plnia úlohy aj vtedy, keď sú ostatná unudení a znechutení“ (1987).
5.5 Inteligencia ako typický výkon
Konštrukt inteligencie ako typického výkonu navrhol Ackerman (1994) ako pendant k maximálnej verzus typickej úrovni, ktoré Cronbach (1949) prisúdil meraniam schopností verzus osobnosť. Ackerman predpokladal, že jedným z dôvodov, prečo inteligenčné testy vysoko nekorelujú s meraniami pokročilého akademického alebo pracovného výkonu je, že inteligencia je meraná maximálnou paradigmou a dlhodobý akademický a profesijný výkon sa prejavuje v špecifickom prostredí. Predpokladal, že meranie inteligencie ako typického výkonu má vzťah s kryštalickou inteligenciou, zatiaľ čo inteligencia ako maximálny výkon skôr súvisí s fluidnými schopnosťami (napr. s pamäťou alebo abstraktným usudzovaním).
Škálu inteligencie ako typického výkonu obsahuje položky typu „rád počúvam detaily o objavoch v ľubovoľných oblastiach“ alebo „rád čítam“.
6 OSOBNOSŤ Z HĽADISKA S. FREUDA A C. G. JUNGA6.1 Siegmund Freud
Hlavným „zdrojom“ osobnosti a jej vlastností sú podľa Freuda vnútorné, psychodynamické sily, ktoré prúdia z homeostatickej energetickej sústavy organizmu. Tieto sily určuje rodová a individuálna podstata človeka. Osobnosť je teda určená vnútornými silami – pudmi, ktoré sa dostávajú do rozporov s okolitým svetom. Ako príklad uvádza myseľ, ktorá je „základňou boja pudov, rozumu a vedomia“. Osobnosť je teda dynamický súhrn procesov, ktoré sú neustále v súčinnosti a sporoch. Človek sa nechová náhodne, z rozmaru, ale nútene.
6.1.1 Štruktúra osobnosti
Štruktúru rozdelil do troch hladín vedomia – vedomie, predvedomie a nevedomie. Pri svojich výskumoch v oblasti psychosexuálneho vývoja zistil, že toto nestačí a preto vytvoril nový obraz trojdielnej psychiky, ktorá sa skladá z:
ID – biologické pudy, princíp slasti
EGO – zvažuje činy a následky, princíp reality
SUPEREGO – rodičovské hodnoty, spoločenské normy, morálka, hlas svedomia
6.1.2 Pudy
Sú základnou, dynamickou, hybnou silou osobnosti. Vychádzajú z telesných potrieb a sú zamerané na ich uspokojenie a to za každú cenu (afekt, strach, strašné predstavy). Pudy delí do dvoch skupín:
1.Pud života Eros – telesné potreby (smäd, hlad, sex...). Najsilnejší je pud sexuálny – libido, je aj zdrojom energie pudu života.
2.Pud smrti Thanatos – smeruje k návratu organizmu do anorganickej podoby. Je zdrojom ničenia seba i okolia, jeho prejavom je tiež masochizmus.
6.1.3 Vývoj osobnosti
Poňatie vývoja osobnosti berie Freud ako vývoj libida, ktoré má 5 fáz:
a)Orálna fáza (0-18 mesiacov) – zdrojom slasti je okolie úst, uspokojovanie saním
b)Análna fáza (18 mesiacov až 3 roky) – prvá časť: vyprázdňovanie, druhá časť: uspokojenie z tohto výkonu, ktorý venuje rodičom
c)Falická fáza (3 – 6 rokov) – zvedavosť o oblasť genitálií, Oidipovský komplex
d)Latentná fáza (6 – 12 rokov) – sexuálne nevyužité obdobie, dieťa rozvíja sociálne vzťahy s vrstovníkmi
e)Genitálna fáza ( puberta ) – človek sa stáva sexuálne činným, potreba milovať a byť milovaný, potreba reprodukcie
Odkaz: Príloha 1
6.2 Carl Gustav Jung
Nesúhlasil s Freudovým učením a sexuálny pud označuje len ako jednu z foriem prejavov psychickej energie. Libido berie ako neurčitú psychickú silu, akúsi životnú energiu, ktorá sa sústreďuje do rozdielnych potrieb. Osobnosť označuje pojmom „psyché“ , ako súhrn všetkých psychických javov indivídua vedomých ale aj nevedomých. Je tvorené tromi samostatnými a zároveň navzájom kooperujúcimi časťami: ego, osobné nevedomie a kolektívne nevedomie. Prijíma existenciu vedomia a nevedomia.
6.2.1 Vedomie
V centre vedomia je Id (ego, ja). Má štyri základné funkcie:
Zmyslové vnímanie – hovorí nám, že niečo existuje – iracionálne vnímanie
Myslenie – hovorí čo to je – racionálne hodnotenie, môže rozlíšiť pravdu a lož
Cit – hovorí, či je niečo prijateľné alebo nie – racionálne hodnotenie, môže nájsť dobré a zlé
Intuícia – hovorí odkiaľ to prichádza a kam to vedie – iracionálne vnímanie
Jedna z funkcií je hlavná, prevládajúca, je teda vedomá. Ostatné sú podriadené, bývajú nevedomé. Na tom, ktorá z funkcií prevláda sú založené rozdiely v osobnosti. Prejavuje sa to v dvoch výrazne odlišných formách zamerania „Ja“:
Introverzia – introverta môžeme rozdeliť do 4 skupín:
•Myslenie – intelektuál, myšlienky sú viac ako fakty
•Cit – subjektívne pocity hrajú dôležitejšiu rolu ako objektívna skutočnosť
•Zmyslové vnímanie – senzitívny jedinec
•Intuícia – fantasta, mystik
Extraverzia – extraverta môžeme tiež rozdeliť do 4 skupín:
o Myslenie – empirik so zmyslom pre prax
o Cit – preberá normy a konvencie
o Zmyslové vnímanie – krajný realista
o Intuícia – realistické plány
6.2.2 Nevedomie
Rozdeľujeme ho na dve časti:
1)Osobné nevedomie: Závisí na histórii jedinca, sú v ňom obsiahnuté konflikty, želania, spomienky, ktoré boli predtým vedomé a neskôr potlačené. Je to niečo, čo bolo získané v minulosti. Všetko, čo osobné nevedomie obsahuje je prístupné vedomiu a niektoré veci, ktoré sú vyvolané do vedomia môžu neblaho pôsobiť na život jedinca.
2)Kolektívne nevedomie: vyplýva z vrodených psychických funkcií a štruktúr mozgu. Existuje prostredníctvom inštinktov. Obsahy kolektívneho vedomia sa skladajú do nejakých paobrazov – archetypov. Sú to zdedené spomienky, ktoré predurčujú ľudí k tomu, aby vnímali a reagovali na svet určitým spôsobom.
Archetypy:
Persona (z lat. maska) – je to naša tvár s ktorou prichádzame na verejnosť a používame ju pri komunikácii s ostatnými; každý hráme určité role a vďaka tomu môžeme žiť v spoločnosti
Tieň – zlá stránka obsahuje nemorálne myšlienky, vášne, agresívne a sexuálne impulzy tolerované spoločnosťou; dobrá stránka je tvorivosť a vitalita
Animus a anima – rozhodná stránka žien a pasívna stránka mužov
Self – jadro osobnosti, zložitý proces a dosahuje sa až ku koncu stredného veku
6.2.2 Vývoj osobnosti
Podľa Junga je osobnosť dynamický systém, ktorý sa vyvíja celý život za účelom rozvíjania „Ja“. Osobnosť teda prechádza procesom individualizácie:
1)Prvá etapa: prvá polovica života, dochádza k rozlišovaniu štyroch hlavných funkcií – myslenia, cítenia, vnímania a intuície a je formované hlavné zameranie jedinca – introverzia resp. extraverzia, fáza končí tým, že jedinec si uvedomí ako chce vyzerať on a ako ho chce spoločnosť
2)Druhá etapa: druhá polovica života, človek si uvedomuje svoje skryté duševné vlastnosti, stretáva sa s duchovným „Ja“ a jedinec sa stáva sám sebou
Jung teda videl osobnosť v inom svetle, vo svetle mytológie a mystiky. Ako prvý sa zaoberal aj pozitívnym vplyvom náboženských spirituálnych zážitkov. Sám neveril, že toto sa dá dokázať vedeckými metódami
7 ZÁVER„Osobnosť“ , aké krátke slovo a čo všetko sa za ním skrýva. Je človek schopný svoju osobnosť zmeniť, keď mu povieme aký je? Prečo sa tak často ľudia klamú v sebe aj iných? Je možná sebavýchova, alebo je to ilúzia? Odpovedať na tieto otázky a popísať ako sa osobnosť utvára, vyvíja, aké sú charakterové vlastnosti, schopnosti, ako ju vymedzuje psychológia a pod. by mi nestačilo mnoho rokov štúdia. Ako som sama videla, nie je to jednoduché a už vôbec sa nedá zhrnúť do tejto práce všetko, čo by tu malo byť. Vynechala som veľmi veľa z danej problematiky. Osobnosť bola študovaná už od dávnych čias a to z rôznych pohľadov, rôznymi ľuďmi a v rôznych časových obdobiach. Keby sme naozaj chceli poznať a zdokonaliť sami seba a chceli vedieť ako sa stať tým „pravým“ pre našu spoločnosť, či stať sa akýmisi psychológmi vlastného „Ja“, museli by sme preštudovať všetku literatúru, ktorú kto kedy napísal. Osobnosť nie je len povahová stránka daného jedinca. Osobnosť je nutné dôkladne preskúmať aby sme mohli hovoriť o konkrétnej osobnosti. Hodnotenie sa dá pojať z viacerých hľadísk (medicína, sociológia, filozofia).
Človek je tvor veľmi zložitý. Žijeme vo veľmi aktívnom a dynamickom svete. Všade okolo nás vidíme ustavičné zmeny, ktoré svojimi dôsledkami stále rýchlejšie a hlbšie prenikajú aj do spôsobu života. Nároky na psychickú činnosť človeka, na jeho vnímanie, myslenie a reagovanie sa zvyšujú. Túto zvyšujúcu sa psychickú záťaž však možno vyrovnávať a to jednak úpravou životných podmienok, jednak zvyšovaním kultúry osobnosti, psychickej zdatnosti a výkonnosti sebavýchovou a sebavzdelávaním. V dnešnej dobe existuje už aj „Akadémia osobnostného rozvoja a mimoriadnych schopností“. Jej úlohou je vzdelávanie v oblasti efektívneho osobnostného rozvoja a praktickej aplikácie pri výkone povolania (zvýšená hladina tvorivosti a intuície). Návštevník sa naučí dotvárať štruktúru osobnosti podľa svojich potrieb.
Touto prácou som zistila, že osobnosť je najvyšší celok duševného života človeka, ktorý reguluje jeho správanie a že musíme „vedieť žiť a žiť naplno“.
