Podstatou sociálnej percepcie je sociálne vnímanie, ktoré sa viaže na vnímanie druhých ľudí. Existujú tri základné typy realizácie sociálneho vnímania-poznávania. Prvým je intuitívne poznávanie ktoré je založené na tzv. vcítení sa do situácie a stavu druhého človeka. Druhým typom je vyvodzovanie psychických charakteristík na základe telesných znakov človeka. Tretím typom je hodnotenie ľudí na základe prejavov ich správania a to buď v laboratórnych podmienkach, alebo v prirodzených podmienkach.

Aj keď vnímanie a hodnotenie druhých ľudí je každodennou záležitosťou, nie je to jednoduchá vec a to najmä preto, že obsahuje viacero aspektov ktoré pri tom berieme do úvahy. Vo všeobecnosti rozlišujeme tri základné komponenty vnímania a to: atribučný - základom ktorého je to, že vnímanej osobe priraďujeme určité charakteristiky a znaky, očakávací - pri ktorom sa prejavujú očakávania vnímajúcej osoby na správanie a nakoniec afektívny – ktorého podstatou je afektívne reagovanie na osoby a ich správanie.
Ak by sme chceli začleniť človeka do sociálneho prostredia podľa formy sociálnej percepcie podľa G.M. Andrejevovej to môžme urobiť takto:
- jeden člen skupiny vníma druhého člena skupiny
- člen vníma svoju vlastnú skupinu
- člen skupiny vníma druhú skupinu
- člen prvej skupiny vníma člena druhej skupiny
- skupina vníma jedného zo svojich členov
- skupina vníma jedného z členov druhej skupiny
- prvá skupina vníma druhú skupinu

V priebehu života sa u človeka vytvára určitý systém vnímania a hodnotenia sveta, relatívne stály systém poznávacích aktivít osobnosti označovaný ako kognitívny štýl. Počas postupného rozvíjania sa vyvinuli viaceré prúdy výskumov, pričom medzi najvýznamnejšie patria:
1. závislosť – nezávislosť
2. reflexívnosť – impulzívnosť
3. adaptívno – inovačné riešenie
Činnosť vnímania má vo všeobecnosti tri cykly ktoré opakujú až do potvrdenia hypotézy. Prvá fáza obsahuje prípravu hypotézy, druhá informácie o objekte vnímania a tretia potvrdenie alebo zamietnutie hypotézy. Hypotéza pozostáva vždy zo skúsenosti z predchádzajúceho vnímania a jej overenie sa robí na základe postaveného vzťahu medzi hypotézou a podnetom. Ak je hypotéza zamietnutá, hľadajú sa nové vzťahy – čiže stavia sa nová hypotéza.
Pri procese vnímania sa využíva sociálny kontakt. Jeho základnou črtou je obojstrannosť, čo znamená že dochádza k stretávaniu sa istých strán ktoré vystupujú jako objekty i subjekty vnímania.

Pri tomto stretnutí obidve stránky – aktéri vnímajú svojho partnera, pričom posudzujú jeho znaky. Tie môžu byť vonkajšie – tie sú posudzované najskôr, alebo potom ďaľšie znaky osobnosti ktoré sa prejavia v procese vzájomnej komunikácie. OBJEKT VNÍMANIA
Pod pojmom objekt vnímania rozumieme osobu ktorá je vnímaná druhou osobou alebo skupinou. Znaky ktoré si u tohoto objektu všímame sú predovšetkým vonkajšie objektívne znaky. Patria sem:
- oblečenie a celková upravenosť
tá môže hovoriť o príslušnosti človeka k nejakej skupine napr. vojenská uniforma, alebo môže charakterizovať stav človeka v danej chvíli
- postava, chôdza a držanie tela
umožňuje nám napr. odhadnúť vek, pohlavie…
- výrazy tváre-mimika
sú považované za jeden z najlepších objektov v sociálnej percepcii
- oči
- gestikulácia
- prejavy správania
na ich základe možno usudzovať na určité vlsatnosti ľudí, možno ich kategorizovať a podľa toho potom charakterizovať jako priateľských, ochotných k spolupráci, pracovitých, milých…

SUBJEKT VNÍMANIA
Aj pri subjekte vnímania môžeme vyznačiť niekoľko faktorov ktoré ovplyvňujú objektívnosť alebo správnosť vnímania. Závažným psychologickým faktorom je prenášanie osobných kritérií do vnímania a hodnotenia iných.Takto daný člověk vníma toho druhého akoby zo svojho stanoviska. Na toto poukazuje najmä psychologický smer zvaný kognitivizmus. Ten vychádza z faktu že pre poznanie správania sú dôležité vnútorné kognitívne poznávacie procesy ako vnímanie, myslenie, postoje a očakávania. Podľa tohto prístupu nieje dôležité správanie, akt správania, ale to, ktoré procesy ho ovládajú, medzi ktorými je centrálnym bodom proces vnímania. V posledných rokoch sa najviac pozornosti venuje tzv. atribučnej teórii ktorej podstatou je ako dochádza k vnímaniu príčin vlastného a cudzieho správania.

Existuje viacero atribučných tendencií ako napríklad:
- atribučný omyl, kde konajúci prisudzuje zodpovednosť za konanie situačným
faktorom a vnímajúci zasa vlastnostiam konajúceho
- omyl intencionality konajúceho, spočívajúci vo výbere situácie
- egodefenzívna atribúcia, podľa ktorej jednotlivci preberajú väčšiu zodpoved-
nosť za pozitívne ako za negatívne správanie
- efekt falošného konsensu, podľa ktorého jednotlivec hodnotí svoje voľby ako
všeobecne platné a vhodné,kým alternatívy hodnotí
ako nevhodné
- atribučná tendencia, t.j.

predpovede vnímajúceho sa odkláňajú od všeobecne
priajtých vzorov
Svoj vplyv majú samozrejme aj predsudky ktoré môžu byť na úrovni spoločnosti alebo osobnosti, vplyvom vlastných skúseností.Takým je napríklad prisúdenie určitých vlastností ľuďom s dlhými vlasmi.
Na záver si môžeme zhrnúť niekoľko všeobecných chýb a nepresností, ktorých sa pri vnímaní ľudí a ich hodnotení možno dopustiť:
- prvý dojem
- haló-efekt t.j. prípad keď pod vplyvom určitého znaku, prejavu máme
tendenciu hodnotiť a posudzovať dotyčného človeka
- jednostrannosť a neúplnosť informácií o druhom človeku
stáva sa, to ak máme na danom človeku možnosť pozorovať iba niektoré znaky, pričom často v izolovanej podobe, a tým nám neumožňujú získať komplexný prehľad o ňom.