1.Definície sociálnej percepcie
Kollárik definuje sociálnu percepciu takto: „ Sociálne vnímanie je zvláštnym druhom vnímania a viaže sa na vnímanie druhých ľudí. Je súčasťou sociálneho poznávania ako základný proces, ktorým človek získava informácie o jednotlivcoch a skupinách.“

Pedagogický slovník: Sociálna percepcia je sociálne podmienené poznávanie ľudí, sociálnych skupín, prípadne spoločenských výtvorov. Neobmedzuje sa, ako by naznačoval názov, len na samotné vnímanie, ale zahŕňa tiež ďalšie poznávacie procesy. Uplatňuje sa pri nej selektívnosť, stereotypizácia, pripisovanie príčin, empatia, identifikácia, interpretácia a reflexia.

Diešková: „Ak chápeme pod sociálnou percepciou vnímanie druhého človeka, môžeme pri tom usudzovať o jeho vlastnostiach, postojoch, citoch, myšlienkach, cieľoch, vzťahoch a pod. Sociálna percepcia sa môže týkať aj skupiny, t. j. ako vníma jedinec skupinu alebo skupina jeho.“

„Utváranie, formovanie dojmu o inej osobe, obrazu iného predstavuje podstatu procesu interpersonálnej percepcie.“

2.Podstata sociálnej percepcie
Termín sociálna percepcia môžeme nahradiť aj termínmi interpersonálna percepcia a poznávanie človeka človekom. Pri sociálnej percepcii ide o vnímanie druhých ľudí, ich charakterových vlastností a čŕt, ich emócií a o interpretáciu ich správania. Pri skúmaní sociálnej percepcie sa snažíme hľadať odpovede na otázky: aké vlastnosti vnímame na iných ľuďoch? Čo ovplyvňuje prvé dojmy? Je naše vnímanie druhých ľudí presné? Sociálna percepcia obsahuje vnímanie vonkajšieho zjavu, výzoru, ale aj správania a na strane druhej sa snaží objasniť príčiny správania.

Existujú tri základné typy realizácie sociálneho vnímania - poznávania. Prvým je intuitívne poznávanie ktoré je založené na tzv. vcítení sa do situácie a stavu druhého človeka. Druhým typom je vyvodzovanie psychických charakteristík na základe telesných znakov človeka. Tretím typom je hodnotenie ľudí na základe prejavov ich správania a to buď v laboratórnych podmienkach, alebo v prirodzených podmienkach. V priebehu života sa u človeka vytvára určitý systém vnímania a hodnotenia sveta, relatívne stály systém poznávacích aktivít osobnosti označovaný ako kognitívny štýl. Počas postupného rozvíjania sa vyvinuli viaceré prúdy výskumov, pričom medzi najvýznamnejšie patria:
1. závislosť – nezávislosť
2. reflexívnosť – impulzívnosť
3. adaptívno – inovačné riešenie

Činnosť vnímania má vo všeobecnosti tri cykly ktoré opakujú až do potvrdenia hypotézy. Prvá fáza obsahuje prípravu hypotézy, druhá informácie o objekte vnímania a tretia potvrdenie alebo zamietnutie hypotézy. Hypotéza pozostáva vždy zo skúsenosti z predchádzajúceho vnímania a jej overenie sa robí na základe postaveného vzťahu medzi hypotézou a podnetom. Ak je hypotéza zamietnutá, hľadajú sa nové vzťahy – čiže stavia sa nová hypotéza.
Pri procese vnímania sa využíva sociálny kontakt. Jeho základnou črtou je obojstrannosť, čo znamená že dochádza k stretávaniu sa istých strán ktoré vystupujú ako objekty i subjekty vnímania.

Pri tomto stretnutí obidve stránky – aktéri vnímajú svojho partnera, pričom posudzujú jeho znaky. Tie môžu byť vonkajšie – tie sú posudzované najskôr, alebo potom ďalšie znaky osobnosti ktoré sa prejavia v procese vzájomnej komunikácie. Vnímanie druhých ľudí je nevyhnutnou súčasťou pôsobenia človeka v sociálnom prostredí. Každý účastník vzťahu poskytuje veľ informácií, podnetov pre iných ľudí, čím ponúka základy pre vlastné hodnotenie.  Psychologické poznatky zreteľne poukazujú na to, že samotné vnímanie predmetov a javov sveta podlieha určitým zákonitostiam.

Rozlišujeme tri základné komponenty vnímania:
1) atribučný – vnímanému človeku prisudzujeme určité charakteristiky, znaky a vlastnosti na základe jeho vonkajších prejavov správania a konania
2) očakávací (expektačná) – prejavujú sa očakávania vnímajúcej osoby, t. j. napr. učiteľ prisúdil žiakovi určité vlastnosti a očakáva, že sa dôsledku týchto vlastností bude žiak určitým spôsobom správať
3) afektívny – citové reagovanie na osoby a ich správanie

Sociálna percepcia predstavuje jednu z najzložitejších poznávacích činností človeka, ktorá spočíva v mnohých faktoroch vnímajúcej osobnosti (subjekt vnímania), vnímanej osobnosti (objekt vnímania), situáciách a charakteru sociálneho kontaktu. V rámci štruktúry vnímania možno hovoriť o troch faktoroch:
1) samotné zdroje vnímania – fyzický zjav a rôzne formy správania vnímanej osoby
2) zložky týkajúce sa vnímajúceho človeka – jeho schopnosť vnímať a posudzovať iných ľudí, skúsenosti, postoje a pod.
3) výsledok vnímania – formovanie obrazu vnímaného, priradenie mu určitých vlastností, zaujatie vzťahu k nemu i voľba určitých foriem správania

3. Objekt vnímania
Objekt vnímania – osoba, ktorá je vnímaná druhou osobou alebo skupinou. Pri objekte vnímania pozorujeme najmä vonkajšie objektívne znaky.
Oblečenie a celková upravenosť môže vyjadrovať príslušnosť vnímanie osoby k danej skupine (napr. lekárska rovnošata), alebo k spoločenskej vrstve (napr. oblek, montérky), či naznačuje stav človeka v konkrétnej chvíli (napr. špinavé oblečenie môže vyjadrovať stav opitosti).

Na základe oblečenia v mnohých spoločnostiach dochádza k hodnoteniu ľudí a ich zaradeniu do spoločenského rebríčka. Určitý druh oblečenia si musíme obliekať v nejakých konkrétnych situáciách. Ak sa nejaký človek odkláňa od požadovanej spoločenskej normy obliekania, spoločnosťou je odsudzovaný. V mnohých prípadoch sa odlišné oblečenie vníma ako hrubé porušenie konvencií a ako neslušnosť. Normy spoločnosti alebo skupiny sú dôležitým faktorom pre vnímanie a hodnotenie ľudí. S oblečením mnohokrát ľudia spájajú určité vlastnosti alebo správanie. Tak sa hodnotia príslušníci rôznych skupín, napr. skinheads.

Postava, chôdza a držanie tela
Podľa postavy človeka dokážeme určiť jeho pohlavie, odhadnúť vek, či aj jeho fyzickú silu a zdatnosť. Výška je jedným zo zjavných ukazovateľov. Vyšší ľudia sú vnímaní ako kompetentnejší v porovnaní s nižšími. Tento názor bol potvrdený výskumami, podľa ktorých sú vyšší ľudia preferovaní pri prijímaní do zamestnania. Podľa ďalších štúdií uprednostňujú muži nižšie partnerky a ženy vyšších partnerov. Pri chôdzi človeka vnímame jej rýchlosť, plynulosť, koordináciu pohybov podľa čoho usudzujeme stavy vnímaného – napr. rýchla, nekoordinovaná chôdza môže svedčiť o nervozite, časovom nátlaku, strese.

Výrazy tváre, mimika
Tieto výrazy sú považované za jeden z najlepších objektov sociálnej percepcie. Tvár ukazuje väčšinou momentálny stav vnímanej osoby a dá sa povedať, že je najčítanejším objektom v interpersonálnom kontakte. Prostredníctvom mimiky človek vyjadruje svoje emócie, ale aj postoje. Prostredníctvom tváre dokážeme vnímať šťastie, dobrú náladu, ale aj únavu, smútok, depresiu a pod. Výraz tváre, ktorý jedinec ponúkne vnímajúcim závisí od jeho individuality, ale je podmienený aj od spoločensko-kultúrnymi podmienkami. Napríklad v tvárach Japoncov, či Číňanov môžeme badať rezervovanosť v akýchkoľvek situáciách. V rozličných kultúrach je aj požadované rozličné prejavovanie emócií na konkrétne situácie. Dobrým príkladom je aj potlačovanie smútku a sĺz u mužov, čo sa im ukladá už od malička. Tvár však ukazuje aj iné prejavy, ako tie ktoré človek ovláda. Výskumy ukázali, že horná časť tváre (zvlášť čelo) je z hľadiska percepcie lepším ukazovateľom nepríjemných zážitkov. Naopak dolná časť tváre (najmä ústa) sú ukazovateľom príjemných pocitov. V reálnom živote však tvár vnímame ako celok, preto sa tieto poznatky ťažko uplatňujú.

Oči
Napriek tomu, že sú súčasťou tváre, pri vnímaní a vzájomnej interakcii majú svoje špecifikum. V očiach sa zračí obrovské množstvo informácií o momentálnom stave človeka, o jeho prežívaných emóciách, či o jeho záujme o druhých ľudí. Pri prvom stretnutí ľudí je väčšinou očný kontakt prvou formou komunikácie. V očiach môžeme vidieť smútok, či radosť, prosbu o pomoc, ale aj depresiu, či zaľúbenosť. Prostredníctvom očí môžeme spoznať aj charakter vzťahu ku vnímajúcej osobe – napr. klopenie zraku, vyhýbanie sa pohľadu môže signalizovať nezáujem alebo obavu.

Gestikulácia
Pohyby rúk sú tiež veľmi vhodným faktorom vnímania a aj komunikačným prostriedkom. Prostredníctvom rúk zvýrazňujeme obsah rozhovoru. Výraz rúk má mnohokrát konkrétny význam, napr. pohrozenie s jedným prstom alebo prosíkanie pomocou trenia dlaní.

Vonkajšie prejavy správania
Na základe vonkajších prejavov možno charakterizovať vlastnosti daného človeka, či skupiny a potom ich charakterizovať ako napr. zdvorilých, milých, neslušných a pod. Otázne však je do akej miery sú vonkajšie prejavy odrazom skutočných vlastností, čŕt a postojov.  Niektorí ľudia si vytvorili určitú schému správania sa k druhým a používajú ju všeobecne, hoci nevyjadruje charakter ich osobnosti. Správanie ľudí je ovplyvnené aj sociálnym tlakom. Takéto ovplyvnené správanie môže byť za cieľom získania uznania u danej skupiny, či získania určitého postavenia alebo iných výhod. Ak človek chce zotrvať v nejakej skupine, musí sa správať podľa jej noriem a zásad, aj napriek tomu, že s tým možno vnútorne nesúhlasí. Správanie človeka môže byť veľmi neočakávané v kritických situáciách a môže v nich dôjsť k odhaleniu skutočných vlastností daného jedinca.

4. Subjekt vnímania
Pokiaľ ide o subjekt vnímania, t. j. vnímajúcej osoby, je možné vyznačiť niekoľko faktorov, ktoré ovplyvňujú objektívnosť alebo správnosť vnímania. Chyby, ktorých sa ľudia dopúšťajú pri procese vnímania skresľujú pravdivosť a reálnosť vnímania. Psychologickým faktorom pri vnímaní a hodnotení iných je prenášanie osobných kritérií. Väčšina ľudí hodnotí a vníma iných akoby zo svojho stanoviska, vlastného hodnotenia situácie – na čo poukazuje psychologický smer nazývaný kognitivizmus. Tento smer vychádza z faktu, že pre poznanie správania sú dôležité vnútorné poznávacie procesy, ako je vnímanie, myslenie, postoje a očakávania. Základy kognitivizmu siahajú ku geštaltpsychológii ( psychológia tvaru, celku, rozvíjanej v Nemecku ). V posledných rokoch sa najviac pozornosti venuje atribučnej teórii. Podstatu tejto teórie môžeme zhrnúť do otázky: Ako dochádza k vnímaniu príčin vlastného a cudzieho správania.

Základný vzorec: Stimul – Kognícia – Správanie
K zakladateľom atribučných teórií patria F. Heider, E. E. Jones, K. E. Dawis a H. H. Kelley. F. Heider v roku 1958 položil základy teórií atribúcií. Vychádzal z toho, že správanie človeka závisí od vplyvov a dvoch faktorov – osoby a okolia. Z hľadiska človeka sú dôležité dva prvky a tými sú schopnosť a motivácia. H. H. Kelley vychádza z Heidera a on bližšie špecifikuje zloženie podmienok, za ktorých sa správanie realizuje. Z hľadiska sociálneho vnímania sa atribučné teórie pokúšajú odhaliť tieto faktory, ktoré ovplyvňujú a skresľujú poznanie vzťahov v bežnom živote. Prejavujú sa pritom určité atribučné tendencie, ako sú :
1) atribučný omyl – konajúci prisudzuje zodpovednosť za konanie situačným faktorom, vnímajúci zase vlastnosti konajúceho.
2) omyl intencionality konajúceho, spočíva vo výbere situácie – konajúci si vybral situáciu, preferuje dispozičnú sebaatribúciu, ak nie, tak prevláda situačná atribúcia,
3) egodefenzívna atribúcia, podľa ktorej preberajú jednotlivci väčšiu zodpovednosť za pozitívne správanie a menšiu za negatívne správanie,
4) efekt falošného konsensu, podľa ktorého jednotlivec hodnotí svoje voľby ako všeobecne platné a vhodné, kým alternatívy posudzuje ako nevhodné,
5) atribučná tendencia – predpovede vnímajúceho sa odkláňajú od všeobecne prijatých vzorov.

Vplyv majú aj predsudky, či už na úrovni spoločnosti alebo osobnosti, najmä pod vplyvom skúseností. Môže ísť o objekty vnímania, ktoré sú nepodstatné pre ich nositeľa, no pri jeho posudzovaní a hodnotení môžu zohrať významnú úlohu. Skúsenosti vnímajúceho s podobným typom človeka môžu viesť k prisúdeniu jemu cudzích znakov a vlastností. Skúsenosti zo styku s ľuďmi, ich správania sú nielen faktorom uľahčujúcim vnímanie iných jednotlivcov a skupín, ale aj faktorom kompenzujúcim ohraničenosť vlastných perceptívnych a poznávacích schopností.

Pri interpersonálnej percepcii sa to môže prejaviť v sociálnych stereotypoch t. j. v jednoduchom, zovšeobecnenom a akceptovanom posudzovaní ľudí. Podľa toho potom vnímame a posudzujeme iných ako príslušníkov určitej sociálnej vrstvy, hoci také hodnotenie nemôže platiť pre všetkých. Takže stereotypy sú nepresné, pokiaľ ide o o ich používanie v konkrétnych prípadoch. Napríklad jedným zo stereotypov môže byť aj fyzická atraktívnosť osoby, ktorá sa tým stáva príťažlivou, sociálne akceptovateľnou.

Atraktívnosť osoby a jej evidentné znaky napr. krása, oblečenie môžu ovplyvniť celkové vnímanie a hodnotenie danej osoby. Ak ešte do toho vstupuje skúsenosť s podobným typom človeka a neschopnosť primerane posúdiť a nestranne vnímať jeho znaky. Súvisí to s pripravenosťou a schopnosťou vnímať ľudí, v úrovni v ktorej sa líšia, ale ktorú možno vybudovať výcvikom, poznaním i skúsenosťami.

Je niekoľko všeobecných chýb a nepresností, ktorých sa pri vnímaní ľudí a ich hodnotení možno dopustiť, napr.:
1) Prvý dojem – mnohí ľudia, hodnotia ostatných na základe prvého dojmu, ktorý môže pretrvávať aj pri hodnotení človeka i v ďalších obdobiach, situáciách. Napr. láska na prvý pohľad.
2) Haló-efekt – keď pod vplyvom určitého znaku, prejavu máme tendenciu hodnotiť a posudzovať človeka. Napr. extrémne prejavy správania.
3) Jednostrannosť a neúplnosť informácií o druhom človeku – keď máme možnosť vnímať iba určité znaky, častokrát iba v izolovanej podobe a tým nám neposkytujú komplexné informácie o človeku.

5. Presnosť interpersonálneho vnímania
Pri interpersonálnom vnímaní hovoria niektorí výskumníci o presnosti, s akou hodnotíme ostatných ľudí – túto presnosť môžeme experimentálne sledovať napríklad stupňom zhody s ostatnými pozorovateľmi alebo s kritériom. Možno by v týchto súvislostiach mohlo byť zaujímavé sledovať aj vnútornú konzistenciu uplatňovania implicitnej teórie osobnosti jedným subjektom pri viacerých objektoch. Presnosť interpersonálneho vnímania môže ovplyvniť haló efekt, logická chyba (napríklad predpoklad, že inteligencia sa spája s úprimnosťou) alebo efekt zhovievavosti (ostatných hodnotíme pozitívnejšie ako by sa patrilo alebo sa svojím spôsobom istíme pre prípad, že budú hodnotiť oni nás...). Ďalej zohráva svoju úlohu napríklad empatia, ovplyvňovanie inými ľuďmi (napr. autoritou) alebo kontextom, zoznam je dlhý. Zvláštny dôraz však kladieme na možnosť ovplyvnenia presnosti názorom autority – najlepším dôkazom sú Aschove experimenty.

Na presnosť interpersonálneho vnímania sa však môžeme pozrieť ešte aj druhým spôsobom: Křivohlavý tvrdí, že nemáme v obľube ľudí, ktorí majú nesprávny odhad. Odhadovať je možné všetko, avšak najviac sa nás dotkne, ak niekto nesprávne (hlavne v negatívnom smere...) odhadne naše schopnosti a kvality. Domnievam sa, že tento názor je možné vyjadriť aj opačne – ceníme si ľudí, ktorí dokážu odhadnúť naše schopnosti, prežívanie atď. s najväčšou presnosťou, a hlavne ak ide o schopnosti alebo vlastnosti, ktoré my sami považujeme za pozitívne. Samozrejme, „objektívne“ kritérium neexistuje, ide akurát o podobnosť medzi obrazom, ktorý si o nás vytvoria iní ľudia a obrazom, ktorý o sebe máme my. Pokusy o popísanie zákonitostí toho, ako sa ľudia navzájom vnímajú narážajú na významnú prekážku, ktorou je prirodzená tendencia ľudí vytvárať si vlastné, implicitné teórie osobností.
GEORGE KELLY tvrdí, že skúsenosť tvaruje spôsob, akým vnímame svet, odlišné skúsenosti môžu viesť od odlišnému vnímaniu. Kľúčovým aspektom Kellyho teórie je fakt, že ľudia chcú vedieť predpovedať budúce udalosti – nie v jasnovideckom zmysle, ale v zmysle snahy štruktúrovať vlastné skúsenosti. Cieľom systému osobných konštruktov je kategorizovať ľudí či udalosti.