2.Nadviazanie kontaktu

Dnešná doba je charakteristická zvýšeným tempom, informačným boomom, zvýšenou mierou záťaže, nevídaným technickým pokrokom, atď. Jednou z mála stálic medzi ľuďmi zostávajú oslovenie a vzájomné vzťahy. Počet problémov s nimi neklesá, práve naopak. Zdá sa, že aj napriek lepším možnostiam zásluhou technicky dokonalejších prostriedkov sa komunikácia ďalej komplikuje.

2.2 Adolescencia

Ako deti si s oslovovaním hlavu nelámeme. Začína nás trápiť až v dospievaní, v post-pubertálnom období, ktoré nazývame adolescencia. Začleňovanie do svete dospelých prináša určité otázky. Ako správne hovoriť vrstovníkom, keď ich nepoznám? Ako sa obracať na spolupracovníkov, keď niečo žiadam alebo chcem zdeliť? Ako vhodne titulovať nadriadených? Ako i v iných prípadoch aj tu by dospievajúci mali vedieť, že spôsob oslovovania vyjadruje náš vzťah k oslovovanému (Patočka Otakar: O tykání a vykání, 2000, str.33). Okrem stanovených pravidiel je potrebné brať ohľad na cit, tradície, existujúci vzťah a ďalšie okolnosti.

Adolescenti sú bývalými ďeťmi, ale ešte nie sú úplne dospelými a bojujú a svoje miesto v živote. Na jednej strane sa chcú zaradiť medzi dospelých a presadiť samých seba a svoje priania, potreby, očakávania a ciele. Na strane druhej musia brať ohľad na zákony a zákonitosti, ktorými sa svet dospelých riadi. Medzi týmito procesmi väčšinou nie je súlad. Rozpory a konflikty sa premietajú i do medziľudských vzťahov a spôsobov oslovenia. Ak sa zahĺbime do tejto problematiky, napadne nás hneď niekoľko otázok. Napríklad: odkedy si začínajú adolescenti medzi sebou vykať? Existuje niekoľko variánt. Ukazujú nám ich nasledujúce príbehy z knihy O tykání a vykání od Otakara Patočku, ktorý sa zaoberá sociálnou psychológiou, prevažne medziľudskými vzťahmi.

- Pri prechádzke mestom dve kamarátky-spolužiačky stretli o štyri roky staršieho chlapca. Jedna z nich sa s ním poznala z obdobia, kedy chodili na základnú školu. V ďalších rokoch sa vídavali len zriedka, ale pamätali sa na seba, a tak „ahoj“ znelo samozrejme. Druhé dievča sa ocitlo v koncoch. Ešte nikdy sa jej nestalo, že by nevedela, ako iného človeka osloviť. Doposiaľ bolo všetko nadmieru jasné. Vrstovníkom tykala, starších známych úctivo zdravila a cudzích si nevšímala. A teraz taký trapas. Čo si o nej ten chalan pomyslí? Hlavne, keď po nej tak pozerá. Neviem ani pozdraviť. Nedostala zo seba jediné slovo, ani potom, čo sa jej kamarátka spýtala ako sa jej ten chlapec páčil. Taká bola prekvapená, udivená a hlavne nahnevaná sama na seba.

- Šesťnásťročnú Kristínu prenasledoval iný problém. V ich paneláku taktiež ona roky stretávala o pár rokov staršieho chlapca. Rástli vedľa seba a predtým sa občas zúčastňovali spoločných detských hier. Keď povyrástli, on dochádzal na školu mimo mesta a vídavali sa len občas. Medzitým obidvaja skoro dospeli a stali sa typickými predstaviteľmi svojich pohlaví. Bývalý sused-chlapec sa oženil. Kristína jeho svadbu nekomentovala a ani ju nepovažovala za podstatnú udalosť vo svojom živote. Jej postoj jej však priniesol nemalé problémy. Jednak s jej otcom, ktorý jej vytýkal, že ako „mladá žaba“ tyká ženatému mužovi, čo sa v spoločnosti nesluší. A jednak s manželkou „chlapca“, ktorá si ju po pozdrave „Ahoj, Peťo!“ a po otázkach „Ako sa máš a čo robí tvoj maličký“ nemerala dvakrát priateľsky a tvárila sa kyslo. Kristína sa samozrejme nedala a chcela rodičom vysvetliť, z akého dôvodu by nemohol pokračovať dobrý vzťah z detstva?

- Dvatsaťročný Rado z neveľkej dediny poznal staršiu slečnu Jitku. Ich cesty sa rozišli, keď každý nastúpil na strednú školu v inom meste. Vplyvom veľkej vzdialenosti sa skoro vôbec nevídali. Neskôr sa zhodou okolností dostal Rado na rovnakú vysokú školu ako Jitka. Ako nováčik potreboval pomoc a napadlo mu, že by mu mohla pomôcť Jitka, veď pochádzajú z rovnakej dediny. Ale nebol si istý ako ju má osloviť. Trápilo ho, že nevie, či si na neho ešte pamätá, aj keď chodili na rovnakú školu a delilo ich niekoľko ročníkov. Čo keď si urobí hanbu? Čo keď sa stretne s výsmechom a pohŕdaním? Mal by ju osloviť osamote, alebo pred inými študentmi? O postojoch starších počul všeličo: chalani dokážu byť tvrdí a ironickí, dievčatá uštipačné, urazené a neprimerane zvedavé, keď jednu z nich osloví chalan.

Názory samotných adolescentov, odkedy si začať vykať, sa líšia. Navrhujú rôzne riešenia: striktne zaviesť časovú hranicu, nechať tomu voľný priebeh alebo počkať, čo navrhne druhá strana, a buď sa jej podriadiť, alebo nesúhlasiť a vzbúriť sa. Naopak, zhodujú sa, že niekomu tykať alebo vykať nie je také jednoduché, ako sa zdalo. Pôsobí tu veľmi veľa rôznorodých faktorov. Nezáleží ani tak na veku, ako na cite pre situáciu, stav a vývoj vzťahov medzi ľuďmi. Vykanie pre nich znamená vyjadrenie úcty a odstupu ľuďom, o ktorých vedia, že niečo významné urobili alebo dosiahli.

Dospievajúci začínajú hľadať a s väčšími či menšími problémami nachádzajú svoju identitu, tvoria a triedia si svoje názory a postoje. Je úplne prirodzené, že rôzne veci a procesy vidia a cítia rôzne, pretože je tu jasná súvislosť so zrením osobnosti budúceho mladého človeka.