Treťou cestou ku diagnóze je diagnóza blízkeho príbuzného majúceho AS alebo autizmus. Znalosť problému v rodine môže viesť potom k identifikácii ďalších členov rodiny aj z predchádzajúcich generácií, ktorí zdieľali znaky. Posledné výskumy o genetike AS priniesli pozoruhodné výsledky.... Štúdia univerzity v Yale /na 99 rodinách s dieťaťom s AS/ na rodinný profil priniesla nasledovné: u 46% rodín sa našla pozitívna rodinná história na AS alebo niečo veľmi podobné u príbuzných prvého stupňa. To, čo sa dá označiť ako autistické znaky, je možno v postihnutých rodinách rozšírenejšie, ako sme si zo začiatku mysleli. Momentálne nemáme jasné kritériá, či takéto osoby mali mať diagnózu AS, alebo "zyškový" AS /genetická časť rozsiahlejšieho autistického súhrnu príznakov -fenotypu/, alebo /autor uprednostňuje tento termín/ jednoducho "aspergerovská osobnosť, asperger".

Vieme tiež, že súrodenci dieťaťa s AS veľmi často vykazujú vo svojom spôsobilostnom profile "fragmenty" /ako to nazýva autor/ Aspergerovho syndrómu. Jednotlivé charakteristické príznaky možno nie sú svojim rozsahom alebo počtom dostatočné, aby sa dala jednoznačne stanoviť diagnóza, ale ak sme si nie istí, kde leží hranica medzi ešte normálnou, obvyklou tolerovateľnosťou a začiatkom Aspergerovho syndrómu, bývajú v takom prípade takéto deti niektorými klinikmi brané "čo by" s diagnózou AS, obzvlášť ak to následne môže viesť k lepšiemu porozumeniu osobnosti a zaručí to právny prístup k rôznym podporným programom, ktoré sú považované za efektívne pre tých, ktorí vykazujú všetky príznaky syndrómu.

Štvrtou cestou je tzv. dvojitá diagnóza. Autor má klinické skúsenosti, že veľa detí, ktoré vykazovali poruchu deficitu pozornosti /ADD/, krátko nato boli diagnostikované ako s AS. Príznaky ADD sú dobre známe a dajú sa diagnostikovať už u veľmi malých detí, ale odborníci na ADD pociťujú stále jasnejšie potrebu pátrať aj po iných poruchách, ktoré by mohli byť asociované s ADD, a toto tiež prispieva k rastu počtu diagnóz na AS a potvrdených dvojitých diagnóz.

Autor zistil, že u niektorých osôb boli diagnostikované až štyri rôzne, ale pravdepodobne súvisiace poruchy. Typická postupnosť je nasledovná: napred boli zistené príznaky ADD, následne symptómy na AS, potom mimické, motorické, vokálne a od správania závislé tiky, asociované s Tourettovým syndrómom a napokon niektorá porucha afektu/ nálady ako duševného stavu/ ako napr. OCD.

Piatou cestou je diagnóza nejakej sekundárnej psychiatrickej poruchy, napr. depresie. Depresia môže dať typické klinické príznaky, ale u niektorých osôb môžu byť prvými príznakmi epizódy extrémneho hnevu a poškodzovania vecí. Klinici často stanovia /potvrdia/ diagnózu AS na základe znalosti histórie vývoja danej osoby ako aj profilu jej správania a schopností a tiež skutočnosti, že osoba začne externalizovať svoju depresiu /fokusom hnevu sa obracia skôr proti niekomu inému ako proti sebe/, alebo začnú požívať alkohol alebo voľne prístupné lieky podľa vlastného "predpisu". Psychiatrická obec si len začína uvedomovať cenu screeningu na AS, že môže byť asociovaný s celým radom iných psychiatrických porúch.

Šiestou cestou je diagnóza, ktorú obdrží jedinec v dospelom veku. Toto sa môže udiať napr. aj na pracovnom úrade rozpoznaním syndrómu prislúchajúcich špecifických príznakov príslušným úradníkom.. Tiež, že jedinec si prečíta nejakú relevantnú informáciu v tlači alebo zhliadne dokumentárny film v televízii, alebo profil rozpozná niekto z právneho aparátu. Chcel by som na tomto mieste dodať len jeden mechanizmus, a to rozpoznanie Aspergerovho syndrómu životným partnerom človeka s AS alebo v partnerskej poradni. V poslednej dobe mám zvýšený záujem o termín konzultácie zo strany dám, ktoré si myslia, že objavili príznaky AS u ich manžela. Partner číta o Aspergerovom syndróme a zisťuje, že by to mohlo byť vysvetlením príčin ich problémového vzťahu. Treba ale pamätať na to, že nie všetci muži, ktorí sa zle správajú, majú AS.

Novou a siedmou cestou je posmrtná diagnóza. Zistilo sa, že ľudia s AS majú iný systém myslenia a sú určitým pozoruhodným spôsobom tvoriví a bystrí. Takéto danosti môžu viesť k nezvyčajnej profesionálnej kariére vo vede alebo umení. V skutočnosti autor si myslí, že potrebujeme ľudí s Aspergerovým syndrómom, aby sme popohnali pokrok a zvýšili kvalitu života ľudstva. Toho času študujeme autobiografie význačných zosnulých vedcov, inžinierov, politikov, autorov a komponistov a zistili sme, že u niektorých nezvyčajné detstvo a nezvyčajný profil schopností môžu poukazovať na AS. Príklady možných "Aspergerovských mysliteľov a tvorcov" boli Albert Einstein, Thomas Jefferson, W.A. Mozart, Béla Bartók, Ludwig Wittgenstein, Glenn Gould a Alan Turing. Autor okrem toho pozná mnohých dospelých s AS, ktorí sú pozoruhodne nadaní a dokázali by identifikovať znaky pre Aspergerov syndróm u súčasných vedcov, hercov, rockových hudobníkov a autorov.

K tomuto okamihu sú ale takéto potenciálne diagnózy iba v čisto špekulatívnej rovine, ale takéto svetlé vzory by mohli byť cennými hrdinami pre deti s AS.

Ďalším faktorom, ktorý by mohol vysvetliť vzrast počtu diagnóz na AS, sú naše vzrastajúce vedomosti o profile schopností u dievčat a žien s AS. Tento profil môže obsahovať skôr zvláštny záujem o zvieratá, klasickú literatúru, herectvo než o dopravné prostriedky, počítače a elektroniku. Dievčatá môžu byť nadanejšie ako chlapci naučiť sa spoločenské spôsoby odpozorovaním a napodobňovaním, a sú pravdepodobne v škole menej nápadné, nakoľko iné dievčatá sa o nich "materinsky" postarajú, a majú menšie sklony vyrušovať a hnevať.

Faktorom, ktorý by mohol brzdiť množstvo diagnóz na AS, by mohol byť ten, že vlády nemajú zákony a zdroje pre takéto individuality, lebo dostať sa k podporám, programom na pomoc postihnutým a iným službám vyžaduje mať inú písomnú alternatívnu diagnózu alebo to musí byť zaznamenané v klinickom chorobopise. Napr. môže byť bežné, že niektoré deti dostanú v škole podporu, rodičia zákonne priznané príplatky a lekársku starostlivosť iba vtedy, ak diagnóza znie na autizmus. Klinik teda radšej napíše ako diagnózu autizmus než presnejšiu, vystihujúcejšiu diagnózu AS. To sa stáva samozrejme relevantným zvlášť potom, keď si uvedomíme, že počiatočné epidemiologické štúdie ukázali, že zhruba jedna z 250 osôb vykazuje príznaky AS. Vláda a príslušné úrady, zvlášť tie zodpovedné za výchovu a vzdelávanie, samozrejme nikdy nemali zdroje pre takéto prípady a váhajú teraz "otvoriť stavidlá".