Verte či neverte, keď som dávnejšie počul pojem neverbálna komunikácia, povedal som si len: „No, zase nejaká tá odborná a nudná veda, ktorá nikomu nič nedá." No po dokončení tohto projektu som svoj názor na ňu musel zmeniť od základov
ÚVOD
Ani si neuvedomujeme, či chceme alebo nie, všetko čo robíme, ako hovoríme, tvárime sa, či stojíme, súvisí s neverbálnou komunikáciou. Povedal by som, že kto sa v nej aspoň trochu vyzná a pozná jej princípy je pánom situácie. Dokáže ľahšie odhadnúť človeka a má tak stále navrch. Či už je to na pracovných stretnutiach, v autobuse, na ulici alebo trebárs aj na rande. Áno, už len so základnými znalosťami o tejto komunikácii viete určiť, či má váš cieľ o vás záujem alebo nie. Ale pekne poporiadku.
ZÁKLADNÉ ZLOŽKY NEVERBÁLNEJ KOMUNIKÁCIE
Neverbálna komunikácia zahŕňa širokú oblasť toho, čo signalizujeme bez slov alebo spolu so slovami ako sprievod ku slovnej komunikácií.
K základným zložkám neverbálnej komunikácie patria: mimika, haptika, posturálna, gestikulácia, paralingvistika, kineztika, proxemika a pohľad. Neľakajte sa, nebude to bolieť a dokonca tomu budete aj rozumieť (dúfam).
Mimika - komunikácia výrazom tváre.
Existuje vraj viacero výrazov tváre, ktorými vyjadrujeme emócie. Vaši partneri môžu odhaliť, či ste prekvapení :-o, spokojní :-) , neistí :- ... Mimika nás môže prezradiť napríklad pri klamaní, alebo váhaní, keď sa máte rázne rozhodnúť nad dôležitým problémom (môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti). Je teda indikátorom prípadných konfliktov a vnútorného napätia u jednotlivca, ale aj v skupine. Dobrý pozorovateľ odhalí momentálne emócie.
Varovanie minizverstva zdravotníctva - !!! Mimika spôsobuje vrásky !!!
Pohľad
Pohľadom získavame toľko informácií a toľko ich o sebe vysielame (či už chceme alebo nie), že zraková komunikácia má kľúčový význam v celom sociálnom chovaní človeka. Pohľad má tiež „akčnú silu“, porovnateľnú s gestami a slovami: druhému človeku môžeme pohľadom veľmi ľahko navodiť pocit úzkosti, presvedčiť, prosiť ho, ba dokonca prebodnúť.
Haptika - komunikácia dotykom
Odborníci tvrdia, že zo spôsobu podania ruky a intenzity stisku si možno vytvoriť akú- -takú predstavu o človeku. Ale pozor! Nedá sa podľa toho postupovať vždy. ak partner pozná „reč podania ruky", môže ju využiť na to, aby ovplyvnil našu predstavu o ňom. Ako by sme mali teda podávať ruku? Priamo, nie dlaňou hore alebo s obráteným chrbtom ruky a stisk nech ja pevný, nie silný a krátky. Nemali by sme vyvolávať zlý pocit už z podania ruky.
Posturálna - komunikácia postojom
S týmto pojmom sa môžeme stretnúť pri označení telesnej polohy či fyzického postoja - individuálneho i v skupine. Fyzickým postojom možno prezradiť napríklad stratu záujmu o komunikáciu s priateľom. Preto by nebolo vhodné, keby sme navonok z vlastnej nepozornosti vysielali signály, že nás vôbec nezaujíma.
Gestikulácia - komunikácia prostredníctvom gest
Práve gestá majú osobitný a veľký význam. Gestá sú mlčanlivé slová. Gestikulácia má ako jediná zo spôsobov neverbálnej komunikácie svoju vlastnú syntax. Jej slovník a gramatika vytvárajú ucelený jazyk, ktorý je používaný hluchonemými ľuďmi. Hluchonemí „hovorili“ pomocou prstov už pred viac než osemsto rokmi. Reč ich gest je veľmi rýchla, až osemdesiat slov za minútu. Gestami nielen nahradzujeme slová, ale tiež ilustrujeme už povedané alebo pomocou gesta reagujeme na vzniknutú situáciu.
Ich uplatnenie môžeme vidieť najmä v športe, keď športovci nimi gestikulujú svoj úspech či neúspech. V posledných rokoch sa pomerne rozšírili aj medzi politikmi, ktorí ich s obľubou používajú, alebo v reality show. Slúžia aj na odovzdávanie jednoduchých signálov medzi partnermi. Určite sa vám už stalo, že ste niekedy na nudnej hodine odovzdávali (nie)potichu svoje nálady súdruhom kolegom. Výrazne môžu napomôcť trebárs aj pri spoločenských hrách, kedy je dobré si odovzdať informáciu tak, aby o tom súper nevedel (kent). Na to je však potrebný zohraný tím respektíve dôkladný nácvik signálov. Vo všeobecnosti skríženie rúk na prsiach vyjadruje obranný postoj, uzavrie prístup. Ruka na ústach môže symbolizovať rozpaky alebo dokonca klamstvo. Krátke trenie ukazováka o palec vždy dáva tú istú otázku - „čo to stojí?"
Paralingvistika - fonetické prvky prejavu
Tón reči, jeho hlasitosť, bezslovné prvky prejavu, frázovanie, výslovnosť, odmlky v reči... to všetko môže prezradiť našu istotu či neistotu. Zvlášť rušivé pri dlhšom verbálnom prejave je prílišné opakovanie toho istého slova či výrazu (vlastne, no, že, ehm, áno,....). Pri ústnom skúšaní by sme nemali používať váhavú pauzu a odmlky, nechceme predsa pôsobiť neisto. Hoci to nie je nikoho povinnosťou, no ovládanie dobrého jazykového prejavu môže mnohokrát napomôcť k dosiahnutiu vášho cieľa.
Kineztika - komunikácia pohybom
Čiastkové pohyby a ich koordinácia dodávajú človeku istý šarm a eleganciu. Aj vám sa určite bude lepšie rozprávať so šarmantným partnerom. Je zaujímavé všímať si svalové napätie pri bežnom rozhovore a konflikte. V budúcnosti budete mať tak možnosť jednoduchšie odhadnúť jeho momentálne psychické rozpoloženie.
Proxemika - komunikácia vzdialením a priblížením
Chápeme ju ako oddialenie a priblíženie k partnerovi v horizontálnej a vertikálnej polohe. Vo všeobecnosti rozoznávame štyri druhy zón človeka - intímna, osobná, sociálna a verejná. Rešpektovanie ich hraníc je u každého človeka odlišné.
Aj podľa toho dokážete odhadnúť, kto ku komu patrí, kto sa ku komu túli a naopak odťahuje. ak pristúpite k partnerovi bližšie, môže sa stať, že odstúpi, lebo ste narušili jeho osobnú zónu, do ktorej je odhodlaný vás nevpustiť. Môže to byť ale aj pre cesnakovú hrianku na raňajky – pozor na to.
Wahlstrom medzi spôsoby neverbálnej komunikácie, ktoré podľa neho vytvárajú „ekológiu komunikácie“, zaraďuje aj:
- chronemiku (zachádzanie jedinca s časom: tým, ako s časom narábame, o sebe veľa povieme);
- zaobchádzanie s predmetmi (napr. spôsob riadenia auta, zariadenie bytu, (ne)poriadok na pracovnom stole)
ZÁKLADNÉ TÉZY
Osvojovanie v procese učenia
Tak ako si v detstve osvojujeme reč, tak sa pravdepodobne učíme aj neverbálnej komunikácii. Ak sa chceme adaptovať v cudzej zemi, musíme si okrem jazyka osvojiť i kultúrne odlišnú bezslovnú komunikáciu. Preto by sme mali vyučovanie na našej škole rozšíriť o predmet anglickej bezslovnej komunikácie (iba žartujem, nepotrebujem o vyučovaciu hodinu viac).
Ak nehovoríme, neznamená to, že sa nijak neprejavujeme. I mlčaním, nehybnou tvárou či telom niečo vyjadrujeme. Človek nemôže povedať nič.
Viacvýznamovosť neverbálneho signálu
Každý neverbálny signál niečo značí a má svoj význam. Niekedy mu možno porozumieť jednoznačne, väčšinou však tieto skratky či symboly majú viac významov. Tieto sú podmienené kultúrou, dobou, sociálnou skupinou, množstvom alkoholu v krvi i prostredím (napr. v športovom odvetví môže byť určité gesto vonkajšiemu pozorovateľovi nezrozumiteľné).
Hlavné situačné aspekty
Naše neverbálne prejavy sú ovplyvnené i vonkajším kontextom, či sa nachádzame v napätej situácii, alebo kde vládne rivalita, súťaž alebo kooperácia, či je adresát rovnakého alebo opačného pohlavia atď.
Neverbálnu komunikáciu najviac menia:
- intimita: ak chceme vyjadriť niečo veľmi osobné, naše prejavy sú spontánne a úprimné;
- upriamenosť na rolu: sme zameraní na to, aby sme dobre vyzerali, resp. vyzerali tak, ako sa od nás očakáva alebo ešte lepšie povedané, vyzerali tak, ako si my myslíme, že sa od nás očakáva (chceme si potvrdiť svoj status);
- dominancia: chceme vyjadriť svoju prevahu nad druhým (zastrašiť ho či pochváliť sa)
- pravdovravnosť a klamstvo;
- signalizácia príbuznosti či podobnosti: ak sa s adresátom cítime dobre, sme uvoľnení.
Pod vplyvom týchto hlavných situačných aspektov sa mení výraz našej tváre, pohľad (uhýbanie pri klamaní či naopak vytrvalé prezeranie si druhého v intímnej situácii), gestikulácia, inak sa obliekame, dotýkame, sedíme či chodíme.
Vedomé a nevedomé signály
Vedome neverbálne komunikujeme vo vopred plánovaných, pripravených a premyslených vystúpeniach (napr. herec, prednášajúci, politik). V týchto situáciách sa človek ovláda a snaží sa mať prejavy tela pod kontrolou. Nevedomé signalizovanie je bežné pri každom spontánnom reagovaní a vo chvíľach tzv. cenzúry.
Rôzne funkcie neverbálneho komunikovania
Človek využíva neverbálnu komunikáciu na to, aby:
- podporil reč (reguloval jej tempo, zdôraznil vyslovené);
- nahradil reč, symbolizoval;
- vyjadril emócie, dostal sa do emočnej rovnováhy;
- vyjadril interpersonálny (medziľudský) postoj (napr. pochybovanie);
- uskutočnil seba vyjadrenie, seba prezentáciu – predstavil sa.
Ustálené, konvenčné prostriedky sa používajú:
- pri ceremoniáloch a rituáloch;
- pri propagande, na masových stretnutiach a demonštráciách (signalizovanie úcty povstaním, nespokojnosti pískaním a dupaním);
- v umení.
Tendencia robiť sa lepším
Dobre vieme, že ľudia sa často pokúšajú prezentovať sami seba v priaznivejšom svetle – ako keby patrili k vyššej sociálnej triede, boli inteligentnejší či zbehlejší, než v skutočnosti sú – a že majú sklon skrývať také charakteristiky ako homosexualitu, závislosť na droge alebo duševnú poruchu..
Vo svojom každodennom živote o sebe ľudia podávajú obraz, ktorý je bližšie tomu, akými by chceli byť, než tomu, akí v skutočnosti sú.“
ZÁKLADNÉ EMÓCIE
Neverbálnymi prostriedkami dokážeme vyjadriť sedem základných emócií. Sú to: šťastie, prekvapenie, strach, smútok, hnev, znechutenie (či opovrhnutie) a emočný záujem o niečo. Základné emócie možno jednoznačne vyčítať z výrazu tváre, ale taktiež z tónu či zafarbenia hlasu. Výhoda je však, ak máme k dispozícii oboje. Keď sme odkázaní len na jeden zdroj, tak presnejšie rozpoznanie nám poskytne zdroj vizuálny. Z výrazu tváre najlepšie rozpoznáme radosť, najväčšie problémy máme s rozoznaním opovrhnutia (iba v tretine prípadov). Naše emócie najľahšie prezradí výraz našej tváre, než zvukový prejav. V prípade strachu je to naopak: snažíme sa zachovať kamennú tvár, hlas však ovládame horšie.
Kontrola emočných prejavov
Človek má tendenciu svoje pocity kontrolovať, nevyjadrovať tie negatívne. Niektorí ľudia zo strachu z prejavenia svojich slabostí skrývajú všetky emócie. V prípade silnej emócie je nemožné ovládnuť všetky oblasti tela ako postoj, gestá, mimiku, tón hlasu či pohľad. Pretvárku založenú na sebaovládaní je však možné nacvičiť si.
Stupnica emočných reakcií
6 depersonalizácia (odosobnenie),
5 zúfalstvo,
4 depresia,
3 ústup,
2 útok,
1 seba presadzovanie,
0 neutralita,
1 skúmanie,
2 kooperácia,
3 participácia,
4 tvorivosť,
5 emancipácia,
6 transpersonalizácia
ŠPEKULATÍVNE INTERPRETÁCIE NEVERBÁLNYCH PREJAVOV
Zaujímavá oblasť neverbálnej komunikácie prinútila mnohých autorov k písaniu populárno-náučných „sprievodcov reči tela“. Každému neverbálnemu prejavu však možno rozumieť iba v situačnom kontexte, takže presné a všeobecné definície by sme mali brať s rezervou.
Psychologické riziká špekulatívnych výkladov
Prvý okruh rizík predstavujú interpretácie, ktoré neberú ohľad na to, že človek môže reagovať nepredvídane, individuálne alebo dokonca paradoxne (napr. smiech cez slzy, predvádzanie sily ako maska strachu, slzy radosti). Človek môže byť v konkrétnej situácii veľmi ťažko čitateľný, pretože niektoré emócie skrývame, zostávajú nevyjadrené. Ak neberieme ohľad na situačný kontext, hrozí i skúsenému pozorovateľovi unáhlený úsudok či záver.
Druhú skupinu rizík tvoria návody ako sa správne chovať. Napomáhajú realizovať víziu o ovládaných, manipulovaných a v zásade rovnakých ľudí správajúcich sa podľa šablóny: správne, optimálne, bez stresu, pozitívne. Naviac tieto návody a ich autori neberú ohľad na konkrétnych ľudí. Napr. u introverta sa môžu zosilniť pocity menejcennosti a neschopnosti.
EMOČNE INTELIGENTNÝ NEVERBÁLNY PREJAV ČLOVEKA
Pojem emočná inteligencia získal v 90. rokoch 20. storočia veľkú popularitu. Vychádza z Aristotelovho odmietania extrémnych emočných reakcií, je to adekvátna miera prejavenia sa. Emočne inteligentní jedinci nie sú ani chladní, emočne nečitateľní či citovo nudní, a zároveň nestrácajú kontrolu nad svojou podráždenosťou a nereagujú výbušne. Základnou vlastnosťou je sebaovládanie, čiže získanie kontroly nad svojimi citmi a pudmi. Sebaovládanie jedného účastníka konverzácie má pozitívny dopad na druhého, agresívnejšieho. Podľa trinásťstupňovej stupnice emočných reakcií (opísanej vyššie) má po emočne negatívnom podnete nasledovať emočne pozitívna reakcia podľa vzorca „lnl+1“.(Poslednej vete absolútne nerozumiem no myslím si, že je to zaujímavá pikoška).
Medzi emočne neinteligentné správanie patria príliš prehnané prejavy pozitívnych alebo negatívnych citov, tzv. afektované správanie.
NIEKOĽKO ZNÁMYCH ZISTENÍ O NEVERBÁLNEJ KOMUNIKÁCII ČLOVEKA
- ak má človek nesynchronizovanú reč a gestá, príjemcu to ruší a mätie, odvádza to jeho pozornosť;
- každý človek má svoje vlastné neverbálne tempo a čiastočne ho môže ovládať;
- tí, ktorí sa najlepšie vyznajú v emóciách druhých, majú najrozvinutejšie rozlišovacie schopnosti pre detaily neverbálnych prejavov a patria k najobľúbenejším ľuďom a sami sú citliví;
- neverbálnym prejavom môžeme druhého človeka ovplyvniť viac ako slovami, na svoju stranu ho môžeme získať sympatiami, ktorá vzbudzujeme bezslovne;
- človek v napätí má tendenciu nemeniť mimiku;
- človek s „kamennou tvárou“ (poker face) pozorne sleduje emočné výrazy druhých ľudí;
- stačí rozšírenie či zúženie zreničiek na to, aby muži vnímali tú istú ženskú tvár rozdielne ;
- oči toho prezradia najviac, strach a smútok či radosť a prekvapenie alebo zlobu (zúženie zreničiek);
- ženy sa viac kontaktujú očami, pozerajú na toho, kto k nim hovorí;
- muž pristupujúci k druhej osobe volí menšiu vzdialenosť ako žena a nezáleží na tom, či tou druhou osobou je muž alebo žena;
- v 79% stačí vidieť čelo osoby a obočie, aby sme spoznali prekvapenie; v 67% strach a smútok dokážeme rozoznať iba z očí; v 98% prípadov stačí vidieť dolnú časť tváre, aby sme správne rozoznali šťastie;
- naše pohľady na druhú osobu smerujú najčastejšie do jej tváre, z toho 75% do trojuholníku medzi očami a ústami, 10% do oblasti čela a vlasov, 5% na bradu a 10% na ostatné časti tela;
- v rokoch 1963-64 sledoval Jourard počet dotykov návštevníkov kaviarní v rôznych krajinách. Počas jednej hodiny zaznamenal v meste San Juan v Portoriku u hostí 180 dotykov, v Paríži 110, vo floridskom meste Gainesville iba 2 a žiadny v Londýne;
- ak spolu komunikujú osoby s nerovnakým statusom, prípadnú komunikáciu dotykom iniciuje osoba so statusom vyšším, opak je veľmi zriedkavý.
Všetko je tak jednoduché, stačí do toho len trochu zabŕdnuť. Samozrejme, že na tomto priestore nie je možné vám poskytnúť kompletné informácie o neverbálnej komunikácii. Tie dokonca nie sú zachytené pokope ani v jednej knihe. Keby ste ale predsa chceli nahliadnuť do niektorej z nich, odporúčam vám knihu Rečová komunikácia od Oľgy Škvareninovej. Malá, nie hrubá, komplexná.
