Tam, kde sa stretne človek s človekom, nastupuje celkom zákonite proces sociálnej komunikácie. Prečo vlastne komunikujeme? Na túto otázku môžeme odpovedať rôzne. Napríklad aj tak, že nemôžeme nekomunikovať, že komunikácia úzko súvisí so životom každého človeka, významne ho obohacuje a poskytuje mu množstvo informácií. Prostredníctvom komunikácie získavame poznatky, názory, dozvedáme sa o postojoch, hodnotách, spôsobe života a životnom štýle. Komunikácia reguluje naše konanie a správanie, ovplyvňuje naše ašpirácie, náš výkon a nasmerúva celkový pohľad na život náš i spoločnosti. V krátkosti komunikujeme teda preto, aby sme si vymieňali a získavali informácie a poznatky, aby sme poznali seba a iných, či už spolupracovníkov, priateľov aj nie priateľov, aby sme nadväzovali sociálny kontakt, a neboli izolovaní, osamotení, pretože mať niekoho blízkeho patrí k základným ľudským potrebám.

Interpersonálna, alebo medziľudská, komunikácia sa ako proces najčastejšie uskutočňuje v troch rovinách:
1.Rovina znakovo vyjadrovacia- výmena informácií sa realizuje pomocou znakov, pričom sa znak považuje za základný sprostredkujúci článok interpersonálnej komunikácie. K špecifickým ľudským znakovým systémom zaraďujeme predovšetkým reč, ktorá je:
- buď jazkyom hlasným (hovoreným) ako systém fonetických znakov
- buď jazykom písaným- systém grafikých znakov
- najuniverzálnejším prostriedkom interpersonálnej komunikácie- keď je prenos informácie spojený s vysokým stupňom porozumenia všetkými jej účastníkmi, keď sa najmenej stráca zmysel porozumenia.

2.Rovina sociálno-štruktúrna - tento aspekt interpersonálnej komunikácie je daný predovšetkým sociálno-ekonomickými a psychologickými vzťahmi, ktoré v rámci komunikácie vznikajú a pôsobia. Partneri komunikácie sú jednotlivci v určitých interpersonálnych vzťahoch, ktoré podstatne ovplyvňujú jej priebeh.

3.Rovina cieľová a inštrumentálna - jednotlivci i skupiny spravidla komunikujú s určitým zámerom, pretože sa usilujú dosiahnuť splnenie určitej úlohy, cieľa, alebo ovplyvniť iného jednotlivca, skupinu.

Ak interpersonálnu komunikáciu chápeme ako proces, tak je potrebné osobitne spomenúť tieto jej základné zložky:
• komunikátor – oznamovateľ, to je napríklad hovoriaci zdroj, od ktorého vychádza informácia. Vo vzťahu k akceptovateľnosti oznamovanej informácie je veľmi dôležitá dôveryhodnosť, štýl prejavu, rýchlosť reči a príťažlivosť komunikátora.
• komunikant – príjmateľ, na ktorého sa informácia prenáša, adresuje.
• komunikačný kanál - spôsob prenosu informácie. Popri jednokanálovom komunikačnom spojení (napr. rozhlas) sa v súčasnosti používajú viackanálové komunikačné cesty. Bežne sa rozlišujú tri skupiny komunikačných kanálov:
- verbálny- slovná komunikácia
- neverbálny- mimoslovná komunikácia
- komunikácia činom, skutkom- s týmto typom komunikácie sa stretávame často. Napríklad: lektor počas prednášky popri verbálnom výklade kreslí schémy, premieta diapozitívy...
• komuniké – obsah informácie

V procese komunikácie môže dôjsť k určitým deformáciám v obsahu informácií, k ich úbytku, či dotváraniu. To spôsobuje, že napr. komuniké nemusí byť odovzdané a pochopené v pôvodnom výname a rozsahu. Vzniká tzv. pseudokomunikácia, ktorá sa stáva častým zdrojom nedorozumení. K najdôležitejším podmienkam správnej interpersonálnej komunikácie patrí: jasnosť, zrozumiteľnosť a správnosť informácie, rýchly a primeraný spôsob prenosu, spätná väzba, čiže či komunikant informáciu správne pochopil.

Masová komunikácia je špecifickým druhom komunikácie. Jednotlivec v nej vystupuje vo vzájomných vzťahoch (formálnych či neformálnych) s inými jednotlivcami. Je začlenený do rôzne usporiadanej množiny jednotlivcov, a to buď do komunikačného zdroja v úlohe komunikátora, alebo do roly publika, to znamená, do pozície príjemcu informácie (recipienta). Masová komunikácia sa najčastejšie realizuje prostredníctvom pôsobenia masových médií, najmä však tzv. elektronických médií (rozhlas, televízia, tlač, počítače, internet a iné).

Masovým médiám sa zvyknú prisudzovať hlavne tieto úlohy:
• sprostedkovanie (prenášanie) a rozdeľovanie aktuálnych informácií spravidla selektovaných a zameraných na nejaký interakčný cieľ
• dávajú možnosť príjemcovi vybrať si isté mediálne obsahy a iné odmietnuť, čo súvisí s tzv. defenzívnou selektivitou
• oboznamovanie s normami, pravidlami a hodnotami (napr. sociálneho, politického, náboženského alebo iného charakteru)
• sprostredkovanie vedomostí a vzdelávania
• pomoc v živote

Je vhodné poznamenať, že je nepravdepodobné, aby sa sprostredkovanie informácií robené masovou komunikáciou niekedy stalo absolútne neutrálnym procesom. Je skôr pravdepodobné, že bude obsahovať najrôznejšie sklony k zaujatosti, a to tak na základe svojich záujmov a svojej mediálnej logiky, ako aj pod vplyvom rôznych spoločensko-politických a mocenských inštitúcií, trhovej ekonomiky, právnej a ekonomickej regulácie, technologických daností a pod.

Z hľadiska pôvodu znakov sa komunikácia delí na verbálnu a neverbálnu.

Verbálna komunikácia je dorozumievanie sa za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je najdôležitejšiem prostriedkom odovzdávania informácií v interpersonálnom styku. Reč môže byť hovorená a písaná (grafická). Ďalej poznáme reč ako dyadický dialóg (rozhovor medzi dvoma ľuďmi), reč v malej sociánej skupine (debaty, diskusie, porady...), reč k veľkej skupine (rečnícky prejav), reč ako samovrava (človek hovorí sámk sebe, pre seba).
Z hľadiska emocionálneho pôsobenia je možné uviesť, že jednotlivec, ktorého reč je:
- pokojná, vyrovnaná a objektívna – je hodnotený ako dôveryhodný, príťažlivý a so záujmom o ľudí
- vzrušená a s veľkým vnútorným nasadením – je hodnotený ako silne motivovaný, sebaistý, usilujúci sa prsadiť svoju vec za každú cenu
- prednášaná s istotou, „bez papiera“, rýchlejšie a hlasnejšie s pauzami pri uvádzaní novších zmysluplných myšlienok (slov) –je hodnotený ako odborník nadšený pre danú tému, nie ako akýsi jej „reproduktor“.

Z ďalších doplnkových prostriedkov rečového prejavu môžeme spomenúť:
• intenzitu hlasového prejavu (hlasnosť) – týka sa toho, ako hovorí ten, kto práve hovorí, ako sa mení intenzita jeho hlasu počas prejavu (veľmi hlasný, normálne hlasný prejav, šeptanie, kričanie a podobne)
• výšku tónu hlasu – ide predovšetkým o intonáciu hlasu, jeho melódiu, respektíve monotónnosť, prirodzenosť, či prehnanú intonáciu (spievanie)
• sfarbenie hlasu – týka sa spektrálneho zloženia akustickej formy rečového prejavu, ktorá umožňuje určiť kto hovorí, jeho emocionálno-citový stav a pod.
• objem reči, produkovanie slov
• chyby reči – prejavujú sa vo výslovnosti, ktorá môže byť bez chýb, no môže byť aj nedbalá, nesprávna, ale aj dôrazná až prehnaná a pod.
• kvalita reči – sa týka jednak vecnosti, napríklad primeraný alebo strohý až úsečný štýl, no môže byť aj mimoriadne rozvláčny, plný fráz, bez prestávok a členenia medzi myšlienkami, respektíve prílišné členenie až trhanie reči.

Neverbálna komunikácia je významná preto, že dopĺňa a podporuje verbálnu komunikáciu, čím umožňuje informáciu lepšie pochopiť, a neraz informuje spoľahlivejšie ako reč, ktorú ak treba, nahrádza. Je dôležitá pri oznamovaní emóci, vytváraní dojmu a osobnej príťažlivosti (respektíve odpudivosti), pri ovplyvňovaní postojov, mienky, pri regulácii sociálneho styku a podobne.

Neverbálnej komunikácii sa venovalo veľa výskumov, ktoré poukázali na viacero jej sposobov:
• proxemika- reč priestorových vzdialeností
• haptika- ide o reč dotykov, telesného kontaktu na oznamovanie rôznych informácií. Haptický dotyk môže byť realizovaný pôsobením tepla, chladu, vybrácií, chvenia, alebo aj bolestivými podnetmi. Môže ísť napríklad o podanie ruky, pohladkanie, objatie, bozk, potľapkanie po pleci a podobne.
• pohľady – reč očí – sú to najčastejšie spôsoby komunikovania, pričom sa sleduje nasmerovanie pohľadu na určitý objekt, trvanie času jedného pohľadu, početnosť a sled pohľadov (obvykle sa však takéto pohľady nepočítajú), uhol pootvorených viečok (môže súvisieť aj so zvraštením obočia, pokrčením čela a pod.) a veľkosť zrenice.
• mimika- reč tváre - je veľmi dôležitá. Mimické výrazy tváre sú pravdepodobne najuniverzálnejšími prejavmi citov. Údajne už bolo popísaných 20 tisíc rôznych prejavov mimiky. Môže ísť o tradované gestá tváre, ktoré sa označujú ako:
- primárne – dané akousi nepísanou normou, napríklad šťastie, nešťastie, prekvapenie, strach a úzkosť, radosť a smútok, pokoj a rozčúlenie, záujem a nezáujem a pod.
- sekundárne alebo odvodené mimické prejavy
• reč pohybov – pantomimika – súvisí s emocionálnym prežívaním, najmä s intenzitou emócií. Rozlišujú sa:
- posturológia – inú polohu zaujíma človek, ktorý sa medzi ľuďmi cíti dobre a inú, ktorý prežíva napätie, cíti sa nepríjemne, prežíva bolesť.
- kinetiku- pohyby tela a končatín, ktoré sú prirodzené, spontánne (nepatria sem gestá)
- gestika – gestikulácia - považuje sa za reč kultúrne normalizovaných pohybov. Gestá slúžia na doplnenie slov, niekedy ich môžu celkom nahradiť.
- „reč“ zovňajšku a emblémov – tvoria teké špecifické neverbálne komunikačné prostriedky, ktoré sa týkajú spôsobov obliekania, úpravy účesov, rôznych ozdôb, doplnkov, make up a iné. Môže vyjadrovať príslušnosť ku skupine, hlásenie sa k určitému životnému štýlu, signalizovať určitý postoj, nejakú hodnotu, orientáciu, vyznanie...