Základné druhy vnímania

a. vnímanie tvaru

Predstavuje vnímanie formy predmetu a jeho veľkosti. Výskumy ukázali, že naše oči sa ustavične pohybujú po povrchu vnímaného predmetu tak, akoby ho „obkresľovali“. Čím je pohyb očí intenzívnejší a systematickejší, tým je vnímanie tvaru presnejšie. Pri vnímaní predmetov majú dominantnú úlohu ich horné časti.

b. vnímanie priestoru a vzdialenosti predmetov

Rozumieme ním vnímanie priestorových dimenzií, ktoré určujú jeho tvar, veľkosť a vzdialenosť. Je to zložitý proces, na ktorom sa zúčastňuje zrak, kinestetické ústrojenstvo a často aj sluch. Tvary predmetov vnímame zrakom a hmatom. Vnímať priestor umožňuje predovšetkým videnie oboma očami, teda binokulárne videnie. Vzruchy, ktoré prichádzajú z pravého a ľavého oka sa integrujú v kôrovej časti zrakového analyzátora. Výsledkom tejto integrácie je priestorový vnem.

Okrem binokulárneho videnia spolupôsobia pri vzniku priestorového vnemu aj akomodácia a konvergencia očí, lineárna a vzdušná perspektíva ako aj rozdelenie svetla a tieňov na povrchu predmetov.

Pri vnímaní priestorových súvislostí vydeľujeme predmet, na ktorý sa sústreďujeme, z celkového senzorického poľa. Senzorické pole tvoria všetky predmety, ktoré si v danom okamihu uvedomujeme. Vzťah vydeleného, vnímaného predmetu a ostatných aktuálne prítomných predmetov sa nazýva vzťah figúry a pozadia.
Vzťah figúry a pozadia je dynamický, čo znamená, že to, čo je v danom momente figúrou sa stáva pozadím a vice versa. Interval tejto „výmeny“ je cca 16 sekúnd a túto skutočnosť demonštrujú tzv. reverzibilné figúry a dvojznačné obrazce.

c. vnímanie pohybu

Pobyb vnímame dvoma spôsobmi: ako výsledok porovnávania prvej polohy s nasledujúcou (napr. veľká hodinová ručička) alebo priamym sledovaním, postihovaním pohybujúceho sa predmetu. Teda pohybujúci sa predmet alebo sprevádzame zrakom, fixujeme ho tak, aby sme ho vždy mali v strede sietnice (na fovei = bod najlepšieho videnia) alebo okom nehýbeme a pohybujúci sa predmet akoby prechádzal cez sietnicu oka. Pohyb vnímame iba vtedy ak predmet dosiahne určitú rýchlosť a určitú rýchlosť neprekročí.

d. vnímanie času

Vnímanie času súvisí so zmenami, ktoré pozorujeme vo svojom okolí i na sebe. Je závislé od rýchlosti zmien, sledu činností a účasti človeka na týchto zmenách.
Pri vnímaní času rozlišujeme fyzikálny a psychologický čas. Psychologický čas je zážitok, predstavuje subjektívny aspekt prežívania, ktorý môže byť rôzne dlhý, hoci fyzikálne je to veličina presne zmerateľná.

Vnímanie trvania času podlieha subjektívnemu posudzovaniu. Platí tu paradox nepriamej úmernosti medzi subjektívne prežívaným časom a reálnym časovým trvaním udalosti. To znamená, je ten istý časový úsek (presne odmeraný) je prežívaný vzhľadom na svoje trvanie rôzne - v súvislosti s tým, čím je naplnený. Časový úsek, vyplnený malým počtom jednotvárnych a nezaujímavých aktivít či podnetov vnímame ako dlhý a naopak. Aktívne vyplnená časová jednotka je vnímaná ako krátka a nevyplnená (nuda) čas akoby predlžovala.

V časovom vnímaní rozlišujeme časovú následnosť, časové trvanie a orientáciu v čase.

Štandardne sa o čase uvažuje ako o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. V psychológii psychickou prítomnosťou nazývame čas, ktorý má trvanie 6 – 12 sekúnd. Psychická prítomnosť súvisí s takým intervalom krátkodobej pamäti, v ktorom aktuálne prebiehajúce mentálne procesy vnímame priamo, bez vyvolávania si z pamäte.

Vnímanie trvania času závisí aj od motivačných faktorov. Ak sme zameraní, tešíme sa na činnosti v budúcnosti (napr. víkend na chalupe), súčasnosť subjektívne vnímame a prežívame ako dlhú.

Fyziologickým podkladom citlivosti na plynutie času je pravdepodobne celková rytmicita činnosti kľúčových telesných orgánov (rytmus srdca, pulzovanie krvi) a cirkadiárne rytmy (denný biorytmus).

e. sociálne vnímanie

Rozumieme ním špecifiká vnímania iných ľudí a sociálnych situácií. Podrobne sa ním zaoberá sociálna psychológia.