5.5. Myslenie

Pocity a vnemy sú len prvým, „hrubým“ poznaním reality. Hlbšie a presnejšie prenikáme do podstaty sveta a jeho zákonitostí procesmi myslenia.

Charakteristiky myslenia.

Poznanie, kognícia je základom tzv. kognitívneho riadenia či regulácie správania. Toto riadenie správania prebieha na základe informácií z prostredia a „vnútorných“ informácií, t.j. tých, ktoré sú zakódované v pamäti. Podstatou vnútornej regulácie sú kognitívne štruktúry, to znamená systémy informácií o svete, svojej osobe a iných ľuďoch, ktoré tvoria obsah mysle každého jednotlivca.

Myslenie je zovšeobecnené poznanie

To znamená, že človek dokáže na základe aktuálnej informácie predpokladať, usúdiť, čo bude nasledovať, hoci o tom, čo bude, fakticky žiadnu informáciu nemá.
Predvídanie toho, čo bude nasledovať, umožňuje naša predchádzajúca skúsenosť a vedomie kauzálnych súvislostí – jednoducho povedané, ak viem, čo je príčinou nejakého javu, viem aj to, akého javu v budúcnosti bude príčinou ten práve prebiehajúci.

Myslenie je symbolická aktivita

Pri myslení človek používa v priebehu individuálneho vývinu osvojený symbolický systém – jazyk, v ktorom jednotlivé symboly (pomenovania, pojmy, slová) „zastupujú“ reálne javy a súvislosti. Myslením poznáva človek predmety a javy v ich vzájomných súvislostiach a závislostiach.

Myslenie je podmienené, orientované cieľom, smeruje k cieľu

Znamená to, že formulovanie cieľa, poznanie cieľa, toho, čo chceme myslením postihnúť alebo vyriešiť, organizuje naše myšlienkové procesy do konkrétnych a postupných krokov. Tieto kroky sa nazývajú algoritmy alebo tiež sekvencie myšlienkových operácií.

Myslenie ako schopnosť logicky uvažovať

Proces myslenia je sledovaný na úrovni logických úloh, resp. prostredníctvom formálnej logiky. Z takto chápaného prístupu k mysleniu sú dôležité tzv. základné formy myslenia, ktorými je pojem, súd, úsudok.

Z psychologického hľadiska sem patria aj myšlienkové predstavy. Tieto sa chápu ako uchované obrazy, reprezentácie predtým vnímaných skutočností. Ich kombinácie na základe asociácií vytvárajú podklad pre myšlienkovú činnosť.

Pojem je forma myslenia, ktorou reflektujeme všeobecné a podstatné znaky a vlastnosti predmetov a javov reálneho sveta. Pojem vzniká na základe analýzy mnohých konkrétnych predmetov mentálnou „manipuláciou“ s predstavami, ideami, uchovanými v našej pamäti z predchádzajúcej skúsenosti. Pojmy nie sú ľubovoľne skonštruované útvary, či konvenčné znaky, ale reálne myšlienkové reprodukcie objektívne jestvujúcich vecí či javov. Osvojenie a správne používanie pojmu závisí od množstva a kvality poznatkov o javoch reality v jej dynamickom vývoji.

Prakticky je každý pojem označený nejakým slovom v jazyku. Slovo je „signálom signálov“, čo znamená, že reprezentuje celý rad predmetov. Napríklad slovo, pojem „rieka“ reprezentuje všetky rieky, nielen tú, na brehu ktorej stojím. Slovo, ktoré označuje pojem, je spojené so zmyslovou skúsenosťou, v ktorej sa človek oboznamuje s predmetmi a javmi skutočnosti, v danom pojme zovšeobecnenými.

Súd - je základným aktom, či formou, ktorou sa myšlienkový proces uskutočňuje. Je to taká forma myslenia, ktorá vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami. Súdy sa vždy vyjadrujú v slovnej ústnej alebo písanej reči, nahlas alebo pre seba. Pri hovorení vždy vyjadrujeme nejaký súd. Napr. dnes je krásny deň, nemám peniaze, Jano je sprostý a pod. Súd ako forma myslenia je vyjadrením toho, čo o predmete ( jave, udalosti, atď). tvrdíme.

Súdom možno niečo tvrdiť alebo popierať. Vynesenie súdu predpokladá dve veci:

a. poznanie vzťahov medzi časťami súdu. Napr. súd: „dnes (– časový údaj) je pekne (kvalita počasia)“ vyjadruje vzťah medzi dňom a počasím.
b. presvedčenie o správnosti súdu. Vzniká ako dôsledok zhody slovne formulovaného súdu s posudzovanou realitou.

Podľa úrovne zhody súdu s posudzovanou relitou rozlišujeme súdy pravdivé alebo nepravdivé.

Súdy, v ktorých niečo tvrdíme (alebo popierame) o všetkých predmetoch danej kategórie nazývame všeobecné (napr. všetci ľudia …). Súdy, v ktorých niečo tvrdíme len o niektorých predmetoch danej kategórie, nazývame zvláštne (napr. niektoré deti sú neposlušné) a také súdy, v ktorých niečo tvrdíme (či popierame) len o jednom prvku danej kategórie sa volajú jedinečné (napr. mesto Bratislava leží na brehoch rieky Dunaj). Ak niečo tvrdíme či popierame bez bližšieho obmedzenia nejakými podmienkami. vynášame kategorický súd (napr. všetko na svete existuje v čase a priestore). V prípade, že v súdoch poukazujeme na podmienky, v ktorých daný jav existuje, ide o hypotetické súdy (napr. predmet vidíme len v tom prípade, ak svetelné lúče pôsobia na naše oko).

Úsudok – je vynesenie súdu o niečom, čo vyplýva z platnosti iného súdu alebo iných súdov. Napríklad konštatujeme, že lampa je na stole (1. súd). Ak platí, že lampa je na stole, môžeme vysloviť ďalší súd - stôl je pod lampou.

Klasickou formou úsudku je sylogizmus, na ktorý poukázal už v antike Aristoteles. Najčastejšie sa uvádza tento: 1. súd: Všetci ľudia sú smrteľní. 2. súd: Sokrates je človek. Z týchto dvoch súdov môžeme uzavrieť 3. súd: Sokrates je smrteľný. V prvých dvoch súdoch (vo formálnej logike ich nazývame premisy) je obsiahnutý záver, ktorý z nich automaticky vyplýva. Pretože je Sokrates človek, je smrteľný.

Úsudok môže byť induktívny, deduktívny alebo vyplynie z analógie.

Induktívny úsudok je postup usudzovania od konkrétnych, špecifických prípadov ku všeobecnému poznatku – od príkladu k pravidlu. alebo nie.
Deduktívny úsudok je výsledkom myšlienkovej operácie, kedy vyvodzujeme zvláštny prípad zo všeobecného poznatku.
Úsudok z analógie spočíva v tom, že v podobných prípadoch usudzujeme na základe známych konkrétnych prípadov.