Myslenie a reč

Reč je proces interakcie medzi ľuďmi prostredníctvom jazyka.

Jazyk si vytvorili ľudia v procese svojho spoločenského vývinu a je výsledkom potreby komunikovať pri spoločnej činnosti.

Každý ľudský jedinec sa rodí do špecifickej kultúry, ktorej základnou charakteristikou je používanie spoločného jazyka, ktorý si osvojujeme v priebehu ontogenetického vývinu.

Jazyk je výsledkom zložitej neuronálnej činnosti, dovoľujúcej vnímať a vyjadrovať duševné stavy prostredníctvom sluchových znakov (reč), grafických znakov (písmo) alebo gest pri využití senzorických a motorických funkcií

V systéme jazyka je každému slovu historicky priradený určitý význam.

Všeobecná teória jazyka sa nazýva lingvistika. Psychologické aspekty jazykovej komunikácie a používania jazyka vôbec sleduje špeciálna disciplína, ktorá sa volá psycholingvistika.

Myslenie úzko súvisí s rečou ako najdokonalejším spôsobom komunikácie. Samotná komunikácia sa však neobmedzuje len na reč, pretože komunikácia je možná aj posunkovou rečou, rôznymi formami neverbálnej komunikácie (mimika. gestá, pantomika a pod.) Rozvoj reči závisí od úrovne myslenia, pretože reč je verbálno-symbolickou reprezentáciou myslenia. Vývin reči je podmienený a sám podmieňuje rozvoj príslušných nervových centier, umiestnených v mozgovej kôre.

Druhy reči

- Vonkajšia reč, ktorou človek vyjadruje svoje myšlienky a obsahy svojho prežívania navonok – buď vo zvukovej alebo písomnej podobe. Zvukovú podobu vonkajšej reči nazývame hovorená alebo ústna reč, písomná podoba vonkajšej reči sa označuje ako reč písomná. Obe navzájom súvisia, pričom medzi nimi prebiehajú zložité vnútorné vzťahy. Písaná reč nie je totiž jednoduchým transferom hovorenej reči na písané znaky. Dobrý rečník nemusí byť dobrý spisovateľ a naopak. Špecifikami rečového prejavu a jednotlivými formami ústnej reči sa zaoberá rétorika.

- Vnútorná reč – objavuje na určitom stupni vývinu. Vznik vnútornej reči je pravdepodobne spojený s objavením sa špecificky ľudskej psychickej dimenzie - vedomia.
Myšlienky, ktoré chceme vypovedať, vyjadriť v hovorenej reči, sa primárne formujú v reči vnútornej. Pri hovorení si túto súvislosť väčšinou neuvedomujeme. Vnútorná reč je väčšinou vedomý akt, kým premýšľanie obsahuje aj veľa autonómnych aktivít mozgu, to znamená takých aktivít mozgu, ktoré nemáme pod vedomou kontrolou. Aj preto môžeme konštatovať, že myslenie a reč nie sú identické. Vnútorná reč je „reč pre seba“ a nemusí vždy korešpondovať s vonkajšou rečou.

Druhy myslenia

- zámerné myslenie – na cieľ orientované myslenie smerujúce k riešeniu problému alebo úlohy, charakteristické vysokou mierou abstraktnosti, používaním pojmov a symbolov
- reaktívne myslenie – konkrétne, situačné myslenie bezprostredne reagujúce na danú situáciu.
- synkretické myslenie – myšlienkové predstavy sa spájajú so skutočnosťou bez overenia, či k sebe skutočne patria
- konvergentné (zbiehavé) myslenie - prebieha vtedy, ak má riešená úloha iba jedno riešenie a myšlienková práca má jeden cieľ - nájsť toto riešenie, pravidlo - algoritmus.
- divergentné myslenie - uplatňuje sa pri hľadaní rôznych alternatív riešenia úlohy a súvisí s tvorivosťou.

Myslenie je vždy súčasťou celej mentálnej aktivity konkrétneho jedinca a realizuje sa v súčinnosti so všetkými ďalšími psychologickými charakteristikami človeka.

Vlastnosti myslenia

- samostatnosť myslenia - prevavuje sa v schopnosti nájsť nové riešenia bez toho, aby sa aplikovalo staré a cudzie riešenie
- pružnosť myslenia - schopnosť meniť plány a spôsoby riešenia úloh. Pružne mysliaci človek nie je dogmatik, nerieši problémy steretypne ale spôsob riešenia mení v závislosti od konkrétnych situácií
- rýchlosť, bystrosť myslenia - je časovou charakteristikou myslenia, myslenie je pohotové a rýchle hlavne v situáciách, kde sa treba rýchlo a správne rozhodnúť
- hĺbka myslenia - schopnosť chápať javy vo všetkych vzťahoch a súvislostiach
- dôslednosť myslenia – schopnosť zachovať logický poriadok postupu pri riešení problému.