Formy správania

- reakcie - sú to vrodené, nenaučené prejavy činnosti nášho organizmu.

Typickou reakciou sú napríklad fyziologické zmeny pri prežívaní emócií (začervenanie, zrýchlené dýchanie, zvýšenie tepovej frekvencie ) alebo zmenená úroveň pozornosti při novom, nezvyčajnom anebo intenzívnom podnete.

Medzi reakcie patria ďalej všetky prejavy nepodmienených reflexov anebo vrodených inštinktov ( napr. slinenie jako reakcia na potravový podnet, pupilárny reflex - reakcia očnej zreničky na zmeny v osvetlení, v motorickej oblasti napr. patelárny reflex - prudký pohyb predkolenia po poklope neurológa na koleno a pod.).

- odpovede - predstavujú najjednoduchšiu formu správania, získaného v priebehu vývinu a individuálnou skúsenosťou, učením. Odpovede zahŕňajú všetky osvojené návyky a zvyky, ktoré človek postupne nadobúda ako osvedčené a adekvátne formy vyrovávania sa s prostredím (napr. na daždivé počasie „odpovedáme“ tým, že si vezmeme dáždnik), alebo automaticky odpovedáme na otázku koľko je dva a dva, pretože sme si túto vedomosť osvojili v škole.

- konanie - predstavuje uvedomelú, úmyselne a na cieľ zameranú ľudskú činnosť. Na konaní sa zúčastňujú všetky psychické funkcie, osobnostné vlastnosti a vôľové procesy a spája sa s vedomím plnej osobnej zainteresovanosti a zodpovednosti za dôsledky konania. Konaním človek cieľavedome pôsobí na okolitý svet i na seba samého. Konanie je chápané ako motivované správanie, pretože jeho príčinou je vždy nejaká vnútorná pohnútka - potreby, impulzy, motívy alebo postoje

- reč (verbálne správanie) - je sprievodným znakom odpovedí a konania. Na základe obsahovej (sémantický aspekt) a formálnej (fonetický aspekt) stránky reči môžeme identifikovať, rozpoznať rôzne úrovne prežívania človeka ( hodnotíme to, o čom člověk hovorí a ako to hovorí).
Podstatným znakom psychiky je jednota prežívania a správania, jednota psychologických a biologických prejavov indivídua a základnou funkciou psychického pohybu je navodenie fyziologickej a psychickej rovnováhy indivídua.

Vedomie

To, čo si zo svojho prežívania uvedomujeme sa nazýva vedomie. Vedomie je uvedomované prežívanie prebiehajúcich mentálnych a behaviorálnych dejov. Fyziologicky reprezentuje vedomie určitý funkčný stav mozgu, ktorý má niekoľko stupňov - od stavu afektu, silného vybudenia psychickej aktivity, najmä emocionálnej, až po stav straty vedomia, teda bezvedomia a kómy.

V psychológii je vedomie považované za najvyššiu s rečou spojenú funkciu mozgu. Má subjektívny charakter a umožňuje uvedomovanie si obsahu prežívania ako i uvedomovanie si seba samého.

Pojem vedomie má aj svoj filozofický rozmer, v rámci ktorého je chápané ako uvedomené bytie.

Nevedomie

Vedomie nevyčerpáva celý obsah psychickej aktivity človeka, pretože veľa psychických aktov prebieha na neuvedomovanej rovine. To znamená, človek neregistruje všetko z aktuálne prebiehajúcich psychických dejov vo svojom vedomí, uvedomovanom prežívaní. Tú časť psychiky, ktorej priebeh si aktuálne neuvedomujeme, nazývame nevedomím. V psychológii týmto pojmom označujeme predovšetkým momentálne neuvedomované ale predtým vedome prežité zážitky. Môžu to byť napríklad poznatky, vedomosti a skúsenosti, na ktoré práve nemyslíme, ale vieme si ich vybaviť, alebo rôzne zautomatizované činnosti. Za mimoriadne dôležitú súčasť nevedomia (najmä z psychoanalytického hľadiska) je považované neuvedomované pôsobenie pudov a inštinktov a tzv. potlačené priania, túžby a želania. To sú tie, ktorých naplnenie či splnenie je limitované naším morálnym presvedčením alebo nie sú v zhode so všeobecne platnými etické pravidlami. O existencii nevedomých pohnútok môže vypovedať napr. také správanie (či jeho formy), ktorého príčiny si nevieme vysvetliť anebo zdôvodniť, alebo aj „nevysveliteľná“ sympatia či antipatia voči niektorým ľuďom, či a hlavne také obsahy našich snov, ktoré sa nezhodujú s individuálne prijatými mravnými zásadami či postojmi.

Obsahy nevedomia tvoria tzv. mentálny sklad, ktorého položky sa aktivujú, vyvolávajú do vedomia v konkrétnych situáciách (ak ich potrebujeme), ale často vstupujú do vedomia neúmyselne a v nevhodných súvislostiach. Najtypickejším prejavom nevedomia a dôkazom jeho existencie sú nevedomé tendencie k istému konaniu alebo správaniu ako i nevysvetliteľný vznik rôznych psychických, najmä emočných, stavov. Obsah, či charakter týchto tendencií najčastejšie vzniká ako výsledok vnútorných a vonkajších konfliktov človeka a významne ho ovlyvňujú predchádzajúce životné skúsenosti, prežité udalosti a ich osobné interpretácie.