1. Človek ako predmet vedeckého skúmania
Všeobecné charakteristiky človeka ako príslušníka ľudského rodu (homo sapiens sapiens) sú výsledkom dlhodobého procesu evolúcie, postupného vývinu od jednoduchých foriem života až po jeho dnešnú podobu.
Proces vývinu ľudského rodu sa nazýva fylogenéza.
Proces individuálneho vývinu každého ľudského jedinca sa nazýva ontogenéza.
Dedičnú výbavu, súbor genetických faktorov, si každý z nás prináša do života od svojich predkov. Genetická informácia sa odovzdáva prostredníctvom génov. Vplyvy, ktoré ďalej pri vývine pôsobia, sa pripisujú prostrediu.
Prostredie je v psychológii chápané ako súhrn všetkých vonkajších podnetov, ktoré na človeka pôsobia od jeho počatia až po smrť.
Človek sa rodí do sveta ako prevažne biologická bytosť. Dedične je vybavený len pomerne malým počtom základných inštinktov a reflexov, ktoré mu umožňujú prežiť. Zároveň je obdarený množstvom vlôh a dispozícií, ktoré sa musia rozvinúť v procese jeho vývinu. Ako faktory postupného prerodu ľudského mláďaťa na plnohodnotného dospelého jedinca, schopného zastať svoje miesto v spoločnosti spolupôsobia:
- individuálny vývin,
- psychické zrenie
- učenie sa
- život v ľudskom spoločenstve, styk s ostatnými ľuďmi.
Vývin človeka a rozvoj jeho osobnosti ovplyvňujú, determinujú dva základné činotele - dedičnosť a prostredie, do ktorého sa človek narodí. K nim pristupuje ako ďalší významný činiteľ vlastná aktivita jedinca.
Poznávanie biologickej a spoločenskej podstaty človeka, odhaľovanie zákonitostí fungovania ľudskej psychiky, akceptovanie činiteľov, ktoré determinujú psychický vývin, štúdium a analýza produktov ľudskej činnosti v materiálnej a najmä duchovnej oblasti postupne viedlo k tomu, že za predmet vedeckého skúmania sa považuje človek ako bio-psycho-sociálno-kultúrno-spirituálna bytosť, ktorá žije v konkrétnom čase a v konkrétnej spoločnosti s konkrétnou kultúrou. Všetky tieto činitele a ich špecifické kombinácie ovplyvňujú konkrétnu podobu každého z nás.
Vedy, ktoré sa zaoberajú človekom sa nazývajú hoministické vedy. Psychológia je tiež hoministická veda.
2. Psychológia ako veda Psychológia sa definuje ako veda o človeku, ktorej predmetom je štúdium ľudskej psychiky, prežívania a správania. Je to systém vedeckých poznatkov o mentálnej a behaviorálnej dimenzii človeka, čo v každodennom jazyku znamená súhrn poznatkov o zákonitostiach duševného života a správania sa ľudí.
Veda je systemizovaný súbor poznatkov o svete, ľuďoch a spoločnosti. Vedy delíme na prírodné, spoločenské a hoministické (vedy o človeku).
Psychológia patrí medzi hoministické vedy a môže mať podobu empirickú, teoretickú a filozofickú.
Vedu považujeme za empirickú vtedy, ak predmetom jej záujmu sú javy, prístupné našej skúsenosti. Opakom empirického je špekulatívny prístup.
Každá veda má svoj špecifický predmet.
Predmetom určitej vednej disciplíny nazývame ten výsek skutočnosti, reality, ktorým sa daná veda zaoberá. Predstavuje vymedzenie tej časti reality, ktorá je v konkrétnej vede podrobovaná vedeckému skúmaniu. Výsledky tohto skúmania sa nazývajú vedecké poznatky.
V prípade psychologickej vedy sa odborníci zameriavajú na spoznávanie tých javov, ktoré tvoria základ duševného života človeka a nazývame ich psychickými javmi.
2.1. Predmet psychológie
Psychológia pojednáva o zákonitostiach duševného života človeka, ľudskej psychiky, skúma javy psychickej reality. Pod psychickou realitou chápeme tie javy skutočnosti, ktorých základnou charakteristikou je ich „vnútorná príslušnosť“ k osobe, indivíduu. Táto vnútorná príslušnosť sa nazýva intencionalita a preto hovoríme, že psychické javy sú javy intencionálnej povahy.
Psychológia pri skúmaní zákonitostí ľudského poznávania, prežívania a správania zdôrazňuje regulačnú funkciu psychiky.
Regulačná funkcia psychiky spočíva v riadení, t.j. usmerňovaní a upravovaní vzájomných vzťahov jedinca a prostredia, v ktorom žije. V literatúre sa preto môžeme stretnúť aj s definovaním psychológie ako vedy o zákonitostiach psychickej regulácie ľudského správania. Táto definícia podčiarkuje význam psychického v našich vonkajších prejavoch. Človek nie len akýmsi automatom, reagujúcim na určité podnety, ale je bytosťou, ktorá môže svoje správanie slobodne regulovať a ovplyvňovať podľa svojho vlastného rozhodnutia. Slobodou rozhodovania sa človek odlišuje od iných živých druhov, ktorých správanie sa je prevažne inštiktívne.
Psychológia je veda o mentálnych stavoch a správaní. Psychológia skúma a odhaľuje zákonitosti, ktorými sa riadi náš duševný život, ľudské myslenie, cítenie a správanie.
Teoretické rámce, v ktorých sa pohybujeme pri interpretácii empirických zistení sa nazývajú paradigmy.
2.2. Metódy psychológie
Každá veda používa pri získavaní poznatkov o svojom predmete špecifické vedecké metódy. V prípade psychológie ide o údaje o javoch psychiky, mysle a správania. Psychológia prostredníctvom vedeckých metód zbiera a zhromažďuje empirické údaje o jednotlivých psychických javoch a procesoch, opisuje ich a pokúša sa o ich zmysluplné a vedecky validné (spoľahlivé) vysvetlenie.
Metóda je konkrétny postup, spôsob, cesta, ktorou postupujeme pri poznávaní predmetu vedy.
Súbor metód, ktorými sa získavajú empirické údaje, overujú vedecké fakty a konštruujú vedecké teórie sa nazýva metodológia danej vedy.
Psychologická metodológia je súbor metód, používaných v psychológii na získanie adekvátnych údajov a dát o psychickej dimenzii človeka. Patria sem tieto metódy:
1. Metóda introspekcie, sebapozorovania. Výsledkom sebapozorovania je opis „zážitkov“ jedinca o priebehu rôznych procesov psychickej aktivity.
2. Experimentálna metóda. Základom experimentu sú vopred stanovené podmienky, za ktorých prebieha sledovanie určitého javu. Experimentálne podmienky, ktoré môže experimentátor v priebehu experimentu modifikovať, ovplyvňovať, označujeme ako nezávislé premenné. Experimentátor sleduje a registruje zmeny v správaní, či výkone, ktoré sú vyvolané nezávislými premennými. Označujeme ich ako závislé premenné.
Účastníci experimentu sú v staršej literatúre označovaní ako pokusné osoby, dnes preferujeme skôr označenie proband.
Experiment môže byť laboratórny, terénny a prirodzený. Z hľadiska úrovne teoretického poznania rozoznávame experiment exploračný - prieskumový a konfirmačný- overovací.
3. Pozorovanie. Predstavuje plánovité, systematické a presné zbieranie a zhromažďovanie poznatkov o sledovanom jave, jeho exaktnú registrácia a dokumentáciu získaných poznatkov.
4. Exploratívne metódy. Vyžadujú bezprostredný kontakt psychológa s probandom alebo klientom. Patrí sem anamnéza, rozhovor (interwiev) a dotazník. Rozhovor so skupinou a v skupine sa nazýva metóda „focus group“.
5. projektívne techniky -
6. psychologické testy
7. analýza dokumentov a produktov činnosti
2.3. Systém psychologických vied
Psychológia ako veda sa za posledných 100 rokov rozvinula do takej miery, že je potrebné hovoriť o systéme psychologických vied.
Systém je usporiadanie relevantných prvkov do fungujúceho celku, pričom jeho jednotlivé súčasti spolu vzájomne súvisia.
Systém psychologických vied zahŕňa:
Základné psychologické disciplíny
všeobecná psychológia, vývinová psychológia, fyziologická psychológia, sociálna psychológia, psychológia osobnosti, psychopatológia, psychologická metodológia.
Špeciálne psychologické vedy
zoopsychológia, psychofyzika, psychofyziológia, diferenciálna psychológia, psychometrika, matematická psychológia, informačná psychológia, psycholingvistika.
Aplikované psychologické vedy
pedagogická psychológia, psychológia práce (inžinierska psychológia, manažérska psychológia), poradenská psychológia, zdravotnícka (klinická psychológia), forenzná (súdna psychológia),psychológia trhu, marketingu, psychológia športu, psychológia dopravy, vojenská psychológia.
Psychológia býva tiež označovaná ako hraničná vedná disciplína. „Hraničí“ s biologickými (genetika, vývinová biológia), medicínskymi disciplínami (špeciálne s psychiatriou, fyziológiou, neurológiou a pediatriou), sociálnymi vedami (sociológiou, ekonómia, kultúrna antropológia), ďalej s filozofiou, lingvistikou, teóriou výchovy ako i s matematikou, štatistikou a computer science (počítačová veda).
3. Stručná história psychológie.
História psychológie sa zvykne deliť na:
- predvedecké obdobie, kedy sa psychologické idei rozvíjali vo filozofii a
- vedecké obdobie - po vzniku samostatnej vednej disciplíny na konci 19. storočia.
Psychologické smery:
- Za „vznik“ psychológie ako samostatnej vednej disciplíny sa v Európe pokladá rok 1879, kedy Wilhelm Wundt založil v Lipsku Psychologický ústav s prvým psychologickým experimentálnym laboratóriom. Predmetom Wundtovej „elementovej“ psychológie boli obsahy vedomia. Vedomie pokladal za zložené z jednotlivých elementov, ktoré sú špecificky zorganizované. Používal metódu introspekcie a experiment.
- Štrukturalizmus - začiatok 1896, hlavný predstaviteľ E.B. Titchener, metóda: introspekcia, experiment. Predmet: štruktúra vedomia. Základné tézy: vedomie sa skúma jeho redukciou na jednotlivé časti, štruktúry.
- Funkcionalizmus - USA, začiatok 1890, hlavní predstavitelia W. James, J. Dewey, metóda: introspekcia, experiment. Predmet: vedomie, mentálny život. Základné tézy: Funkciou vedomia je adaptácia na prostredie.
- Psychoanalýza - začiatok 1900, hlavní predstavitelia: S. Freud, C.G. Jung, A. Adler. Metóda: introspekcia, kazuistika, pozorovanie. Predmet: nevedomie. Základné tézy: Človek je riadený nevedomými silami a motívmi z minulej skúsenosti.
- Gestaltaltizmus, tvarová psychológia - začiatok 1912. Hlavní predstavitelia: M. Wertheimer, K. Koffka, W. Koehler, K. Lewin. Metóda: experiment, pozorovanie. Predmet: organizácia vedomej skúsenosti. Základné tézy: duševné procesy sa líšia od sumy svojich častí (celok je viac).
- Behaviorizmus - 1913. Hlavní predstavitelia J.B. Watson, E.Ch. Tolman, B.F. Skinner. Metóda: pozorovanie, experiment, podmieňovanie. Predmet: správanie. Základné tézy: správanie je funkciou podnetov a možno ho podmieňovať.
- Humanistická psychológia - 1961. Hlavní predstavitelia: A. Maslow, C. Rogers. Metóda: analýza prežívania, výcviky, terapia rastu. Predmet: pozitívne ľudské kvality. Základné tézy: človek má vrodený potenciál k sebaaktualizácii.
- Kognitívna (kognitivistická) psychológia - 1979. Hlavní predstavitelia: G. Miller, U. Neisser. Metóda: modelovanie, programovanie. Predmet: poznávacie procesy. Základné tézy: myseľ aktívne oganizuje skúsenosť.
- Integrovaná psychológia, hlavný prúd - 1945. Uplatňujú sa v nej jednotné východiská a metódy výskumu, poznatky prebrané z rôznych škôl. Základom je moderný pohľad na vedu. Cieľom je zdokonaliť ľudskú dimenziu spoločnosti. Metóda: hypoteticko-deduktívna. Technologizácia v psychológii.
- Kritická psychológia - 1980. Predmetom je celá agenda psychológie. Prevažuje kvalitatívna metodológia. Základom je kritika dehumanizácie psychológie.
- Pozitívna psychológia - 1990
4. Základné psychologické pojmy
Záujem o poznanie psychiky človeka nie je motivovaný len vedecky. Svoju „psychologickú teóriu“ si vytvára každý z nás - aby sa lepšie vyznal sám v sebe a aby mu poznanie iných ľudí umožnilo skvalitniť medziľudské vzťahy. Takúto psychológiu nazývame laická.
Rozdiel medzi laickou a vedeckou psychológiou je v metódach, ktoré sa používajú na zbieranie údajov o sledovaných javoch a najmä v jazyku, ktorým sa formulujú závery z týchto zistení. Každá vedná disciplína používa svoj jazyk.
Aby sme teda lepšie porozumeli problematike psychológie vysvetlíme si základné pojmy, s ktorými sa v psychológii stretávame. Predmetom skúmania v psychológii je ľudská psychika.
Čo sa vlastne pod všeobecným pojmom psychika rozumie?
- Ľudská psychika, alebo psychická realita, primárne predstavuje vnútorný svet človeka., o existencii ktorého sme neustále informovaní prostredníctvom svojho prežívania.
- Psychika je dynamický systém špecifickej ľudskej aktivity, funkčne viazanej na činnosť nervovej sústavy, najmä jej centrálnej časti - mozgu.
Základné pojmy, ktorými opisujeme systém psychiky nazývame kategórie. Sú to:
Prežívanie
Prežívanie je tá stránka našej psychiky, ktorá je charakteristická svojou intencionalitou, to znamená príslušnosťou ku konkrétnemu jedincovi. Je vlastné len jemu samému. Človek si uvedomuje obsahy svojho vedomia a stav svojej mysle, pociťuje rôzne emócie, túžby, formuluje svoje myšlienky, vysvetľuje vnútorné príčiny svojich rozhodnutí a snáh. Treba však vedieť, že nie všetky obsahy našej mysle máme aktuálne vo vedomí. Mnohé naše prežívanie je nevedomé a mnoho psychických procesov je tak zautomatizovaných, že si ich priebeh ani neuvedomujeme. Často práve tieto nevedomé alebo neuvedomované psychické obsahy alebo procesy môžu byť príčinou, motívom nášho konania alebo mať súvislosť s našim konkrétnym správaním.
Prežívanie je dostupné len sebapozorovaním, introspekciou. Je to metóda vnútorného ponorenia sa do seba s cieľom vyznať sa vo svojich zážitkoch, vedieť ich rozlíšiť, definovať. Moderná doba je charakteristická uprednostňovaním racionality, to znamená rozumovej zložky našej psychiky, ktorá akoby mala mať pod kontrolou to, čo a ako konáme. Táto psychická kontrola sa týka aj našich citových prejavov a emocionálnych stavov, ktoré sú však často voči nej imúnne. To sú situácie, keď rozum prikazuje konať istým spôsobom, racionálne zdôvodňuje isté rozhodnutia, ale emócia prevládne a naše konanie býva nerozumné. Silné emócie, dojmy, impresie nielen výrazne ovplyvňujú naše prežívanie ale sa prejavujú aj v našich skutkoch.
Prežívanie predstavuje najsubjektívnejší rozmer psychiky - oblasť vnútorných stavov, „vnútorného sveta“ človeka, to, čo si človek sám o sebe a svojej mentálnej aktivite uvedomuje.
Prežívanie je charakteristické svojou subjektívnosťou (je vlastné iba konkrétnemu jedincovi), jedinečnosťou (v danej podobe je neopakovateľné) a komunikovateľné je iba sprostredkovane ( najčastejšie slovne, verbálne). Obsah prežívania je zvyčajne bohatší, než je človek schopný o ňom vypovedať.
Správanie Sú to také aktivity či prejavy jednotlivca, ktoré môžu byť pozorované inou osobou alebo registrované nejakým prístrojom v psychologickom laboratóriu. Časť našej psychickej aktivity registrujeme či kontrolujeme vo vedomí, iné psychické aktivity sú vedomiu skryté, prebiehajú automaticky anebo autonómne na nevedomej úrovni. Vonkajšie prejavy našej psychickej aktivity sa nazývajú správaním.
Správanie sa definuje ako odpoveď organizmu na zmeny v jeho okolí ale i v sebe samom. Môže byť vyvolané rôznymi podnetmi z fyzikálneho a sociálneho sveta človeka, ale i spomienkami z minulosti alebo anticipáciou, predvídaním budúcnosti.
Správanie v psychologickom zmysle slova môžeme definovať podnetmi, ktoré ho vyvolávajú, alebo vnútornými pohnútkami, ktoré ho spúšťajú a registrovateľnými a merateľnými zmenami vonkajších prejavov človeka.
Dynamika vnútorného života človeka t.j. intrapsychická dynamika sa prejavuje vo vzájomnom vzťahu (interakcii) ľudskej psychiky a životného prostredia indivídua. Z tohoto aspektu je správanie špecifickou formou interakcie živých organizmov s okolitým prostredím, v ktorej sa človek prejavuje ako aktívna a činná bytosť.
Správanie sa môže charakterizovať ako reaktívne alebo aktívne.
Reaktivita sa týka odpovedí na konkrétne podnety z prostredia a reaktívne správanie sa nazýva aj správaním stimulovaným, pretože ho spúšťa nejaký konkrétny podnet, stimul z okolitého sveta.
Aktivita predstavuje také činnosti, ktoré človek vykonáva so zameraním, s nejakým cieľom.
Schopnosť reagovať na podnety z prostredia je súčasťou našej genetickej biologickej výbavy. Adaptácia, prispôsobovanie sa prostrediu je totiž základnou podmienkou prežitia. Prevažná časť konkrétnych foriem ľudského správania je naučená, získaná v procese ontogenetického vývinu a determinovaná (určená) podobami spoločnosti a zvyklosťami kultúry, do ktorej sa človek narodí.
V správaní má významné miesto individuálna skúsenosť, ktorá ako efekt procesu učenia spoluvytvára široký - čiastočne konvenčný a čiastočne individuálne osobitý, repertoár správania.
Repertoár správania je súhrn naučených, adaptívnych spôsobov správania sa jednotlivca v konkrétnych životných situáciách. Jednoducho povedané predstavuje to, čo nazývame osobnými návykmi alebo zvykmi v správaní.
Formy správania
- reakcie - sú to vrodené, nenaučené prejavy činnosti nášho organizmu.
Typickou reakciou sú napríklad fyziologické zmeny pri prežívaní emócií (začervenanie, zrýchlené dýchanie, zvýšenie tepovej frekvencie ) alebo zmenená úroveň pozornosti při novom, nezvyčajnom anebo intenzívnom podnete.
Medzi reakcie patria ďalej všetky prejavy nepodmienených reflexov anebo vrodených inštinktov ( napr. slinenie jako reakcia na potravový podnet, pupilárny reflex - reakcia očnej zreničky na zmeny v osvetlení, v motorickej oblasti napr. patelárny reflex - prudký pohyb predkolenia po poklope neurológa na koleno a pod.).
- odpovede - predstavujú najjednoduchšiu formu správania, získaného v priebehu vývinu a individuálnou skúsenosťou, učením. Odpovede zahŕňajú všetky osvojené návyky a zvyky, ktoré človek postupne nadobúda ako osvedčené a adekvátne formy vyrovávania sa s prostredím (napr. na daždivé počasie „odpovedáme“ tým, že si vezmeme dáždnik), alebo automaticky odpovedáme na otázku koľko je dva a dva, pretože sme si túto vedomosť osvojili v škole.
- konanie - predstavuje uvedomelú, úmyselne a na cieľ zameranú ľudskú činnosť. Na konaní sa zúčastňujú všetky psychické funkcie, osobnostné vlastnosti a vôľové procesy a spája sa s vedomím plnej osobnej zainteresovanosti a zodpovednosti za dôsledky konania. Konaním človek cieľavedome pôsobí na okolitý svet i na seba samého. Konanie je chápané ako motivované správanie, pretože jeho príčinou je vždy nejaká vnútorná pohnútka - potreby, impulzy, motívy alebo postoje
- reč (verbálne správanie) - je sprievodným znakom odpovedí a konania. Na základe obsahovej (sémantický aspekt) a formálnej (fonetický aspekt) stránky reči môžeme identifikovať, rozpoznať rôzne úrovne prežívania človeka ( hodnotíme to, o čom člověk hovorí a ako to hovorí).
Podstatným znakom psychiky je jednota prežívania a správania, jednota psychologických a biologických prejavov indivídua a základnou funkciou psychického pohybu je navodenie fyziologickej a psychickej rovnováhy indivídua.
Vedomie
To, čo si zo svojho prežívania uvedomujeme sa nazýva vedomie. Vedomie je uvedomované prežívanie prebiehajúcich mentálnych a behaviorálnych dejov. Fyziologicky reprezentuje vedomie určitý funkčný stav mozgu, ktorý má niekoľko stupňov - od stavu afektu, silného vybudenia psychickej aktivity, najmä emocionálnej, až po stav straty vedomia, teda bezvedomia a kómy.
V psychológii je vedomie považované za najvyššiu s rečou spojenú funkciu mozgu. Má subjektívny charakter a umožňuje uvedomovanie si obsahu prežívania ako i uvedomovanie si seba samého.
Pojem vedomie má aj svoj filozofický rozmer, v rámci ktorého je chápané ako uvedomené bytie.
Nevedomie
Vedomie nevyčerpáva celý obsah psychickej aktivity človeka, pretože veľa psychických aktov prebieha na neuvedomovanej rovine. To znamená, človek neregistruje všetko z aktuálne prebiehajúcich psychických dejov vo svojom vedomí, uvedomovanom prežívaní. Tú časť psychiky, ktorej priebeh si aktuálne neuvedomujeme, nazývame nevedomím. V psychológii týmto pojmom označujeme predovšetkým momentálne neuvedomované ale predtým vedome prežité zážitky. Môžu to byť napríklad poznatky, vedomosti a skúsenosti, na ktoré práve nemyslíme, ale vieme si ich vybaviť, alebo rôzne zautomatizované činnosti. Za mimoriadne dôležitú súčasť nevedomia (najmä z psychoanalytického hľadiska) je považované neuvedomované pôsobenie pudov a inštinktov a tzv. potlačené priania, túžby a želania. To sú tie, ktorých naplnenie či splnenie je limitované naším morálnym presvedčením alebo nie sú v zhode so všeobecne platnými etické pravidlami. O existencii nevedomých pohnútok môže vypovedať napr. také správanie (či jeho formy), ktorého príčiny si nevieme vysvetliť anebo zdôvodniť, alebo aj „nevysveliteľná“ sympatia či antipatia voči niektorým ľuďom, či a hlavne také obsahy našich snov, ktoré sa nezhodujú s individuálne prijatými mravnými zásadami či postojmi.
Obsahy nevedomia tvoria tzv. mentálny sklad, ktorého položky sa aktivujú, vyvolávajú do vedomia v konkrétnych situáciách (ak ich potrebujeme), ale často vstupujú do vedomia neúmyselne a v nevhodných súvislostiach. Najtypickejším prejavom nevedomia a dôkazom jeho existencie sú nevedomé tendencie k istému konaniu alebo správaniu ako i nevysvetliteľný vznik rôznych psychických, najmä emočných, stavov. Obsah, či charakter týchto tendencií najčastejšie vzniká ako výsledok vnútorných a vonkajších konfliktov človeka a významne ho ovlyvňujú predchádzajúce životné skúsenosti, prežité udalosti a ich osobné interpretácie.
5. Základné formy psychiky
V tejto kategórii sa pohybujeme na rovine štruktúry - zaujíma nás, z čoho sa psychika skladá a ako sú jej jednotlivé súčasti usporiadané.
Z aspektu foriem psychiky hovoríme o psychických dispozíciách, psychických stavoch a psychických procesoch.
Psychické dispozície sú individuálne, najmä dedične podmienené charakteristiky jednotlivých zložiek psychiky.
Psychické procesy predstavujú neustále prebiehajúce špecifické formy psychickej aktivity. Všetko psychické má procesový (dejový) ráz - deje sa v čase a priestore, predstavuje plynulý tok, prúd mentálnej aktivity, ktorý sa začína (v jednoduchej forme) počatím a končí smrťou. Dynamike zmien podliehajú v rôznej miere aj psychické stavy a vlastnosti osobnosti.
Psychické procesy sú aktivované situáciou, v ktorej sa človek nachádza. Prostredníctvom psychických procesov sa človek orientuje v situácii, spoznáva ju a vyhodnocuje a súčasne prežíva.
Psychické procesy delime na:
- poznávacie, kognitívne procesy pociťovanie, vnímanie, pamäť a myslenie.
- imaginatívne - predstavivosť, obrazotvornosť, fantázia
- snahovo - vôľové - predchádzajú správanie ako vnútorná podmienka jeho „naštartovania“.
Psychické stavy Psychický stav predstavuje aktuálnu úroveň funkčnej kapacity psychiky jednotlivca. Táto aktuálna funkčná úroveň podmieňuje efektívnosť každej prebiehajúcej činnosti človeka a je vyjadrením jeho aktuálnej osobnostnej zdatnosti. Na rozdiel od psychických procesov, ktoré prebiehajú rýchlo a dynamicky, sú psychické stavy relatívne stabilnejšie. Za najvšeobecnejší psychický stav pokladáme, najmä vzhľadom na úspešné vykonávanie činnosti, stav celkovej výkonnosti človeka.
Medzi psychické stavy zaraďujeme:
- citové stavy
- stavy pozornosti
- stav pohotovosti a pripravenosti na činnosť
- stavy vedomia
- stav únavy
Psychika „vystupuje“ vo forme psychických procesov, psychických stavov a dispozícií. Tieto spolu tvoria celistvý funkčný systém, ktorý označujeme ako osobnosť človeka. Ľudská psychika sa postupne v rámci individuálneho, ontogenetického vývinu vyvíja a utvára v procese celkového biologického zrenia za výrazného vplyvu konkrétnych ľudských činností. V činnosti, v aktivite osoby sa psychika aj prejavuje.
5. Poznávacie procesy
Poznávanie vo všeobecnosti môžeme chápať ako utváranie obrazov sveta v našej mysli. Tieto obrazy sveta v mysli, vedomí sú chápané ako „mentálne reprezentácie“ reality. Znamená to, že poznanie sveta je možné len vďaka spôsobilosti ľudskej mysle svet reprezentovať.
V psychológii sa procesy, prostredníctvom ktorých človek poznáva svet, označujú ako kognitívne (poznávacie) procesy. Patrí sem: pociťovanie, vnímanie, predstavivosť a obrazotvornosť, pamäť a myslenie a reč. Takéto rozdelenie je pomocné. Žiaden z poznávacích procesov totiž neexistuje izolovane, je vždy len súčasťou komplexného procesu poznávania.
5.1. Pociťovanie
Pociťovanie je poznávací proces, ktorý predstavuje najelementárnejšiu formou uvedomovania si jednotlivých charakteristík či vlastností predmetov alebo javov.
V prípade fyzikálnych, hmotných predmetov je to napr. ich farba, vôňa, chuť, ale i bolesť, vyvolaná nejakým vonkajším alebo vnútorným podnetom. Výsledkom procesu pociťovania je pocit.
Pocit predstavuje elementárny obraz, informáciu o vonkajšom svete alebo vnútornom prostredí organizmu, sprostredkovanú činnosťou analyzátorov a prežívanú ako jednoduché uvedomovanie si. V staršej literatúre sa pocit definuje ako odraz najjednoduchších vlastností predmetov a javov.
Predpokladom vzniku pocitu je:
- fyzikálny podnet primeranej intenzity (napr. svetelná alebo zvuková vlna, tlak, chemické zmeny a pod.)
- funkčnosť každej časti príslušného analyzátora.
Analyzátor predstavuje funkčné prepojenie receptora s mozgovým centrom prostredníctvom aferentných (dostredivých) nervových spojov. Receptory sú špecifické druhy nervových zakončení, špecializovaných na príjem istých druhov podnetov. Sú to „prijímače a registrátory“ určitých kvalít fyzikálnych a chemických podnetov.
Podráždením receptora sa „spustí“ fyziologický proces, ktorý sa nazýva vzruch. V podobe fyziologicky adekvátnej informácie sa vzruch dostredivými nervovými dráhami prenáša do príslušného centra, kde vyvolá pocit. V centre prebieha to, čomu sa hovorí premena, transformácia fyzikálnej energie podnetu na psychický zážitok, pocit.
Každý analyzátor pozostáva z periférnych a centrálnej časti.
Periférnu časť analyzátora predstavuje príslušný receptor (zmyslový orgán - oko, ucho, atď.). Vzruch, ktorý vzniká podráždením periférnej časti analyzátora príslušným podnetom sa aferentnými (dostredivými) dráhami prenáša do svojej príslušnej centrálnej časti (centra - špecializovanej oblasti v mozgu).
Pocit je teda výsledok centrálneho spracovania priameho podráždenia receptora jednoduchým podnetom.
Pocity predstavujú základnú jednotku senzorického, zmyslového poznávania, t.j. takého, na ktorom sa zúčastňujú zmyslové orgány.
Podmienkou vzniku adekvátneho pocitu je plná funkčnosť zmyslových orgánov. V prípade genetického anebo vrodeného poškodenia niektorého zo zmyslových orgánov je čiastočne alebo celkom zablokovaná možnosť vzniku príslušného pocitu.
Pocity rozdeľujeme podľa typu receptorov, ktoré sprostredkúvajú ich vznik. Podľa umiestnenia (lokalizácie) receptorov a ich vzťahu k podnetom rozoznávame receptory:
a. vonkajšie (exteroceptory)
- diaľkové (dištančné) - zrakový, sluchový, čuchový, bolesti,
- dotykové (kontaktné) - chuťový, hmatový, tlakový, tepelný, bolesti
b. vnútorné (interoceptory)
- pohybu, rovnováhy a polohy tela (špecifické nervové zakončenia, umiestnené vo vnútornom uchu)
- vnútornostné (visceroceptory) - trávenia, dýchania, krvného obehu, vylučovania, sexuálne, bolesti (umiestnené vo vnútorných orgánoch nášho tela),
- proprioceptory - umiestnené vo svaloch a šľachách.
Zrakové pocity
Najväčší podiel na orientácii v prostredí má zrak, prostredníctvom ktorého získavame 80 až 90% všetkých informácíí o svete. Podnetom pre vznik zrakového pocitu sú elektromagnetické vlny (v dĺžke 390-760 mm), ktoré aktivujú senzorické (zmyslové) buňky na očnej sietnici (tyčinky a čapíky). Tieto sú citlivé na jednotlivé vlastnosti pôsobiaceho podnetu a umožňujú diferencovať farby. Pocit farby chápeme ako elementárny zrakový pocit.
Rozlišujeme tieto vlastnosti farieb:
- kvalita anebo tón farby - závisí od vlnovej dĺžky. Každá vlnová dĺžka predstavuje inú farbu z farebného spektra ( fialová, modrá, zelená, žltá, červená),
- jasnosť farby - závisí od intenzity osvetlenia,
- sýtosť farby - závisí od čistoty vlnenia.
Poruchou zrakového pociťovania je napr. farbosleposť alebo šeroslepota.
Sluchové pocity
Sú vyvolávané pôsobením zvukových vĺn rôznych vlnových dĺžok (od cca 16 až po 20 000 kmitov za sek.), ktoré sa šíria od chvejúcich sa predmetov.
Receptorické buňky sú umiestnené v Cortiho ústroji vo vnútornom uchu. Sluchové pocity označujeme ako tóny (pravidelné chvenie telies) anebo hrmoty (nepravidelné chvenie rôznej intenzity). Každý zvuk má svoju výšku, silu a farbu. V priebehu veku sa mení sluchová citlivosť - u starších ľudí sa stretávame s nedoslýchavosťou, resp. zníženou schopnosťou rozoznávania tónov a pod.
Chuťové a čuchové pocity
Vznikajú pôsobením chemických látok na príslušný receptor. Receptory, umiestnené v rôznych vrstvách kože sú citlivé na teplo, chlad, tlak. Pocity, ktoré sú takýmito podnetmi vyvolané, sú vo svojej podstate prežívaním, uvedomením si tepla, chladu, tlaku či bolesti.
Aby vznikol pocit, musí mať podnet príslušnú intenzitu či veľkosť. Najmenšia veľkosť podnetu, ktorý je schopný vyvolať pocit, sa nazýva dolný pocitový (podnetový) prah. Podnety nižších hodnôt sa nazývajú podprahové. Podnet najvyššej hodnoty, ktorý ešte pociťujeme sa označuje ako horný pocitový (podnetový) prah. Nadprahovými podnetmi voláme tie, ktoré už nepociťujeme, resp. vyvolávajú bolesť. Najmenší rozdiel medzi dvoma podnetmi toho istého druhu, ktorý sem schopní rozlíšiť označujeme ako rozdielový prah.
5.2.Vnímanie
Vnímanie je kognitívny psychický proces, v ktorom prostredníctvom zmyslových orgánov a za účasti centrálneho spracovania informácií bezprostredne poznávame vonkajší svet a vlastné vnútro. Vnímanie je poznávanie prítomnosti, je založené na aktuálnom bezprostrednom zmyslovom kontakte s tým, čo poznávame, vnímame.
Podobne ako pri pociťovaní, aj proces vnímania je „naštartovaný“ podnetom, ktorý aktivuje príslušný receptor a vyvolá podráždenie. Vzruchy sa pomocou nervových dráh dostávajú do príslušnej oblasti mozgovej kôry, kde sa doteraz neobjasneným spôsobom transformujú do podoby mentálnych rezultátov - vnemov.
Perceptívne zmyslové vnímanie zahŕňa fázu prijatia podnetu, sprostredkovanú zmyslovými orgánmi, dostredivými dráhami, a aktivizáciou špecifických častí mozgu.
Kognitívne vnímanie označuje proces spracovania zmyslových informácií v súčinnosti s inými kognitívnymi procesmi - pamäťou a myslením.
Vnímanie je proces aktívnej a účelnej organizácie dát o svete, sprostredkovaných zmyslovými orgánmi a spracovanými v príslušných centrách vnímania.
Podľa typu analyzátora, ktorý je v procese vnímania dominantne aktivovaný (to znamená, že v ňom prevláda), môžeme hovoriť zrakovom, sluchovom, čuchovom, dotykovom a pohybovom vnímaní.
Pretože vnímanie je komplexná psychická činnosť, umožňuje aj vnímanie priestoru a času, hoci pre ne nemáme osobitné zmyslové orgány.
Na rozdiel od pociťovania, ktorého výsledkom je pocit, reprezentujúci jednotlivé vlastnosti predmetov a javov reality, ide pri vnímaní o poznanie celého predmetu alebo javu skutočnosti. Vnímanie síce zahŕňa v sebe viaceré pocity, ale vnem nikdy nie je púhou sumou pocitov. Hovoríme, že vnem ako celok je viac ako súhrn svojich častí.
Pri vnímaní sa popri pocitoch, ktoré v nás vyvoláva daná skutočnosť teraz, aktivujú aj v pamäti uchované vedomosti a predchádzajúce skúsenosti, ktoré človek nadobudol v praktickej činnosti. Minulá skúsenosť a prax sú oporou znovupoznávania. Na ich základe to, čo vnímame, chápeme a rozumieme tomu.
Podstatnú úlohu pri vnímaní zohráva náš emočný vzťah k vnímanej skutočnosti, naše želania – aktuálna úroveň motivačného vybudenia, vedomie nevyhnutnosti alebo povinnosti vnímať niečo, ako i vytrvalosť a pozornosť. Mimoriadne ovplyvňuje úroveň a správnosť vnímania faktor očakávania.
Vo vnímaní je obyčajne zahrnutá aj reč, buď hovorená alebo vnútorná, pretože slovami sa snažíme pomenovať to, čo sme zmyslami zachytili.
Znaky vnímania
Proces vnímania vo všeobecnosti charakterizujú tieto znaky:
a. predmetnosť - znamená, že objektom vnímania sú konkrétne predmety vo svete, ktoré sú akoby „vydelené“ zo sumy ostatných spoluexistujúcich v aktuálnom čase vnímania,
b. konštantnosť - vnímanie je konštantné aj pri značne zmenených podmienkach vnímania (napr. trávu vnímame ako zelenú aj za jasného svetla, ale aj v prítmí, známeho človeka identifikujeme bez odľadu na situáciu, v ktorej sa nachádza a pod.)
c. objektivizácia - schopnosť vnímať predmet či jav ako reálny.
Pre vnímanie je charakteristické individuálne zameranie a výberovosť (selektivita) vnímanej reality. Výberovosť vnímania je determinovaná:
a. minulou skúsenosťou človeka - už nadobudnutými vedomosťami a poznatkami.
Obsah vnemov je tým bohatší a presnejší, čím viac vedomostí anebo predchádzajúcich skúseností v danej oblasti máme. Napr. vnímanie stromu má celkom inú podobu u lesníka ako u turistu. Vplyv minulej skúsenosti sa pri vnímaní prejavuje aj tak, že človek na základe minulej skúsenosti dotvára, dopĺňa vnem, teda „vidí“ v podnetovej situácii aj to, čo ona neobsahuje. Príkladom sú celistvé vnemy z parciálnych (čiastkových) podnetov.
Dotváranie vnemu sa nazýva pregnantnosť vnímania. Znamená to, že vo vnímaní sa uplatňuje princíp uzatvárania, dopĺňania chýbajúcich častí, tak aby vznikol uzavretý celok a princíp dobrého tvaru -i napriek miernej deformácii podnetu ho vnímame ako dokonalý.
Vnímanie je determinované:
- spoločensko-kultúrnou situáciou - podľa situácie sú uprednostňované isté typy podnetov
- aktuálnymi potrebami organizmu - napr. hladný člověk má väčšiu citlivosť na vnímanie tých podnetov, ktoré sa týkajú jedla.
Vnímanie ďalej závisí:
- od našich poznatkov a doterajších životných skúseností (čím väčšie skúsenosti človek má, tým je bohatší obsah jeho vnemov a znižuje sa nepresnosť vnímania),
- od podmienenosti vnímania aktiváciou organizmu a motiváciou (úroveň očakávania, záujmy, postoje, atď.),
- od celkového stavu organizmu (funkčnosť zmyslových orgánov a centrálnej nervovej sústavy, zdravie - choroba, vekové osobitosti atď.),
- od úrovne analyticko-syntetickej činnosti analyzátorov (zložky vnímaného predmetu, vyčlenené percepčnou a mozgovou analýzou sa syntetickou činnosťou mozgu spájajú do celku – vnemu).
Základné druhy vnímania
a. vnímanie tvaru
Predstavuje vnímanie formy predmetu a jeho veľkosti. Výskumy ukázali, že naše oči sa ustavične pohybujú po povrchu vnímaného predmetu tak, akoby ho „obkresľovali“. Čím je pohyb očí intenzívnejší a systematickejší, tým je vnímanie tvaru presnejšie. Pri vnímaní predmetov majú dominantnú úlohu ich horné časti.
b. vnímanie priestoru a vzdialenosti predmetov
Rozumieme ním vnímanie priestorových dimenzií, ktoré určujú jeho tvar, veľkosť a vzdialenosť. Je to zložitý proces, na ktorom sa zúčastňuje zrak, kinestetické ústrojenstvo a často aj sluch. Tvary predmetov vnímame zrakom a hmatom. Vnímať priestor umožňuje predovšetkým videnie oboma očami, teda binokulárne videnie. Vzruchy, ktoré prichádzajú z pravého a ľavého oka sa integrujú v kôrovej časti zrakového analyzátora. Výsledkom tejto integrácie je priestorový vnem.
Okrem binokulárneho videnia spolupôsobia pri vzniku priestorového vnemu aj akomodácia a konvergencia očí, lineárna a vzdušná perspektíva ako aj rozdelenie svetla a tieňov na povrchu predmetov.
Pri vnímaní priestorových súvislostí vydeľujeme predmet, na ktorý sa sústreďujeme, z celkového senzorického poľa. Senzorické pole tvoria všetky predmety, ktoré si v danom okamihu uvedomujeme. Vzťah vydeleného, vnímaného predmetu a ostatných aktuálne prítomných predmetov sa nazýva vzťah figúry a pozadia.
Vzťah figúry a pozadia je dynamický, čo znamená, že to, čo je v danom momente figúrou sa stáva pozadím a vice versa. Interval tejto „výmeny“ je cca 16 sekúnd a túto skutočnosť demonštrujú tzv. reverzibilné figúry a dvojznačné obrazce.
c. vnímanie pohybu
Pobyb vnímame dvoma spôsobmi: ako výsledok porovnávania prvej polohy s nasledujúcou (napr. veľká hodinová ručička) alebo priamym sledovaním, postihovaním pohybujúceho sa predmetu. Teda pohybujúci sa predmet alebo sprevádzame zrakom, fixujeme ho tak, aby sme ho vždy mali v strede sietnice (na fovei = bod najlepšieho videnia) alebo okom nehýbeme a pohybujúci sa predmet akoby prechádzal cez sietnicu oka. Pohyb vnímame iba vtedy ak predmet dosiahne určitú rýchlosť a určitú rýchlosť neprekročí.
d. vnímanie času
Vnímanie času súvisí so zmenami, ktoré pozorujeme vo svojom okolí i na sebe. Je závislé od rýchlosti zmien, sledu činností a účasti človeka na týchto zmenách.
Pri vnímaní času rozlišujeme fyzikálny a psychologický čas. Psychologický čas je zážitok, predstavuje subjektívny aspekt prežívania, ktorý môže byť rôzne dlhý, hoci fyzikálne je to veličina presne zmerateľná.
Vnímanie trvania času podlieha subjektívnemu posudzovaniu. Platí tu paradox nepriamej úmernosti medzi subjektívne prežívaným časom a reálnym časovým trvaním udalosti. To znamená, je ten istý časový úsek (presne odmeraný) je prežívaný vzhľadom na svoje trvanie rôzne - v súvislosti s tým, čím je naplnený. Časový úsek, vyplnený malým počtom jednotvárnych a nezaujímavých aktivít či podnetov vnímame ako dlhý a naopak. Aktívne vyplnená časová jednotka je vnímaná ako krátka a nevyplnená (nuda) čas akoby predlžovala.
V časovom vnímaní rozlišujeme časovú následnosť, časové trvanie a orientáciu v čase.
Štandardne sa o čase uvažuje ako o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. V psychológii psychickou prítomnosťou nazývame čas, ktorý má trvanie 6 – 12 sekúnd. Psychická prítomnosť súvisí s takým intervalom krátkodobej pamäti, v ktorom aktuálne prebiehajúce mentálne procesy vnímame priamo, bez vyvolávania si z pamäte.
Vnímanie trvania času závisí aj od motivačných faktorov. Ak sme zameraní, tešíme sa na činnosti v budúcnosti (napr. víkend na chalupe), súčasnosť subjektívne vnímame a prežívame ako dlhú.
Fyziologickým podkladom citlivosti na plynutie času je pravdepodobne celková rytmicita činnosti kľúčových telesných orgánov (rytmus srdca, pulzovanie krvi) a cirkadiárne rytmy (denný biorytmus).
e. sociálne vnímanie
Rozumieme ním špecifiká vnímania iných ľudí a sociálnych situácií. Podrobne sa ním zaoberá sociálna psychológia.
5. 3. Predstavivosť
Je špecifický psychický proces, ktorého produktom sú rôzne druhy predstáv. Na rozdiel od pocitov a vnemov, kyoré vznikajú z priameho pôsobenia podnetov na receptory, vznikajú predstavy priamo v mysli. Hovoríme, že predstavy majú centrálny vznik. Predstavy chápeme ako také obrazy predmetov a javov, ktoré v danom momente nevnímame, ale sú na základe predchádzajúceho poznania uchované v našej pamäti.
Predstavy sú mentálne, psychické obrazy skutočnosti, vzdialené v čase aj priestore od miesta svojho vzniku, teda časovo alebo miestne vzdialené od svojich reálnych predmetov. Svojou názornosťou sú blízke pocitom a vnemom, ale majú iný „pôvod a povahu“.
Rozdiel medzi pocitom či vnemom a predstavou môžeme empiricky (skúsenostne) identifikovať:
a. konštatovaním neprítomnosti podnetu,
b. samotným charakterom mentálneho obrazu - predstava je fragmentálnejšia (menej celistvá) a menej jasná ako vnem, nestála.
Vybavovanie, vynáranie sa predstáv vo vedomí nie je náhodný proces, ale prebieha na základe tzv. asociačných zákonov (asociácia znamená združovanie; jedna predstava vyvoláva druhú, nejakým spôsobom s ňou spojenú napr. slovný podnet jablko asociuje u niekoho s pojmom „ovocie“, u iného s pojmom „jesť“ alebo „hruška“ alebo podľad na mapu asociuje mentálne obrazy krajiny, ktorá je na nej zobrazená).
Asociačné zákony delíme na primárne a sekundárne.
Medzi primárne patrí zákon dotyku v čase a priestore a zákon podobnosti alebo kontrastu. Častejšie sa vynárajú predstavy, ktoré v minulosti ako reálny vnem „vnikli“ do vedomia na tom istom mieste alebo v tom istom čase alebo také, ktoré sú podobné alebo v kontraste s práve prebiehajúcim vnemom.
Sekundárne asociačné zákony (zákon novosti, zákon častosti, zákon živosti) upozorňujú na to, že väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí majú zážitky novšie, častejšie (frekventovanejšie) sa opakujúce a tie, ktoré v nás vyvolali hlbší dojem.
Ilúzie a halucinácie
Ilúzie sú vnemy, skreslené predstavami.Vznikajú v závislosti od celkového psychického, najmä citového rozpoloženia a ich príčinou je najčastejšie nedostatok alebo neúplnosť, či neurčitosť zmyslových podnetov alebo ich nezvyklý tvar (napr. v tme).
Halucinácie sú také obrazy v mysli, ktoré človek prežíva subjektívne ako vnem, ale v skutočnosti ich objektívny podnet nevyvoláva, pretože neexistuje. Vo väčšine prípadov ide o chorobný stav. Halucinácie vznikajú aj vplyvom halucinogénov - chemických látok, pôsobiacich na centrálnelnu nervovú sústavu (hašiš, LSD, ópium ale i alkohol pri chronickom alkoholizme). Podobne môžu halucinácie vyvolať aj vysoké telesné teploty.
Podľa jednotlivých zmyslov (zmyslovej modality) poznáme zrakové, sluchové, hmatové, čuchové a chuťové predstavy.
Podľa obsahu delíme predstavy na:
a. pamäťové (spomienkové) predstavy.
Ich podstatou je reprodukcia, vybavenie pôvodného pocitu, vnemu, zážitku. Podľa stupňa abstraktnosti a zovšeobecnenia ich delíme na jedinečné a všeobecné.
b. fantazijné predstavy.
Sú to predstavy, ktoré vystupujú ako „produkt“ špecifickej psychickej aktivity - obrazotvornosti, imaginácie a fantázie.
Fantázia je kombinatorická schopnosť ľudskej mysle vytvárať nové, doteraz neexitujúce názorné obrazy, či mentálne obsahy. Vzhľadom k realite môžu mať fantazijné predstavy rekonštruujúci alebo konštruujúci charakter.
Rekonštruujúca fantázia umožňuje predstavovať si predmety, situácie, javy na základe ich slovného opisu či grafického alebo symbolického zobrazenia. Tak si napr. predstavujeme .konštrukciu alebo činnosť nejakého prístroja pri štúdiu návodu na jeho používanie. Rekonštruujúca fantázia je prirodzenou súčasťou čítania literatúry - predstavujeme si opisované reálie, podobu hrdinov príbehu, situácie, do ktorých sa dostávajú a pod. Čítaním literatúry sa prirodzene rozvíja naša predstavivosť a obrazotvornosť.
Tvorivá (konštruujúca) fantázia je súčasťou tvorivého procesu a vo svojom výsledku prináša originálne materiálne alebo duchovné produkty. Tieto môžu mať pozitívne ale aj negatívne dopady na individuálny a najmä spoločenský život.
Imaginatívne procesy predstavivosti a fantázie tvoria prechod od bezprostredného zmyslového poznávania konkrétnej reality ku pojmovému abstraktnému mysleniu.
5.4. Pamäťové procesy
Pamäť je možné chápať v užšom slova zmysle ako schopnosť reprodukovať určité obsahy, v širšom slova zmysle ju chápeme ako uchovanie si minulej skúsenosti, ktorá intervenuje v súčasnom, aktuálnom prežívaní a správaní.
Poznatky neurofyziológie a biochémie upozorňujú na fakt, že základom všetkých pamäťových procesov sú špecifické zmeny v nervových bunkách (neurónoch).
V kognitívnej psychológii je pamäť definovaná ako kognitívny proces kódovania, skladovania a vybavovania informácií.
Kódovanie je proces transformácie senzorickej informácie do formy, využiteľnej v pamäťovom systéme.
Skladovanie je proces udržiavania tejto transformovanej informácie v pamäťovom systéme. Pri vybavovaní sa uložená informácia lokalizuje, aktualizuje a konkrétne použije.
Pamäť možno chápať aj ako kognitívny subsystém, vložený medzi vnímanie a myslenie v podobe komplexného skladovacieho procesu s osobitnými spätnoväzebnými spojmi.
Teória pamäti
Pamäť je vo svoje podstate biopsychický proces, spočívajúci v schopnosti nervovej sústavy uchovávať a oživovať „stopy“ minulej skúsenosti.
Zmeny, ktoré boli vyvolané pôsobením podnetov na periférnu časť analyzátorov a potom centrálne spracované sa uchovávajú v štruktúrach neurónových sietí (funkčnom prepojení rôznych častí mozgovej kôry a iných častí nervovej sústavy), vznikajúcich reorganizáciou miliónov mozgových buniek (neurónov).
Podľa biochemických teórií sú nositeľom pamäti nukleové kyseliny. Deoxiribonukleová kyselina (DNK) je nositeľom genetických (dedičných) informácií (pamäti) a ribonukleová (RNK) je základom individuálnej pamäti.
Pamäťové procesy
V tradičnej psychológii sa za pamäť považuje jeden neuropsychický mechanizmus, ktorý sa rozčleňuje na tri fázy:
1. fáza zapamätávania, vštiepovania si do pamäte
2. fáza retencie, podržania v pamäti
3. fáza reprodukcie, aktualizácie, vybavenia si zapamätaného alebo znovupoznanie.
K týmto fázam sa priraďuje proces zabúdania. V súčasnej psychologickej literatúre sú tieto fázy označované ako procesy pamäti.
Zapamätávanie Základným predpokladom zapamätania je potreba, motív alebo záujem. Tieto „vybudia“ mentálnu aktivitu a tak pripravia „terén“ na uloženie novej skúsenosti, vedomosti či poznatku. Podobne pôsobia pri zapamätávaní aj individuálne postoje k objektu zapamätávania a emocionálne charakteristiky toho, čo si chceme alebo musíme zapamätať.
Zapamätávanie môže byť spontánne, nezámerné alebo úmyselné, zámerné, cieľavedomé.
Neúmyselné zapamätávanie - zapamätanie si udalostí, predmetov, javov z každodenného života bez osobitného zámeru pamätať si. Obsah zapamätaného má náhodný a epizodický charakter, často posilnený prevažujúcim emočným dojmom zo situácie.
Úmyselné zapamätávanie - vyžaduje upriamenie pozornosti na predmet, či obsah toho, čo si chceme vštepiť do pamäte s úmyslom zapamätať si. Ak je takéto zapamätávanie súčasťou špeciálne organizovanej mentálnej aktivity, hovoríme o učení.
Pri učení sa platia tieto zásady:
a. základom trvalého zapamätania je opakovanie - každé učenie si vyžaduje opakovanie, ktorým sa fixuje uložené.
b. aj keď je rozsah pamäti obmedzený, dá sa zlepšiť systematickým cvičením
c. zmysluplný text sa pamätá asi 9x lepšie, ako materiál bez zmyslu
d. v usporiadanom materiáli sa najlepšie zapamätá začiatok a koniec (je to spôsobené vplyvom pozornosti a únavy)
e. pri sústredenom učení sa zapamätávanie podporuje rozčlenenie textu do viacerých logických celkov.
Zapamätanie môže byť logické (ide o pochopenie zmyslu či významu) alebo mechanické (bez analýzy a pochopenia pamäťového materiálu).
Uchovanie informácií v pamäti
V zapamätávaní sa uplatňuje z tzv. transfer - prenos, ktorý spôsobuje, že si lepšie zapamätáme a rýchlejšie sa učíme vtedy, keď sa nové informácie podobajú tým, ktoré už poznáme. Už existujúca pamäťová stopa uľahčuje vštepovanie novej informácie.
Vybavovanie
Je proces, v priebehu ktorého sa aktivujú informácie, uložené v „pamäťovom sklade“. Môže byť zámerné anebo mimovoľné.
V prvom prípade človek aktívne vyvoláva do svojho vedomia skôr zapamätaný pamäťový „materiál“ (učivo, minulé zážitky, motorické úkony a pod.).
V druhom prípade sa aktivizujú predchádzajúce zážitky bez vedomého úsilia, neúmyselne. Neúmyselné vybavovanie má asociačný charakter, čo znamená, že aktuálne prebiehajúca situácia obsahuje také prvky, ktoré spontánne vyvolávajú spomienky na princípe asociačných zákonov (viď kapitolu o predstavivosti).
Vybavovanie predstavuje pamäťový výstup, ktorý môže mať podobu reprodukcie alebo znovupoznania.
Reprodukcia je odpoveďová informácia (hovorená anebo písaná) v takej podobe, v akej bola do pamäte uložená. Napr. presná reprodukcia naučeného textu či definície.
Znovupoznanie predstavuje vybavenie si obsahu udalosti, ktorá bola v minulosti predmetom vnímamia alebo výsledkom procesu myslenia, uvežovania. Je to zážitok, vypovedajúci o identifikovaní niečoho v súčasnosti ako toho, s čím sme už mali skúsenosť v minulosti. Preto v tejto súvislosti môžeme hovoriť o rekognícii, spoznaní niečoho.
Spomínanie je špecifický prejav vybavovania, ktorý bezprostredne súvisí s pamäťovými prestavami.
Sprievodným znakom pamäti je zabúdanie. Zabúdanie nie je spôsobené iba faktorom času, ale vzniká predovšetkým ako dôsledok pôsobenia rôznych činiteľov, súvisiacich s činnosťou mozgu. O zabúdaní hovoríme najmä vtedy, keď vieme, že informáciu máme v pamäti, ale neviem si ju vybaviť, nevieme si na ňu spomenúť. Takúto situáciu nazývame pamäťovou indispozíciou.
Podstatou zabúdania môže byť rozpad starých asociačných štruktúr, pamäťových stôp tzv. engramov alebo je dôsledkom prekrývania starších skúseností novými. Spánok po naučení podporuje zapamätanie a udržanie si naučeného v pamäti, pretože v jeho priebehu sú utlmené podnetové vstupy a do vedomia nevstupujú nové informácie.
K najväčšej strate zapamätaného materiálu dochádza už v prvých hodinách po naučení. Proces zabúdania je spočiatku rýchly, neskôr sa množstvo zapamätaného ustáli na určitej úrovni, ktorá predstavuje asi 20 až 40 % naučeného.
V niektorých situáciách je pamäťový výkon po istom časovom odstupe lepší ako hneď po naučení. Tomuto javu hovoríme reminiscencia, t.j. spontánne vybavenie si už prekrytého obsahu.
Typy pamätí
Do pamäti sa ukladá všetko, čo sme prežili. Rozdiely medzi ľuďmi sú v tom, ktoré druhy vonkajších podnetov a vlastných vnútorných zážitkov si zapamätávajú rýchlejšie, ľahšie a lepšie.
Podľa charakteru psychickej aktivity prevládajúcej v činnosti rolišujeme rozlišujeme tieto typy pamäti:
a. názorná pamäť - v zapamätaní dominujú názorné predstavy, obrazy už prežitého. Môžu byť zrakové, sluchové, čuchové alebo chuťové. Špecifickou formou tohoto typu pamäti je pamäť na tváre. Podľa najnovších výskumov mozgu sa ukazuje, že pre identifikovanie tvárí sú v mozgu špecifické centrá.
b. pohybová pamäť - je základom formovania pohybových návykov (chôdza, písmo) a praktických motorických úkonov (pracovných, športových, umeleckých).
c. emocionálna pamäť- prejavuje sa v ľahšom a rýchlejšom zapamätaní si citových stavov a citovo podfarbených zážitkov.
d. slovno-logická pamäť - jej obsahom sú myšlienky. V zapamätaní prevláda myšlienkový materiál (pojmy, súdy, úsudky) spojený s rečou.
V súčasnej kognitívnej psychológii sa predpokladá existencia troch rozdielnych typov pamäti (tzv. skladových systémov). Nazývajú sa: senzorický register (SR), krátkodobá pamäť (KDP) a dlhodobá pamäť (DDP).
a. senzorická pamäť, senzorický register (SR) - je to extrémne labilný typ pamäti, tvorený zmyslovými zásobníkmi. Každý zmyslový receptor je uspôsobený tak, že je schopný podnetovú informáciu na určitý, veľmi krátky čas uchovať v podobe tzv. ikony, obrazu podnetu. V prípade zrakového pociťovania a vnímania sa preto hovorí o ikonickej pamäti, ikonickom sklade. Trvanie stopy v ikonickej pamäti sa odhaduje na niekoľko milisekúnd. Po spracovaní v senzorickom registri prechádza informácia do krátkodobej pamäte.
b. krátkodobá pamäť (KDP) - je to tzv. „pracovná pamäť“, v ktorej sa informácia udžiava počas krátkeho časového úseku pred jej prenesením do dlhodobej pamäti. Ukladajú sa do nej informácie, nevyhnutné pre ďalšie spracovanie. Pracovná pamäť má tri zložky: centrálny systém, ktorý kontroluje funkciu pozornosti, pomocný systém pre spracovanie zrakovo-priestorových informácií a pomocný systém pre spracovanie rečových informácií. Bez opakovania sa informácia rozpadáva, často už do 15 sekúnd. Kapacita KDP je obmedzená počtom prvkov, položiek, ktoré je človek schopný na jedno videnie či počutie identifikovať a uchovať si v pamäti. V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. magickom čísle 7 (5+- 2), čo je priemerný počet týchto prvkov.
c. dlhodobá pamäť (DDP) - má veľkú kapacitu, nemá časovo obmedzený rozsah, je schopná uchovávať informácie veľmi dlhú dobu, niekedy aj po celý život. DDP je pamäť v pravom slova zmysle. Je to sklad informácií - vedomostí, poznatkov a skúseností, ktoré aj bez toho aby si človek uvedomoval ich „prítomnosť“ v pamäti, významne ovplyvňujú priebeh jeho psychických procesov a foriem správania. V DDP sú skúsenosti rôznym spôsobom zakódované (napr. verbálne - slovne, obrazovo alebo motoricky). Významné informácie sú spracované (zakódované) takým spôsobom, aby mohli byť rýchlo vybaviteľné a reprodukovatelné
V rámci DDP sa rozlišuje explicitná a implicitná pamäť.
Explicitná (tiež deklaratívna) pamäť je pamäť sémantická (to znamená je viazaná na používanie jazyka). Uchováva fakty, mená, názvy ale i udalosti (epizódy - preto označenie epizodická). Je rámcovaná autobiograficky, t.j. jej obsahom sú subjektívne zážitky a skúsenosti.
Implicitná (nedeklaratívna) pamäť je typická tým, že jej obsah sa nedá vyjadriť slovne. Sú v nej fixované motorické a kognitívne spôsobilosti ( tzv. pamäť tela a mysle).
Z hľadiska času, kedy sa informácie do pamäti ukladali sa rozlišuje tzv. staropamäť a novopamäť. Obsahy staropamäti sú časovo viazané na individuálnu minulosť, obsahom novopamäti sú aktuálne zážitky. V staršom veku prevládajú živé obsahy staropamäti, kým aktuálne informácie podliehajú rýchlemu zabúdaniu.
5.5. Myslenie
Pocity a vnemy sú len prvým, „hrubým“ poznaním reality. Hlbšie a presnejšie prenikáme do podstaty sveta a jeho zákonitostí procesmi myslenia.
Charakteristiky myslenia.Poznanie, kognícia je základom tzv. kognitívneho riadenia či regulácie správania. Toto riadenie správania prebieha na základe informácií z prostredia a „vnútorných“ informácií, t.j. tých, ktoré sú zakódované v pamäti. Podstatou vnútornej regulácie sú kognitívne štruktúry, to znamená systémy informácií o svete, svojej osobe a iných ľuďoch, ktoré tvoria obsah mysle každého jednotlivca.
Myslenie je zovšeobecnené poznanie
To znamená, že človek dokáže na základe aktuálnej informácie predpokladať, usúdiť, čo bude nasledovať, hoci o tom, čo bude, fakticky žiadnu informáciu nemá.
Predvídanie toho, čo bude nasledovať, umožňuje naša predchádzajúca skúsenosť a vedomie kauzálnych súvislostí – jednoducho povedané, ak viem, čo je príčinou nejakého javu, viem aj to, akého javu v budúcnosti bude príčinou ten práve prebiehajúci.
Myslenie je symbolická aktivita
Pri myslení človek používa v priebehu individuálneho vývinu osvojený symbolický systém – jazyk, v ktorom jednotlivé symboly (pomenovania, pojmy, slová) „zastupujú“ reálne javy a súvislosti. Myslením poznáva človek predmety a javy v ich vzájomných súvislostiach a závislostiach.
Myslenie je podmienené, orientované cieľom, smeruje k cieľu
Znamená to, že formulovanie cieľa, poznanie cieľa, toho, čo chceme myslením postihnúť alebo vyriešiť, organizuje naše myšlienkové procesy do konkrétnych a postupných krokov. Tieto kroky sa nazývajú algoritmy alebo tiež sekvencie myšlienkových operácií.
Myslenie ako schopnosť logicky uvažovať
Proces myslenia je sledovaný na úrovni logických úloh, resp. prostredníctvom formálnej logiky. Z takto chápaného prístupu k mysleniu sú dôležité tzv. základné formy myslenia, ktorými je pojem, súd, úsudok.
Z psychologického hľadiska sem patria aj myšlienkové predstavy. Tieto sa chápu ako uchované obrazy, reprezentácie predtým vnímaných skutočností. Ich kombinácie na základe asociácií vytvárajú podklad pre myšlienkovú činnosť.
Pojem je forma myslenia, ktorou reflektujeme všeobecné a podstatné znaky a vlastnosti predmetov a javov reálneho sveta. Pojem vzniká na základe analýzy mnohých konkrétnych predmetov mentálnou „manipuláciou“ s predstavami, ideami, uchovanými v našej pamäti z predchádzajúcej skúsenosti. Pojmy nie sú ľubovoľne skonštruované útvary, či konvenčné znaky, ale reálne myšlienkové reprodukcie objektívne jestvujúcich vecí či javov. Osvojenie a správne používanie pojmu závisí od množstva a kvality poznatkov o javoch reality v jej dynamickom vývoji.
Prakticky je každý pojem označený nejakým slovom v jazyku. Slovo je „signálom signálov“, čo znamená, že reprezentuje celý rad predmetov. Napríklad slovo, pojem „rieka“ reprezentuje všetky rieky, nielen tú, na brehu ktorej stojím. Slovo, ktoré označuje pojem, je spojené so zmyslovou skúsenosťou, v ktorej sa človek oboznamuje s predmetmi a javmi skutočnosti, v danom pojme zovšeobecnenými.
Súd - je základným aktom, či formou, ktorou sa myšlienkový proces uskutočňuje. Je to taká forma myslenia, ktorá vyjadruje vzťah medzi dvoma pojmami. Súdy sa vždy vyjadrujú v slovnej ústnej alebo písanej reči, nahlas alebo pre seba. Pri hovorení vždy vyjadrujeme nejaký súd. Napr. dnes je krásny deň, nemám peniaze, Jano je sprostý a pod. Súd ako forma myslenia je vyjadrením toho, čo o predmete ( jave, udalosti, atď). tvrdíme.
Súdom možno niečo tvrdiť alebo popierať. Vynesenie súdu predpokladá dve veci:
a. poznanie vzťahov medzi časťami súdu. Napr. súd: „dnes (– časový údaj) je pekne (kvalita počasia)“ vyjadruje vzťah medzi dňom a počasím.
b. presvedčenie o správnosti súdu. Vzniká ako dôsledok zhody slovne formulovaného súdu s posudzovanou realitou.
Podľa úrovne zhody súdu s posudzovanou relitou rozlišujeme súdy pravdivé alebo nepravdivé.
Súdy, v ktorých niečo tvrdíme (alebo popierame) o všetkých predmetoch danej kategórie nazývame všeobecné (napr. všetci ľudia …). Súdy, v ktorých niečo tvrdíme len o niektorých predmetoch danej kategórie, nazývame zvláštne (napr. niektoré deti sú neposlušné) a také súdy, v ktorých niečo tvrdíme (či popierame) len o jednom prvku danej kategórie sa volajú jedinečné (napr. mesto Bratislava leží na brehoch rieky Dunaj). Ak niečo tvrdíme či popierame bez bližšieho obmedzenia nejakými podmienkami. vynášame kategorický súd (napr. všetko na svete existuje v čase a priestore). V prípade, že v súdoch poukazujeme na podmienky, v ktorých daný jav existuje, ide o hypotetické súdy (napr. predmet vidíme len v tom prípade, ak svetelné lúče pôsobia na naše oko).
Úsudok – je vynesenie súdu o niečom, čo vyplýva z platnosti iného súdu alebo iných súdov. Napríklad konštatujeme, že lampa je na stole (1. súd). Ak platí, že lampa je na stole, môžeme vysloviť ďalší súd - stôl je pod lampou.
Klasickou formou úsudku je sylogizmus, na ktorý poukázal už v antike Aristoteles. Najčastejšie sa uvádza tento: 1. súd: Všetci ľudia sú smrteľní. 2. súd: Sokrates je človek. Z týchto dvoch súdov môžeme uzavrieť 3. súd: Sokrates je smrteľný. V prvých dvoch súdoch (vo formálnej logike ich nazývame premisy) je obsiahnutý záver, ktorý z nich automaticky vyplýva. Pretože je Sokrates človek, je smrteľný.
Úsudok môže byť induktívny, deduktívny alebo vyplynie z analógie.
Induktívny úsudok je postup usudzovania od konkrétnych, špecifických prípadov ku všeobecnému poznatku – od príkladu k pravidlu. alebo nie.
Deduktívny úsudok je výsledkom myšlienkovej operácie, kedy vyvodzujeme zvláštny prípad zo všeobecného poznatku.
Úsudok z analógie spočíva v tom, že v podobných prípadoch usudzujeme na základe známych konkrétnych prípadov.
Myšlienkové operácie
Myslenie sa realizuje používaním viacerých myšlienkových operácií, ktoré sú podrobne rozoberané v logike. Ak myšlienkovú činnosť charakterizujeme ako analyticko-syntetickú činnosť mozgu, potom kľúčové miesto v tejto činnosti patrí mentálnej analýze a syntéze.
Analýza je myšlienkové rozčlenenie poznávaného objektu na jeho časti a komponenty, alebo myšlienkové vyčleňovanie jeho jednotlivých vlastností. V myslení môžeme napr. rozdeliť akýkoľvek proces či udalosť na jednotlivé štádiá, resp. akúkoľvek činnosť na jednotlivé operácie, z ktorých pozostáva. Analýza zložitých javov umožňuje ich adekvátnejšie poznanie. Protikladom analýzy je syntéza. Je to myšlienková operácia, prostredníctvom ktorej zjednocujeme, spájame jednotlivé prvky, časti poznávaného objektu (predmety, javy), vydelené v analýze. Obe operácie prebiehajú vo vzájomnej spätosti, navzájom sa prelínajú a podmieňujú.
Porovnávanie
Je to myšlienková operácia, pomocou ktorej sme schopní zistiť podobnosť alebo odlišnosť medzi jednotlivými poznávanými objektami. Porovnávaním získava človek možnosť správne sa orientovať v realite , reagovať rovnako na to, čo je zhodné a konať diferencovane podľa identifokovaných rozdielov.
Zovšeobecňovanie
Je proces myšlienkového rozlišovania a spájania spoločných vlastností a určovania spoločných zákonitostí predmetov alebo javov tej istej triedy. Človek postihuje, čo je predmetom a javom spoločné a na základe tohto postihnutia spája predmety a javy danej skupiny do jedného celku. Výsledkom je zovšeobecnenie, ktorým môže byť všeobecný poznatok alebo pojem, ktorý sa používa v ďalších myšlienkových operáciách.
Abstrakcia a konkretizácia
Abstrakcia je myšlienková operácia, ktorá úzko súvisí so zovšeobecňovaním. Pomocou abstrakcie vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov a javov a eliminujeme nepodstatné a špecifické vlastnosti, charakteristiky. Protikladný proces je konkretizácia, ktorá spočíva vo vyhľadávaní konkrétneho prvku v danej triede. Ak všeobecný poznatok konkretizujeme, lepšie ho chápeme, je názornejš a známejší. Táto skutočnosť sa využíva v názornom vyučovaní, keď všeobecné poznatky približujeme žiakom alebo študentom prostredníctvom príkladov a ilustrácií.
Myslenie ako riešenie problému - fázy riešenia. Problémová situácia je charakterizovaná ako signál, že niečo nie je v poriadku, že človek pri svojej činnosti narazil na niečo, čo nepozná alebo momentálne nevie vyriešiť.
Riešenie problémovej situácie predstavuje cieľovú činnosť, to znamená rozumové zorganizovanie jednotlivých krokov, algoritmov, sekvencií postupne vedúcich k cieľu – zvládnutiu a vyriešeniu problémovej situácie. Tieto kroky predstavuje:
1. analýza situácie.
Údaje a dáta, získané analýzou tvoria východiskovú bázu pre identifikáciu ich možných vzťahov. Po identifikácii týchto vzťahov sa modifikuje problémová situácia do úlohy, ktorú človek musí riešiť alebo vykonať.
2. formulovanie, pomenovanie a konkretizovanie problému.
Presná identifikácia problému často znamená skutočný začiatok jeho riešenia, pričom nájdenie a sformulovanie problému vyžaduje niekedy viac rozumového úsilia, než jeho samotné vyriešenie.
Existujú tri spôsoby riešenia problému:
a. riešenie pokusom a omylom, t.j. relatívne náhodný postup
b. riešenie vhľadom t.j. rýchlou kognitívnou reorganizáciou situácie spojenou s emocionálnym vybudením,
c. riešenie postupnou analýzou pri plánovitom a na cieľ zameranom hľadaní.
Vo všeobecnosti sa uvádzajú tieto fázy riešenia problému.
a. identifikácia problému Z identifikácie problému vyplýva formulácia otázky,
b. oboznámenie sa s tým, čo sa už vie o tomto probléme.
c. konštruovanie predpokladov, hypotéz. Hypotézy sú modelové formulácie možných odpovedí na problémovú otázku alebo na základe predchádzajúceho poznania sformulovaných vysvetlení problému.
d. overovanie hypotéz a ich verifikácia – t.j. zisťovanie, či sú naše predpoklady správne, pravdivé. Preverujeme naše riešenia, odpovede podľa ich dosahu na prax. Vyraďujeme tie, ktorých praktický dopad nie je prijateľný a prijímame tie riešenia, ktoré sú v súlade s praxou.
e. realizácia a splnenie úlohy alebo vyriešenie problému.
Myslenie a reč
Reč je proces interakcie medzi ľuďmi prostredníctvom jazyka.
Jazyk si vytvorili ľudia v procese svojho spoločenského vývinu a je výsledkom potreby komunikovať pri spoločnej činnosti.
Každý ľudský jedinec sa rodí do špecifickej kultúry, ktorej základnou charakteristikou je používanie spoločného jazyka, ktorý si osvojujeme v priebehu ontogenetického vývinu.
Jazyk je výsledkom zložitej neuronálnej činnosti, dovoľujúcej vnímať a vyjadrovať duševné stavy prostredníctvom sluchových znakov (reč), grafických znakov (písmo) alebo gest pri využití senzorických a motorických funkcií
V systéme jazyka je každému slovu historicky priradený určitý význam.
Všeobecná teória jazyka sa nazýva lingvistika. Psychologické aspekty jazykovej komunikácie a používania jazyka vôbec sleduje špeciálna disciplína, ktorá sa volá psycholingvistika.
Myslenie úzko súvisí s rečou ako najdokonalejším spôsobom komunikácie. Samotná komunikácia sa však neobmedzuje len na reč, pretože komunikácia je možná aj posunkovou rečou, rôznymi formami neverbálnej komunikácie (mimika. gestá, pantomika a pod.) Rozvoj reči závisí od úrovne myslenia, pretože reč je verbálno-symbolickou reprezentáciou myslenia. Vývin reči je podmienený a sám podmieňuje rozvoj príslušných nervových centier, umiestnených v mozgovej kôre.
Druhy reči
- Vonkajšia reč, ktorou človek vyjadruje svoje myšlienky a obsahy svojho prežívania navonok – buď vo zvukovej alebo písomnej podobe. Zvukovú podobu vonkajšej reči nazývame hovorená alebo ústna reč, písomná podoba vonkajšej reči sa označuje ako reč písomná. Obe navzájom súvisia, pričom medzi nimi prebiehajú zložité vnútorné vzťahy. Písaná reč nie je totiž jednoduchým transferom hovorenej reči na písané znaky. Dobrý rečník nemusí byť dobrý spisovateľ a naopak. Špecifikami rečového prejavu a jednotlivými formami ústnej reči sa zaoberá rétorika.
- Vnútorná reč – objavuje na určitom stupni vývinu. Vznik vnútornej reči je pravdepodobne spojený s objavením sa špecificky ľudskej psychickej dimenzie - vedomia.
Myšlienky, ktoré chceme vypovedať, vyjadriť v hovorenej reči, sa primárne formujú v reči vnútornej. Pri hovorení si túto súvislosť väčšinou neuvedomujeme. Vnútorná reč je väčšinou vedomý akt, kým premýšľanie obsahuje aj veľa autonómnych aktivít mozgu, to znamená takých aktivít mozgu, ktoré nemáme pod vedomou kontrolou. Aj preto môžeme konštatovať, že myslenie a reč nie sú identické. Vnútorná reč je „reč pre seba“ a nemusí vždy korešpondovať s vonkajšou rečou.
Druhy myslenia
- zámerné myslenie – na cieľ orientované myslenie smerujúce k riešeniu problému alebo úlohy, charakteristické vysokou mierou abstraktnosti, používaním pojmov a symbolov
- reaktívne myslenie – konkrétne, situačné myslenie bezprostredne reagujúce na danú situáciu.
- synkretické myslenie – myšlienkové predstavy sa spájajú so skutočnosťou bez overenia, či k sebe skutočne patria
- konvergentné (zbiehavé) myslenie - prebieha vtedy, ak má riešená úloha iba jedno riešenie a myšlienková práca má jeden cieľ - nájsť toto riešenie, pravidlo - algoritmus.
- divergentné myslenie - uplatňuje sa pri hľadaní rôznych alternatív riešenia úlohy a súvisí s tvorivosťou.
Myslenie je vždy súčasťou celej mentálnej aktivity konkrétneho jedinca a realizuje sa v súčinnosti so všetkými ďalšími psychologickými charakteristikami človeka.
Vlastnosti myslenia
- samostatnosť myslenia - prevavuje sa v schopnosti nájsť nové riešenia bez toho, aby sa aplikovalo staré a cudzie riešenie
- pružnosť myslenia - schopnosť meniť plány a spôsoby riešenia úloh. Pružne mysliaci človek nie je dogmatik, nerieši problémy steretypne ale spôsob riešenia mení v závislosti od konkrétnych situácií
- rýchlosť, bystrosť myslenia - je časovou charakteristikou myslenia, myslenie je pohotové a rýchle hlavne v situáciách, kde sa treba rýchlo a správne rozhodnúť
- hĺbka myslenia - schopnosť chápať javy vo všetkych vzťahoch a súvislostiach
- dôslednosť myslenia – schopnosť zachovať logický poriadok postupu pri riešení problému.
5.6. Myslenie a inteligencia
Definície inteligencie
Inteligencia sa definuje ako všeobecná schopnosť človeka rozumne myslieť, adekvátne sa adaptovať na svoje prírodné a sociálne prostredie a účelne konať. Hoci pred vyše sto rokmi pojem inteligencie ani neexistoval, dnes tvorí problematika inteligencie a jej merania jednu zo základných tém psychológie.
V poslednom období sa uplatňuje praktické vymedzenie inteligencie ako schopnosti najlepšie vyhovieť požiadavkam, ktoré na človeka kladie okolitý svet.
Do centra záujmu sa dostáva najmä praktická a sociálna inteligencia, neskôr inteligencia emočná.
Klasické prístupy k inteligencii vychádzali z jej chápania ako predpokladu dobrého výkonu v rôznych mentálnych aktivitách (v logickom uvažovaní, matematickom myslení, pamäti). Dôležité bolo množstvo a kvalita potenciálnych schopností jedinca, teda jeho „vybavenosť“ pre riešenie rozmanitých problémov. Dnes sa do popredia dostáva najmä spôsob využívania inteligencie v každodenom živote a stratégie, ktoré človek používa pri zvládaní životnýách situácií.
Definície inteligencie sú rôzne.
1. všeobecná schopnosť psychickej adaptácie sa (prispôsobenie, zvládnutie nových problémov a životných situácií,
2. kapacita pre reorganizovanie kognitívnych a behaviorálnych schém (miera schopnosti pružne meniť spôsoby uvažovania a správania),
3. schopnosť učiť sa - vtedy inteligencia vyjadruje mieru vzdelávateľnosti jedinca,
4. schopnosť abstraktne myslieť t.j. narábať so symbolmi (slovnými a číselnymi),
5. schopnosť riešiť problémy.
V posledných rokoch pribúdajú autori, ktorí sa orientujú na sociálny a kultúrny výklad inteligencie. Tvrdia, že inteligencia sa prejavuje jedine v kontexte určitých úloh, odborov a disciplín. Človek sa narodí s istými intelektovými sklonmi do určitej kultúry, ktorá zahŕňa mnoho pre ňu typických odborov – vedy, remeslá, iné povolania. V priebehu socializácie sa človek oboznamuje s týmito odbormi a stáva sa viac menej „gramotným“ v rámci ich kontextov.
Rozlišuje sa:
- tvorivá inteligencia
- analytická inteligencia
- praktická inteligencia.
Zdôrazňuje sa význam tvorivej inteligencie, ktorá vytvára prepojenie medzi analytickou a praktickou inteligenciou.
- kryštalická inteligencia
- fluidná inteligencia
Meranie inteligencie a inteligenčné testy
Na meranie inteligencie bolo skonštruovaných veľa testov, ktoré sa dodnes používajú v rôznych situáciách. Inteligenčné testy sú konštruované tak, aby určili mieru každej z dimenzií meranej inteligencie. Najznámejšie sú Stanford-Binetova škála inteligencie, a Wechslerov test inteligencie, Ravenove progresívne matrice.
Za najlepší spôsob zisťovania inteligencie sa začalo neskôr považovať sledovanie ľudí pri činnostiach, ktoré dobre poznajú a ovládajú alebo naopak - pri činnosti, ktorú robia prvý raz. Sleduje sa ich schopnosť zorientovať sa v novej činnosti a rýchlosť, s ktorou si ju osvoja tak samostatne, ako i s pomocou iných.
6. Psychológia osobnosti Zmysel poznávania skúmania osobnosti vychádza z potreby poznania človeka a jeho charakteristík s cieľom predvídať jeho budúce správanie sa.
Človeka možno analyzovať z mnohých hľadísk, ktré spolu vytvárajú komplexný pohľad na konkrétneho jedinca. Najprv sa pýtame - aký človek je, aké má vlastnosti. Vtedy opisujeme osobnosť pomocou rôznych povahových čŕt. Na označenie ľudských vlastností existuje v každom jazyku niekoľko tisíc výrazov.
Keď človeka spoznáme prostredníctvom jeho vlastností teda „vieme aký asi je“, ako sa navonok prejavuje, začíname sa pýtať na príčiny, ktoré sú zdrojom jeho správania a konania. Hľadáme motívy tohto správania a konania, zisťujeme, aké sily ho dynamizujú. Mnohé motívy správania ale i dominujúce vlastnosti nie sú vždy vyjadrením osobnostnej charakteristiky, ale súvisia s vývinovým obdobím, v ktorom sa daný človek nachádza.
Pri poznávaní osobnosti je dôležité poznať tie faktory, ktoré pri spolupôsobia pri jej utváraní. Označujeme ich ako determinujúce činitele vývinu osobnosti.
Vo všeobecnosti za ne považujeme dedičnosť a spoločensko-kultúrne prostredie.
6.1. Podstata osobnosti:
V bežnom slova zmysle označujeme niekoho jako osobnosť, ak sa určitým spôsobom odlišuje od ostatných ľudí. Tejto odlišnosti často priznávame pozitívnu hodnotu, prípadne priznávame osobe také schopnosti / odvaha, organizačné shopnosti, vplyv na druhých ľudí a pod./, ktorými väčšina nedisponuje.
V psychologickom slova zmysle chápeme pod osobnosťou organickú jednotu telesných a duševných charakteristík, typických pre daného človeka, prejavujúcu sa v jeho správaní a konaní. Osobnosť je integrovaná jednotka psychiky konkrétneho jedinca v jej všeobecnosti a jedinečnosti.
Osobnostné charakteristiky nadobúda člověk v procese svojho individuálneho vývinu a osobnostného zrenia. Proces vývinu a zrenia osobnosti prebieha v interakcii, vzájomnom pôsobení s materiálnym a spoločenským prostrredím doby, do ktorej sa člověk rodí, v ktorej rastie biologicky i kultúrne a v ktorej sa realizuje ako aktívny, činný jedinec. Z psychologického hľadiska je každý člověk jedinečnou bytosťou, pre ktorú sú charakteristické jeho určité typické alebo špecifické (osobité) vlastnosti, vyjadrujúce jeho osobnostný profil.
Osobnostný profil alebo tiež individuálny súbor osobných vlastností ovplyvňuje každú ľudskú činnosť.
Štruktúra osobnosti vzniká interakciou týchto stránok alebo skupín vlastností:
- kognitívna (poznávacia) stránka - reprezentuje ju inteligencia
- konatívna (týkajúca sa správania) - reprezentuje ju charakter
- efektívna stránka - reprezentuje ju temperament
- somatická stránka - reprezentuje ju telesná konštitúcia
6.2. Zložky osobnosti:
- dynamické alebo smerové vlastnosti (činnosť, postoje, potreby, záujmy)
- schopnostné vlastnosti (schopnosti rôzneho druhu)
- temperamentálno - charakterové vlastnosti (súhrne označované ako povaha človeka).
Za kľúčové pre osobnosť sú pokladané schopnosti a charakter. Výstižným je delenie vlastností osobnosti, ktoré vytvárajú jej štruktúru do týchto základných skupín:
- aktivačno-motivačné vlastnosti osobnosti charakterizujú to, čo „poháňa„ osobnosť k činnosti, o čo usiluje, k čomu smeruje. Patria k nim pudy, potreby, zvyky , ideály a životné plány
- vzťahovo - postojové vlastnosti osobnosti. charakterizujú systém hodnôt, ktoré človek uplatňuje pri posudzovaní a hodnotení rôznych javov a ktorými sa riadi vo svojom správaní a konaní a pri vytváraní vzťahov ku realite.
- výkonové vlastnosti osobnosti sú meradlom toho, čo je človek schopný dosiahnúť a akú mieru úspešnosti v činnosti možno u neho očakávať. Patria sem schopnosti, vedomosti, zručnosti a návyky
- sebaregulačné vlastnosti osobnosti charakterizujú nakoľko je člověk schopný sa
ovládať, riadiť svoje správanie a konanie, aký má postoj k sebe samému a ako sa hodnotí. Patria sem vôľové vlastnosti, sebauvedomenie a sebahodnotenie, sebakritika a svedomie.
- dynamické vlastnosti osobnosti charakterizujú formy priebehu ľudského prežívania a správania z hľadiska intenzity a tempa. Patrí sem temperament.
Ľudské osobnostné vlastnosti sa vyskytujú v určitých zoskupeniach, ktoré navzájom súvisia a podmieňujú sa. Vlastnosti navzájom späté nazývame faktory alebo dimenzie osobnosti. Každý faktor, dimenzia, má dva póly. Uvedieme niektoré z nich:
- aktivita – pasivita. Tento faktor charakterizujú tie valstnosti osobnosti, ktoré vyjadrujú tendencie človeka k činnosti. Aktívny jedinec je činný, zapája sa do spoločenského diania, kým pasívny človek viac-menej prijíma hotové výsledky činnosti iných.
- introvertnosť – extrovertnosť. Introvertnosť je vlastnosť psychickej zameranosti, orientovanej do vlastného vnútra. Takýto člověk si vystačí sám so sebou a v jeho živote dominuje vnútorná energia, „ stavy duše a mysle„.
Extrovert potrebuje vonkajšie podnety, vzruchy zo svojho okolia a aj sám je vo svojej psychickej aktivite orientovaný na vonkajší svet.
- dominantnosť – submisívnosť. Je to faktor, ktorý na jednej strane charakterizuje človeka, ktorý je schopný získať si medzi ľuďmi autoritu a spontánne sa správať vodcovsky. Na druhom póle je človek, ktorý sa vyznačuje tendenciou nechať sa viesť, neochotou brať na seba zodpovednosť a pod.
- inteligencia – charakterizuje bystrého človeka, ktorý je schopný pružne riešiť zložité situácie, dokáže sa vhodne prispôsobiť novým podmienkam života alebo práce, je vynaliezavý a tvorivý. Opačný pól je nedostatok inteligencie.
- stabilita – labilita. Týka sa citovej vyrovnanosti. Človek citovo stabilný sa nenechá ľahko vyviesť z miery, na podnety z prostredia, ktoré vyvolávajú emočné stavy reaguje primerane. Emočne labilný jedinec je akoby vo vleku svojich emócií, je precitlivený i na podnety malej intenzity.
- sociabilita – je to faktor, ktorý sa prejavuje v schopnosti jedinca zblížiť sa s ľuďmi, mať zmysel pre ich problémy. Opakom je tzv. nespoločenský člověk.
- neurotizmus – meria stupeň psychickej vyváženosti, resp. tendencií k produkcii neurotických reakcií.
6. 3. Kľúčové pojmy psychológie osobnosti
Schopnosti Sú to vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou pre vykonávanie jednej alebo viacerých činností. Schopnosti tvoria taký súhrn vlastností, ktoré optimálne zodpovedajú požiadavkám špecifickej činnosti a zabezpečujú v tejto činnosti vysoký výkon.
Schopnosti delíme na všeobecné a špecifické.
Všeobecné schopnosti podmieňujú úspešnosť vykonávania mnohých činností. Je to napríklad múdrosť, prezieravosť, súdnosť, bystrosť. Sú to vlastnosti, ktoré tvoria faktor inteligencie a často sú nazývané všeobecnou inteligenciou. Inteligentný človek je schopný rýchlo a jasne chápať vzťahy medzi predmetmi a javmi objektívnej reality, je schopný rýchlo sa učiť, pretože spontánne odhaľuje logické súvislosti. Prevláda u neho racionálnosť nad emotívnosťou alebo zmyslovosťou.
Inteligenčné schopnosti sa rozvíjajú prevažne po obdobie dospelosti. I v dospelosti možno však tieto schopnosti skvalitniť sústavným vzdelávaním, riešením problémov a nadobúdaním životným skúseností.
Miera alebo stupeň rozvoja schopností môže byť u rôznych ľudí rôzna. Označuje sa pojmami nadanie, talent a genialita.
Nadaním označujeme súhrn schopností určitého druhu, ktoré umožňujú pozoruhodné, nadpriemerné výkony v určitej oblasti činnosti. Nadanie môže prejaviť tak herec ako i konštruktér.
Talent ako osobitne rozvinutý súhrn schopností umožňuje človeku, aby vo svojom odbore dosiahol vynikajúce výsledky.
Mimoriadne rozvinutý talent sa nazýva genialita, ktorá umožňuje človeku vytvoriť vrcholné diela.
Špecifické schopnosti sú tie, ktoré umožňujú úspešnosť vykonávania špeciálnych druhov ľudskej činnosti. Také sú napríklad:
- matematické schopnosti - prejavujú sa v rýchlom a bezpečnom manipulovaní s číslami a symbolmi,
- konštrukčné s chopnosti - prejavujú sa v tvorbe nových zariadení,
- umelecké schopnosti - prejavujú sa v umeleckej tvorbe.
- verbálne schopnosti - predstavujú schopnosť logického narábania s jazykom, dispozície ku chápaniu zložitých vzťahov, vyjadrených jazykom ale i pohotovosť k verbálnemu prejavu. Verbálny prejav je vždy prejavom úrovne myslenia. Slovo má informatívnu hodnotu a od kvality poskytnutej informácie alebo konštrukcie často závisí celkový efekt interakcie medzi ľuďmi.
Záujmy
Vyjadrujú zameranosť človeka na určité typy činností. Aktivity, v pozadí ktorých sú záujmy, svojím špecifickým obsahom, hĺbkou a primeranosťou rozvíjajú a obohacujú osobnosť.
Ak sa záujem stane jednostranným alebo nevhodným, brzdí rozvoj osobnosti alebo ju ochudobňuje. Záujmy sa vzťahujú na všetky stránky duševného života človeka - na oblasť poznávania (obsahovú), emocionálnu a motivačno-snahovú.
Postoje
Definujeme ich ako relatívne ustálenú tendenciu alebo pohotovosť charakteristickým spôsobom reagovať na určité podnety. Postoj sa v priebehu života stabilizuje do ustáleného systému pozitívnych alebo negatívnych hodnotaní. V tomto systéme hodnotení je zastúpená rozumová (racionálna), citová, konatívna ale aj iracionálna zložka postoja (nevedomá, rozumovo nepodložená, ktorá spôsobuje, že postoj sa niekedy nedá racionálne zdôvodniť). Postoje sa prevažne premietajú do reakcií, správania a konania človeka v smere tendencie konať „ pre alebo proti„.
Podľa toho, či v postoji prevláda racionálna alebo iracionálna zložka, delíme postoje na presvedčenia (mienka, názor) alebo predsudky.
Presvedčenie sa vytvára vždy vedome a vieme ho racionálne zdôvodniť. Verbalizované presvedčenie alebo názor sa nazýva mienka.
Predsudky sú postoje, v ktorých prevláda iracionálna zložka. Nie sú podložené rozumovými argumentami.
Predsudky sú obyčajne zamerané proti niekomu alebo niečomu bez presvedčivých argumentov.
Postoje tvoria významnú súčasť osobnostnej charakteristiky. Ich význam spočíva a tom, že sú súčasťou hľadísk, na základe ktorých človek pristupuje ku skutočnosti, poznáva ju a hodnotí. Poznať postoje ľudí znamená do istej miery predvídať správanie sa v istých situáciách.
Postoje ovplyvňujú rozvoj záujmov, formovanie svetonázoru a charakteru človeka.
Charakter
Týmto pojmom označujeme súhrn tých psychických vlastností osobnosti, ktoré sa zakladajú na jej morálnom presvedčení a prejavujú sa v mravnej stránke správania sa a konania človeka. V charaktere sa prejavuje mravný profil jedinca. S charakterom sa nerodíme. Môžeme o ňom hovoriť až vtedy, keď u človeka dojde k zvnútorneniu mravných noriem, platných pre spoločnosť, ktorej žije.
Zvnútornenie mravných noriem vytvára predpoklad pre vznik charakteru. Posúdiť charakter človeka možno vtedy, keď sa človek správa a koná na základe týchto noriem.
Každá spoločnosť si v priebehu svojho vývoja utvára a konštituuje súbor mravných noriem, ktoré sú pre jej členov záväzné. Podľa stupňa osvojenia alebo odmietnutia týcto noriem hodnotíme vlastné správanie i správanie ostatných ľudí.
Z psychologického hľadiska predstavuje charakter súhrn všetkých mravných vlastností, to znamená pozitívnych i negatívnych. Tak môžeme o niekom povedať, že „nemá charakter“, je bez charakterný, alebo „to je charakter“, čím máme na mysli dobrý charakter, pozitívne charakterové vlastnosti
Charakter je zložitým komplexom vlastností, ktoré ho vytvárajú. Patria k nim okrem mravných vlastností i vlastnosti pracovné, spoločenské a viacerí autori k nim priraďujú i svetonázorové vlastnosti.
Mravné vlastnosti charakteru sú prejavom akceptovanej morálky v správani a konaní človeka. Patria sem také vlastnosti ako čestnosť, statočnosť, mravnosť, spravodlivosť,úprimnosť, počestnosť a pod. Ich protipólom sú vlastnosti ako nemravnosť, podlosť, zákernosť, neúprimnosť, klamstvo, pretvárka, osočovanie a mnoho ďaľších.
K mravným vlastnostiam charakteru zaraďujeme i charakterovú stálosť, pevnosť resp. nepevnosť, nestálosť. Vyjadrujú ich také vlastnosti zásadovosť, pevnosť, vyrovnanosť anebo na druhej strane bezzásadovosť, dvojtvárnosť, nespoľahlivosť.
Pracovné vlastnosti charakteru majú svoje vyjadrenie vo vzťahu k práci a pracovnej činnosti vôbec. Určujú spoločenskú hodnotu človeka. Vytvárajú ich také vlastnosti ako svedomitosť, zmysel pre povinnosť, usilovnosť, húževnatosť, iniciatívnosť alebo naopak lenivosť, nesvedomitosť, vyhýbanie sa práci alebo jej zanedbávanie. Medzi pracovné vlastnosti charakteru patria aj vlastnosti, ktoré vyjadrujú spôsob práce - dôkladnosť, presnosť, poriadkumilovnosť, dochvíľnosť, resp. nepresnosť, lajdáckosť, neporiadnosť, povrchnosť a pod.
Spoločenské vlastnosti charakteru vyjadrujú mravný vzťah človeka k iným ľuďom alebo k sebe samému. Patria k nim vlastnosti vyjadrujúce úroveň kontaktu, blízkosti k ľuďom: súcit, zhovievavosť, srdečnosť, uznanlivosť na druhej starne nepriateľskosť, uzavretosť, izolovanosť, ľahostajnosť. Ďalej sú to vlastnosti, ktoré vyjadrujú altruistický (nezištný, obetavý) vzťah. Tento sa môže prejaviť v obetavosti, žičlivosti, dobroprajnosti,veľkodušnosti na opačnom póle sú vlastností ako vypočítavosť, skúposť, závisť, neprajníctvo.
Spoločenské vlastnosti charakteru vyjadrujú i spôsob správania sa k ľuďom. V tomto prípade môže ísť o také vlastnosti jako taktnosť, jemnosť, slušnosť, vľudnosť, pozornosť, ohľaduplnosť, úctivosť, znášanlivosť, alebo naopak hrubosť, surovosť, nezdvorilosť, hašterivosť, povýšenectvo.
Vlastnosti vyjadrujúce vzťah k sebe samému, hodnotanie seba samého z mravného hľadiska sa týkajú predovšetkým svedomia.
Na úrovni sebavedomia môžeme pozorovať tzv. zdravé sebavedomie, vyjadrené vlastnosťami ako sebadôvera, sebaúcta, hrdosť, úprimnosť voči sebe, sebakontrola, sebakritičnosť, primeraná skromnosť. Nízke sebavedomie býva vyjadrené sebapohŕdaním, nedostatkom sebaúcty a sebadôvery, rezignáciou. Prehnané sebavedomie sa prejavuje namyslenosťou, nadutosťou, povýšenosťou, samoľúbosťou, chválenkárstvom.
Typológia charakteru. Rôzne vyššie uvedené vlastnosti sa rôzne kombinujú a utvárajú tak určitý charakterový typ. Z hľadiska typu rozlišujeme charakter:
- amorálny - má nedostatočne osvojené morálne princípy, osobnosť sa prejavuje impulzívne a egocentricky, neberie ohľad na iných ľudí
- prospešný - osobnosť je morálna len potiaľ, pokiaľ to nie je v rozpore s jej egocentrickými tendenciami
- konformný – osobnosť sa správa tak, jako ba sa správali v danej situácii aj iní ľudia. Jako správne chápe to,čo zodpovedá pravidlám, nepozná abstraktný princíp čestnosti, zodpovednosti
- iracionálne vedomý – osobnosť posudzuje činy svoje i iných ľudí na základe vlastného chápania dobrého a zlého. Vytvorí si vlastné abstraktné princípy (napr. čestnosti, zásadovosti) a uplatňuje ich podľa svojho chápania
- racionálne altruistický charakter – reprezentuje najvyššiu úroveň morálnej zrelosti. Osobnosť s týmto charakterom jedná operatívne so zreteľom na danú situáciu a na dôsledky svojho správania pre seba a iných ľudí. Je realisticky morálna, primerane čestná zodpovedná. Chýbajú jej egocentrické tendencie, má na zreteli hľadisko sociálneho účinku svojho správania.
Charakter na všeobecnej úrovni osobnosti určujú tieto osobnostné faktory:
- morálna stabilita - tendencia sledovať morálny kódex i vtedy ak to neprináša osobný úžitok alebo zisk,
- sila sebauvedomenia - schopnosť primerane vnímať, primerane cítiť a primerane realisticky myslieť
- sila zhody správania a osvojenými a zvnútornenými morálnymi princípmi
- spontánnosť- tendencia vyjadrovať city a priania priamo v akcii
- priateľskosť - zovšeobecnený postoj príchylnosti
- intenzívny odpor voči sociálne neschvaľovaným podnetom.
Charakter človeka tvorí jednotu s morálkou, ktorá je ako spoločenský jav predmetom vednej disciplíny, ktorá sa nazýva etika.
Temperament
Pod tento pojem zahŕňame tie vlastnosti človeka, ktoré určujú dynamiku psychickej i fyzickej aktivity človeka.
Dynamika psychickej činnosti je určená tempom psychických procesov, stavov a správania a ich intenzitou. Vlastnosti temperamentu nemajú psychický obsah iba formu - rýchlosť a silu.
Rozdiely medzi vlastnosťami temperamentu u rôznych ľudí spočívajú v špecifických vlastnostiach centrálnej nervovej sústavy. Nervové deje sa u ľudí navzájom líšia svojou silou, rýchlosťou a vyrovnanosťou. Vo svojej vzájomnosti utvárajú špecifický typ vyššej nervovej činnosti, ktorý opísal I. P. Pavlov. Na základe znakov nervovej činnosti stanovil tieto temperamentálne typy:
- silný, pohyblivý, vyrovnaný
- silný, pomalý, vyrovnaný
- silný, nevyrovnaný
- slabý
(Pavlovove typy temparamentu sú analógiou klasických antických typov, ktoré vymedzil Hippokrates podľa prevažujúcich telesných štiav).
- sangvinik - silný, vyrovnaný typ, živý a reaktívny, rýchlo sa nadchne a často hľadá novú orientáciu,
- flegmatik - silný, pomalý, vyrovnaný typ, ťažšie sa vzruší, má pokojné uspôsobenie, no po rozbehu má veľkú zotrvačnosť
- cholerik - silný, nevyrovnaný typ, nevie sa ovládať, často reaguje výbušne až agresívne
- melancholik – je typ, so slabým vzruchom i útlmom, je málo výrazný, podlieha náladám, rýchlo sa unaví
Vymedzenie temperamentov je v súčasnej psychológii skôr pomocné. V žiadnom prípade nemožno na základe prisúdeného temparamentu robiť hodnotiace uzávery o kvalite osobnosti. I keď sú základné vlastnosti nervovej sústavy vrodené, v priebehu života sa môže správanie, determinované temperamentom, modifikovať.
Typologické prístupy k osobnosti
Spoločné alebo rovnaké vlastnosti u viacerých ľudí viedli v psychológii osobnosti k pokusom zatriediť ľudí do istých skupín, vyznačujúcich sa príbuznými charakteristikami ich príslušníkov. Takto vznikol určitý typ osobnosti, ktorý sa vyznačuje výskytom istých osobnostných vlastností vo vyhranenej podobe. Pod pojmom osobnostný typ rozumieime jedntlivca, ktorý má popri individuálnych vlastnostiach aj spoločné s istou skupinou ľudí. Typológie osobnosti často preferujú biologický základ osobnosti, od ktorého potom odvodzujú psychické vlastnosti.
Takýmto prístupom sa vyznačujú tzv. konštitucionálne typológie osobnosti, ktoré odvodzujú jednotlivé ľudské vlastnosti od konštitucionálnych vlastností (vlastností telesnej stavby). Kretschmer rozlišuje atletickú, astenickú (chudý, štíhly človek) a pyknickú (nižší, tučný) konštitúciu.
Pyknici sú zväčša dobrosrdeční, optomistickí vyznačujú sa orientovanosťou na svet a sú sociabilní. Radi holdujú pôžitkom a v ťažkých situáciách nestrácajú hlavu. Vo vede je tento typ skôr zberateľom faktov, ako literárny tvorca býva epikom a v živote pragmatikom.
Astenický typ sa vyznačuje dráždivosťou a nervóznosťou alebo prísnosťou a chladnosťou. Je citlivej povahy, i keď svoj bohatý duševný život navonok neprejavuje. Ťažko nadväzuje kontakt. Vo vede je skôr teoretikom, v umení lyrikom, v bežnom živote je nekompromisný a nekomformný.
Atletický typ je vnútorne vyrovnaný až flegmatický. Je spoľahlivý v plnení úloh, verný svojim zásadám a zvykom.
Iné typológie berú za základ psychologické ukazovatele, akými sú napr. uprednostňované postoje a hodnoty, na ktorých vybudoval svoju typológiu Spranger. Podľa toho, aké hodnoty, ľudia v živote uprednostňujú, o čo sa usilujú, rozlišuje tieto typy:
- teoretický typ - individualista, zameraný na abstraktné poznávanie sveta, jeho poznávanie je neosobné, motivuje ho hľadanie pravdy, vo všetkom hľadá zákonitý poriadok:
- ekonomický typ - preferuje úžitkové hodnoty a osobný prospech. Dôležitý je pre neho blahobyt a príjemné usporiadanie života, za najvyššie dobro považuje peniaze.
- estetický typ - okolitý svet „preciťuje“, vidí ho ako hru obrazov, krásy, symetrie a harmónie. Pri takomto vnímaní sveta je často „odtrhnutý“ od reality.
- sociálny typ - charakterizuje ho zameranie na ľudí, je vždy pripravený im pomôcť. Ľahko sa vžíva do situácie iných, je empatický. V jeho sociálnych vzťahoch dominuje sympatia a antipatia.
- mocenský typ - má rád moc, prevláda u neho potreba ovládať iných a vyznačuje sa veľkou životnou energiou. Všetko podriaďuje potrebe vládnuť. Zdôrazňuje seba samého a prežíva príjemnosť pri závislosti iných od seba, neznáša konkurenciu.
- náboženský typ - najvyššie hodnoty hľadá vo vzťahu k Bohu, je ľahostajný k materálnym hodnotám, všetko podriaďuje vyšším cieľom a je zameraný na utváranie najvyšších ľudských hodnôt.
Osobnosť a rola
Člověk sa vo svojom spoločenskom živote neustále dostáva do najrozličnejších vzťahov a situácií. Podľa toho, ako často sa tá ktorá situácia vyskytuje označujeme ich ako situácie štandardné alebo náhodné.
V priebehu času si človek vytvorí istý spôsob správania, ktorý aplikuje v štandardných situáciách pravidelne. Vytvára sa tak istá streotypizácia správania, ktorá je významná pre ekonomickosť konania a navodenie vhodného správania. Na druhej strane aj samotné životné situácie vyžadujú istý typ správania. V takomto prípade je ľudské správanie skôr funkciou situácie, ktorá ho navodzuje než funkciou osobnosti. Takémuto správaniu hovoríme rolové správanie, „odohrávanie“ istej spoločenskej role, ktorá sa od človeka v konkrétnej spoločenskej situácii očakáva.
Človek sa svojim spoločenským rolám učí v priebehu cieľavedomej výchovy alebo v priebehu získavania sociálnych skúseností. Motívom pre osvojovanie určitých rol može byť ich spoločenská hodnota, osobné potreby alebo pozitívny vzťah ku skupine, ktorá danú rolu vyžaduje.
Spoločenské role sa utvárajú v priebehu sociálneho učenia, v priebehu ktorého si človek zovšeobecňuje a diferencuje sociálne skúsenosti.
S každou rolou sa spája štandardné správanie, pomocou ktorého sa dosahuje vysoká ekonomickosť sociálnej a osobnostnej interakcie.
Ak chápeme rolu ako typ vyžiadaného alebo očakávaného správania musíme brať do úvahy i skutočnosť, že danému jedincovi rola môže ale aj nemusí vyhovovať.
V prípade, že sa človek s rolou identifikuje, preberá formy očakávaného správania alebo ich individuálne modifikuje. Iná situácia nastáva, ak človek rolu vnútorne odmieta, nevyhovuje mu. V prípade nevyhnutnosti prebratia role ju človek vykonáva z účelových alebo racionálnych dôvodov, ale vnútorne s ňou nie je stotožnený.
Pre rolu a rolové správanie je typické to, že sa spája s istými „rekvizitami a kulisami“.
Napríklad pre lekára je to biely plášť, pre vysokoškoláka titul, pre manažéra napr. zaradenie firmy, auto určitej značky a pod.
Podľa toho, aké miesto v spoločnosti alebo skupine člověk zaujíma je určená jeho pozícia, ktorá sa nazýva status. Úroveň tejto pozície určuje spoločenskú prestíž jednotlivca. Každý status je spojený s nejakou prestížou a plarí to aj naopak.
Osoby s vysokou prestížou sú zväčša predmetom obdivu, úcty alebo napodobovania. Dôvodom vysokej prestíže môže byť vysoká odbornosť v profesii alebo jej zodpovedné a angažované vykonávanie, spoločenské postavenie, vysoká právomoc a pod.
Podobne je to v prípade osobných psychických vlastností človeka. Vysoká inteligencia, bohaté životné skúsenosti, vynikajúce výkony napr. v športe, vykonanie hrdinských činov – to všetko sú zdroje vysokej spoločenskej prestíže. Stručne povedané prestíž je určovaná všetkým tým, čo na ľuďoch obdivujeme, alebo za čo si ich vážime.
Človek vo svojom živote vstupuje do množstva rol. Je rodičom, manželom, nadriadeným, vodičom, alebo napr. rybárom. Niekedy sa stane, že sa jednotlivé roly dostávajú do rozporu a človek tento rozpor prežíva ako nepríjemný vnútorný konflikt. Takému to druhu konfliktu hovoríme konflikt rol alebo tiež rolový konflikt. Tak sa môže dostať do rozporu napr. rola nadriadeného a priateľa, rola manžela a vedúceho apod.