Osobnosť je integrovaná, organická, dynamická jednota vlastností, ktoré sa prejavujú v prežívaní, správaní...
Štruktúra vlastností osobnosti:
1) aktivačno-motivačné vlastnosti
2) vzťahovo-postojové vlastnosti
3) dynamické vlastnosti osobnosti
4) sebaregulačné
5) výkonové
6) vlastnosti psychických procesov a stavov
1. pudy, potreby, záujmy, motivácia, ašpirácie, ideály
Pud
- biologicky podmienená dispozícia, súčasť psychofyziologickej dynamiky. Pud je prameňom priania. Pud je nejasný, neuvedomuje si svoj cieľový predmet. pud životný
- základ života spočívajúci vo vôli prežiť. Pud života je vlastnosť daná každej podobe života, prejavuje sa v obrane a v reprodukcii života, pôsobí defenzívne, ako aj ofenzívne. Životný pud je univerzálny a je základnou vlastnosťou tak vedomého, ako aj nevedomého života. Životný pud sa odzrkadľuje v špecifických podobách vedomia - predovšetkým v podobe pudu sebazáchovy a jeho sociálneho variantu - v podobe mocenského pudu a pudu uplatnenia sa. Špecifické podoby životného pudu sa navzájom nevylučujú, hoci môžu vyvolať odlišné situácie. Majú rovnaké ciele, hoci sú na rôznych rovinách spojené s rôznymi vlastnosťami. Životný pud v jeho bazálnych formách predstavujú biologické mechanizmy, ktoré život udržujú v jeho homeostatickej rovnováhe. Na druhej strane zasa predstavuje rovnováhu medzi svojou vnútornou integritou vyčleňujúcou sa zo svojho prostredia a prostredím, od ktorého je celkom závislý. K spomenutým vlastnostiam bazálnej roviny a stojacim ešte mimo vedomia patria automatické a mechanické prostriedky defenzie a agresie (napríklad tŕň a pancier), ktoré majú podrobiť prostredie životným záujmom.
Potreba
– Woodworth a Schlosenberg (1954) vymedzujú potrebu ako uvedomovanie si nedostatku alebo nadbytku, narušenie rovnováhy, môžu byť biologické a sociálne potreby a na mnohé iné potreby.
Sociálne: Maslow – potreba bezpečia, istoty, uznania, spoločenskej prestíže, sebarealizácie... Potreba
Snahy človeka na jeho existenciu vytvárajú súbor potrieb a požiadaviek, ktoré vyvolávajú dopyt na trhu. Medzi základné potreby patria
fyziologické potreby (jedlo, teplo, pohyb,..) |
existenčné istoty (bezpečnosti, zdravia, sociálna istoty,.. ) |
sociálne potreby ( kontakt so skupinami, zodpovednosť) |
sebarealizácia (spoluúčasť, zlepšovanie,..) |
|
Potreby aktivizujú človeka...
Záujem
– dlhodobé úsilie venovať sa určitej oblasti. Napr. športové, umelecké záujmy. Koncom 19. storočia sa v psychológii ustálil pojem záujmu, ale nie je snáď iného pojmu, ktorý by bol v psychológii vykladaný tak nejednotne, ako je práve tento pojem. Objekt záujmu sa javí vždy ako významný a záujem je vždy aktívny vzťah. Podľa Lerscha dominuje v zážitkovej štruktúre záujmu snaha poznávať, mať účasť a vedieť. Záujem - v psychlógii sa tento pojem ustálil až koncom 19. storočia a nadobudol potom veľkého významu zvlášť v aplikovanej psychlógii pri výzkume záujmu v oblasti voľby povolania a inde. V psychologickom pojatí záujmu sa v podstate objavili tri hľadiská:
1. záujem je stotožňovaný s pojmom schopnosti,
2. záujem je ponímaný ako zložka osobnosti alebo charakteru,
3. záujem je chápaný ako špecifický psychický jav.
Z počiatku bol záujem tiež stotožňovaný s pozornosťou (W. James). S. Lacerbeau (1955) spozoroval v rôznych definíciách záujmu tri prvky:
1. mobilizáciu pozornosti,
2. citový vzťah,
3. snahovú tendenciu. Množstvo sovietských psychlógov vymedzuje však záujem ako poznávací vzťah. Veľmi rozšírené je operacionalistické pojatie záujmu, ktoré je
založené na jeho vonkajších prejavoch a predmetnosti. D. E. Super (1965) rozoznáva štyri typy operacionálnych definícii záujmu:
1. záujmy vyjadrené (záujem je to, čo opýtaný prehlasuje za zaujímavé),
2. záujmy manifestované (záujem je to, čomu človek dáva prednosť, na čom sa podiela atď.),
3. záujmy testované (záujem je to, načo v experimentálnej situácii subjekt upína pozornosť, čo vidí, počuje, čo si zapamätáva a i.),
4. záujmy inventované (záujem je to, čo je štatisticky vyanalyzované z odpovedí subjektu na množstvo položených otázok, ktoré sa týkajú obľuby rôznych činností a predmetu).
Z operacionalistického hľadiska sú dôležitejšie ukazateľné záujmy. Podľa R. B. Cattella (1950) sa dájú rozlišovať tieto indikátory záujmu:
1. preferencie a projekcie v testoch a dotazníkoch,
2. pohotovosť vynaložiť čas, peniaze a námahu, ako i podstúpiť riziko,
3. informovanosť, zbehlosť a zručnosť v určitom obore alebo oblasti činnosti,
4. konfentrácia pozornosti a miera zapamätovania prvkov v určitej oblasti, akcentácia vo vnímaní a zmenšovaní doby voľby pri ponúkanom výbere,
5. afektívne vzrušenie so svojimi fyziologickými korelátmi (frekvencia pulzov, svalové napätie a i.)
H. Sloniewska (1959) medzi ukazovateľov záujmu zahrňuje ešte myslenie, diskusiu a rozhovory týkajúce sa predmetu záujmu, čítanie a rôzne ďalšie prejavy svedčiace o zaujatí pozornosti a jej koncentrácii. Zvlášť dôležitým indikátorom záujmu je obsah čítania, pamäť a pozornosť, zaujímaním sa niečim v praxi, rozhovoroch a i.
Všeobecne sa záujem chápe ako motív alebo ako zvláštny prípad snahy.
Motivácia
– pojem motivácia pochádza z latinského slova „moveo“ (hýbem) a vyjadruje v psychológii „hybné sily“ chovania alebo jeho príčiny.
„Učenie o motivácii sa vzťahuje na všetky také procesy v osobnosti, ktoré robia chovanie ako v obecných, tak i v špecifických situáciách zrozumiteľnými“. Motivácia je objektívne sa dejúci proces, ktorý sa uskutočňuje ako pohyb v neuropsychických štruktúrach individua a má taktiež subjektívnu stránku, Motivácia je prežívaná, čo sa vyjadruje v pojme snahy. Pojem snahy, ktorý vyjadruje prežívanie motivácie ako objektívne sa dejúceho procesu, zahŕňa do svojho rozsahu ďalšie pojmy, ktoré vyjadrujú introspektívne diferencované druhy snaženia ako chcenie, prianie, túžby atď. Motívy sú štrukturálnou základňou motivácie ako procesu, ktorý je príčinou zacieleného chovania.
Ašpirácie
– Miera sebavedomia súvisí s mierou ašpirácie. Miera sebavedomia a úroveň ašpirácie sú korigované spätnými väzbami, t.j. skutočnými úspechmi. Sociálni psychológovia skúmali podrobne:
a) faktory determinujúce úroveň ašpirácie,
b)reakcie individua, ktorý dosiahne, alebo nedosiahne úrovne svojej ašpirácie v určitej kategórii činnosti.
Po úspechoch ašpirácia stúpa, po neúspechoch klesá. Ženy majú často nižšiu ašpiráciu ako muži, osoby s vyšším statusom majú vyššiu ašpiráciu ako osoby s nižším statusom, u detí súvisí úroveň ašpirácie taktiež s úrovňou ašpirácie ich rodičov, a to v priamej závislosti. Searsová (1941) a Cohen (1954) ukázali, že osoby, ktoré si kladú veľmi nízke alebo naopak príliš vysoké ašpirácie, sú psychicky dezintegrované a maladaptované.
Vnútorná komponovanosť osobnosti s ohľadom na jej sebareflexiu reflexiu sociálnej pozície a životnej úspešnosti nachádza výraz v pojme úroveň ašpirácie. V tomto zmysle je úrpveň ašpirácie konkrétnym výrazom sebakoncepcie a royumie sajej predstava alebo presvedcenie o miere a akosti uskutočnenia niečoho. Úroveň ašpirácie je ovplyvňovaná vyhliadkou na úspech, či neúspech, v nich sa premieta doterajšia životná úspešnosť, a je korigovaná ďalšími skúsenosťami.
Ideály
- významový útvar obsahujúci predstavu niečoho dokonalého (napr. človeka, organizácie spoločnosti atď.) a požiadavku alebo prianie, aby sa toto dokonalé stalo skutočnosťou. Stav splnenie tohto priania sa označuje ako šťastie.
Ideál je spravidla súhrnom noriem, stelesneným v obraze určitej najvyššej hodnoty, ktorý sa stáva vzorom činnosti subjektu, jeho správania a konania, a teda aj stimulom a regulátorom jeho činnosti.