1. Všeobecná charakteristika a vymedzenie pojmu osobnosť

Človek, ktorý sa vďaka práci vydelil zo živočíšneho sveta, rozvíjajúci sa v spoločnosti, vstupujúci prostredníctvom jazyka do kontaktu s druhými ľuďmi, stal sa osobnosťou – subjektom poznania a aktívneho pretvárania skutočnosti. Takto definuje osobnosť Petrovskij (1970, 87). Ananiev (1969, 277) zas definuje osobnosť „ako spoločenské indivíduum, objekt a subjekt historického procesu“. „Osobnosť ako výsledok spoločensko – historického vývoja, “ uvádza Mjasiščev, „je jedným z objektov reálneho sveta a súčasne je subjektom s vedomým a aktívnym vzťahom k obklopujúcej skutočnosti. Každý vzťah je výrazom osobnosti ako celku , a to nie formálneho, ale obsahového; je prejavom celej osobnosti a má svoj predmet, pričom dynamická stránka osobnosti súvisí s jej obsahom.“

Tardy (1964, 14) definuje osobnosť ako „individuálnu jednotu človeka; je to jednota jeho duševných vlastností a dejov založená na jednote tela a utváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch.

Watson ešte v roku 1924 charakterizuje osobnosť ako „konečný produkt systému našich zvykov“. Neskorší autori, napr. Remplein (1957) vo svojej definícii osobnosti zdôrazňuje jej duchovnú podstatu, Guilford (1959) definuje osobnosť ako „jedinečný vzorec čŕt“, Eysenck definuje osobnosť nominálnym vyratúvaním jej zložiek. Podľa Piérona (1963) to, čo osobnosť podstatne reprezentuje , je integratívna jednota človeka s celým súborom jeho charakteristických diferencií (inteligencia, charakter, temperament, konštitúcia) a vlastnými modalitami správania. Cattel (1965, 27) uvádza, že osobnosť je to, čo determinuje správanie v definovanej situácii a v definovanom naladení, v naladení („mood“) sa premieta konštitúcia a rola (úloha) osobnosti. Mašek (1969, 6) osobnosť chápe „ako integrovaný súbor vlastností biologických, psychických a spoločenských“.

Z psychologického hľadiska je osobnosť súbor duševných vlastností jednotlivca, trvalý celok jeho duševného života. Ak sa o pojme osobnosti hovorí, že vyjadruje celok duševného života človeka, rozumie sa tým povaha jeho štruktúry vôbec. V tomto zmysle potom pojem osobnosť vyjadruje:

a) jednotu všetkých čiastkových psychických funkcií
b) jednotu duševného diania a činnosti
c) jednotu duševného života a spoločenských podmienok existencie (Nakonečný 1972, 5).

Spoločným menovateľom väčšiny uvádzaných definícií a charakteristík pojmu osobnosti je to, že osobnosť sa chápe ako istá organizácia vnútri každého ľudského jedinca, ktorá je súčasťou determinácie jeho psychických funkcií.

Pojem osobnosť má v rôznych vedách rôzny význam. V histórii značí tento pojem „silného jedinca“, v psychológii sa ním vyjadruje celok duševného života človeka a jeho súvislosť s telom na jednej a s prostredím na druhej strane. Preto je problematika psychológie osobnosti spojnicou medzi obecnou a sociálnou psychológiou. Ako sme už spomenuli, osobnosť bola definovaná veľmi nejednotne. V pojme osobnosť sa teda vyjadruje individuálny celok ľudského duševného života, určitým spôsobom organizovaný a štruktúrovaný, ktorý funguje ako jednota všetkých psychických zložiek, v jednote s telom a v jednote s prostredím, v ktorom existuje. Je však nutné rozlíšiť pojmy osobnosť a organizmus: osobnosť je pojem špecificky ľudský, t.j. osobnosť je viac ako organizmus, ktorý je rovno nositeľom celistvo fungujúcej psychiky. Taktiež človek prichádza na svet iba ako organizmus, ktorý funguje predovšetkým na základe princípu homeostázy, ale rozvíjaním a diferencovaním sa sociálna skúsenosť a taktiež integrácia jednotlivých vzorcov reagovania, ku ktorým prispieva schopnosť symbolického chápania skutočnosť, sa človek stáva osobnosťou. Osobnosť sa tak javí ako jednotne fungujúci celok, ktorého hodnota je daná integrovanou skúsenosťou. Človek však môže prestať byť osobnosťou, keď sa táto jednota stráca, keď dochádza k dezintegrácii jednotlivých zložiek osobnosti (typicky a výrazne napr. pri schizofrénii). Ďalej je nutné rozlíšiť pojmy osobnosť a osoba. V pojme osobnosť je vyjadrená obecná organizácia a štruktúra duševného života človeka. Osoba je však osobnosť, ako sa javí navonok, je to teda vnútorný výraz osobnosti, ktorá je vnútorne sa uskutočňujúcou stavbou a útvarom ľudskej psychiky. Oba tieto pojmy sa v mentalistickej psychológii už dávno rozlišujú, zhruba práve v tomto uvedenom zmysle.

1.2 Štruktúra osobnosti

Môžeme spomenúť aj štruktúru osobnosti, kde osobnosť je štruktúrovaný celok duševného života človeka, tzn. že je to celok usporiadaný a fungujúci podľa určitého princípu a že z tohto celku sa dejú vyanalyzovať zložky s rôznymi funkciami, ktoré však uskutočňujú jednotný zmysel. „Štruktúra osobnosti je niečo dispozičné, čo sa podľa situácií rôzne aktualizuje. Je to teda určitý súbor dispozícií, ktoré vo vzťahu k vnútornej podnetnej situácii realizujú určité vlastnosti reagovania. Je tomu podobne ako pri organizme, ktorý je takisto štruktúrou funkčne členeného celku. Osobnosť je štruktúrovaná v horizontálnom i vertikálnom smere, čo znamená, že ide o usporiadanú skladbu súradnicových a vývojovo rôzne vytvorených funkcií.

Horizontálna štruktúra osobnosti je určovaná rôzne. Napr. H. J. Eysenck (1947) rozoznáva 4 hlavné sektory osobnosti: inteligenciu (poznávacie procesy), charakter (voľné procesy), temperament (emócie) a stavba tela (somatické procesy). H. Remplein (1959) naproti tomu rozoznáva nasledujúce zložky horizontálnej štruktúry osobnosti: vitalitu, temperament, charakter a nadanie. V Rempleinovom pojatí, ktoré podáva termíny vyjadrujúce viac vrodený základ (okrem pojmu charakter) sa objavuje nóvum, a to pojem vitality, ktorou autor rozumie „relatívnu konštantu osobnej životnej sily“. Druhom osobnostných dispozícií, ktorých celok tvorí štruktúru osobnosti, odpovedajú modality psychických procesov, ktoré sa uskutočňujú ako funkcie dispozícií a podnetových situácií. Z tohto hľadiska rozoznáva obecná psychológia tieto prvky štruktúry osobnosti:

1. schopnosti,
2. temperament,
3. motívy.

Uvedené kategórie reprezentujú súbor psychických vlastností, pretože ako dispozície vytvárajú bázu pre kvalitu psychického reagovania.

Vertikálna štruktúra osobnosti je určovaná takisto veľmi nejednotne. Niektorí autori vertikálne hľadisko štrukturácie osobnosti odmietajú. Uvažovať o vertikálnom štruktúrovaní osobnosti má však význam z niekoľkých dôvodov, predovšetkým z dôvodu klinického. Z hľadiska vývoja disponuje osobnosť druhovo určenými vrodenými funkciami. V psychike dospelého kultivovaného človeka sa môžu za určitých okolností uplatniť, alebo neuplatniť i preformované vrodené mechanizmy reagovania súvisiace so základnými pudmi. Preformované spôsoby reagovania môžu byť funkčne dominantné a môžu prekrývať i význam naučených vzorcov reagovania. Preto má zmysel rozlišovať 2 funkčné vrstvy: 1. preformované vzorce reagovania a 2. naučené vzorce reagovania. Iné teórie vrstiev používajúce pojmy: pud, vôľa, rozum alebo „endotymný základ“ a „personálna nadstavba“ (Ph. Lersch 1962), ktorými vyjadrujú rôzne vrstvy osobnosti, sú dosť umelé.

1.3 Výchova osobnosti

Osobnosť je integrovaná, organická, dynamická jednota vlastností, ktoré sa prejavujú v prežívaní, správaní...

Štruktúra vlastností osobnosti:

1) aktivačno-motivačné vlastnosti
2) vzťahovo-postojové vlastnosti
3) dynamické vlastnosti osobnosti
4) sebaregulačné
5) výkonové
6) vlastnosti psychických procesov a stavov

1. pudy, potreby, záujmy, motivácia, ašpirácie, ideály

Pud

- biologicky podmienená dispozícia, súčasť psychofyziologickej dynamiky. Pud je prameňom priania. Pud je nejasný, neuvedomuje si svoj cieľový predmet. pud životný

- základ života spočívajúci vo vôli prežiť. Pud života je vlastnosť daná každej podobe života, prejavuje sa v obrane a v reprodukcii života, pôsobí defenzívne, ako aj ofenzívne. Životný pud je univerzálny a je základnou vlastnosťou tak vedomého, ako aj nevedomého života. Životný pud sa odzrkadľuje v špecifických podobách vedomia - predovšetkým v podobe pudu sebazáchovy a jeho sociálneho variantu - v podobe mocenského pudu a pudu uplatnenia sa. Špecifické podoby životného pudu sa navzájom nevylučujú, hoci môžu vyvolať odlišné situácie. Majú rovnaké ciele, hoci sú na rôznych rovinách spojené s rôznymi vlastnosťami. Životný pud v jeho bazálnych formách predstavujú biologické mechanizmy, ktoré život udržujú v jeho homeostatickej rovnováhe. Na druhej strane zasa predstavuje rovnováhu medzi svojou vnútornou integritou vyčleňujúcou sa zo svojho prostredia a prostredím, od ktorého je celkom závislý. K spomenutým vlastnostiam bazálnej roviny a stojacim ešte mimo vedomia patria automatické a mechanické prostriedky defenzie a agresie (napríklad tŕň a pancier), ktoré majú podrobiť prostredie životným záujmom.

Potreba

– Woodworth a Schlosenberg (1954) vymedzujú potrebu ako uvedomovanie si nedostatku alebo nadbytku, narušenie rovnováhy, môžu byť biologické a sociálne potreby a na mnohé iné potreby.

Sociálne: Maslow – potreba bezpečia, istoty, uznania, spoločenskej prestíže, sebarealizácie... Potreba

Snahy človeka na jeho existenciu vytvárajú súbor potrieb a požiadaviek, ktoré vyvolávajú dopyt na trhu. Medzi základné potreby patria

fyziologické potreby (jedlo, teplo, pohyb,..)

existenčné istoty (bezpečnosti, zdravia, sociálna istoty,.. )

sociálne potreby ( kontakt so skupinami, zodpovednosť)

sebarealizácia (spoluúčasť, zlepšovanie,..)

Potreby aktivizujú človeka...

Záujem

– dlhodobé úsilie venovať sa určitej oblasti. Napr. športové, umelecké záujmy. Koncom 19. storočia sa v psychológii ustálil pojem záujmu, ale nie je snáď iného pojmu, ktorý by bol v psychológii vykladaný tak nejednotne, ako je práve tento pojem. Objekt záujmu sa javí vždy ako významný a záujem je vždy aktívny vzťah. Podľa Lerscha dominuje v zážitkovej štruktúre záujmu snaha poznávať, mať účasť a vedieť. Záujem - v psychlógii sa tento pojem ustálil až koncom 19. storočia a nadobudol potom veľkého významu zvlášť v aplikovanej psychlógii pri výzkume záujmu v oblasti voľby povolania a inde. V psychologickom pojatí záujmu sa v podstate objavili tri hľadiská:

1. záujem je stotožňovaný s pojmom schopnosti,
2. záujem je ponímaný ako zložka osobnosti alebo charakteru,
3. záujem je chápaný ako špecifický psychický jav.

Z počiatku bol záujem tiež stotožňovaný s pozornosťou (W. James). S. Lacerbeau (1955) spozoroval v rôznych definíciách záujmu tri prvky:

1. mobilizáciu pozornosti,
2. citový vzťah,
3. snahovú tendenciu. Množstvo sovietských psychlógov vymedzuje však záujem ako poznávací vzťah. Veľmi rozšírené je operacionalistické pojatie záujmu, ktoré je
založené na jeho vonkajších prejavoch a predmetnosti. D. E. Super (1965) rozoznáva štyri typy operacionálnych definícii záujmu:

1. záujmy vyjadrené (záujem je to, čo opýtaný prehlasuje za zaujímavé),
2. záujmy manifestované (záujem je to, čomu človek dáva prednosť, na čom sa podiela atď.),
3. záujmy testované (záujem je to, načo v experimentálnej situácii subjekt upína pozornosť, čo vidí, počuje, čo si zapamätáva a i.),
4. záujmy inventované (záujem je to, čo je štatisticky vyanalyzované z odpovedí subjektu na množstvo položených otázok, ktoré sa týkajú obľuby rôznych činností a predmetu).

Z operacionalistického hľadiska sú dôležitejšie ukazateľné záujmy. Podľa R. B. Cattella (1950) sa dájú rozlišovať tieto indikátory záujmu:

1. preferencie a projekcie v testoch a dotazníkoch,
2. pohotovosť vynaložiť čas, peniaze a námahu, ako i podstúpiť riziko,
3. informovanosť, zbehlosť a zručnosť v určitom obore alebo oblasti činnosti,
4. konfentrácia pozornosti a miera zapamätovania prvkov v určitej oblasti, akcentácia vo vnímaní a zmenšovaní doby voľby pri ponúkanom výbere,
5. afektívne vzrušenie so svojimi fyziologickými korelátmi (frekvencia pulzov, svalové napätie a i.)

H. Sloniewska (1959) medzi ukazovateľov záujmu zahrňuje ešte myslenie, diskusiu a rozhovory týkajúce sa predmetu záujmu, čítanie a rôzne ďalšie prejavy svedčiace o zaujatí pozornosti a jej koncentrácii. Zvlášť dôležitým indikátorom záujmu je obsah čítania, pamäť a pozornosť, zaujímaním sa niečim v praxi, rozhovoroch a i.

Všeobecne sa záujem chápe ako motív alebo ako zvláštny prípad snahy.

Motivácia

– pojem motivácia pochádza z latinského slova „moveo“ (hýbem) a vyjadruje v psychológii „hybné sily“ chovania alebo jeho príčiny.

„Učenie o motivácii sa vzťahuje na všetky také procesy v osobnosti, ktoré robia chovanie ako v obecných, tak i v špecifických situáciách zrozumiteľnými“. Motivácia je objektívne sa dejúci proces, ktorý sa uskutočňuje ako pohyb v neuropsychických štruktúrach individua a má taktiež subjektívnu stránku, Motivácia je prežívaná, čo sa vyjadruje v pojme snahy. Pojem snahy, ktorý vyjadruje prežívanie motivácie ako objektívne sa dejúceho procesu, zahŕňa do svojho rozsahu ďalšie pojmy, ktoré vyjadrujú introspektívne diferencované druhy snaženia ako chcenie, prianie, túžby atď. Motívy sú štrukturálnou základňou motivácie ako procesu, ktorý je príčinou zacieleného chovania.

Ašpirácie

– Miera sebavedomia súvisí s mierou ašpirácie. Miera sebavedomia a úroveň ašpirácie sú korigované spätnými väzbami, t.j. skutočnými úspechmi. Sociálni psychológovia skúmali podrobne:

a) faktory determinujúce úroveň ašpirácie,
b)reakcie individua, ktorý dosiahne, alebo nedosiahne úrovne svojej ašpirácie v určitej kategórii činnosti.

Po úspechoch ašpirácia stúpa, po neúspechoch klesá. Ženy majú často nižšiu ašpiráciu ako muži, osoby s vyšším statusom majú vyššiu ašpiráciu ako osoby s nižším statusom, u detí súvisí úroveň ašpirácie taktiež s úrovňou ašpirácie ich rodičov, a to v priamej závislosti. Searsová (1941) a Cohen (1954) ukázali, že osoby, ktoré si kladú veľmi nízke alebo naopak príliš vysoké ašpirácie, sú psychicky dezintegrované a maladaptované.

Vnútorná komponovanosť osobnosti s ohľadom na jej sebareflexiu reflexiu sociálnej pozície a životnej úspešnosti nachádza výraz v pojme úroveň ašpirácie. V tomto zmysle je úrpveň ašpirácie konkrétnym výrazom sebakoncepcie a royumie sajej predstava alebo presvedcenie o miere a akosti uskutočnenia niečoho. Úroveň ašpirácie je ovplyvňovaná vyhliadkou na úspech, či neúspech, v nich sa premieta doterajšia životná úspešnosť, a je korigovaná ďalšími skúsenosťami.

Ideály

- významový útvar obsahujúci predstavu niečoho dokonalého (napr. človeka, organizácie spoločnosti atď.) a požiadavku alebo prianie, aby sa toto dokonalé stalo skutočnosťou. Stav splnenie tohto priania sa označuje ako šťastie.

Ideál je spravidla súhrnom noriem, stelesneným v obraze určitej najvyššej hodnoty, ktorý sa stáva vzorom činnosti subjektu, jeho správania a konania, a teda aj stimulom a regulátorom jeho činnosti.

2. Osobnosť v spoločenských a sociálnych situáciách

Človek žije v spoločenskom a sociálnom prostredí predovšetkým a utváranie jeho psychiky súvisí s podmienkami jeho existencie. „Vznik osobnosti jedinca je podstatným výsledkom sociálnej interakcie. Osobnosť sa dá definovať zhruba ako podstatu indivídua modifikovanou sociálnou interakciou.“

Existencia a fungovanie osobnosti organicky súvisí s existenciou a fungovaním spoločenských a sociálnych celkov (napr. Kultúrnych oblastí a malých skupín, ako je napr. rodina), na čo sme už poukázali. Sociálni psychológovia neštudujú osobnosť z hľadiska ich obecnej štruktúrovanosti a dynamiky, ale prekračujú tieto abstrakcie, keď študujú osobnosť v interakcii so spoločenským prostredím alebo s inými jedincami (V. Tardy 1964).

Osobnosť je organizovaný celok duševného života, ktorý funguje ako systém, tzn., že je to celok častí s rôznymi funkciami, ktoré spolu navzájom súvisia uskutočňujú spoločný cieľ. Osobnosť je otvorený systém, ktorý funguje v neustálej interakcii s vnútorným prostredím. Absolútne uzavretý sa tento systém nikdy nestane, pretože k novému usporiadaniu vzťahu ku vnútornému prostrediu i k sebe samému dochádza vždy, keď sa vo vzťahoch človek – prostredie niečo mení. Organizmus a prostredie však tvoria relatívne uzavretý, ktorý vďaka zvláštnej povahe sociálneho a kultúrneho prostredia nefunguje už len ako mechanizmus alebo organizmus, ale ako osobnosť, t.j. celkom zvláštny samoregulujúci sa systém prekračujúci oblasť biologickej determinácie a fungujúci taktiež na základe determinácie sociálnej a kultúrnej. Ku štúdiu osobnosti je tak nutné pribrať i hľadisko analyzujúce ďalšie systémy, ktorých súčasťou je človek. Sú to predovšetkým systémy spoločnosti a malých skupín.

Sociálni psychológovia študujú také relatívne uzavreté alebo ako píše F. Knobloch (1963), „kvázy - uzavreté“ systémy ako: osobnosť – kultúra a osobnosť – malá skupina. Študujem tak základné vzťahy osobnosti ku spoločenským a sociálnym systémom, dostávame kategóriu vzťahov, v ktorých sa vyčerpáva sociálne – psychologické hľadisko tohto problému:

1. status,
2. pozícia,
3. rola.

Psychologický pohyb v rámci týchto vzťahov sa potom vyčerpáva v kategóriách:

1. sociálna percepcia,
2. komunikácia,
3. motivácia a
4. postoje.

Konečne psychológovia venujú pozornosť 2 základným situáciám osobnosti:

1. situácia v malej skupine
2. situácia v dave.

Právom sa odlišuje od skupinovej situácie dyadická, v ktorej vystupujú len dvaja jedinci.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Aktivačné činitele osobnosti