Rodina

Výchova predstavuje dialekticko protirečivý proces a preto sa stáva, že vytýčené výchovné ciele sa nepodarí v plnosti dosiahnuť. Sebelepšie rady, poučenia nemusia vždy zabezpečovať úspech, nemusia správne vystihovať, aké metódy a prostriedky v procese výchovy dieťaťa využívať. K tomu, aby bola rodina šťastná, musí predovšetkým prispievať každý člen rodiny, matka aj otec, každý človek, ktorý sa hrdí tým, že je rodič. Ako? Predovšetkým svojim spôsobom života, postojom, svojimi vedomosťami a poznatkami v tejto oblasti. Výchova detí je jedným zo zdrojom ľudského šťastia, naplnením života, hlbokým uspokojením, ale i zdrojom silných citových zážitkov a starostí.
V rodinnom prostredí sa formujú aj charaktery ľudí, ich postoje k ostatným ľuďom, k práci, k spoločnosti. Rodina je prostredím, v ktorej dieťa trávi väčšinu svojho života. V nej sa vytvára hodnotová orientácia človeka, v nej dieťa získava základné poznatky, v nej sa dieťa pripravuje na školu, v nej sa formujú vzťahy k iným ľuďom. V rodinnom živote je potrebné rešpektovať určité pravidlá spolužitia rodinných príslušníkov, ktoré sa budú do určitej miery prejavovať vo vzťahoch k iným ľuďom.
Treba však brať do úvahy, že vplyv na mládež sa v rodine stretáva aj s nemorálnym správaním a konaním samotných rodičov, s ich pokrytectvom, zlým vzťahom k práci, k spoločenskému vlastníctvu a pod. Toto neostáva bez vplyvu na ich mravné formovanie. Niektorí rodičia preháňajú materiálne zabezpečenie svojich detí a myslia si, že tým splnili svoju rodičovskú povinnosť, iní zase, a to najmä v rozvrátených rodinách, si neplnia ani svoje základné vyživovacie povinnosti. Výchova detí v rodine pri jej veľkom vplyve na mládež,si vyžaduje teoretické rozpracovanie a zabezpečenie systematickej a cieľavedomej pedagogickej výchovy rodičov, lebo dnešná rodinná výchova má dosť veľké nedostatky. Rodina je prirodzenou sociálnou skupinou, základnou bunkou spoločnosti. Združuje ľudí v intímnej jednote na podklade pokrvnej príbuznosti. Všade tam, kde muž a žena žijú spolu, bývajú pod jednou strechou, spoločne hospodária a vychovávajú deti, hovoríme o rodine.
Pokrvná príbuznosť, rodinné ekonomické záujmy ako aj výchova detí nevystihujú však ešte dostatočne podstatu rodiny. Rodina totiž nie je schopná existovať izolovane od spoločnosti, vždy je súčasťou širšej sociálnej jednotky, ktorej normy, kultúra, tradície a náhľady zasahujú aj rodinu.

Charakter je historicky determinovaný a podmienený dosiahnutým stavom kultúrneho a civilizačného vývinu spoločnosti.
Mnohí z nás považujú rodinu a život v nej za samozrejmosť. Pokiaľ žijeme obklopení láskou svojich príbuzných a nevyskytujú sa vážne problémy, nepotrebujeme sa touto témou zaoberať. Až keď sa táto pohoda naruší, vynárajú sa tu viaceré otázky na ktoré potom ťažko hľadáme odpoveď kde sme spravili chybu, ako ďalej žiť aby to nemalo neblahé následky na duševnom živote detí, ich psychike a vývoji.
Rodina je založená na manželstve, ktoré predstavuje vzájomný vzťah muža a ženy. Pre ňu je najdôležitejšia stabilita manželského vzťahu, teda jeho trvácnosť až do smrti jedného z manželov a práve takáto rodina môže vytvoriť najvhodnejšie podmienky pre zdravý duševný a telesný vývoj detí. Preto je veľmi dôležité, aby deti vyrastali v rodine, ktorá sa právom pokladá za základnú bunku spoločnosti.

Otázkami rodiny a ich riešením na vedeckom základe sa v súčasnosti zaoberajú rôzne vedné disciplíny. Sú to predovšetkým:
- sociológia, ktorá sa rodinou zaoberá z hľadiska demografického, sociálnej štruktúry,
generačných vzťahov, rozvodov, alternatívnych typov rodín
- psychológia, ktorá predstavuje v tomto smere veľmi široký záber, nakoľko rieši,
napomáha riešiť rôzne psychologické problémy a navrhuje spôsoby prevencie konfliktov
v manželstve, medzi rodičmi a deťmi a to najmä formou rôznych psychologických
poradní
- pedagogika skúma rodinu z hľadiska jej výchovného pôsobenia na deti od ich narodenia
až po dospelosť.
V literatúre sa uvádzajú rôzne definície rodiny. Inak rodinu definuje sociológ, inak psychológ, inak politológ, inak sociálny pracovník a pod. Každý ju charakterizuje z iného (svojho) pohľadu.
Keď budeme riešiť problematiku podstaty rodiny, musíme si dať aj otázku na akom základe sa rodina stavia. Láskou sa rodina utvára, rozvíja sa a udržuje. Myslím si, že je tu namieste povedať aká by to mala láska byť, lebo v dnešnej dobe má príliš veľa významov, ktoré majú veľmi málo s pravým poňatím pojmu láska. V žiadnej rodine ba nemala chýbať dobrosrdečnosť, ohľaduplnosť, vzájomná tolerancia medzi partnermi. Jedným z dôležitých znakov lásky je aj trpezlivosť. Tá urobí všetko preto, aby mohla spraviť krok tomu, kto to potrebuje, kto zaostáva. Treba zhovievavo čakať, kedy dieťa, žena, muž pochopí a prijme čo sa od neho očakáva. Láska, ktorá je trpezlivá nekričí, nenadáva, nebúcha dverami, príp. Inými vecami. Tiež hneď neodchádza vyžalovať sa príbuzným alebo priateľom a hľadať u nich pochopenie.

Keď sme trpezlivý s inými, sme trpezliví aj sami so sebou a to nás vedie k tomu, aby sme boli zhovievavejší navzájom. Tam, kde je láska nie je napätie medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Vzájomná dôvera, otvorenosť to má mať svoje popredné miesto. Ak niekto niečím vyniká, nezdôrazňuje to, ale využije to pre dobro rodiny a spoločnosti.
Dôležitú úlohu v živote rodiny zohráva spolupráca matky a otca. Vzájomné vzťahy medzi rodičmi veľmi pôsobia na psychiku dieťaťa, na postoj, ktorý nadobudne dieťa k svojmu okoliu. Pokojné rodinné prostredie je prvým predpokladom na to, aby deti vyrástli vyrovnané, spokojné. Rodina, ktorú tvorí matka, otec a deti je ničím a nikým nenahraditeľná, je základným predpokladom jej úspešného pôsobenia. Veľa básnikov, spisovateľov, maliarov a umelcov vo svojich dielach vzdali hold práve matke ako nositeľke života. „Matka plní jednu z najsociálnejších úloh a prejavov človeka voči človekovi“. Táto úloha vyžaduje veľa lásky, trpezlivosti, odriekania a obetavosti. Čím vlastne matka zabezpečuje socializáciu dieťaťa? Celým svojim bytím ako matka. Miluje svoje deti také aké sú, bez ohľadu na ich krásu, schopnosti, nadanie. Vzájomný citový vzťah už v prvých dňoch po splodení dieťaťa. Všetko to, čo sa s dieťaťom po narodení deje zanecháva stopy na jeho citovom živote. Reagovanie matky na jeho správanie od prvých dní jeho života ovplyvňuje ďalší vývin dieťaťa. Preto je veľmi dôležité, aby dieťa od malička dostávalo čo najviac príjemných pocitov (pohladenie, úsmev, pochopenie). Predpokladá sa, že ich nedostatok sa odráža v neskoršej agresivite dieťaťa, či nesprávnej prispôsobenosti mladého človeka spoločenským vzťahom.
Hlavnou nositeľkou citovo - socializačnej výchovy bola a vždy bude matka. Aj keď výchovný vplyv je veľmi dôležitý, predsa citové predpoklady dobrého otcovstva pochádzajú od matky. Ak sa o dieťa z určitých dôvodov nemôže starať matka, tak sa odporúča, aby to bola iba jedna žena, ku ktorej dieťa nadobudne hlbší citový vzťah. Dieťa k matke cíti akúsi oporu, istotu a práve tento pocit sa u dieťaťa najviac vytvára najmä v predškolskom veku. Dieťa najmä v predškolskom veku si zvykne na to, že musí ísť do predškolského zariadenia a veľmi ťažko sa ráno lúči s matkou. Iné plače preto, že tam nie je tá pani učiteľka, ktorú má radšej, teda čo nadobudlo určitý citový vzťah. Je dokázané, že pracovná preťaženosť matiek sa negatívne odráža práve na výchove detí tým, že sa zanedbáva citová stránka výchovy. Zamestnaná matka nemá toľko času venovať sa deťom a výchova v kolektívnych zariadeniach je zasa zameraná na širšie ciele.

I keď v každej rodine sa k tomuto problému stavajú individuálne a najdôležitejšiu úlohu tu zohráva opäť ekonomická situácia, nemali ba rodičia zabúdať práve na citovú výchovu dieťaťa, ktorej základy sa kladú práve v predškolskom veku. Nie je zriedkavosťou, že matky, ktoré sú na materskej dovolenke dávajú staršie dieťa do škôlky len preto, aby „mali menej“. Pritom si však neuvedomujú o čo navzájom ochudobňujú seba, ale i deti.
Už od pradávna pripadla otcovi úloha starať sa o živobytie svojej rodiny. Dnes sa na materiálnom zabezpečení podieľajú obaja rodičia, takže otec by mal mať viac času na výchovu svojich detí. Je pri nej rovnako dôležitý ako matka. Dieťaťu, ktoré z určitých príčin vychováva iba jeden rodič, viditeľne chýba druhá polovica výchovy. Určitú rolu pri výchove zohráva i otcovská autorita, ktorú matka nevie a nemôže nahradiť. Preto je chybou, ak muž nechá výchovu detí, či už z dôvodu zamestnania, alebo pre svoje záľuby na manželku, ale je tiež nežiadúce, ak chce byť na výchovu sám. Otcovská úloha by mala plniť len v úzkej jednote so svojou manželkou, navzájom by sa mali dopĺňať ako dve polovice, ktoré tvoria jeden celok. Deti potrebujú otca uznanlivého, autoritu, ktorá vyrastá z lásky. Takou špeciálnou výchovnou úlohou otca by malo byť privykať deti aj na manuálnu prácu. Venovať svoj voľný čas deťom na hry, prechádzky tiež nedokážu všetci otcovia, aj keď ich deti na to veľmi čakajú. Deti si začínajú zvlášť všímať otca okolo 10 až 12 rokov veku, zaujímajú sa o jeho prácu a jeho schopnosti. Rovnako ako chlapci, tak i dievčatá hľadajú v otcovi určitého poradcu, ochrancu, ale i vzor. I z toho dôvodu je dôležitá pomoc otca matke s domácimi prácami. Príklady každodenného života nenahradí žiaden spôsob výchovy. Je veľmi pravdepodobné, že ako sa on správa k matke svojich detí, tak sa raz aj jeho syn bude správať ku svojej manželke a dcéra zase získava určitú predstavu o mužovi, budúcom partnerovi.
Funkcionalistický pohľad vychádza z názoru, že ak má spoločnosť efektívne fungovať, musí plniť svoje základné funkcie. Na plnenie týchto funkcií vznikli spoločnosti rôzne skupiny a vytvorili sa rôzne inštitúcie ako spôsoby ich plnenia. Jednou z takýchto sociálnych skupín je rodina. Ak je rodina univerzálnou sociálnou inštitúciou, musí byť pre ľudí veľmi dôležitou a musí plniť niečo, čo iné inštitúcie neplnia, alebo plnia nedokonale.
Vzhľadom na premenlivosť foriem rodiny, ktoré sa odlišujú mnohými podstatnými znakmi, je ťažké rodinu všeobecne charakterizovať.

Spravidla sa jej špecifickosť vidí v tom, že ide o malú skupinu, ktorú tvoria ľudia spojení príbuzenskými putami a ktorá plní určité funkcie: reguláciu sexuálneho správania ľudí, zabezpečenie reprodukcie spoločnosti, poskytovanie starostlivosti, ochrany a citovej opory členom rodiny, sprostredkovanie sociálneho zaradenia členov rodiny do spoločnosti a zabezpečenie ekonomickej spolupráce členov rodiny.
Pre rodinu je typické intímne spolužitie členov rodiny väčšinou v spoločnej domácnosti. Jej členovia sa riadia stálymi vzormi správania. Role jednotlivých členov sú vymedzené nielen osobnými a citovými vzťahmi medzi nimi, ale sú formované aj zvonka širším štrukturálnym systémom a stupňom jeho rozvoja.
Transformácia spoločenského usporiadania viedla k zmene rodinnej a sociálnej politiky štátu. Biologická funkcia sa považuje za ústrednú už i z toho hľadiska, že populácia predstavuje budúcnosť národa. Je prirodzenou túžbou každého zdravého jedinca mať svoje potomstvo i napriek tomu, že to prináša so sebou veľa odriekania, obetovania. No môj názor je, že investovať do vlastných detí nie je nikdy zbytočné a ak ich dobre vychovám, vráti sa to nielen mne, ale aj bude mať z nich osoh celá spoločnosť. To, že sa reprodukcia obyvateľstva uskutočňuje práve v rodine vyplýva z toho, že iba rodina môže poskytovať najlepšie a najvhodnejšie podmienky pre ďalší život dieťaťa. Veď, kto by mal dať dieťaťu viac ako tí, ktorí mu dali život z lásky? (i v prírode sa stretávame s tým, že každé mláďa je pod ochranou rodičov, pokiaľ sa nestane samostatným). A práve dieťa túto opateru potrebuje najdlhšie.). Rodina je významným prostredím výchovy. Výchova v rodine sa neobmedzuje len na predškolský a mladší školský vek dieťaťa, ale trvá až po ukončenie vzdelávania. Veľmi dôležitou je rodinná výchova v predškolskom veku a v období dospievania mladých ľudí. Počas dospievania sa zintenzívňuje duševný život, ale aj formovanie vlastných záujmov. Plnenie výchovných funkcii rodiny predpokladá určité podmienky. Rodičia sú považovaní za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Rodina zasa prvotnú inštitúciu, v ktorej prebieha proces výchovy. Napriek tomu, že na správnu výchovu neexistuje jednotný - optimálny návod, musí sa uskutočňovať premyslene a cieľavedome. Východiskom pre konanie dieťaťa stáva sa správanie rodičov. Ním je možné docieliť aby naše deti boli čestné, mali úctu k iným ľuďom, pravdovravné, vedeli rozlíšiť dobro od zla apod. Cieľom rodinnej výchovy je vychovať z dieťaťa mravného a charakterného človeka, ktorý sa bude vedieť o seba postarať, obstojí v rodinnom a spoločenskom živote. Rodina sa určitým spôsobom podieľa na formovaním človeka aj v dospelosti, teda jej výchovná funkcia pretrváva, nekončí sa dosiahnutím dospelosti. Na to, aby rodina mala právo označiť svoju výchovu za dobrú, musí splniť veľa kritérií.

Príchod dieťaťa do rodiny vyžaduje od rodičov, aby prestali byť egocentrický, aby si uvedomili, že pod ich rukou vyrastá človek, samostatná ľudská osobnosť, ktorú by mali čo najlepšie pripraviť do života, za ktorú sú zodpovední aj pred vlastným svedomím, aj pred spoločnosťou, že v záujme dieťaťa musia modifikovať aj svoje myslenie, správanie, životný štýl. Dobrá výchova v rodine je vždy spojená aj so sebavýchovou rodičov, preto je veľmi náročná.
Podiel na výchove detí majú obidvaja rodičia. Jeden na to nestačí. Dieťa pre svoj správny vývoj potrebuje mať vždy pri sebe vzor mužskej, ale aj vzor ženskej osobnosti. Úlohy otca a matky vo výchove sú navzájom nezastupiteľné. Vo výchove obidvoch pohlaví sú rovnako potrebné láska aj neha, citlivosť matky, tvrdá ruka a racionálnosť otca. Napriek všetkým starostiam beriem rodičovstvo ako úlohu radostnú, no je to i úloha zodpovedná a treba k nej aj zodpovedne pristupovať. Veď nestačí len dieťa počať a porodiť, ale treba zabezpečiť i jeho všestranný rozvoj, pripraviť ho na osamostatnenie. Výchova predstavuje dialekticko protirečivý proces a preto sa stáva, že vytýčené výchovné ciele sa nepodarí v plnosti dosiahnuť. Sebelepšie rady, poučenia nemusia vždy zabezpečovať úspech, nemusia správne vystihovať, aké metódy a prostriedky v procese výchovy dieťaťa využívať. K tomu, aby bola rodina šťastná, musí predovšetkým prispievať každý člen rodiny, matka aj otec, každý človek, ktorý sa hrdí tým, že je rodič. Ako? Predovšetkým svojim spôsobom života, postojom, svojimi vedomosťami a poznatkami v tejto oblasti. Výchova detí je jedným zo zdrojom ľudského šťastia, naplnením života, hlbokým uspokojením, ale i zdrojom silných citových zážitkov a starostí.
V rodinnom prostredí sa formujú aj charaktery ľudí, ich postoje k ostatným ľuďom, k práci, k spoločnosti. Rodina je prostredím, v ktorej dieťa trávi väčšinu svojho života. V nej sa vytvára hodnotová orientácia človeka, v nej dieťa získava základné poznatky, v nej sa dieťa pripravuje na školu, v nej sa formujú vzťahy k iným ľuďom. V rodinnom živote je potrebné rešpektovať určité pravidlá spolužitia rodinných príslušníkov, ktoré sa budú do určitej miery prejavovať vo vzťahoch k iným ľuďom.
Treba však brať do úvahy, že vplyv na mládež sa v rodine stretáva aj s nemorálnym správaním a konaním samotných rodičov, s ich pokrytectvom, zlým vzťahom k práci, k spoločenskému vlastníctvu a pod. Toto neostáva bez vplyvu na ich mravné formovanie. Niektorí rodičia preháňajú materiálne zabezpečenie svojich detí a myslia si, že tým splnili svoju rodičovskú povinnosť, iní zase, a to najmä v rozvrátených rodinách, si neplnia ani svoje základné vyživovacie povinnosti.

Výchova detí v rodine pri jej veľkom vplyve na mládež,si vyžaduje teoretické rozpracovanie a zabezpečenie systematickej a cieľavedomej pedagogickej výchovy rodičov, lebo dnešná rodinná výchova má dosť veľké nedostatky. Rodina je prirodzenou sociálnou skupinou, základnou bunkou spoločnosti. Združuje ľudí v intímnej jednote na podklade pokrvnej príbuznosti. Všade tam, kde muž a žena žijú spolu, bývajú pod jednou strechou, spoločne hospodária a vychovávajú deti, hovoríme o rodine.
Pokrvná príbuznosť, rodinné ekonomické záujmy ako aj výchova detí nevystihujú však ešte dostatočne podstatu rodiny. Rodina totiž nie je schopná existovať izolovane od spoločnosti, vždy je súčasťou širšej sociálnej jednotky, ktorej normy, kultúra, tradície a náhľady zasahujú aj rodinu. Charakter je historicky determinovaný a podmienený dosiahnutým stavom kultúrneho a civilizačného vývinu spoločnosti.
Mnohí z nás považujú rodinu a život v nej za samozrejmosť. Pokiaľ žijeme obklopení láskou svojich príbuzných a nevyskytujú sa vážne problémy, nepotrebujeme sa touto témou zaoberať. Až keď sa táto pohoda naruší, vynárajú sa tu viaceré otázky na ktoré potom ťažko hľadáme odpoveď kde sme spravili chybu, ako ďalej žiť aby to nemalo neblahé následky na duševnom živote detí, ich psychike a vývoji.
Rodina je založená na manželstve, ktoré predstavuje vzájomný vzťah muža a ženy. Pre ňu je najdôležitejšia stabilita manželského vzťahu, teda jeho trvácnosť až do smrti jedného z manželov a práve takáto rodina môže vytvoriť najvhodnejšie podmienky pre zdravý duševný a telesný vývoj detí. Preto je veľmi dôležité, aby deti vyrastali v rodine, ktorá sa právom pokladá za základnú bunku spoločnosti.

Otázkami rodiny a ich riešením na vedeckom základe sa v súčasnosti zaoberajú rôzne vedné disciplíny. Sú to predovšetkým:
- sociológia, ktorá sa rodinou zaoberá z hľadiska demografického, sociálnej štruktúry,
generačných vzťahov, rozvodov, alternatívnych typov rodín
- psychológia, ktorá predstavuje v tomto smere veľmi široký záber, nakoľko rieši,
napomáha riešiť rôzne psychologické problémy a navrhuje spôsoby prevencie konfliktov
v manželstve, medzi rodičmi a deťmi a to najmä formou rôznych psychologických
poradní
- pedagogika skúma rodinu z hľadiska jej výchovného pôsobenia na deti od ich narodenia
až po dospelosť.
V literatúre sa uvádzajú rôzne definície rodiny. Inak rodinu definuje sociológ, inak psychológ, inak politológ, inak sociálny pracovník a pod. Každý ju charakterizuje z iného (svojho) pohľadu.
Keď budeme riešiť problematiku podstaty rodiny, musíme si dať aj otázku na akom základe sa rodina stavia. Láskou sa rodina utvára, rozvíja sa a udržuje.

Myslím si, že je tu namieste povedať aká by to mala láska byť, lebo v dnešnej dobe má príliš veľa významov, ktoré majú veľmi málo s pravým poňatím pojmu láska. V žiadnej rodine ba nemala chýbať dobrosrdečnosť, ohľaduplnosť, vzájomná tolerancia medzi partnermi. Jedným z dôležitých znakov lásky je aj trpezlivosť. Tá urobí všetko preto, aby mohla spraviť krok tomu, kto to potrebuje, kto zaostáva. Treba zhovievavo čakať, kedy dieťa, žena, muž pochopí a prijme čo sa od neho očakáva. Láska, ktorá je trpezlivá nekričí, nenadáva, nebúcha dverami, príp. Inými vecami. Tiež hneď neodchádza vyžalovať sa príbuzným alebo priateľom a hľadať u nich pochopenie. Keď sme trpezlivý s inými, sme trpezliví aj sami so sebou a to nás vedie k tomu, aby sme boli zhovievavejší navzájom. Tam, kde je láska nie je napätie medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Vzájomná dôvera, otvorenosť to má mať svoje popredné miesto. Ak niekto niečím vyniká, nezdôrazňuje to, ale využije to pre dobro rodiny a spoločnosti.
Dôležitú úlohu v živote rodiny zohráva spolupráca matky a otca. Vzájomné vzťahy medzi rodičmi veľmi pôsobia na psychiku dieťaťa, na postoj, ktorý nadobudne dieťa k svojmu okoliu. Pokojné rodinné prostredie je prvým predpokladom na to, aby deti vyrástli vyrovnané, spokojné. Rodina, ktorú tvorí matka, otec a deti je ničím a nikým nenahraditeľná, je základným predpokladom jej úspešného pôsobenia. Veľa básnikov, spisovateľov, maliarov a umelcov vo svojich dielach vzdali hold práve matke ako nositeľke života. „Matka plní jednu z najsociálnejších úloh a prejavov človeka voči človekovi“. Táto úloha vyžaduje veľa lásky, trpezlivosti, odriekania a obetavosti. Čím vlastne matka zabezpečuje socializáciu dieťaťa? Celým svojim bytím ako matka. Miluje svoje deti také aké sú, bez ohľadu na ich krásu, schopnosti, nadanie. Vzájomný citový vzťah už v prvých dňoch po splodení dieťaťa. Všetko to, čo sa s dieťaťom po narodení deje zanecháva stopy na jeho citovom živote. Reagovanie matky na jeho správanie od prvých dní jeho života ovplyvňuje ďalší vývin dieťaťa. Preto je veľmi dôležité, aby dieťa od malička dostávalo čo najviac príjemných pocitov (pohladenie, úsmev, pochopenie). Predpokladá sa, že ich nedostatok sa odráža v neskoršej agresivite dieťaťa, či nesprávnej prispôsobenosti mladého človeka spoločenským vzťahom.
Hlavnou nositeľkou citovo - socializačnej výchovy bola a vždy bude matka. Aj keď výchovný vplyv je veľmi dôležitý, predsa citové predpoklady dobrého otcovstva pochádzajú od matky. Ak sa o dieťa z určitých dôvodov nemôže starať matka, tak sa odporúča, aby to bola iba jedna žena, ku ktorej dieťa nadobudne hlbší citový vzťah.

Dieťa k matke cíti akúsi oporu, istotu a práve tento pocit sa u dieťaťa najviac vytvára najmä v predškolskom veku. Dieťa najmä v predškolskom veku si zvykne na to, že musí ísť do predškolského zariadenia a veľmi ťažko sa ráno lúči s matkou. Iné plače preto, že tam nie je tá pani učiteľka, ktorú má radšej, teda čo nadobudlo určitý citový vzťah. Je dokázané, že pracovná preťaženosť matiek sa negatívne odráža práve na výchove detí tým, že sa zanedbáva citová stránka výchovy. Zamestnaná matka nemá toľko času venovať sa deťom a výchova v kolektívnych zariadeniach je zasa zameraná na širšie ciele. I keď v každej rodine sa k tomuto problému stavajú individuálne a najdôležitejšiu úlohu tu zohráva opäť ekonomická situácia, nemali ba rodičia zabúdať práve na citovú výchovu dieťaťa, ktorej základy sa kladú práve v predškolskom veku. Nie je zriedkavosťou, že matky, ktoré sú na materskej dovolenke dávajú staršie dieťa do škôlky len preto, aby „mali menej“. Pritom si však neuvedomujú o čo navzájom ochudobňujú seba, ale i deti.
Už od pradávna pripadla otcovi úloha starať sa o živobytie svojej rodiny. Dnes sa na materiálnom zabezpečení podieľajú obaja rodičia, takže otec by mal mať viac času na výchovu svojich detí. Je pri nej rovnako dôležitý ako matka. Dieťaťu, ktoré z určitých príčin vychováva iba jeden rodič, viditeľne chýba druhá polovica výchovy. Určitú rolu pri výchove zohráva i otcovská autorita, ktorú matka nevie a nemôže nahradiť. Preto je chybou, ak muž nechá výchovu detí, či už z dôvodu zamestnania, alebo pre svoje záľuby na manželku, ale je tiež nežiadúce, ak chce byť na výchovu sám. Otcovská úloha by mala plniť len v úzkej jednote so svojou manželkou, navzájom by sa mali dopĺňať ako dve polovice, ktoré tvoria jeden celok. Deti potrebujú otca uznanlivého, autoritu, ktorá vyrastá z lásky. Takou špeciálnou výchovnou úlohou otca by malo byť privykať deti aj na manuálnu prácu. Venovať svoj voľný čas deťom na hry, prechádzky tiež nedokážu všetci otcovia, aj keď ich deti na to veľmi čakajú. Deti si začínajú zvlášť všímať otca okolo 10 až 12 rokov veku, zaujímajú sa o jeho prácu a jeho schopnosti. Rovnako ako chlapci, tak i dievčatá hľadajú v otcovi určitého poradcu, ochrancu, ale i vzor. I z toho dôvodu je dôležitá pomoc otca matke s domácimi prácami. Príklady každodenného života nenahradí žiaden spôsob výchovy.

Je veľmi pravdepodobné, že ako sa on správa k matke svojich detí, tak sa raz aj jeho syn bude správať ku svojej manželke a dcéra zase získava určitú predstavu o mužovi, budúcom partnerovi.
Funkcionalistický pohľad vychádza z názoru, že ak má spoločnosť efektívne fungovať, musí plniť svoje základné funkcie. Na plnenie týchto funkcií vznikli spoločnosti rôzne skupiny a vytvorili sa rôzne inštitúcie ako spôsoby ich plnenia. Jednou z takýchto sociálnych skupín je rodina. Ak je rodina univerzálnou sociálnou inštitúciou, musí byť pre ľudí veľmi dôležitou a musí plniť niečo, čo iné inštitúcie neplnia, alebo plnia nedokonale.
Vzhľadom na premenlivosť foriem rodiny, ktoré sa odlišujú mnohými podstatnými znakmi, je ťažké rodinu všeobecne charakterizovať. Spravidla sa jej špecifickosť vidí v tom, že ide o malú skupinu, ktorú tvoria ľudia spojení príbuzenskými putami a ktorá plní určité funkcie: reguláciu sexuálneho správania ľudí, zabezpečenie reprodukcie spoločnosti, poskytovanie starostlivosti, ochrany a citovej opory členom rodiny, sprostredkovanie sociálneho zaradenia členov rodiny do spoločnosti a zabezpečenie ekonomickej spolupráce členov rodiny.
Pre rodinu je typické intímne spolužitie členov rodiny väčšinou v spoločnej domácnosti. Jej členovia sa riadia stálymi vzormi správania. Role jednotlivých členov sú vymedzené nielen osobnými a citovými vzťahmi medzi nimi, ale sú formované aj zvonka širším štrukturálnym systémom a stupňom jeho rozvoja.
Transformácia spoločenského usporiadania viedla k zmene rodinnej a sociálnej politiky štátu. Biologická funkcia sa považuje za ústrednú už i z toho hľadiska, že populácia predstavuje budúcnosť národa. Je prirodzenou túžbou každého zdravého jedinca mať svoje potomstvo i napriek tomu, že to prináša so sebou veľa odriekania, obetovania. No môj názor je, že investovať do vlastných detí nie je nikdy zbytočné a ak ich dobre vychovám, vráti sa to nielen mne, ale aj bude mať z nich osoh celá spoločnosť. To, že sa reprodukcia obyvateľstva uskutočňuje práve v rodine vyplýva z toho, že iba rodina môže poskytovať najlepšie a najvhodnejšie podmienky pre ďalší život dieťaťa. Veď, kto by mal dať dieťaťu viac ako tí, ktorí mu dali život z lásky? (i v prírode sa stretávame s tým, že každé mláďa je pod ochranou rodičov, pokiaľ sa nestane samostatným). A práve dieťa túto opateru potrebuje najdlhšie.). Rodina je významným prostredím výchovy. Výchova v rodine sa neobmedzuje len na predškolský a mladší školský vek dieťaťa, ale trvá až po ukončenie vzdelávania. Veľmi dôležitou je rodinná výchova v predškolskom veku a v období dospievania mladých ľudí. Počas dospievania sa zintenzívňuje duševný život, ale aj formovanie vlastných záujmov. Plnenie výchovných funkcii rodiny predpokladá určité podmienky.

Rodičia sú považovaní za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Rodina zasa prvotnú inštitúciu, v ktorej prebieha proces výchovy. Napriek tomu, že na správnu výchovu neexistuje jednotný - optimálny návod, musí sa uskutočňovať premyslene a cieľavedome. Východiskom pre konanie dieťaťa stáva sa správanie rodičov. Ním je možné docieliť aby naše deti boli čestné, mali úctu k iným ľuďom, pravdovravné, vedeli rozlíšiť dobro od zla apod. Cieľom rodinnej výchovy je vychovať z dieťaťa mravného a charakterného človeka, ktorý sa bude vedieť o seba postarať, obstojí v rodinnom a spoločenskom živote. Rodina sa určitým spôsobom podieľa na formovaním človeka aj v dospelosti, teda jej výchovná funkcia pretrváva, nekončí sa dosiahnutím dospelosti. Na to, aby rodina mala právo označiť svoju výchovu za dobrú, musí splniť veľa kritérií. Príchod dieťaťa do rodiny vyžaduje od rodičov, aby prestali byť egocentrický, aby si uvedomili, že pod ich rukou vyrastá človek, samostatná ľudská osobnosť, ktorú by mali čo najlepšie pripraviť do života, za ktorú sú zodpovední aj pred vlastným svedomím, aj pred spoločnosťou, že v záujme dieťaťa musia modifikovať aj svoje myslenie, správanie, životný štýl. Dobrá výchova v rodine je vždy spojená aj so sebavýchovou rodičov, preto je veľmi náročná.
Podiel na výchove detí majú obidvaja rodičia. Jeden na to nestačí. Dieťa pre svoj správny vývoj potrebuje mať vždy pri sebe vzor mužskej, ale aj vzor ženskej osobnosti. Úlohy otca a matky vo výchove sú navzájom nezastupiteľné. Vo výchove obidvoch pohlaví sú rovnako potrebné láska aj neha, citlivosť matky, tvrdá ruka a racionálnosť otca. Napriek všetkým starostiam beriem rodičovstvo ako úlohu radostnú, no je to i úloha zodpovedná a treba k nej aj zodpovedne pristupovať. Veď nestačí len dieťa počať a porodiť, ale treba zabezpečiť i jeho všestranný rozvoj, pripraviť ho na osamostatnenie.