Prostredníctvom týchto vlastností osobnosť usmerňuje a riadi vlastné prežívanie a správanie smerujúce k uspokojovaniu vlastných potrieb a zámerov, ako aj k zameraniu navonok, teda k aktivite orientovanej na pretváranie okolia. K najdôležitejším sebaregulačným vlastnostiam osobnosti patria: sebauvedomovanie, sebapoznanie, svedomie, sebakritika a vôľa.

Sebauvedomovanie je vedomie vlastnej individuálnej existencie. Prejavuje sa v aktuálnom poznaní vlastného duševného života (prežívania a správania sa) a v pripravenosti (vybaviť a použiť) vlastnú doterajšiu skúsenosť. Jednotlivec by mal vedieť, že je osobitnou osobnosťou, že zaberá isté miesto v priestore a že vstupuje do rozmanitých vzťahov s objektmi skutočnej reality, predovšetkým s ľuďmi. Musí vedieť, že je súčasne vnímajúcim i samým sebou vnímaným, že poznáva okolitý svet i seba samého. Je bytosťou vedomej činnosti prežívajúcej sa ako predmet svojej činnosti. Individuálne skúsenosti človeka sa hromadia a on si
ich musí uvedomiť ako vlastnú skúsenosť. Pri svojich vývinových zmenách si musí uvedomiť svoju totožnosť a vedieť o nej. Uvedomenie si vlastnej totožnosti umožňujú jej tri zložky:

- relatívna totožnosť vnímania vlastnej osoby ako predmetu poznania a konania
- relatívna totožnosť dlhodobých cieľov konania ako obsahu duševného života
- relatívna totožnosť vnútorného sveta

Sebauvedomenie je prvým predpokladom sebaregulácie.

Sebapoznanie je uvedomenie si osobnosti v priebehu svojho prežívania a správania, najmä nedostatkov a kladov. K sebapoznaniu dochádza v priebehu sociálnej interakcie jednotlivca : hodnotením iných ľudí sa človek učí poznávať ľudské vlastnosti a tie potom vyčleňovať a poznávať aj u seba. Poznávanie seba prebieha rozborom, hodnotením vlastného správania,
konania, výsledkov činnosti. Osobitný význam majú situácie viacalternatívnej voľby, konflikty a krízové stavy. Sebapoznaniu
predchádza proces sebauvedomovania. Sebapoznanie sa začína výrazne utvárať pri vstupe dieťaťa do školy, kedy si často zamieňa želané vlastnosti so skutočnými. Až v puberte sa urýchľuje proces sebapoznania, kedy sa pozornosť obracia na seba samého, najmä v adolescencii, keď sa zintenzívňuje zámerný proces sebaformovania, keď si jednotlivec hľadá miesto v spoločnosti, hodnotí svoje možnosti, robí si životné plány. U mnohých pri sebapoznávaní vznikajú chyby, čo im sťažuje účinnú sebareguláciu a na ich škodu je potom sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, ale i nedostatočné poznanie.

Sebakoncepcia je bezprostredný vzťah osobnosti k samej sebe. Je založená na sebauvedomení, sebapoznaní a sebahodnotení. Odráža sa v nej úroveň sebapoznania, pričom sebakoncepcia zahrňuje aj postoje a hodnoty, ktoré si osobnosť osvojila (prijala za svoje) a cez ktoré sa díva na svet aj na sebasamého. Prostredníctvom sebakoncepcie sa utvára vzťah k iným ľuďom. U iných ľudí si vážime a je nám sympatické obyčajne to, čo si vážime alebo odsudzujeme na sebe, čo nám je sympatické alebo nesympatické na sebe samom. Zo sebakoncepcie vyviera aj mechanizmus projekcie.


Svedomie je „forma prežívania morálneho hodnotenia vlastných činov, motívov a cieľov“ (HARTL, 1994). Je spontánne vznikajúci proces, ktorý odzrkadľuje konflikt medzi zvnútornenými mravnými zásadami osobnosti a jeho aktuálnym správaním a
konaním. Vymedzuje osobnosti hranice medzi tým, čo možno a treba robiť a tým, čo sa nemôže, nemá alebo nesmie robiť. Svedomie predstavuje zvnútornený systém zákazov a príkazov ľudskej spoločnosti. Ak tento systém osobnosť vo svojom konaní a správaní narúša, alebo nepostupuje ako by mal „ozve sa hlas“ jeho svedomia, ktorý je u každej osobnosti rozličný, pretože vplyvy utvárajúce jeho existenciu sú odlišné. To čo u jedného vyvoláva silné výčitky svedomia, u iného nemusí vyvolať ani
najmenšiu výčitku. Zásada činnosti svedomia je u každej osobnosti rovnaká, ale jej obsah je odlišný v závislosti od akceptovateľnej morálky, svetonázoru, ideálu, životných cieľov charakteru a podobne. Najčastejšie podnety uvádzajúce do funkcie mechanizmus svedomia sú:

- osobné nedostatky (lenivosť, závisť, škodoradosť)
- nedostatok rozvahy
- nepremyslené činy
- impulzívne správanie v nepredvídaných okolnostiach
- a iné


Mechanizmus svedomia reguluje vnútornú harmóniu osobnosti, ako aj harmóniu jej spolužitia s ostatnými osobnosťami. Je silným vnútorným sebaregulačným mechanizmom. Je však potrebné, aby „hlas“ svedomia bol čistý a spravodlivý, aby sa nestal samoúčelným sebamučením, ale aktivizoval sebanápravu.

Sebakritika je verbalizované sebahodnotenie, najmä hodnotenie vlastných nedostatkov v činnosti, správaní, konaní a v
osobných vlastnostiach. Ide v nej o hodnotenie, posudzovanie vlastnej osobnosti. Je výsledkom zámeru osobnosti a je verejnou záležitosťou, aj jej kontrola je verejná a nastupuje časovo neskôr ako mechanizmus svedomia, respektíve výčitky svedomia. Úprimná sebakritika v dôsledku verejnej kontroly, jej dodržania sa môže stať účinným mechanizmom sebaregulácie.