Inteligencia

1. Od sociálnej k morálnej inteligencii

Doterajšie výskumy inteligencie boli orientované takmer výlučne na všeobecnú (teoretickú) alebo psychometrickú inteligenciu, najčastejšie vyjadrovanú pojmom IQ. Požiadavky praxe koncom 19. storočia viedli ku konštrukcii inteligenčných testov, ktoré vyžadovali schopnosť riešiť abstraktné problémy. Avšak už na počiatku 20. storočia upozornil E. L. Thorndike, že okrem abstraktnej inteligencia je žiadúce venovať pozornosť aj sociálnej a mechanickej inteligencii. Mechanická inteligencia sa neskôr zmenila na praktickú inteligenciu. V súčasnosti je k dispozícii najviac poznatkov o praktickej a sociálnej inteligencii. K nim sa priraďuje aj emociálna a morálna inteligencia, ktoré však ešte len čakajú na detailnejšie odôvodnenie svojej existencie.


1.1. Sociálna inteligencia

Podľa pôvodnej definície E. L. Thorndikea sociálna inteligencia znamená schopnosť porozumieť a riadiť mužov i ženy, chlapcov i dievčatá, konať rozumne v ľudských vzťahoch. Obe hlavné zložky – porozumenie a schopnosť konať v súlade so sociálnymi požiadavkami sa stali nosnými východiskami ďalších teoretických koncepcií. Medzi takého patria napr. pokusy o operačnú definíciu sociálnej inteligencie ako schopnosť poradiť si z ľuďmi. Medzi ďalšie charakteristiky a konštrukty, ktoré boli v 50. rokoch zahrnuté pod sociálnu inteligenciu patria empatia, sociálna citlivosť, vcítenie, osobnostní percepcia, interpersonálne súdy, decetrizmus (ako protipól egocentrizmu)

Sociálna inteligencia je podmienená základnými sociálnymi schopnosťami. Sú to akési „stavebné kamene“, ktoré vytvárajú globálnu sociálnu kompetenciu. Tieto základné schopnosti môžu mať tri formy:

• schopnosť odovzdávania podnetov (expresivita),
• schopnosť prijímania podnetov (senzitivita),
• schopnosť v regulovaní alebo riadení komunikačného procesu.

Tieto schopnosti operujú vo verbálnej i neverbálnej forme.


1.2. Praktická inteligencia

Praktickú inteligenciu vymedzujeme ako schopnosť jednotlivca riešiť „zle“ definované problémy každodenného života, pre ktoré nie sú jednoznačné riešenia. Praktický prístup zameriava pozornosť na schopnosť jednotlivca konať v súlade s externým svetom sociálnych štruktúr a úspešne riešiť problémy podľa aktuálnych požiadaviek, zvládať prekážky, nadväzovať a udržiavať sociálne vzťahy a väzby, presne interpretovať zámery iných pod. Dôležitou súčasťou praktickej inteligencie sú skryté poznatky.


1.3. Emociálna inteligencia

Emocionálna inteligencia vyplýva z plnenia požiadaviek vyplývajúcich zo siedmich problémových okruhov: uvedomenie seba, motivácia seba, vytrvalosť, kontrola impulzov, regulácia nálad, empatia, nádej alebo optimizmus. Päť širších typov schopností, ktoré sú pre emocionálnu inteligenciu dôležité sú:

• Poznanie vlastných emócií. Sebauvedomenie, vedomé rozpoznanie citu v okamžiku jeho vzniku, je jedným zo základných kameňov emocionálnej inteligencie, pretože pokiaľ si nie sme schopní uvedomiť naše skutočné pocity, sme voči nim bezbranný,

• Zvládnutie emócií. Narábať so svojimi citmi tak, aby zodpovedali situácii predstavuje schopnosť, ktorá má základ v rozvinutom sebauvedomení,

• Schopnosť motivovať sám seba. Pokiaľ by nastal prípad, že by sme nezapojili do nášho snaženia emócie, neboli by sme schopní dlhodobo sa sústrediť a nastala by strata motivácie. Základom úspechu je tiež emočné sebaovládanie – odkladanie odmeny alebo uspokojenia a tiež potlačovanie unáhlenosti a zbrklosti,

• Vnímavosť k emóciám iných ľudí, táto sa s rastúcou emocionálnou inteligenciou prehlbuje, empatický ľudia sú dokonalejšie naladený na subtílne prejavy toho, čo druhí chcú či potrebujú,

• Umenie medziľudských vzťahov.


1.4. Morálna inteligencia

Morálna inteligencia zahŕňa schopnosť morálne sa správať i morálne uvažovať. Morálne správanie vyžaduje analýzu, porozumenie a empatiu. Morálne konanie často uspokojuje našu potrebu sebaúcty a zároveň tak dávame najavo, že nim záleží na ostatných.
1.5. Machiavellistická inteligencia

Je pomenovaná podľa Niccola Machiavelliho, ktorého meno sa stalo symbolom stratégie sociálneho správania, v ktorom ľudia slúžia ako prostriedok na dosiahnutie osobných cieľov. Machiavellistická inteligencia je založená na tendencii manipulovať s inými kvôli vlastnému zisku



2. Teórie inteligencie

Teoretické štúdium základných pojmov a stratégií inteligencie prebieha už vyše sto rokov. V priebehu tohto obdobia sa sformovalo viacero teoretických smerov, ktoré sa zamerali na rôzne aspekty inteligencia. Pretože ľudská inteligencia je nesmierne zložitý jav, žiadnemu autorovi sa doposiaľ nepodarilo analyzovať ho v plnej miere. Koncepcie zostavené bádateľmi abstraktnej inteligencia možno zaradiť do kategórií. medzi nimi sú faktorové, kognitívne, biologické, systémové a vývinové koncepcie.


2.1. Faktorové koncepcie inteligencie

• Ch. Spearman predpokladal existenciu všeobecného (g) faktora a špecifických (s) faktorov, ktoré ovplyvňujú výkony v inteligenčných testoch,

• L. Thurstone zistil sedem primárnych mentálnych schopností: verbálne chápanie (poznanie slovníka...), verbálna fluencia (produkcia slov a viet...), čísla (riešenie jednoduchých číselných problémov...), priestorová vizualizácia (manipulácia s predmetmi...), indiktívne usudzovanie (predikcia budúcnosti z minulosti...), pamäť (zapamätanie si mien...) a percepčná rýchlosť (rýchle vyhľadávanie chýb...),

• P. Vernon, C. Burt a R. B. Cattell navrhli hierarchické modely. Usilovali sa o umiestnenie schopností do hierarchickej štruktúry, so všeobecnou schopnosťou na vrchole a špecifickými schopnosťami na nižších úrovniach.

• R. B. Cattell okrem toho vypracoval koncepciu fluidnej a kryštalizovanej inteligencia. Fluidná inteligencia je ovplyvnení dedičnosťou výraznejšie než kryštalizovaná. Tiež sa venoval výskumu osobnosti, čím sa stal známejší,

• J. P. Guilford kritizoval anglickú školu faktorových prístupov, opieral sa o trojakú klasifikáciu schopností a vytvoril teoretický model zložený zo 120 položiek. Každá položka zodpovedala jednej elementárnej schopnosti s trojakou charakteristikou: podľa príslušnosti k skupine operácií, podľa informačného obsahu a podľa vytváranie letegórie výsledkov.


2.2. Kognitívne koncepcie inteligencie

Sú založené na predpoklade, že inteligencia má úzky vzťah s psychickými zobrazeniami informácií a procesov, ktoré môžu v rámci týchto zobrazení prebiehať. Preto sa všeobecne predpokladá, že inteligentnejší jednotlivci si informácie zobrazujú efektívnejšie a jasnejšie, prípadne ich rýchlejšie a účinnejšie spracovávajú. Kognitívne prístupy sú zoskupené do troch výskumných prúdov:

• kognitívno – korelačného,
• kognitívno – komponenčného,
• kognitívno – obsahového.


2.3. Biologicko – fyziologické koncepcie inteligencie

Ako vidieť, uvedené koncepcie skúmajú inteligenciu ako umelý pojem (vo forme faktorov, prípadne poznávacích procesov). Niektorý teoretici však zvolili odlišný prístup, podľa ktorého je inteligenciu nevyhnutné analyzovať podľa jej biologicko – fyziologických základov. Sústreďujú sa na inteligenciu podľa jej základov. Kvôli zložitosti týchto javov vzniklo niekoľko výskumných prístupov, zameriavajúcich sa na mozog ako celok, na špecializáciu mozgových hemisfér, mozgových vĺn, prietoku krvi, pozitrónovú emisnú tomografiu a pod.


2.4. Systémové koncepcie inteligencie

Predstavitelia sa tu sústreďujú na komplexnejšie štúdium inteligencie.

• H. Gardner rozpracoval teóriu mnohonásobnej inteligencie, podľa ktorej ľudia sú schopný primerane pôsobiť prostredníctvom jednotlivých potencionálov alebo kompetencií, prinajmenšom siedmich, pomerne nezávislých oblastiach. Sú to tieto kompetencie: jazykové, hudobné, logicko – matematické, priestorové, telesne - kinetické, interpersonálne (sociálne), intrapersonálne (osobné) a prírodovedné.
• R. J. Sternberg je autorom triarchickej teórie inteligencie


2.5. Vývinové koncepcie inteligencie

Vývinovým koncepciám inteligencie sa venovali najmä J. Piaget, L. S. Vygotský a J. Bruner. Uvedený odborníci sa prevažne zameriavali na vývin inteligencie v mladšom veku. V súčasnosti sa intenzívna pozornosť bádateľov (napr. skupina P. Baltesa) začína presúvať aj na priebeh inteligencie a myslenia starších generácií. Zistilo sa, že predpoklady o znižujúcej sa úrovni inteligencie u ľudí vo vyššom veku nemožno jednoznačne potvrdiť.


3. Inteligenčný kvocient

Za testy schopností možno považovať také skúšky, ako sú napríklad skúšky potrebné na získanie vodičského preukazu, hodnotenie zvládnutia nejakého kurzu a pod. Test je v podstate vzorka správania získaná v danom časovom intervale. Testy možno rozčleniť na:

• výkonové testy (ktoré sú určené na meranie dosiahnutých zručností a ukazujú, čo probant dokáže urobiť v prítomnosti),
• testy schopností, ktoré sú určené k predikcii toho, čo probant môže dosiahnuť výcvikom v budúcnosti)

V zásade však oba typy testov stanovujú súčasný stav jednotlivca, i keď účelom výkonového testu je zistiť to, čo sa probant naučil a v druhom prípade predpovedať budúci výkon.

Preto sa veľkosť inteligenčného kvocientu získava prostredníctvom inteligenčných testov. Distribúcia IQ skóre sa približuje tvaru krivky, ktorú nazývame normálnym rozložením (krivka normálnej distribúcie, Gaussova krivka). Väčšina prípadov sa na normálnej krivke zhlukuje okolo strednej hodnoty, preto väčšina ľudí teda disponuje priemernou inteligenciu a k obom koncovým bodom krivky výrazne klesá počet prípadov.


3.1. Oficiálne členenie inteligencie

0 – 25 Idiocia,
25 – 50 Imbecilita,
50 – 70 Debilita,
V týchto prípadoch hovoríme o tzv. pravej sľabomylesnosti.

70 – 80 hraničný prípad (za hranicu subnormy sa považuje najčastejšie hodnota IQ = 75)
80 – 90 Spomalený vývin, ťažko chápajúci,
90 – 110 pásmo normy,
110 – 120 vysoká inteligencia,
120 a viac veľmi vysoká inteligencia.