OBSAH

Osobnosť
Vymedzenie pojmu osobnosť
Definície pojmu osobnosť
Vplyvy dedičnosti a prostredia na vývin osobnosti
Teórie osobnosti
Personalizmus
Introgénne teórie osobnosti
Behaviorálne teórie osobnosti
Humanistické teórie osobnosti
Štruktúra osobnosti
Schopnosti
Charakter
Temperament
Typológie osobnosti
Kretschmerova typológia
Sheldonova typológia
Sprangerova typológia
Jungova typológia
Typológia I. P. Pavlova

O S O B N O S Ť

VYMEDZENIE POJMU OSOBNOSŤ

Z psychologického hľadiska pod pojmom osobnosť rozumieme súbor duševných vlastností jednotlivca. Zahŕňa v sebe jednotlivé duševné funkcie, ktoré sa spájajú v jednotnom organizovanom celku duševného života človeka. Psychické procesy ako myslenie, reč, pamäť, city, či fantázia vzájomne súvisia a patria konkrétnemu človeku. V súvislosti s pojmom osobnosť sa často používajú tiež pojmy človek, subjekt, indivíduum, jednotlivec a podobne. Pojem osobnosť nie je v psychológii celkom ustálený.

DEFINÍCIE POJMU OSOBNOSŤ

Aj medzi psychológmi je definícia pojmu osobnosť pomerne problematická. Americký psychológ G. W. Allport tvrdil, že „osobnosť je dynamická organizácia tých psychofyzických systémov v jedincovi, ktoré určujú jeho charakteristické správanie a myslenie.“ Podľa J. P. Guilforda „osobnosť je jedinečný vzorec rysov, tj. trvalých spôsobov, ktorými sa jedinec líši od druhých.“ V. Tardy vymedzuje osobnosť človeka takto: „Osobnosť je individuálna jednota človeka, je to jednota jeho duševných vlastností a dejov založená na jednote tela a utváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch.“ (Balcar, K., 1983, s. 17). Poznáme niekoľko príčin, prečo neexistuje jednotný názor psychológov na definíciu pojmu osobnosť. Jednou z nich je napríklad fakt, že zatiaľ nie sú vymedzené a preskúmané všetky znaky osobnosti. Psychológovia tiež nemajú jednotné názory na dynamické zložky a činitele psychiky osobnosti (Boroš, J., 2002, s. 280).

VPLYVY DEDIČNOSTI A PROSTREDIA NA VÝVIN OSOBNOSTI

Na vývin osobnosti vplýva interakcia dvoch pôsobiacich vplyvov: vnútornej výbavy jedinca a vonkajších podmienok jeho života. Na poznanie tejto interakcie je potrebné skúmať prispievanie vnútorných a vonkajších činiteľov oddelene. Na začiatku života, teda vo chvíli počatia dostáva jedinec vnútorný základ v podobe dedičnosti a popri tom začína pôsobiť vonkajšie prostredie.

Vnútorné biologické podmienky prechádzajú vlastným vývinom. Podľa R. Cattella v ňom rozlišujeme štyri stupne:

dedičná výbava – génovo zakódovaný program prevzatý od rodičov;
génová výbava – obsahuje aj zmeny dedičného vkladu mutáciou a segregáciou;
vrodená výbava – zahŕňa tiež účinky prostredia počas perinatálneho obdobia;
konštitučná výbava – zahŕňa aj účinky prostredia na vývin organizmu, a tým aj osobnosti počas postnatálneho obdobia.

Vonkajšie prostredie pri vývine osobnosti sa uplatňuje ako vplyv pôsobiaci na úrovni:

fyzickej – hmotná stránka interakcie jedinca s okolím; napr. teplota, druh dostupnej potravy, ovzdušie a iné vlastnosti podnebia;
psychologické – vplývajú na utváranie osobnosti prostredníctvom učenia; človek sa prispôsobuje nárokom a možnostiam prostredia, v ktorom žije (Balcar, K., 1983, s. 29 – 31).

TEÓRIE OSOBNOSTI

Rozdielne názory psychológov vedú k vytváraniu rôznych teórií osobnosti. Teória osobnosti je vysvetľovanie javov skúmaných v tomto obore. Má dvojakú úlohu: usporiadať už získané poznatky do logickej sústavy vzťahov a viesť svojimi implikáciami skúmanie zmysluplným smerom (Balcar, K., 1983, s. 187).

Personalizmus
Je to z historického hľadiska najstaršia teória, ktorej zakladateľom bol W. Stern. Podľa neho sa osoba stavia do protikladu k veci a určuje sa nasledovnými znakmi: celistvosťou, účelnosťou a individuálnou svojráznosťou. V Amerike na Sterna v roku 1937 nadviazal G. W. Allport svojou psychológiou osobnosti (Pardel, T., Kovaliková, V., 1977, s. 138).

Introgénne teórie osobnosti
Osobnosť definujú ako navrstvenie rôznych vlastností okolo tej, ktorá je pôvodne daná. Jednou z introgénnych teórii je aj psychoanalýza S. Freuda. Podľa tejto teórie osobnosť tvoria tri základné vrstvy:

Id („Ono“) – najhlbšia vrstva, v ktorej je uložené všetko zdedené, vrodené;
Ego („Ja“) – vedomá zložke duševného života, do ktorého zaraďujeme aj poznanie, myslenie a vedomé konanie;
Super-ego („nadja“) – označuje ideálne „ja“, ktoré je súhrnom osobných a spoločenských noriem a pravidiel.

Súčinnosť týchto troch vrstiev sa v tejto teórii vyjadruje v troch stavoch:

nevedomie – je obsiahnuté v Id a čiastočne aj v ďalších dvoch vrstvách;
predvedomie – je prahom medzi vedomím a nevedomím;
vedomie – obsahuje obsahy prežívania – vnemy, myšlienky, city; je obsiahnuté prevažne vo vrstve Ego a Super-ego, čiastočne zasahuje aj do vrstvy Id (Boroš, J., 2002, s. 281 – 282).

Behaviorálne teórie osobnosti
Niekedy sa nazývajú aj exogénnymi teóriami, čo označuje protiklad introgénnych. Zakladajú sa na mechanistických predstavách J. B. Watsona, podľa ktorých osobnosť predstavuje správanie. Za cieľ psychológie pokladá predvídať a meniť správanie. Podľa Watsona má človek málo vrodených reakcií a všetko ostatné sa učí, preto sa domnieva, že z človeka môžeme vychovať všetko, čo chceme. Za jedného zo zakladateľov je tiež považovaný E. L. Thorndike (Pardel, T., Kováliková, V., 1977, s. 140).

Humanistické teórie osobnosti
Predstavitelia týchto teórií sa domnievajú, že osobnosť je výsledkom pôsobenia spoločnosti a spoločenských situácií, v ktorých sa človek vyvíja. Hlavnou úlohou pri vzniku osobnosti je sociálne prostredie a učenie. Osobnosť sa skladá z dvoch vrstiev, ktoré označujú ako:

individualizované „ja“ – predstavuje to, čo má človek vrodené a pôvodné;
socializované „ja“ – je výsledkom socializácie človeka; predstavuje to, čo človek nadobúda počas života napríklad výchovou, sebavýchovou, sebavzdelávaním.

K najvýznamnejším predstaviteľom humanistických teórií, ktoré vznikali v USA v 60. rokoch 20. storočia zaraďujeme C. R. Rogersa, ktorý predpokladá, že vo vhodnom prostredí sa ktorýkoľvek človek spontánne vyvíja smerom k zdravej, zrelej a spoločensky konštruktívnej osobnosti. Podľa neho má každý človek svoje „ideálne ja“ – akým by chcel byť, „objektívne ja“ – akým naozaj je a „subjektívne ja“ – ako vníma sám seba. Ďalším významným predstaviteľom bol psychológ Kalifornskej univerzity A. H. Maslow, ktorý študoval osobnosti ľudí, ktorí prispeli k spoločenskému a kultúrnemu pokroku ľudstva (Boroš, J., 2002, s. 283 – 284).

ŠTRUKTÚRA OSOBNOSTI

Štruktúru osobnosti utvárajú druhy psychických vlastností. Poznáme dva druhy vlastností osobnosti. Prirodzené vlastnosti sú tie, ktoré tvoria prirodzenú podstatu človeka, a v ktorých sa prejavujú jeho rodové osobitosti. Človek má tiež vlastnosti, ktoré sú nadobudnuté počas jeho ontogenetického vývinu. Psychické vlastnosti osobnosti zaraďujeme do týchto štyroch základných skupín: schopnosti, charakter, temperament a záujmy (Boroš, J., 2002, s. 285).

Schopnosti
Z celkového hľadiska ich rozdeľujeme na všeobecné rozumové schopnosti a špeciálne schopnosti. Ako vlastnosti osobnosti nie sú dané pri narodení človeka. Vrodené predpoklady vývoja schopností, ktoré tvoria anatomicko-fyziologické vlastnosti organizmu nazývame vlohami. Vo svojom ontogenetickom vývine môžu dosahovať rozličné úrovne. Stupeň rozvoja ľudských schopností označujeme pojmami nadanie, talent a genialita. Pod pojmom nadanie rozumieme taký stupeň vývinu schopnosti, ktorý človeku umožňuje v určitej oblasti dosiahnuť nadpriemerný výkon. Talent predstavuje vysoko vyvinuté schopnosti, ktoré umožňujú vynikajúce výkony. Genialita je najvyšším stupňom vývoja schopností človeka a umožňuje utvárať vrcholné diela (Pardel, T., Kováliková, V., 1977, s.155 – 156).

Charakter
Pojem charakter má v psychológii svoj špecifický význam. Vyjadruje isté hodnotenie človeka. Podľa G. W. Allporta je charakter zhodnotená osobnosť. „Štruktúra charakteru osobnosti nie je nejaký náhodný súhrn rôznorodých vlastností. Charakter je jednota typických a individuálnych vlastností, ktoré tvoria celostnú organizáciu človeka ako osobnosti“ (Boroš, J., 2002, s. 289). V štruktúre charakteru rozlišujeme niekoľko systémov vlastností osobnosti ako napríklad vlastnosti vyjadrujúce vzťah ku skupine a k jednotlivým ľuďom, k práci, k veciam a predmetom, k sebe samému. Štruktúra charakteru obsahuje aj také zložky ako presvedčenie, potreby a záujmy, intelekt, city a vôľa (Boroš, J., 2002, s. 289).

Temperament
Temperamentom označujeme súhrn duševných vlastností osobnosti, ktoré určujú formálny priebeh prežívania a konania človeka. Grécky lekár Hippokrates v 4. – 5. storočí pred n. l. zistil, že ľudí možno zaradiť podľa priebehu prejavu prežívania a správania do štyroch skupín:

Sangvinik – vyznačuje sa rýchlym tempom a striedaním prežívania, je živý a pohyblivý, rýchlo sa nahnevá, ale hneď ho to prejde.
Cholerik – vyznačuje sa neobyčajnou živosťou prejavu, silným a náhlym emocionálnym vzplanutím a ťažkou ovládateľnosťou.
Flegmatik – vyznačuje sa pokojným a vyrovnaným prežívaním a správaním.
Melancholik – vyznačuje sa pomalosťou a nevyjasnenosťou. (Pardel, T., Kováliková, V., 1977, s. 161)

TYPOLÓGIE OSOBNOSTI
V psychológii rozumieme pod pojmom typ určité spoločné snahy osobnosti, črty alebo ich komplex, ktoré sú príznačné pre istú skupinu ľudí. Ľudia istého typu sa v správaní môžu individuálne líšiť, avšak majú niečo spoločné. V podstate môžeme rozlišovať typológie konštitučné a duchovné.

Kretschmerova typológia
Psychiater R. Kerschmer skúmal, či súvisia duševné choroby s konštitučným typom človeka. Podľa fyzickej konštitúcie rozlíšil nasledovné typy:

Astenický (leptozómny) typ – vytiahnutosť do výšky, úzky hrudník, dlhé končatiny a slabé svalstvo.
Pyknický typ – stredne vysoká postava, širší hrudník a brucho, rozmernejšia lebka, krátky krk a končatiny, mäkké svalstvo.
Atletický typ – súmerná postava so silnou kostrou a plastickým svalstvom, široké ramená a hrudník (Pardel, T., Kováliková, V., 1977, s. 163 – 164).

Kretschmer taktiež určil dva základné povahové typy:

Cyklotýmny typ – je spoločenský, otvorený, družný, zameraný na prítomnosť, veselý, má kolísavé nálady; tomuto povahovému typu zodpovedá pyknický typ.
Schizotýmny typ – je obrátený do seba, uzavretý, jednostranný, panovačný, má bohatý citový a myšlienkový život; tento typ zodpovedá telesne astenický typ (Boroš, J., 2002, s. 291).

Sheldonova typológia
Americký psychológ W. H. Sheldon určil na základe fotografických údajov tri somatotypy:

Endomorfný – telo je utvárané vnútorne (tuk, tráviace ústrojenstvo).
Mezomorfný – telo je utvárané navonok (šľachy, svaly, silná postava).
Ektomorfný – krehká stavba tela, úzky hrudný kôš, dlhé končatiny. (Pardel, T., Kováliková, V., 1977, s. 164)

Sprangerova typológia
Spranger pri určovaní osobnostných typov vychádzal z úvah o ideálnom vzťahu človeka k svetu hodnôt a o typoch hodnotových orientácii. Na základe toho určil a opísal tieto typy osobnosti:

Typ teoretického človeka – hľadá pravdu, nadobúda objektívne poznatky, utvára si intelektuálny svet založený na rozume;
Typ ekonomického človeka – najdôležitejšia je pre neho užitočnosť a efektivita práce, chce si spríjemňovať život, veľmi dôležité sú pre neho peniaze;
Typ estetického človeka – nezaujímajú ho ekonomické a noetické problémy, pre jeho život je dôležité nazerať z hľadiska krásy a symetrie;
Typ sociálneho človeka – zmysel života nachádza v pomoci iným, žije pre iných, najdôležitejšími hodnotami sú láska a sympatia;
Typ mocenského človeka – je obdarovaný veľkou životnou energiou, je egocentrický, túži po moci a ovládaní druhých;
Typ náboženského človeka – svoje najvyššie hodnoty nachádza vo vzťahu k bohu, vo všetkom nachádza niečo božské (Boroš, J., 2002, s. 292).

Jungova typológia
Autorom tejto typológie je švajčiarsky psychiater C. G. Jung. Stavba jeho typológie má dve úrovne. Základné rozdelenie spočíva v temperamentovom protiklade intorvertného a extrovertného duševného zamerania človeka. Širšie rozdelenie vychádza zo základných dimenzií osobnosti – citlivosť a rozumovosť, emočná labilita a emočná stabilita, dominancia a submicia.

Introvertný typ – je obrátený do seba, tichý, váhavý, premýšľavý, rezervovaný, podozrievavý, málo prispôsobivý, intelektuálny, emocionálne zdržanlivý...
Extrovertný typ – je obrátený na vonok, bezprostredne reaguje na danú situáciu, koná prirodzene, je otvorený, ochotný a ústretový...

Táto typológia je stále platná a bola potvrdená aj H. J. Eysenckom a R. B. Cattellom.

Ak budeme vychádzať z dimenzie citovosť a rozumovosť môžeme túto typológiu doplniť o štyri ďalšie rôzne typy osobnosti:

Extrovertne rozumový typ – je pragmatický a empirický, o realite uvažuje na základe objektívnej skúsenosti;
Extrovertne citový typ – charakteristická je pre neho tendencia k iracionálnemu hodnoteniu, hodnotové názory a postoje preberá prevažne emotívne, je prispôsobivý;
Introvertne rozumový typ – je racionálny, konzervatívny, teória pre neho znamená viac ako fakty;
Introvertne citový typ – jeho počínanie riadia subjektívne pocity, jeho predstavy sú pre neho významnejšie ako skutočnosť, nie je konvenčný ani prispôsobivý (Boroš, J., 2002, s. 294 – 295).

Typológia I. P. Pavlova
Staroveká terminológia temperamentu (sangvinik, cholerik, flegmatik, melancholik) sa udržala v hovorovej reči až dodnes. V prvej polovici 20. storočia sa k tejto terminológii vrátil I. P. Pavlov. Skúmal nervové procesy – vzruch a útlm, ich silu, vyrovnanosť a pohyblivosť. Na základe tohto výskumu stanovil štyri typy vyššej nervovej činnosti:

silný, vyrovnaný, nepohyblivý typ – pomalé striedanie vzruchu a útlmu – flegmatik;
silný vyrovnaný, pohyblivý typ – ľahko sa vyrovnáva aj so zložitými životnými situáciami, pružne pretvára stereotypy a návyky – sangvinik;
silný, nevyrovnaný typ – vzruch prevláda nad útlmom, nezvláda situácie, ktoré sú náročné na útlm – cholerik;
slabý typ – je ťažko prispôsobivý, reaguje citlivo, je ľahko zraniteľný, ťažko zvláda zložité životné situácie, ľahko sa stáva neurotikom – melancholik (Boroš, J., 2002, s. 296 – 297).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk