Vnímanie je základný kognitívny teda poznávací proces. Tento proces nám umožňuje byť v kontakte s okolitým svetom,
ale i so sebou samým a účelne jednať.

Základnou jednotkou vnímania - vnem. Vnem je psychický obraz objektu existujúceho mimo našu myseľ a pôsobiacu v danej chvíli na naše zmysli. Vnemy delíme do 5 kategórií, podľa známych 5 zmyslov:
1.) zrak
2.) sluch
3.) hmat
4.) chuť
5.) čuch

K tomuto deleniu sa priraďujú ešte vnemy: polohy a bolesti. Najlepšie je preskúmaný zrak. Tento vnem sa taktiež považuje za najdôležitejší pre človeka.

Štádia vnímania
Proces vnímania má 2 štádia:
a.) štádium senzorické(zmyslové)
b.) štádium syntetické

a.) štádium senzorické (zmyslové):
-spočíva v prijatí informácií z nášho okolia, poprípade z vnútra tela. Deje sa to prostredníctvom zmyslových orgánov, ktoré sú stimulované svetelnými, zvukovými, tlakovými, tepelnými alebo chemickými podnetmi. Tieto podnety sú po nervových dráhach vedené až priamo do mozgu. Ide o fyziologické procesy, ktoré ďalej pokračujú v mozgu. Výsledkom senzorického vnímania je najjednoduchší vnem, ktorý nazývame pôžitok.

b.) štádium syntetické:
-v tomto štádiu sa pôžitky spracovávajú do väčších celkov. To znamená, že vnímame predmety a ich pohyby, zmeny a ich vzájomné vzťahy napr. chodca na ulici, ktorému sa musíme vyhnúť pri riadení auta.
Senzorické a syntetické štádium nemôžeme presne oddeliť a pôžitky síce predpokladáme, ale je ťažké ich skutočnosť dokázať. Aj ten najjednoduchší vnem, ktorý existuje napríklad: vnem na čistom papieri je bodka. Bodku už vidíme v priestore, má svoju určitú veľkosť, tvar i farbu... Je to výsledkom percepčnej syntézy.

Spracovanie senzorického materiálu
Vnímanie je zložitý a dômyselný proces prijímania, výberu a spracovania informácií, ktoré neustále dostávame zo svojho okolia. Pritom zlučujeme podnety ako sú: svetelné, zvukové, dotykové, polohové, chemické atď.

Zákonitosti percepční (re)konštrukcie
1. Figúra na pozadí
2. Zákon blízkosti v priestoru
3. Zákon uzavretosti
4. Zákon podobnosti
5. Zákon plynulého pokračovania
6. Zákon spoločného osudu
7. Zákon doplnenia dobrého tvaru

Vnímanie v celku prežívania, jednania, osobnosti a kultúry
Vnímanie je prepojené s prestaviteľnosťou a s citmi. City naše vnímanie zbystrujú. Napríklad: k čomu máme kladný citový vzťah, ľahšie postrehneme. A však, keď je cit veľmi silný, môže naše vnímanie taktiež skresliť.

Príklad:
Zamilovaný chlapec z diaľky „vidí“ svoju milú i v neznámej dievčine. Tento jav nazývame ilúzia.
Za citový faktor sa považujú aj halucinácie, ktoré vznikajú prostredníctvom niečoho, čo máme vnútri – do vonkajšieho sveta. Halucinácie majú desivý obsah a pre pacienta je znesiteľnejšie byť s ním konfrontovaný ako s niečím, čo ide mimo neho, než ako s niečím, čo ho psychicky rozkladá. Vnímanie poskytuje spätnú väzbu nášmu jednaniu. Každý živý organizmus je v kontakte so svojim prostredím, niečo si z neho berie, nejako na neho pôsobí. Pre človeka je typické jednanie, ktorým dosahuje svojich cieľov. Pritom zachádza s vecami, zvieratami aj druhými ľuďmi (taktiež sám so sebou). Potrebuje spätnú väzbu, tj. Informácia o tom, ako sa jeho jednaniu darí, čoho už dosiahol, ako sa mu veci pod rukami menia, ako na to reagujú druhí a samozrejme, čo sa pritom všetkom deje s ním samým. Predmetom nášho vnímania je predovšetkým jednanie (jeho priebehy, výsledky a následky). Tieto informácie sú väčšinou tie najcennejšie pre poznanie sveta, v ktorom žijeme.

Osobnosť vnímajúceho sa pri vnímaní uplatní rôznymi spôsobmi. Napríklad sú ľudia, ktorí presne vnímajú detaily toho, čo je okolo nich, a iný, ktorí na seba nechajú pôsobiť celkový dojem, intuitívne veľmi presne vnímajú náladu alebo zmysel diania, ale detaily ich nezaujímajú.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou je schopnosť vidieť nové, odpútať sa od toho, ako vidí väčšina ľudí, spútaných bežnými názormi a predsudkami. Túto schopnosť si pestujú napríklad maliari. Maliari si k novému pohľadu niekedy pomáhajú jednoduchým trikom. Obrátia sa k tomu, čo maľujú chrbtom, predklonia sa a pozrú sa medzi svojimi nohami.

Podnetová deprivácia

Súčasťou prežívania je neustály prúd vnemov, ktoré vznikajú pôsobením vonkajších a vnútorných podnetov. Čo by sa stalo, keby tieto podnety prestali pôsobiť? Odpoveď na túto otázku nepoznáme. Môžeme len obmedziť podnety na minimum. Pri pokusoch s podnetovou depriváciou môžu byť skúmané osoby umiestnené v tichej miestnosti, kde je čo najmenej predmetov pútajúcich pozornosť. Väčšina osôb, ktoré boli skúmané sa cítia aspoň na začiatku veľmi príjemne. Niektorí zaspia, iní sa oddajú dennému snívaniu alebo premýšľajú o svojich problémoch. Po niekoľkých hodinách sa môže objaviť zmätenosť. V dôsledku psychickej deprivácie došlo k prechodnej psychickej poruche. A však objavili sa aj správy o liečivom vplyve podnetovej deprivácie napr. pri obezite a vysokom krvnom tlaku. Veľmi záleží na našom očakávaní a samozrejme aj na tom, ako znášame samotu a ticho(introverti majú v tomto výhodu).

Vnímať sa učíme

Vnímať sa učíme podobne ako sa učíme chodiť alebo hovoriť. Napr., kde človek s bežnou skúsenosťou vidí stále, iba čiernu farbu, skúsený maliar rozozná rad odtieňov čiernej.

Príklad:
Experiment bádateľa. Bádateľ nosil určitú dobu okuliare so šošovkami, ktoré pôsobili, že všetko videl obrátene, „hore nohami“. Po čase sa mu informácie zachytávané sietnicou spojili s informáciami z ostatných zmyslov tak, že videl opäť ako predtým. Keď potom okuliare odložil, videl zase obrátene a musel sa znova učiť normálnému videniu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk