Pojmy emócia a cit sa v bežnej reči často zamieňajú.
Vyplýva to z toho, že v tejto oblasti jestvuje istá nevyjasnenosť a terminologická nepresnosť. Sú autori, ktorí chápu emócie a city ako synonymum, pričom uprednostňujú termín latinského pôvodu - emócia
(latinské emovere zn. vzrušovať, dráždiť; pohyb, nepokoj).
Pri posudzovaní špecificky ľudského emocionálneho odrazu skutočnosti môžeme odlíšiť dve geneticky odlišné hladiny tohto odrazu: emócie ako vývinovo starší a nižší typ a city, vývinovo mladší, špecificky ľudský typ emocionálneho prežívania a odrážania.
Emóciami v užšom zmysle slova (alebo tzv. nižšími citmi) nazývame najjednoduchšie zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním primárnych (základných, organických) potrieb.
Sú úzko späté s potrebou jedenia, pitia, čerstvého vzduchu, ochrany pred chladom, so sexuálnymi potrebami atď. Súvisia s motiváciou. Napokon každú motiváciu sprevádzajú určité emócie.
Emócie sú vyvolávané momentálnou, okamžitou situáciou.
Sú záležitosťou bezprostredných vnútorných stavov organizmu či pôsobenia aktuálnych situačných podnetov. Zmenou situácie či vnútorného stavu organizmu spravidla okamžite miznú.
Elementárne emócie sú vlastné človeku už od útleho veku. V podstate prvý plač dieťaťa možno pokladať za počiatok jeho emocionálno-citového života.
Emócie v úzkom zmysle slova sa vyskytujú aj u zvierat.
Avšak od emócii zvierat sa aj najjednoduchšie emócie človeka odlišujú predovšetkým tým, že ich človek uspokojuje v súlade s požiadavkami spoločnosti, že sú to emócie spoločenskej bytosti.
City charakterizujeme ako psychický zážitok spojený s uspokojovaním vyšších, sekundárnych, špecificky ľudských potrieb, ktoré vznikajú v priebehu spoločensko-historického vývinu ľudstva. City vznikajú len na určitej úrovni intelektu a odrážajú vzťah ku konkrétnym predmetom a javom objektívnej skutočnosti. City sa vyznačujú predovšetkým kladným alebo záporným vzťahom k tomu, čo ich vyvoláva (príklady). Základom rozličného vzťahu k predmetom a javom sú predovšetkým zvláštnosti samotných predmetov a javov. Najdôležitejší je tu význam, ktorý tieto predmety a javy majú v našom živote a v tej situácii, v ktorej sú práve dané (napr. potrava, ak sme sýti).
Ďalej tu majú veľký význam naše spomienky späté s prežívaným predmetom alebo javom (príklady - stačí ak si spomeniem na vojnu). Mnohé javy v nás vzbudzujú veľmi zložité city, ktoré zahrňujú tak spokojnosť, ako aj nespokojnosť (napr. prekonávanie prekážok - prekážka vyvoláva nespokojnosť, ale jej prekonávanie spokojnosť).
Charakteristické pre city je vzrušenie a uspokojenie, ktoré v nás vyvolávajú. Hnev často prebieha v podobe jasne vyjadreného vzrušenia, radosť sa môže prejavovať v jednej i v druhej forme.
City v značnej miere ovplyvňujú i činnosť človeka. Podľa tohto vplyvu ich možno deliť na:
1. stenické, ktoré činnosť človeka zvyšujú a
2. astenické, ktoré životnú činnosť človeka znižujú.
Charakteristické znaky citov :
Zo všetkých doteraz preberaných psychických procesov city najlepšie charakterizujú subjektívnosť človeka. Prvým a podstatným znakom citov je teda ich subjektívnosť, t.j. úzke spojenie s naším Ja.
Podľa tohto znaku sa city aj charakterizujú ako subjektívne prežívaný vzťah človeka k tomu čo poznáva, robí.
Druhým znakom citov je ich spontánnosť, t.j. tá vlastnosť, že sú vyvolávané bez nášho vedomia, chcenia. Naše vedomie a chcenie samozrejme má istý vplyv na naše city, ale v popredí je ich autonómnosť, spontánnosť.
Ďaľším znakom citov je :
že nie sú vyvolávané bezprostredne vonkajším podnetom, ale predpokladajú vždy nejaký vnem alebo predstavu, na ktoré sa pripájajú.
Tak dostávame vzťah citu k objektom a v tomto zmysle hovoríme o predmete citu ako o čiastočnej príčine jeho vzniku.
Ďaľším znakom je aktuálnosť citov, tzn., že si ich nemôžme udržať v tej istej podobe.
Nový zážitok na rovnaký predmet alebo jav bude vždy, aj keď nepatrne, ale predsa len iný, odlišný od predchádzajúceho.
A napokon posledným znakom citov je ich polarita.
City sa pohybujú medzi dvomi pólmi: príjemný - nepríjemný; láska - nenávisť, atď.
City zvláštnym spôsobom menia životnú činnosť človeka.
Pod vplyvom citov sa vo väčšej alebo menšej miere mení činnosť vnútorných orgánov človeka, obehu krvi, dýchania, zažívania a žliaz s vnútornou sekréciou. Značné premeny možno pozorovať i v mimike a v pantomimike.
Dôležitá je i vokálna mimika, t.j. vyjadrenie citu v intonácii a zafarbení hlasu.
Teórie citov :
Na vysvetlenie citového života sa v priebehu vývinu psychológie vytvorilo viacero teórií, z ktorých najznámejšie sú teória Jamesa-Langeho a talamická teória Cannona.
Teória Jamesa-Langeho sa tak nazýva preto, lebo ju nezávisle skoncipovali Američan Wiliam James a dánsky fyziológ Lange.
Podľa tejto teórie telesné zmeny priamo nasledujú vnímanie vzrušujúcej situácie a pociťovanie týchto zmien, to je práve cit, emócia.
Nie teda ako hovorí teória prostého rozumu, že vnímame situáciu, ktorá vyvoláva citový zážitok, máme túto citovú skúsenosť a potom sa správame emocionálne, že táto emocionálna skúsenosť dáva vznik vnútornostným a kostrovým reakciám.
Bežne totiž povieme: stratil som peniaze, som smutný, a preto plačem, alebo stretnem medveďa, naľakám sa a utekám. James-Langeho teória neuznáva toto poradie, teda situáciu, emocionálnu skúsenosť a telesnú reakciu, ale kladie telesnú reakciu hneď k situácii a až potom prichádza emocionálna skúsenosť
(neplačeme preto, že sme smutní, ale sme smutní, pretože plačeme, sme naľakaní, pretože sa chvejeme atď.
Táto teória získala veľa prívržencov, ale aj odporcov.
Ako najzávažnejší argument proti nej sa uvádza, že pri prerušení spojenia medzi miechovými nervovými dráhami a teda aj sympatickými a medzi kôrou, emocionálne správanie nebolo narušené (pokusy sa robili na zvieratách i na zranených ľuďoch).
Talamická teória - v dnešnej podobe sa u ňu zaslúžili najmä Cannon a Bard. Odlišuje sa od predchádzajúcej najmä v tom, že hlása nezávislosť emocionálnej skúsenosti (zážitku) od emocionálneho správania (výrazy tváre, činnosť vnútorných orgánov, telesné pohyby).
Kým James-Langeho teória hovorí, že emocionálnou skúsenosťou je uvedomovanie si telesných zmien, talamická teória predpokladá, že emocionálny zážitok a emocionálne správanie vznikajú súčasne výbojom vzruchu z talamu.
Cannon uvádza schému na znázornenie svojej teórie, podľa ktorej vzruchy zo zmyslového orgánu, ktorý postihuje situáciu, idú po prepojení do hypotalamu a odtiaľ jednak do kôry a jednak do vnútorných orgánov a kostrového svalstva.
Keďže talamus je bližšie ku kôre, emocionálna skúsenosť predchádza telesným zmenám.
Talamická teória, ako aj James-Langeho teória pripúšťa, že kôra môže podnietiť alebo utlmiť emocionálne správanie. Možno konštatovať, že aj táto teória má svoje nedostatky a vyčerpávajúcu teóriu sa dodnes nepodarilo vytvoriť.
Delenie citov na afekty, nálady a vášne.
Oblasť citových zážitkov je veľmi rozmanitá a zaviesť nejaké delenie nie je ľahké. Najčastejšie sa pri delení prihliada na intenzitu citového zážitku, alebo sa city delia z hľadiska ich obsahu, teda predmetu, na ktorý sa viažu. Pokiaľ ide o osobitné formy citov z hľadiska ich intenzity a dĺžky trvania rozlišujeme tri základné druhy.
Afekty - intenzívne, hlboké city, ktoré sa vyznačujú krátkym trvaním a búrlivým priebehom. Veľmi silne sa tu prejavujú telesné výrazy citu, zmena mimiky tváre, pohyby končatín i celého tela (napnutie tváre, stisnutie zubov, zatínanie pästí, roztvorenie náručia, útočné pohyby atď.), vonkajšie prejavy zmien vnútorných orgánov (zmenený dych, začervenanie, zblednutie, slzenie, potenie).
Afektami môže byť rozčúlenie, hrôza, strach, zlosť, nenávisť, oduševnenie, zaľúbenie, búrlivá radosť).
Ako charakteristické sa tiež pri afektoch uvádza zastavenie činnosti predstáv, neschopnosť logického úsudku, neschopnosť ovládania svojho správania.
Nesmieme však na základe toho usudzovať, že človek si v afekte svoje činy neuvedomuje, a preto že nie je za nich zodpovedný.
Aj v stave najsilnejšieho záchvatu hnevu si človek uvedomuje, čo robí a môže sa ovládať, pravda, stojí veľké vypätie vôle. V bežnej reči sa niekedy slovo afekt zamieňa za slovo vášeň. Z psychologického hľadiska však slovu vášeň prikladáme iný význam.
Vášeň (náruživosť) je tiež veľmi intenzívny a hlboký cit, ktorý však na rozdiel od afektu vykazuje dlhodobé trvanie a je spätý s vôľou človeka, s jeho činnosťou, t.j. dáva mocný impulz ku konaniu.
Vášňou sa môže stať láska k umeniu, vede ale i k ľuďom, potom i kladný vzťah k nejakému predmetu, z čoho vyplývajú napríklad vášne zberateľské, pestovateľské a pod. Ľudia sa stupňom vášnivosti od seba veľmi líšia. Niektorí nedávajú svoje city najavo, zostávajú akosi u nich vnútri, hovoríme tu o sentimentálnych ľuďoch na rozdiel od ľudí vášnivých, u ktorých sa ich city prejavujú navonok v ich správaní.
Nálady - je to osobitná forma citu, protikladná afektom. Ide o cit slabej intenzity, ale pomerne dlhého (v porovnaní s afektom) trvania.
Nálada môže byť veselá, smutná, podráždená, pokojná atď.
Nálada teda trvá istý čas a v tomto čase akosi podfarbuje celý duševný život človeka, jeho činnosť. Ako odlišnosť od afektu sa tiež udáva, že pri afektu je jasný predmet tohto citu, kým pri nálade predmet citu zdanlivo chýba.
Analýzou však je možno v mnohých prípadoch zistiť príčiny, od ktorých nálada závisí: úspechy, nezdar, fyzický stav, postoje ľudí a pod. Okrem veľkej pestrosti nálad sa celkovo hovorí najmä o nálade dobrej a zlej, pričom dobrá nálada pôsobí priaznivo na ostatné duševné deje a činnosť človeka, kým zlá nálada opačne sťažuje priebeh duševného života. V tejto súvislosti sa preto hovorí, že človek by sa nemal stávať otrokom svojich nálad a mal by vedieť skleslosť a smútok prekonávať.
Vzhľadom na svoj obsah alebo predmet sa city najčastejšie delia na nižšie a vyššie.
Pri nižších citoch ide o sprevádzanie takých duševných obsahov ako je pociťovanie, vnímanie, predstavy, pudová činnosť, teda nižšie city sú bližšie k organickým potrebám organizmu.
Vyššie city sprevádzajú zložitejšie duševné činnosti, ako je myslenie, chcenie, viažu sa na komplexy duševných dejov. Podľa toho patria medzi nižšie city tie, ktoré sprevádzajú pocity a vnemy človeka. Veľmi výrazne sa viažu citové zážitky s pocitmi čuchovými, chuťovými alebo kožnými ako aj s pocitmi vnútornostných orgánov.
Taktiež však sprevádzajú pocity z oblasti zrakovej, napr. farby hodnotíme ako príjemné alebo nepríjemné, veselé, smutné a podobne je to v oblasti sluchovej.
Z nižších citov, ktoré sa viažu na pudovú činnosť Jurovský uvádza city vitálne. Viažu sa na také pudové impulzy, ktoré smerujú k udržaniu, obrane alebo zdôrazneniu indivídua.
Pri ich uspokojení ide o príjemnú kvalitu citov, pri neuspokojenie o nepríjemnú. Ďaľej sem patria i city, ktoré vznikajú z uspokojenia alebo neuspokojenia pudov zameraných na iných ľudí, napr. pudu pohlavného.
Medzi vyššie city, ktoré sa viažu na zložitejšie duševné činnosti a ich komplexy, možno ako typické uviesť city intelektuálne, estetické, mravné a sociálne.
Medzi intelektuálne city patrí napr. údiv, keď je človek zaujatý citovo nezrozumiteľnou otázkou, ďalej cit pochybnosti, keď svoju myšlienkovú činnosť nepokladáme za vyhovujúcu a cit presvedčenosti, keď môžeme obhajovať správnosť svojho názoru.
Známy je intenzívny príjemný cit, keď myšlienková činnosť dosiahla svoj cieľ.
Estetické city, ktoré sa zakladajú na našej bohatej duševnej činnosti, a ktorých podstatu tvorí postihovanie jednoty, harmónie, sa vyznačujú príjemnou kvalitou.
Morálne (etické) city súvisia so vzťahom človeka k iným ľuďom a vznikajú tam, kde ľudia svoje vlastné správanie a správanie iných ľudí hodnotia z hľadiska všeobecne platných, danou spoločnosťou uznávaných pravidiel,
Pozitívne city vznikajú, keď sme si vedomí, že konáme a iní ľudia konajú v súhlase so známymi morálnymi požiadavkami, negatívne - ak konáme, alebo ak sa koná proti nim.
V tesnej súvislosti s morálnymi citmi sú city sociálne, na ktoré má vplyv historický vývin spoločenského života a ktoré sa viažu na ostatných ľudí, počnúc vzťahom k druhému človeku, ako napr. spolucítenie, cit priateľstva, až po vzťahy k širšiemu okruhu ľudí, k obci, národu, štátu, kde k vedomiu spoločenskej príslušnosti sa viažu city príjemnej kvality.
