Termín „temperament“ sa v bežnej reči používa trocha odlišne ako vo vedeckej literatúre. Najlepšie to vidno na slove „temperamentný“, ktoré znamená asi toľko ako „živý“, „čulý“, „prudký“, „výbušný“.  Mohli by sme sa teda nazdávať, že temperament je určitá vlastnosť, ktorej má niekto viacej a niekto menej, alebo presnejšie, ktorú má každý človek v určitej miere.

V psychológii však používame termín temperament :

• pre označenie celej skupiny vlastností, temperamentových kvalít, ktoré môžeme chápať ako faktory, t.j. prítomnosť jednej z nich neznamená ani prítomnosť, ani neprítomnosť druhej či tretej: sú štatisticky relatívne nezávislé.

Ak chceme charakterizovať temperament určitého človeka, musíme ho posúdiť v niekoľkých samostatných rôznych vlastnostiach.

Aké vlastnosti teda zahrňujeme pod pojem „temperament“?
Predovšetkým ide o celkové citové ladenie osobnosti, o prevládajúcu náladu. To je však iba jedna stránka veci. Temperament zahrňuje i spôsob citovej a vôľovej vzrušivosti, reaktivity a aktivity - bez ohľadu na to, aký je predmet alebo smer aktivity . Dalo by sa povedať, že temperament charakterizuje farbitosť, kolorit, životnosť duševných obsahov a prejavov. Nejde tu o to, ako dobre človek robí to, čo robí (to je záležitosť schopností), ani o to, čo robí (to je záležitosť motivácie), ale o celkový štýl jeho prežívania a správania.

Temperament zahrňuje formálne vlastnosti, nezávislé od obsahu vedomia a od smeru osobných sklonov. Uvedená definícia temperamentu je však príliš neurčitá. Presnejšia definícia by musela vychádzať z určitej teórie alebo typológie. Uvedieme si aspoň tie najznámejšie.

Antická teória temperamentu :
Teória temperamentu, ktorú vytvorili lekári starého Grécka (Hippokrates a Galenos), aj keď je z dnešného hľadiska naivná, cituje sa prakticky vo všetkých učebniciach a prenikla i do bežnej reči vzdelaných laikov. Podľa tejto teórie sa rozlišujú štyri hlavný typy ľudských pováh alebo temperamentov v závislosti od toho, ktorá zo základných (ako predpokladala vtedajšia medicína) tekutín v tele prevláda.

Prevaha krvi vedie k sangvinickému temperamentu,
prevaha hlienu určuje flegmatika,
prevaha žlči cholerika
prevaha „čiernej žlči“ - melancholika.

Sangvinik je človek čulý, dobromyseľný, veselý, spoločenský, vrelý, živo reaguje, ľahko sa nadchne, je optimista.
Flegmatik je kľuďas, ktorý sa nedá tak ľahko vyviesť z miery, v extrémnych situáciách je ľahostajný, nepodlieha náladám, je skôr pomalý, ale spoľahlivý.
Cholerik je človek dráždivý, besný, „žlčovitý“, ľahko „vyletí“ a nahnevá sa, jeho hnev však netrvá dlho. Melancholik je najmenej šťastný typ. Prevláda uňho smutná nálada, je pesimista „od prírody“, pomalý, precitlivelý, ťažko prispôsobivý.

Galenova teória je odpozorovaná zo skúsenosti, najmä zo skúsenosti, ktorú má lekár so svojimi pacientmi. Táto teória umožňuje chápať psychiku v tesnej súvislosti s biologickými pochodmi v organizme.  Problémom je však jednostrannosť tejto teórie. Neberie vôbec do úvahy sociálno-psychologické zákonitosti formovania osobnosti, úlohu vedomia vo fungovaní osobnosti atď. Tento problém sa v modernej teórie rieši pomocou pojmov genotypu a fenotypu, o čom sa ešte zmienime.

Nervové teórie temperamentu
Galénova teória temperamentových vlastností bola „šťavová“, moderne by sme povedali „humorálna“. Dnes máme úplne iné predstavy o tom, aké „šťavy“ určujú, resp. spoluurčujú temperament. Okrem toho vieme, že prežívanie a správanie jednotlivca závislé predovšetkým na nervovej sústave  (aj humorálne faktory ovplyvňujú psychiku prostredníctvom nervovej sústavy) Preto sa objavili teórie temperamentu založené na predstavách o individuálnych rozdieloch v činnosti nervovej sústavy, najmä mozgu, t.j. na predstavách o neurofyziologických vlastnostiach a osobitostiach jednotlivých ľudí.

Pavlovoa teória typov vyššej nervovej činnosti
V prvej polovici nášho storočia sa Hippokratovej terminológii vrátil Pavlov. Na základe výskumu nervových procesov vzruchu a útlmu, ich sily, vyrovnanosti a pohyblivosti stanovil takisto 4 typy nervovej činnosti:

1. sangvinik - silný, vyrovnaný, živý (živý, pohyblivý, nestály
2. flegmatik - silný, vyrovnaný, pokojný (pomalý, pokojný)
3. cholerik - silný, nevyrovnaný (výbušný, neovládateľný)
4. melancholik - slabý, nevyrovnaný (pomalý, utlmený)

Typy vyššej nervovej činnosti predstavujú vrodený základ individuálnych rozdielov medzi ľuďmi.

Na konkrétne formovanie typu vyššej nervovej činnosti alebo temperamentu vplýva aj prostredie, výchova a sebavýchova. Preto v procese vývinu a výchovy môžu sa niektoré stránky, prejavujúce sa napríklad v negatívnych črtách správania tlmiť, maskovať alebo viac zvýrazňovať.

Postojové a funkčné typy C.G.Junga
Jung na základe svojich štúdií dospel k rozlišovaniu dvoch základných mechanizmov psychiky, resp. jej vnútornej organizácie. táto organizácia sa prejavuje v tom, že jedna skupina ľudí v momente reakcie na určitú situáciu sa trocha utiahne, akoby pre seba si povie „nie“ a až potom reaguje (je to vnútorný mechanizmus introbverzie), kým druhá skupina reaguje bezprostredne, s kladným vzťahom k svetu, čo je príznačné pre mechanizmus extroverzie. Typ, podľa Junga, predstavuje charakteristický vzor habituálneho postoja, ktorý môže individuálne variovať, a preto sa hovorí o postojových typoch.

Toto hrubé rozlíšenie ľudí na introvertných (akoby obrátených do seba) a extrovertných (bezprostredne reagujúcich na situáciu) nevystihuje celú individuálnu variabilitu duševného života človeka. Každý človek nemá rovnako vyvinuté všetky duševné funkcie.

U jedného prevláda myslenie, u druhého cit, vnímanie, cítenia a intuície. Tieto funkčné typy hovoria o tom, že na danú situáciu bude inou funkciou reagovať umelec, vedec, technik a pod. Z Jungovej typológie prešli do bežnej reči dva základné pojmy introverzie a extroverzie. V psychológii sa dnes používajú skôr v Eysenckovom poňatí.

Konštitučné typológie
Konštitučné typológie vznikli pôvodne z pozorovania lekárov. Vychádzalo sa z toho, že prežívanie a správanie človeka je podmienené, determinované biologicky. Meraniami sa zistilo, že ľudia sa líšia medzi sebou stavbou tela alebo telesnou konštitúciou, Psychiater R. Kretschmer skúmal, či duševné choroby súvisia s telesnou konštitúciou človeka. Súvislosti, ktoré našiel, zovšeobecnil aj na normálnych ľudí a tak vznikla jedna z najrozšírenejších konštitučných typológií, ktorá sa po svojom zakladateľovi volá Kretschmerova typológia. Kretschmer zistil, že nie je náhodné, na ktorú duševnú chorobu ľudia trpia. Je to v podstate podmienené stavbou ich tela. Podľa jeho meraní ľudia s mánio-depresívnymi chorobami, s tzv. cyklotýmnymi psychózami (cyklicky sa striedajúce chorobné nálady vzrušenia a skleslosti), majú charakteristickú stavbu tela - tzv. pyknickú, kým ľudia trpiaci na schizofrénne choroby (chorobné rozštiepenie, rozdvojenie mysle, osobnosti), majú inú - tzv. astenickú stavbu tela. Na základe týchto poznatkov stanovil závislosť medzi telesnou konštitúciou a povahovými vlastnosťami aj u normálnych ľudí.

Podľa telesnej konštitúcie rozlíšil tieto typy:
Astenický (leptozónny) charakterizuje nasledovná stavba tela: vytiahnutosť do výšky, úzky hrudník, dlhé končatiny a slabé svalstvo (nevylučuje sa aj nižší vzrast). Tomuto telesnému typu zodpovedá povahovo tzv. schizotýmny typ s nasledujúcimi vlastnosťami: dráždivosť, prísnosť, chladnosť. čerstvosť, uzavretosť, sklon k striedaniu nálad - horlivosti, nadšenia a na druhej strane zlostnosti, hnevlivosti. Astenik je vcelku vážny, dôsledný, úzkostlivý atď.

Pyknický typ charakterizuje objemnejšia stredná postava, rozmernejšia lebka, objemný trup, krátky krk a končatiny, mäkké svalstvo. tomuto telesnému typu zodpovedá tzv. cyklotýmna povaha, charakteristická spoločenskosťou, otvorenosťou, so sklonom k zmyslovým zážitkom atď.

Uvedené typy na základe empírie doplnil tyv. atletickým typom, pre ktorý je príznačná súmerná, dobre stavaná postava s dobre vyvinutým svalstvom. Tomuto zodpovedajú nasledované povahové vlastnosti: vyrovnanosť, húževnatosť, pokojnosť, spoľahlivosť.

Kretschmerova typológia sa stala populárnou a uvedené termíny prešli do bežnej reči. Tejto teórii sa vyčíta, že sa poznatky, získané na duševne chorých, zovšeobecňujú aj na normálnych ľudí, že psychické vlastnosti vysvetľuje na základe telesného uspôsobenia človeka (biologizujúca tendencia), že si nevšíma nervovú sústavu. Veď aj duševné choroby sú podmienené nielen biologicky, ale aj spoločensky.