Pojem tvorivosti
Problematika psychológie tvorivosti (kreativity) sa systematicky začala skúmať od päťdesiatych rokov 20.stor. V r. 1950 americký psychológ J.P.Guilford svojou prednáškou na tému tvorivosti podnietil psychológov skúmať túto oblasť ľudského intelektu a sám naznačil smer a metódy výskumu.
Jeho metódy výskumu tvorivosti sa používajú v rozličných modifikáciách a úpravách dodnes.

Problematikou tvorivého myslenia sa u nás zaoberá najmä prof. Ďurič, prof. Zelina, dr.Jurčová a ďalší psychológovia.

Pojem tvorivosti sa v psychológii chápe dvojako.
Najdlhšiu tradíciu má užšie chápanie tvorivosti, podľa ktorého tvorivosť je elitná aktivita (vlastnosť, schopnosť) talentovaných vyvolencov (umelcov, vedcov, vynálezcov).
Už sme spomínali, že my sa takéhoto chápania tvorivosti nepridržiavame.

Bližšie je nám širšie chápanie tvorivosti, ktoré hľadá tvorivé prvky v spoločenskej činnosti, v aktivite, v práci organizátorov ľudskej činnosti, v racionalizátorskom myslení všetkých ľudí.
Teda nazdávame sa, ako sme už uviedli, že tvorivosť je vlastná každému normálnemu človeku
(často dokonca aj mentálne postihnutému).

Psychológovia prívlastkom tvorivý označujú jednak produkujúcu osobu, produkt, výtvor, ktorý spĺňa osobitné požiadavky, jednak proces, ktorý k tomu vedie a tiež vplyv istých priaznivých podmienok na rozvoj tohto procesu.
Napr. podľa Pietrasińského je veľa psychológov, podľa ktorých tvorivosť je aktivita, ktorá prináša dosiaľ neznáme a súčasne spoločensky hodnotné výtvory, produkty.

Táto definícia má však viacero slabín, resp. nedostatkov, najmä:
1.(ak by bola správna) týka sa tvorivosti dospelých.
Z hľadiska vývinovej a pedagogickej psychológie nie je vyhovujúca, lebo deti ešte nemôžu utvárať nové, spoločensky užitočné predmety, produkty; ich výtvory sú nové a originálne len z hľadiska ich chápania.
Takúto tvorivosť potom nazývame tvorivosťou subjektívnou, ktorá však má veľký význam na ich prípravu a život, t.j. tvorivosť v dospelom veku;

2.založená je na etických požiadavkách spoločnosti, lebo zdôrazňuje spoločenskú užitočnosť. Je to utilitaristické chápanie. Otázka je aj to, o akú spoločenskú užitočnosť ide?
Momentálnu (aktuálnu) alebo perspektívnu?
Geniálni tvorcovia (vedci, umelci, reformátori) v histórii vždy mysleli na perspektívne potreby ľudstva, spoločnosti.
Preto boli často v minulosti upaľovaní, vyhnaní z domova alebo ináč perzekvovaní.

Vzniká aj ďalšia otázka: a čo vynálezcovia atómovej bomby? Boli tvoriví?
Ako vidno, „spoločensky hodnotné výtvory“, o ktorých sa v definícii hovorí, zrejme nie sú tou imanentnou charakteristikou tvorivosti;

3.nezahrňuje ani proces tvorby, ani osobnosť tvorcu. Nie sú tu zachytené etapy, fáze tvorivej činnosti, o ktorých sa ešte zmienime;

4.necháva absolútnu slobodu na tvorbu.

5.V organizovanej spoločnosti aj tvorba najgeniálnejších ľudí je do istej miery riadená normami, ktoré platia v tom-ktorom inštitúte, zariadení.

Ak by to tak nebolo, došlo by k úplnej anarchii v tvorbe (napr. vo vedeckej). Zdá sa to byť paradoxnom, ale aj v škole sa zdôrazňuje normatívna tvorivosť žiakov.
Každá výchovná inštitúcia, najmä škola, sa riadi, resp. ju riadia podľa noriem.

Sú to právne, organizačné, klasifikačné, morálne, disciplinárne a iné normy. Z tohto hľadiska sa aj vedec musí riadiť istými normami, prinajmenšom etickými.
Nie je dovolené experimentovať na ľuďoch, aj keď by to mohla byť vysoko tvorivá činnosť. Zaujímavo charakterizuje tvorivosť americký priekopník tvorivosti P.J.Torrance.

Podľa neho je to proces, ktorého zložkami sú jednak medzery a nedostatky v poznaní, jednak citlivosť na prvky, ktoré v poznaní chýbajú, ďalej na disharmóniu, odhaľovanie problémov a hľadanie nových, originálnych postupov riešenia a konečne i na komunikáciu získaných výsledkov.

J.Hlavsa (český autor) pri definícii tvorivosti vychádza z kreativizačného procesu.
Podľa neho tvorivosť znamená takú zmenu v subjektívno-objektívnom vzťahu, pri ktorej syntézou vonkajších vplyvov a vnútorných stavov človeka dochádza k alternácii subjektu a jeho intenzívnej a špeciálnej činnosti, vedúcej k tvorivým novým, progresívnym a komunikovateľným produktom, čo spätne a dlhodobo formuje osobnosť človeka.

S touto definíciou, aj keď je pomerne zložitá, možno súhlasiť preto, lebo je formulovaná a chápaná z pozície pedagogickej psychológie a je v súlade s psychologickými problémami výchovy k tvorivosti. V podstate vychádza z Rubinštejnovej teórie lomu, podľa ktorej, ako si pamätáte, vonkajšie vplyvy sa lámu cez vnútorné podmienky subjektu.