Vývoj sociálnej psychológie možno vyčleniť na dve základné obdobia: prvé - od druhej polovice XIX. storočia do prvej štvrtiny XX. storočia a druhé - od prvej štvrtiny XX. storočia do dnešnej doby.
Sovietsky psychológovia (N.S.Mansurov, A.L.Šnirman, J.S.Kuzmin) a zahraniční sociálni psychológovia (H.Hiebsch, M.Vorveg, J.H.Curtis) rozlišujú dva základné smery v sociálnej psychológií prvého obdobia. Prvý vychádza z predstavy o určujúcej úlohe sociálnych faktorov pri utváraní spoločenskej psychológie a považuje psychiku indivídua za produkt spoločnosti. Druhý činí stredom pozornosti indivíduum a pokúša sa jeho psychikou objasniť nie len spoločenskou psychológiou, ale aj inými prejavmi spoločenského života.
V rámci týchto základných smerov existovali rôzne smery, ktoré je možné utriediť podľa podstatného znaku, ktorý tvorí základ ich všeobecnej koncepcie. Tak vo vnútri základného individuálne psychologického smeru, ktorý uznáva rozhodujúcu úlohu psychológie osobnosti v utváraní spoločenskej psychológie, možno rozlíšiť dva smery: organistický a hlbinne psychologický. Prvý smer sa rozšíril vplyvom prác Ch. Darwina a anglického psychosociológa H. Spencera. Predstavitelia organistického smeru sa pokúšali vysvetliť najzložitejšie javy spoločenského života elementárnymi psychickými reakciami, ktoré zdedil človek od svojich živočíšnych predkov. Redukovanie všetkých spoločenských javov na biologické je základným princípom organistického smeru. Vplyv Darwinových a Spencerovým ideí na vývoj buržoáznej sociológie a sociálnej psychológie bol obzvlášť silný iba v 70.-80. rokoch minulého storočia. Avšak jednotlivé pokusy vzkriesiť biologický výklad spoločenských i spoločenskopsychologických javov sa vyskytujú i v dnešnej dobe.
Veľmi blízky organistickému smeru bol hlbinne psychologický smer vo vnútri základného individuálne psychologického smeru buržoáznej sociálnej psychológie. Jeho predstavitelia - americký psychológ a filozof, jeden zo zakladateľov pragmatizmu William James, psychológ McDougall, francúzsky psychosociológ G. Tarde, sociológ N.K. Michajlovskij a neskôr aj rakúsky psychiater S. Freud a iní - taktiež postupovali pri objasňovaní spoločenskej psychológie od osobnosti k spoločnosti, hovorili však o rozhodujúcej úlohe nevedomých procesov a inštinktov v správaní sa človeka.
Freud postihol niektoré psychologické mechanizmy vzájomného pôsobenia vedomého a nevedomého, ale vcelku je jeho sociálne psychologická koncepcia nevedecká.