Hartmanna), potom v popieraní vedomia vôbec (behaviorizmus) a konečne i v šírení dekadentných, pesimistických koncepcií a nálad vo filozofii, sociológii, literatúre a umení, ktoré vyjadrovali nedôveru v človeka a jeho rozum.
Tak široké zastúpenie a rýchle rozšírenie iracionalistických spoločenských nálad v sociálnej psychológii a iných oblastiach buržoáznej kultúry bolo samozrejme pripravené nielen politickou a ideologickou krízou, ale i určitými tradíciami minulosti a niektorými novými tendenciami buržoáznej filozofie. Boli to jednak iracionalistické, najhlbším pesimizmom a reakčnými ideami preniknuté sociologické a sociálne psychologické názory nemeckých idealistických filozofov A. Schopenhauera a E. Hartmanna, hlásané už uprostred a potom i na sklonku XIX. storočia, jednak iracionalistickej tendencie v psychológii, vytvárajúcej sa u nemeckých psychológov tohoto obdobia (G. Fichte mladší, Fechner, Lotze). Spolu s inými zvláštnosťami sociálnej psychológie konca XIX. a začiatku XX. storočia je treba uviesť i konceptualizmus, ktorý sa prejavuje v záľube tvoriť obecné teoretické schémy, činiace si nárok na objasnenie všetkých spoločenských javov. Aspirácie na filozofické zobecnenie v tomto konkrétnom prípade boli neopodstatnené, pretože jednak neboli podložené širokou a zdôvodnenou analýzou faktov, jednak boli pokusom zameniť sociológiu psychológiou, materializmus idealizmom.
Druhou veľkou etapou sociálnej psychológie je obdobie asi od 20. až 30. rokov XX. storočia do dnešnej doby. Pre toto obdobie sú charakteristické určité zmeny, ktoré sa týkajú okruhu základných problémov, oblasti teórie a komplexu výskumných metód sociálnej psychológie, ktorá sa mení v široko rozvetvenú sústavu, podriadenú úlohám aplikovaného charakteru.
Vážnym dôsledkom rozvoja aplikovanej funkcie sociálnej psychológie bolo, že jej predstavitelia postupne, ale neodvratne strácajú svoj skorší záujem o teóriu. K tomu prispela i kríza buržoázneho sociálne psychologického myslenia. Charakteristickým rysom sociálnej psychológie poslednej štvrtiny XIX. storočia a začiatku XX. storočia bol výskum psychológie veľkých spoločenských skupín - psychológie národov (W. Wundt, Lazarus a Steinthal), psychológie národov a más (G. Le Bon), psychológie davu (G. Tarde, S. Sighele, N.K. Michajlovskij). Asi na začiatku 20.-30. rokov XX. storočia sa však stávajú populárnejšími výskumy psychológie neveľkých spoločenských skupín, ktoré zobecňujú jednotlivé konkrétne údaje.
Behaviorizmus, ktorý sa značne rozšíril v USA v prvej štvrtine XX. storočia, sústredil všetku svoju pozornosť na správanie sa jedinca v neveľkej spoločenskej skupine a správanie sa tejto skupiny ľudí. Postupne, hlavne po druhej svetovej vojne, prechádzajú buržoázni sociológovia a sociálni psychológovia definitívne od štúdia psychológie národov a más ku štúdiu psychológie malých spoločenských skupín, k výskumu štruktúry týchto skupín, štruktúry spoločenskopsychologických vzájomných vzťahov medzi ľuďmi vnútri skupiny i medzi skupinami.