Vývoj sociálnej psychológie možno vyčleniť na dve základné obdobia: prvé - od druhej polovice XIX. storočia do prvej štvrtiny XX. storočia a druhé - od prvej štvrtiny XX. storočia do dnešnej doby.
Sovietsky psychológovia (N.S.Mansurov, A.L.Šnirman, J.S.Kuzmin) a zahraniční sociálni psychológovia (H.Hiebsch, M.Vorveg, J.H.Curtis) rozlišujú dva základné smery v sociálnej psychológií prvého obdobia. Prvý vychádza z predstavy o určujúcej úlohe sociálnych faktorov pri utváraní spoločenskej psychológie a považuje psychiku indivídua za produkt spoločnosti. Druhý činí stredom pozornosti indivíduum a pokúša sa jeho psychikou objasniť nie len spoločenskou psychológiou, ale aj inými prejavmi spoločenského života.
V rámci týchto základných smerov existovali rôzne smery, ktoré je možné utriediť podľa podstatného znaku, ktorý tvorí základ ich všeobecnej koncepcie. Tak vo vnútri základného individuálne psychologického smeru, ktorý uznáva rozhodujúcu úlohu psychológie osobnosti v utváraní spoločenskej psychológie, možno rozlíšiť dva smery: organistický a hlbinne psychologický. Prvý smer sa rozšíril vplyvom prác Ch. Darwina a anglického psychosociológa H. Spencera. Predstavitelia organistického smeru sa pokúšali vysvetliť najzložitejšie javy spoločenského života elementárnymi psychickými reakciami, ktoré zdedil človek od svojich živočíšnych predkov. Redukovanie všetkých spoločenských javov na biologické je základným princípom organistického smeru. Vplyv Darwinových a Spencerovým ideí na vývoj buržoáznej sociológie a sociálnej psychológie bol obzvlášť silný iba v 70.-80. rokoch minulého storočia. Avšak jednotlivé pokusy vzkriesiť biologický výklad spoločenských i spoločenskopsychologických javov sa vyskytujú i v dnešnej dobe.
Veľmi blízky organistickému smeru bol hlbinne psychologický smer vo vnútri základného individuálne psychologického smeru buržoáznej sociálnej psychológie. Jeho predstavitelia - americký psychológ a filozof, jeden zo zakladateľov pragmatizmu William James, psychológ McDougall, francúzsky psychosociológ G. Tarde, sociológ N.K. Michajlovskij a neskôr aj rakúsky psychiater S. Freud a iní - taktiež postupovali pri objasňovaní spoločenskej psychológie od osobnosti k spoločnosti, hovorili však o rozhodujúcej úlohe nevedomých procesov a inštinktov v správaní sa človeka.
Freud postihol niektoré psychologické mechanizmy vzájomného pôsobenia vedomého a nevedomého, ale vcelku je jeho sociálne psychologická koncepcia nevedecká.

Z hľadiska prehnanej predstavy o rozhodujúcej úlohe pohlavného pudu vo všetkých oblastiach ľudského života sa Freud pokúšal objasniť nielen jemné duševné správanie sa osobnosti, ale aj všetky prejavy spoločenskopolitického a duchovného života spoločnosti ako celku.
Iní predstavitelia smeru, N.K. Michajlovskij a G. Tarde, aj keď vychádzali z uznania rozhodujúcej úlohy hlbinných, nevedomých psychických procesov v správaní sa ľudí, videli ho na rozdiel od Freuda nie v pohlavnom pude, ale v sile sugescie a autority osobnosti.
Ako protiváha k individuálne psychologickému smeru v sociálnej psychológií konca XIX. a začiatku XX. storočia sa rozvíjal sociologický smer, ktorého predstavitelia sa domnievali, že indivíduum a jeho psychika sú produktom spoločnosti. Pod vplyvom prác sociologického smeru bola neskôr nútená časť stúpencov organicizmu zriecť sa niektorých svojich názorov. Tak vznikol kompromisný biosociálny prúd v buržoáznej sociálnej psychológii, ktorého predstavitelia sa snažili spojiť dva faktory z ich hľadiska pre utváranie spoločenskej psychológie rovnako dôležité - faktor biologický a spoločenský.
Obdobnej kritike bol organistický smer podrobený v 20. rokoch. Približne od roku 1912 začal v USA rozhodný útok proti pozíciám biologického smeru, ktorý tam bol známy ako inštinktívna teória McDougallova. V rámci biosociálneho smeru vzniká nová škola - behaviorimus.
V období prvej svetovej vojny sa stáva behaviorizmus vedúcou školou v americkej sociálnej psychológií a udržuje si túto pozíciu takmer do XX. storočia. Značne sa rozšíril tiež v Anglicku. Avšak od polovice XX. storočia stráca postupne svoje bývalé prvenstvo a prenecháva ho freudizmu a potom neofreudizmu. K tomu prispeli dve okolnosti: jednostrannosť behaviorizmu, ktorý v podstate ignoroval relatívnu samostatnosť sociálne psychologických zákonitostí a predstavoval si zjednodušene mechanizmus ľudského správania sa ako princíp “podnet - reakcia“.
Tendencia k iracionalizmu v buržoáznej sociálnej psychológií sa prejavili predovšetkým v rozvíjaní koncepcie iracionálnej psychológie správania sa más na rozdiel od správania sa jedinca, ďalej v tvrdení o rozhodujúcej úlohe nevedomých a podvedomých momentov v psychickom živote nielen veľkých spoločenských skupín, ale i osobnosti (škola S. Freuda a E.

Hartmanna), potom v popieraní vedomia vôbec (behaviorizmus) a konečne i v šírení dekadentných, pesimistických koncepcií a nálad vo filozofii, sociológii, literatúre a umení, ktoré vyjadrovali nedôveru v človeka a jeho rozum.
Tak široké zastúpenie a rýchle rozšírenie iracionalistických spoločenských nálad v sociálnej psychológii a iných oblastiach buržoáznej kultúry bolo samozrejme pripravené nielen politickou a ideologickou krízou, ale i určitými tradíciami minulosti a niektorými novými tendenciami buržoáznej filozofie. Boli to jednak iracionalistické, najhlbším pesimizmom a reakčnými ideami preniknuté sociologické a sociálne psychologické názory nemeckých idealistických filozofov A. Schopenhauera a E. Hartmanna, hlásané už uprostred a potom i na sklonku XIX. storočia, jednak iracionalistickej tendencie v psychológii, vytvárajúcej sa u nemeckých psychológov tohoto obdobia (G. Fichte mladší, Fechner, Lotze). Spolu s inými zvláštnosťami sociálnej psychológie konca XIX. a začiatku XX. storočia je treba uviesť i konceptualizmus, ktorý sa prejavuje v záľube tvoriť obecné teoretické schémy, činiace si nárok na objasnenie všetkých spoločenských javov. Aspirácie na filozofické zobecnenie v tomto konkrétnom prípade boli neopodstatnené, pretože jednak neboli podložené širokou a zdôvodnenou analýzou faktov, jednak boli pokusom zameniť sociológiu psychológiou, materializmus idealizmom.
Druhou veľkou etapou sociálnej psychológie je obdobie asi od 20. až 30. rokov XX. storočia do dnešnej doby. Pre toto obdobie sú charakteristické určité zmeny, ktoré sa týkajú okruhu základných problémov, oblasti teórie a komplexu výskumných metód sociálnej psychológie, ktorá sa mení v široko rozvetvenú sústavu, podriadenú úlohám aplikovaného charakteru.
Vážnym dôsledkom rozvoja aplikovanej funkcie sociálnej psychológie bolo, že jej predstavitelia postupne, ale neodvratne strácajú svoj skorší záujem o teóriu. K tomu prispela i kríza buržoázneho sociálne psychologického myslenia. Charakteristickým rysom sociálnej psychológie poslednej štvrtiny XIX. storočia a začiatku XX. storočia bol výskum psychológie veľkých spoločenských skupín - psychológie národov (W. Wundt, Lazarus a Steinthal), psychológie národov a más (G. Le Bon), psychológie davu (G. Tarde, S. Sighele, N.K. Michajlovskij). Asi na začiatku 20.-30. rokov XX. storočia sa však stávajú populárnejšími výskumy psychológie neveľkých spoločenských skupín, ktoré zobecňujú jednotlivé konkrétne údaje.
Behaviorizmus, ktorý sa značne rozšíril v USA v prvej štvrtine XX. storočia, sústredil všetku svoju pozornosť na správanie sa jedinca v neveľkej spoločenskej skupine a správanie sa tejto skupiny ľudí. Postupne, hlavne po druhej svetovej vojne, prechádzajú buržoázni sociológovia a sociálni psychológovia definitívne od štúdia psychológie národov a más ku štúdiu psychológie malých spoločenských skupín, k výskumu štruktúry týchto skupín, štruktúry spoločenskopsychologických vzájomných vzťahov medzi ľuďmi vnútri skupiny i medzi skupinami.

V prácach amerických sociálnych psychológov E. Bogarduse, J.L. Morena, Sherifa a Sherifovej, K. Younga, G. Homanse, G. Allporta, francúzskeho sociológa Gurvitcha a iných je malá spoločenská skupina východzím a ústredným útvarom celej sociálnej psychológie. Malá skupina je považovaná za hlavný objekt sociálne psychologického skúmania.
Vznik a rozšírenie mikrosociologickej koncepcie je významnou zvláštnosťou buržoáznej sociálnej psychológie XX. storočia. Sovietsky psychológovia N.S. Mansurov a A.L. Šnirman právom hodnotia tento fakt ako vznik nového smeru, ktorý je odlišný od dvoch smerov v buržoáznej sociálnej psychológii charakteristických pre koniec XIX. a začiatok XX. storočia.
Pre mikrosociologický smer je charakteristický pokus metodologicky zdôvodniť empirizmus ako hlavnú metódu výskumu. Pod vplyvom mikrosociológie a názorov niektorých predstaviteľov behaviorizmu, prejavuje sa v americkej sociálnej psychológií asi začiatkom 30. rokov stále silnejšej tendencie k presadeniu naprostého empirizmu a opúšťajú sa teoreticky zobecňujúce výskumy. V súčasnej dobe vývoj empirického pojatia postúpil v USA tak ďaleko, že väčšina sociálnych psychológov kladie požiadavku oddeliť teóriu od empirických údajov.
Okolnosť, že empirické metódy výskumu boli postavené proti teórii, svedčí o hlbokej metodologickej krízy súčasnej buržoáznej sociálnej psychológie. Neudržitelnosť tohoto protikladu je celkom zrejmá, dokonca i z hľadiska tohto empirického prístupu. Nedostatok plodných teoretických princípov, ktoré by umožnili zobecniť obrovský materiál faktov, zhromaždený sociálnou psychológiou, podceňuje buržoáznych bádateľov k hľadaniu nových konštruktívnych myšlienok, ktoré by vyviedli sociálnu psychológiu z metodologicky bezvýchodnej situácie. Niektorí vedci sa pokúšajú metodologicky zdôvodniť čisto empirické metódy výskumu. Je treba vyzdvihnúť nepochybný význam experimentu v sociálnej psychológii, jeho efektívnosť ako výskumné metódy a v mnohých prípadoch i hodnotu výsledkov, ktoré dosahujú súčasní sociálni psychológovia používajúci tieto metódy. Ak existoval v XIX. storočí problém, deliaci sociálnu psychológiu na dva základné smery, z ktorých jeden sa pozeral na jedinca ako na produkt spoločnosti a druhý považoval psychiku spoločnosti za odraz psychiky jedinca ako súdi americký psychosociológ J. Curtis, sociálny psychológovia dospeli k myšlienke vzájomného pôsobenia: jednak spoločnosť pôsobí na jedinca, jednak psychológia osobnosti ovplyvňuje všetky prejavy spoločenského života.

V súhlase s tým sa tiež predmetom sociálnej psychológie stalo vzájomné pôsobenie medzi spoločnosťou a jedincom. V dôsledku tejto revízie skorších hľadísk vznikli nové, vo svojej podstate eklektické smery buržoáznej sociálnej psychológie. Sú to neobehaviorizmus, ktorý vznikol splynutím behaviorizmu s teóriou tvarovej psychológie, a sociometrie, ktorá je syntézou psychoanalýzy a tvarovej psychológie.
Avšak proces hybridizácie v súčasnej buržoáznej sociálnej psychológii, rovnako ako vytváranie nových teórií sú nielen výrazom pripravenosti jednotlivých prúdov k vzájomnému kompromisu, ale i určitým priznaniam neudržitelnosti skorších názorov a úsiliam učiniť ich prijateľnejšími z hľadiska materialistického princípu sociálnej podmienenosti spoločenskej psychológie. Hlavne v tomto smere prebieha renovácia skorších teoretických hľadísk. Splynutie koncepcie tvarovej psychológie s behaviorizmom svedčí o snahe niektorých predstaviteľov tvarovej psychológie prijať princíp spoločenskej podmienenosti ľudského správania sa, aj keď v jeho neobehavioristickom vydaní. Tento obrat k materialistickému princípu, aj keď nie je uplatnený dôsledne, priniesol už niektoré pozitívne výsledky. O vynútenom, a pritom nedôslednom uznaní princípu spoločenskej podmienenosti súčasnými buržoáznymi sociológmi svedčí i teória poľa, ktorá sa objavila medzi najnovšími sociálne psychologickými koncepciami a ktorú rozvíjajú americkí sociológovia Parsons a Mead. Ak príjme človek určitú situačnú rolu, včleňuje sa zároveň vždy do spoločenského prostredia a tento proces predstavuje socializáciu osobnosti. Na týchto predpokladoch je založená i teória sociálnej interakcie rozšírená dnes v zahraničí, ktorá skúma komunikáciu, jazykové prostriedky vzájomného styku a symbolickú interakciu medzi ľuďmi. Tieto teórie svedčia o vzrastajúcej nespokojnosti psychológov so starými individualistickými koncepciami osobnosti a o tom, že si stále širšie kruhy postupne uvedomujú fakt, že osobnosť je spoločenský produkt a že jej správanie sa je podmienené predovšetkým sociálnymi podmienkami.
O týchto tendenciách svedčí aj pretváranie freudovskej koncepcie. Neofreudisti, pokračovatelia a zároveň aj reformátori učenia S. Freuda, americkí sociálni psychológovia K. Horneyová a E. Fromm nepovažujú sociálny faktor za čisto vnútornú zložku, ktorá nemá podstatnejší vplyv na utváranie psychiky človeka.

Samotné ľudské pudy sú podľa ich hodnotenia výsledkom pôsobenia sociálne kultúrneho prostredia.
Stále charakteristickejšia pre súčasných amerických sociálnych psychológov, sociológov a ekonómov je snaha objasniť sociálnu podmienenosť javov spoločenskej psychológie. Niektorí súčastní sociálni psychológovia sa neobmedzujú na uznanie materialistického princípu spoločenskej podmienenosti psychiky a navrhujú zjednotiť renovovaný freudizmus s marxizmom. Aj keď neberieme vážne tieto zďaleka nie nové myšlienky, nedá sa nevidieť v týchto vývojových tendenciách sociálnej psychológie výsledok nepochybného vplyvu filozofie a sociológie marxizmu. Nehladiac na veľkú pestrosť smerov a škôl v terajšej sociálnej psychológii spojuje všetkých ich predstaviteľov tak ako predtým snaha vyhnúť sa triednemu rozboru spoločenskej psychológie, neschopnosť nájsť reálne východisko z krízy, ktorú prežíva buržoázna spoločnosť, a konečne iracionalistický výklad javov kolektívnej masovej psychológie.
Je preto prirodzené, že tieto hľadiská a koncepcie vyvolávajú rozhodný odpor a odôvodnenú kritiku všetkých pokrokových, materialisticky orientovaných vedeckých pracovníkov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sociálna psychológia