Stres

Stal sa pevnou súčasťou života. Je symbolom modernej spoločnosti. Sprevádza nás ako tieň, voči ktorému nikto nie je imúnny. Postihuje telo i dušu a výraznou mierou sa podpisuje pod predčasné ukončenie ľudskej existencie. Týmto fenoménom je stres.

Čo je vlastne stres?
Keď Hans Selye, priekopník biologicko-lekárského učenia o strese napísal v roku 1982, krátko pred svojou smrťou: „Daroval som všetkým rečiam sveta nové slovo – STRES,“ určite netušil, že pojem stresu bude tak často používaným. Na medzinárodnom sympóziu výskumu stresu v roku 1987 v Bratislave sa konštatovalo, že existuje asi 200 definícií stresu. Anglické slovo stres pochádza zo starého francúzskeho výrazu „estrecier“, (čo znamená prinútiť, použiť násilie), ktoré je zase odvodené z latinského „strictus“, (čo znamená uťahovať, stláčať). Z uvedenej analýzy je zrejmé, že stres môže jednoducho znamenať byť vystavený istým silám alebo tlakom. Odborníci konštatujú, že stres je jednak pozitívny, jednak negatívny - čo závisí od vplyvu vonkajšej sily. Preto rozlišujeme tzv. E u s t r e s (Eu – pravý, ktorý podporuje zdravie a výkonnosť) a D i s t r e s (Dis – rušivý, vyvádzajúci z rovnováhy). Dr. Selye v tejto súvislosti tvrdil, že bez stresu sa nedá žiť. Naopak však platí, že nadmiera stresu spôsobuje smrť. Keďže sa často zdôrazňuje negatívna stránka stresu, (väčšinou sa chápe ako úzkosť či tieseň), v našom vedomí preto prevláda predstava, že stres je sila, ktorá zapríčiňuje psychické vyčerpanie a utrpenie. Používanie slova stres v bežných životných situáciách vystihuje práve tento negatívny aspekt.

Ako vzniká stres?
Stres má dve základné zložky: Stresové faktory, čiže momentálne okolnosti, ktoré spôsobujú stres a reakciu na stres, teda odpoveď človeka na stresové faktory. Ak hovoríme o strese, treba zdôrazniť, že neprichádza nepozorovane za svojou obeťou, ani na ňu nestriehne v nijakom nepredvídateľnom okamihu. Človek je tvor obdarený schopnosťou rozpoznať množstvo signálov, ktoré indikujú blížiace sa nebezpečenstvo. Od svojho vzniku, až po najkritickejší moment prebieha stres v troch fázach. Prvá fáza je v a r o v n á - túto fázu tvorí jasné varovanie, že je prítomný stres. Najprv sa objavia telesné reakcie, ktoré sú pre človeka varovaním a súčasne i výzvou na obozretnosť. Ak stresová situácia začne: „prerastať“ človeku cez hlavu a jedinec si uvedomí, že už nemá dostatok potrebnej sily, prihlásia sa pocity skutočného stresu. Takú situáciu nazývame varovnou fázou.

Táto fáza môže byť vyvolaná buď jednotlivými podnetmi, tzn., že je prítomný vždy len jeden zdroj stresu alebo skupinou podnetov, keď ide o viaceré okolnosti, ktoré vo svojom súhrne vyvolávajú stres. Druhá fáza je fáza o d o l á v a n i a. Ak stres prekročí počiatočnú varovnú fázu, jedinec sa dostáva do fázy odolávania. Tretia fáza – v y č e r p a n i e. Prejavuje sa stavmi úzkosti a depresiou. Tieto príznaky sa môžu objaviť buď postupne jeden za druhým, prípadne súčasne. Všetky reakcie organizmu na stres ovplyvňujú naše zdravie. V tomto momente je namieste otázka: „Ako reaguje naše telo?“ Vo chvíli, keď stres vzniká, naše telo sa mobilizuje tromi spôsobmi: „stuhne“, bojuje alebo utečie, čomu sa hovorí reakcia boj – útek. Niekedy sa v tejto súvislosti stretneme s označením troch F, čo je v origináli freeze, fight, flee (stuhnúť, bojovať, utiecť). Keď človek prežíva stres, srdce na základe nervových a hormonálnych podnetov zvýši svoju aktivitu a prečerpáva viac krvi. Súčasne sa začína zvyšovať krvný tlak. Za prítomnosti stresu endokrinné žľazy vylučujú do cievnej sústavy hormón a tie sa postarajú o to, aby sa do ciev presunul cholesterol a ďalšie tuky, ktoré majú priviesť svalom energiu (v prípade, že očakávaná situácia nenastane, cholesterol a ostatné tuky prilipnú na steny tepien a ostanú tam uložené. Jedným z dôsledkov tohto procesu je artérioskleróza, zvýšený krvný tlak a vyššia hladina cholesterolu môžu zapríčiniť angínu pectoris a infarkt myokardu), dochádza k tlmeniu tráviacich procesov, k sťahu krvných ciev kože, ľadvín. Komplexne sa táto reakcia nazýva všeobecný adaptačný syndróm GAS (general adaptation syndrome). Pojem vytvoril opäť Hans Selye. Celý tento proces trvá asi osem sekúnd (prebieha podvedome) a je obdivuhodnou súhrou chemických a elektrických signálov, ktorých účelom je príprava nášho organizmu na boj či útek. Za obvyklých okolností stres prichádza a mizne. Čo sa však deje, keď stresory (situácie, ktoré spôsobujú stres) pôsobia ďalej? Vtedy dochádza k závažnému poklesu výkonnosti imunitnej sústavy človeka. Následkom sú menej závažné poškodenia vyúsťujúce do prechladnutia, chrípky, bolesti v chrbtici, pocitu tlaku na prsiach, migrenóznych bolestí hlavy, prípadne prepukajú niektoré druhy alergických reakcií či kožných chorôb. Podstatne ohrozujúcejšími môžu byť dôsledky ako hypertonická choroba (vysoký krvný tlak - napr. asi 30 miliónov Američanov trpí hypertenziou a 15 % potrebuje psychoterapeuta), vredová choroba žalúdka, astma, črevné poruchy, cukrovka, ochorenia ľadvín, duševné choroby.. Dôsledkom môžu byť nakoniec i smrtiace choroby, ako mozgová mŕtvica, zhubné nádory alebo samovražda.

Chronický stres môže dokonca úplne vyčerpať energiu, viesť k depresii, pocitu permanentnej neistoty, nespavosti, impotencii a frigidite, apatii, chronickej únave, pocitu bezmocnosti a beznádeje, úzkosti, zmätenosti, poruchám koncentrácie pozornosti i pamäti.

Dá sa stres zvládnuť?
Spomínam si z čias svojej poradenskej praxe, že toto bola najčastejšia otázka klientov vo vzťahu k problematike stresu. V zásade sa dá povedať: „Áno.“ Dokonca existuje odborný termín „ c o p i n g“, čím sa rozumie zvládnutie alebo zvládanie pôsobiaceho stresora – t. j. nasadenie síl do boja so stresom. Používa sa i termín „coping strategies“ a predstavuje „vedomý, racionálny“ spôsob vyrovnania sa s úzkosťami života, s prameňmi úzkosti. Najčastejšie ide o tri spôsoby zvládania:
- zameriame sa na zmenu alebo odstránenie vonkajších podmienok vyvolávajúcich stres,
- zameriame sa na zmenu či odstránenie vnútorných podmienok zapríčiňujúcich stres – na elimináciu negatívnych emócií (emocionálne orientované zvládnutie),
- zameriame sa na zmenu významu situácie pre jedinca, na prehodnotenie situácie.
Čo teda môže zabrániť tomu, aby sa stresory prejavili? Ako zabrzdiť ich pôsobenie? Najjednoduchšia odpoveď je jednoslovná. K o n t r o l a. Ak sa rozhodneme, že získame istý stupeň kontroly nad stresom, že budeme predchádzať stresorom alebo aspoň obmedzíme ich pôsobenie, potom sme na najlepšej ceste eliminácie vplyvu stresu na náš organizmus. Odborníci zaoberajúci sa problematikou stresu vypracovali mnoho techník a postupov, ktoré sú nápomocné na ceste znižovania, prípadne odbúravania pôsobenia stresu. Komplexne by sa tieto odporúčania dali zhrnúť do niekoľkých nasledujúcich viet.
Relaxujme – krátky spánok, sauna, odpočinok, meditácia, hlboké dýchanie sú účinné postupy pri znižovaní vplyvu stresu.
Utečme – všetko, čo pomôže našej mysli odpútať sa od stresora, je účinné. Počúvajme hudbu, venujme sa koníčkom, ponorme sa do takej činnosti, ktorá pohltí celú našu myseľ.
Cvičme – hladinu stresu znižuje akákoľvek fyzická aktivita, najlepšie je však cvičenie s veľkými nárokmi na spotrebu kyslíka.
Jedzme a pime striedmo – rozumné množstvo jedla a nealkoholické nápoje pomáhajú znížiť kyslosť obsahu žalúdka a normalizovať jeho hodnotu, ktorá je pri strese zvýšená.
Vizualizujme – zahľaďme sa na nejaký predmet. Potom si zatvorme oči a vybavme si ho vo svojej zrakovej predstave. Nakoniec opäť otvorme oči a presvedčíme sa o svojej vizualizácií. Pomáha to zbaviť sa nesústredenosti, preskakovaniu pozornosti z predmetu na predmet. Nakoniec tento spôsob meditatívneho pozorovania sústredením pozornosti príjemne upokojuje.
Smejme sa – je vedecky dokázané, že desať minút srdečného smiechu nám zaistí dve hodiny pokojného spánku. Zdá sa, že smiech je výraznou zložkou pomáhajúcou pri regenerácií organizmu.

Konkrétnym dôsledkom smiechu je prehĺbenie dýchania, zvýšenie počtu imunitných buniek, pokles hladiny kortizolu ...
Vyhľadávajme úľavu – nachádzajme si spôsoby, ako stresu uniknúť. Využijeme nielen vlastnú tvorivosť k tomu, aby sme znížili stres. Závery istého výskumu ukazujú, že úroveň stresu znižuje jednoduché vedomie, že máme niekoho, kto nám pomôže. Jedným z overených spôsobov je starostlivosť o domáce zvieratko, čo podstatne znižuje úroveň stresu. Snažme sa nájsť zmysel a naplnenie svojho života, naučme sa byť spokojní sami so sebou, vyhľadávajme pozitívne zážitky, naučme sa byť sami, myslime realisticky, naučme sa rozprávať s priateľmi, zmeňme spôsob svojho myslenia. Stres a zamestnanie
Existuje celý rad oblastí, ktoré sú zdrojom stresu. Ľudia, práca, kariéra, rodina, peniaze, konflikty, traumatické udalosti… Nie je cieľom tejto časti poukázať na všetky možné pramene stresu (to je vždy individuálne), zámerom je sústrediť pozornosť do tej oblasti, ktorá sa týka skoro každého. Je to oblasť práce. Ak si uvedomíme, že v zamestnaní trávime prakticky v priemere osem a pol hodiny, päťkrát v týždni a tých je v roku okolo štyridsaťosem (bez dovolenky), tzn., že ročne investujeme do tejto oblasti asi dvetisícštyridsať hodín svojho času. Existujú rôzne zamestnania, kde je miera stresu buď vyššia, alebo nižšia. Medzi povolania, ktoré sa tradične spájajú s vysokou úrovňou stresu, patrí i práca policajta. Práve tá je na popredných priečkach v štatistických prehľadoch a je porovnávaná a zrovnocenovaná s prácou pilota, pokiaľ ide o „stresovosť“. I v rámci polície sú rôzne pracovné pozície a niektorí z nás pracujú pod veľkým psychickým napätím a nasadením. Dokonca charakter práce na niektorých pracovných zaradeniach nedovoľuje oddeliť prácu od súkromného života, čím sa práca niekedy stáva i náplňou víkendov. Je potom logické, že vplyv stresu sa neustále kumuluje a súčasne narastá miera ohrozenia organizmu. Kde je teda potenciálne najrozsiahlejšie ložisko stresu v policajnej práci? Odpoveď je skrytá v samej podstate, nakoľko práca policajta je prácou s ľuďmi. Dotýka sa medziľudských vzťahov. Najčastejšie problémy pramenia zo vzťahu nadriadený – podriadený. Niekedy je človek súčasne podriadeným i nadriadeným. Pre svojich podriadených zastáva postavenie vedúceho a zároveň je sám podriadený svojmu vedúcemu. Ak sa jedinec nachádza v postavení nadriadeného, mal by pamätať na to, že spôsob, akým uplatňuje svoju autoritu, vyvolá istú reakciu jeho podriadených. Všeobecne sa dá povedať, že ľudia plnia príkazy ochotne, keď vidia, že vedúci rozumie ich práci a zaujíma sa o nich.

Vedúci, ktorý zdôvodní, prečo žiada isté veci, môže očakávať skôr pozitívnu reakciu od svojich podriadených. Azda najlepšie výsledky dosiahne vedúci tým, že dokáže oceniť dobrú prácu podriadených napr. úprimnou pochvalou. Umenie zaobchádzať s ľuďmi je i umením motivácie. Žiaľ, často sa stáva, že vedúci veľmi rýchlo zabúda na túto elementárnu zásadu a svojím prístupom k podriadeným je typickým prototypom toho, ako pôsobiť demotivujúco. Pochopiteľne, niekedy musí poukázať i na chyby a nedostatky. Aj vtedy však môžu vzájomné vzťahy zostať na dobrej úrovni.
Ak sa jedinec nachádza v pozícií podriadeného, má tendenciu domnievať sa, že za všetky problémy môže šéf. Taký postoj však vytvára negatívnu atmosféru. Mal by sa skôr usilovať rozpoznať, za čo nesie zodpovednosť on osobne. Ak je vedúci príčinou stresu, je dobré snažiť sa s ním o danom probléme otvorene porozprávať. Na takýto rozhovor je dôležité zvoliť vhodný moment a zaujať pritom pozitívny postoj. Dobrá komunikácia v zamestnaní je nielen vec žiaduca, ale i nevyhnutná. Preto pri vzájomnom kontakte musíme dodržiavať určité nosné princípy, ktoré sa časom môžu premeniť na dobré návyky a ktoré nám pomôžu zlepšiť komunikáciu na pracovisku. Ide o tieto zásady:
-snažme sa vyjadrovať svoje myšlienky zreteľne,
-nepoužívajme žargón, prípade neznáme výrazy, ktoré nie sú bežné. Ich používanie môže vytvárať dojem vzdelanosti, určite však nenapomáha dorozumeniu,
-vyhýbajme sa v komunikácií subjektívnym výrokom (ak rozoberáme istú situáciu, mali by sme to robiť čo najobjektívnejšie),
-pamätajme, že ironický, kritický alebo nepriateľský tón oslabuje dôveryhodnosť našich slov,
-dbajme na správne používanie neverbálnej komunikácie. Keď s niekým hovoríme, býva dobrým zvykom pozerať sa mu do očí. Náš pohľad by mal byť pritom prirodzený a nemal by obsahovať prejav, ktorým by sme dávali najavo svoju nadradenosť. Gestikulácia rúk môže vhodne podčiarknuť význam toho, o čom hovoríme.

Ak je primeraná, môže nám navyše dopomôcť k väčšiemu pocitu istoty.
-plňme úlohy podľa ich dôležitosti,
-nenechajme sa ovládnuť svojou prácou,
-vyhýbajme sa prepracovaniu,
-problémy riešme okamžite,
-správajme sa asertívne,
-umožnime svojim podriadeným podieľať sa na rozhodnutiach, ktoré sa ich priamo dotýkajú,
-podporujme kreativitu a samostatné myslenie, ak nie je možný kompromis, snažme sa vždy vysvetliť dôvody svojho rozhodnutia,
-snažme sa, aby naši podriadení mali jasnú predstavu o možnostiach svojho profesionálneho rastu,
-snažme sa vypracovať skutočne motivujúci systém odmien (nemusia to byť vždy finančné odmeny),
-podporujme a odmeňujme osobnú iniciatívu.

Základné príčiny stresu nemajú pôvod v agresívnom okolí, ale v našej vlastnej reakcii naň. Nezabúdajme preto, že tajomstvo úspešného zvládania stresu závisí z desiatich percent na našom správaní a z deväťdesiatich percent je závislé od nášho postoja (spôsobu myslenia). Filozof Friedrich Nietzsche raz napísal: „Ten, kto má prečo žiť, dokáže žiť za každých okolností.“ V týchto slovách je obrovská hĺbka. Život v strese je výslednicou mnohých vedomých i nevedomých chýb a prehreškov. Nie je preto nutné meniť prácu, prípadne sa sťahovať a pod. Stačí dodržať niekoľko základných pravidiel. Stačí sa zastaviť a zamyslieť sa. A to nielen vtedy, keď sa objavujú isté varovné signály dávajúc tušiť, že kdesi pod povrchom tiká bomba. Veď len ľudia odpočívajúci na cintoríne sú úplne zbavení nutnosti odolávať stresu. A začať nie je nikdy neskoro. Hoci i vtedy, keď sa objavujú základné príznaky stresu, ako sú zvýšená vzrušivosť alebo utlmenosť, kŕčovitosť, nesústredenosť, neschopnosť uvoľniť sa, „preskakujúci hlas“, netrpezlivosť, roztržitosť, zvracanie či zhoršená koordinácia všetkých funkcií.