História samočinných počítačov sa začína odvíjať na počiatku 40. rokov tohoto storočia. Vývoj počítačov:

- ZUSE Z4 bol zostrojený v Nemecku človekom z menom Konrad Zuse. Pri jednom nálete bol zničený. - MARK 1 zostrojil v Spojených štátoch v roku 1943 Howard Aiken z harwardskej univerzity za pomoci firmy IBM. Tento počítač bol pravdepodobne použitý aj k výpočtom pre prvú atomovú bombu. - ENIAC (Electronic Numerical Integrator And Calculator) bol uvedený do prevádzky ako prvý elektrónkový počítač v roku 1944 na univerzite v Pensylvánii Johnom Mauchlym a Johnom Eckertom. - MANIAC (Mathematical Analyser Numerical Integrator And Computer) bol mimo iné použitý pri vývoji vodíkovej bomby. - UNIVAC elektrónkový počítač firmy Remington sa stal prvým sériovo vyrábaným, dodávaným od roku 1951. V nasledujúcich rokoch sa vývojoví pracovníci snažili vyrobiť ešte výkonnejšie a zložitejšie výpočetné systémy, ktoré boli schopné uspokojiť zákazníkov. Na scénu prišli tzv. minipočítače. Ich vývoj je motivováný presne opačnou snahou ako u veľkých výpočetných systémoch. Cielom bolo zmenšiť rozmery počítača, znížiť výrobnú zložitosť a tím aj cenu a zjednodušiť styk obsluhy s počítačom a jeho ovládaním.

Nevýhody starých počítačov
vážili celé tony
mali veľmi malú pamäť, takže jeho využitie bolo obmedzené (počítač si vedel zapamätať len pár čísel)
prvé elektrónkové počítače obsahovali veľa elektróniek (napr. ENIAC ich obsahoval 18 000) a tie sa prehrievali a tak sa často museli meniť
veľmi ťažko sa ovládali, pretože nemali klávesnicu, ktorou sa do počítača ľahšie vkladajú údaje. Nemali tiež ani monitor ako dnes. Tieto dve vecičky sa objavili zhruba v polovici 70. rokov. Krok dopredu
Elektronické vybavenie bolo spočiatku veľmi poruchové. Počítače zaberali celé miestnosti, to sa tiež týkalo aj televízorov, ktoré boli veľké ako kusy nábytku a s malými obrazovkami. Príčinou tochto problému sú súčiastky, nazvané elektrónky. Oni zaberlali ten veľký priestor. Šlo o vzduchoprázdne banky s elektródami zosilňujúcimi prúd. Počítače ich vyžadovali niekoľko tisícok, napríklad v Eniacu ich bolo 19 000. Hlavními problémom bolo tiež to, že sa často prehrievali a že mali krátku životnosť. Museli sa totiž vymienať asi tak často ako žiarovky.

Roku 1947 vystúpila skupina vedcov pracujúcich pre americkú firmu Bell Laboratories, šlo o Johna Bardeena, Waltera Brattaina a Williama Shockleyho, s inou alternatívou - tranzistorom.