Od pradávna si ľudia vymýšľajú stroje a pomôcky, ktoré by im uľahčovali prácu s číslicami. Už pred piatimi tisícmi rokov sa v Malej Ázii objavil stroj, nazývaný abakus – počítacia pomôcka založená na systéme korálkou (v Ríme nazvaných „calculli“ – odtiaľ názov kalkulačka), ktoré sa na tyčkách kĺzajú hore a dole. V sedemnástom storočí boli v Anglicku postavené prvé logaritmické tabuľky, po nich nasledovalo i logaritmické pravítko. Objavujú sa i prvé počítacie stroje, ktoré pracovali na princípe ozubených kôl. Boli to rôzne pokladne a mechanické kalkulátory, ktoré pretrvali až do dvaciateho storočia, ale prvá doložená kalkulačka bola od Blaise Pascala, ktorá vedela sčítať a odčítať, ktoru skonštruoval pre svojho otca – daňového úradníka v 17.stor.

História vývoja samočinných počítačov sa začína odvíjať začiatkom 40 rokov 20. storočia.
12. mája 1941 konštruuje v Nemecku Konrad Zuse malý reléový samočinný počítač Zuse Z4.
Vie sčítať, odčítať, násobiť, deliť a vypočíta druhu odmocninu. Nedarí sa mu však vzbudiť pozornosť armády, preto tento počítač upadá do zabudnutia a je pozdejšie pri jednom z leteckých náletov zničený.

V januári 1943 Howard H. Aiken a jeho spolupracovníci na Harvardskéj univerzite uviedli do prevádzky prístroj nazývaný Harvard Mark I. Bol dlhý takmer šestnáct metrov, vážil 5 ton a celkom obsahoval tri štvrte milionou súčiastok a cez 800 kilometrov drôtených spojov. Bol to elektronický reléový počítač, ktorý používal elektrické impulzy k pohybu s mechanickými súčiastkami. Bol pravdepodobne použitý k výpočtom pri vývoji prvej atómovej bomby.

V roku 1944 bol na univerzite v Pensylvánii vo Filadelfii uvedený do prevádzky ENIAC (Electronic Numerator Integrator And Computer) – prvý stroj na svete, ktorý mal všetky architektonické rysy moderných počítačov. Za vývojom ENIACu stáli John W. Mauchly (1907 – 1980) a John Presper Eckert (1919 – 1995), obaja elektro – inžinieri a John von Neumann (1907 – 1980) vynikajúci matematik. ENIAC obsahoval 17 468 elektroniek, okolo päť miliónov pájaných spojov, 10 000 kondenzátorov, 7 000 odporov, 1 300 relé, vážil okolo 30 ton a zaberal plochu asi 310 m2. Jeho spotreba elektrickej energie sa pohybovala okolo 140 kW (toľko vtedy potrebovala na svoje osvetlenie značná časť Filadelfie) a bol chladený dvoma lietadlovými motormi. Bol riadený pomocou elektronických impulzov a robil 5 000 operácii za sekundu, no napriek tomu, dokázal pracovať bez poruchy len 30 sekúnd .Bol dokončený až po vojne –16.