Interaktívna komunikácia

Termín informačná spoločnosť sa údajne najskôr objavil v japončine. V správe na objednávku vlády z roku 1966 ním skupina spoločenských vedcov označila éru, do ktorej vstupovala vtedajšia japonská spoločnosť. Znakom informačnej spoločnosti podľa tejto správy je "kvantitatívny a kvalitatívny nadbytok informácií". Japonsko v tom čase skutočne udávalo tón vo viacerých sférach informatizácie. V tejto krajine sa však rozvíjali predovšetkým tie segmenty informačného trhu, ktoré buď neboli určené pre masový trh a individuálnych spotrebiteľov (priemyselné roboty), alebo zdokonaľovali už jestvujúce technológie (skvalitňovanie a miniaturizácia čiernej techniky), či saturovali len veľmi jednoduchú zábavu (videohry, playstation, gameboy, karaoke, tamagoči). Americká (konkrétne kalifornská) koncepcia orientovaná na osobné počítače s používateľsky orientovaným softvérom a prepojením do sietí sa ukázala nielen ako trhovo úspešnejšia (aj keď zisky japonských producentov nechcem podceňovať), ale aj sociálne prínosnejšia. Podporuje na jednej strane tvorivosť ľudí ako jednotlivcov a na druhej strane zefektívňuje ich vzájomnú komunikáciu. (Takáto dichotómia možno odporuje zaužívaným stereotypom o konzumnej ziskuchtivej Amerike a pokornom harmonickom Japonsku). Termín informačná/informatizovaná spoločnosť sa hojne používa a analyzuje už tri desaťročia. Nejde však len o používanie termínu teoretikmi, ale o skutočnosť, že informatizácia naozaj úspešne napreduje už dlhší čas. Keď John Naisbitt a Patricia Aburdenová (na konci osemdesiatych rokov) stanovovali svoje megatrendy pre deväťdesiate roky, nedefinovali rozvoj informačných technológií a infraštruktúry ako samostatný trend, ale ako samozrejmú základňu pre akékoľvek zmeny. Hneď v úvode píšu, že ich štruktúrne megatrendy sú v priamom vzťahu s urýchlením informácií v deväťdesiatych rokoch"
Hoci na teoretickej úrovni nepanuje jednota pri určovaní znakov informačnej spoločnosti, všeobecne sa zdôrazňuje najmä skutočnosť, že informačné a komunikačné technológie sa stali nevyhnutnými pre fungovanie ľudskej spoločnosti v jej aktuálnej podobe (spoločnosť samozrejme môže existovať aj bez nich, ale bola by to odlišná spoločnosť od tej, v ktorej žijeme).

Evidentné vlastnosti informačnej spoločnosti sú práve tie, ktoré sa priamo odvolávajú na vonkajšie, kvantifikovateľné stránky a procesy:
 Komodifikácia informácií - informácie sa stávajú tovarom (boli ním aj v minulosti, nikdy predtým však trh s informáciami nebol taký rôznorodý a nevykazoval najvyšší obrat a rast v rámci národného hospodárstva, navyše informácie sú nevyhnutné pre výrobu iných tovarov, z čoho vyplývajú aj nežiadúce sprievodné znaky informačnej spoločnosti, ako sú informačná chudoba aj v najvyspelejších krajinách či informačná priepasť medzi štátmi).  Informačný sektor zamestnáva viac pracovníkov ako ktorákoľvek iná ekonomická sféra (jednotliví autori sa doslova predbiehajú, kto uvedie vyššie percentov zamestnancov v informačnom sektore, všetko závisí od kritérií pre definovanie informačného sektora, - napr. patria doň montéri telekomunikačných zariadení alebo opravári televízorov?).  Informatizácia procesov výroby, distribúcie a predaja tovarov a služieb - technológie umožňujú kvalitatívne odlišné vzťahy medzi firmami, medzi firmami a zákazníkmi, resp. medzi firmami a zamestancami (na trhu sa presadzujú aj menšie spoločnosti, ktoré efektívnym využívaním informácií operatívne reagujú na požiadavky trhu, šetria čas, skladovacie priestory a pod., práca na diaľku pripo,mína domácu prácu stredovekých remeselníkov, vedie k prelýnaniu voľného a pracovného času, spôsobuje neviditeľné" formy nezamestnanosti, vyžaduje nepretržité samovzdelávanie, atď.).  Jednotlivé informačné a telekomunikačné technológie vytvárajú konfigurácie, resp. spájajú sa do multifunkčných prístrojov (najjednoduchším príkladom sú reťazce typu telefón - modem - počítač - tlačiareň, resp. kopírujúca tlačiareň, faxmodem, karty do počítačov a pod.).  Tie isté informácie sú prístupné najrôznejšími kanálmi a médiami (rovnaká hudba z pásky, CD alebo internetu; rovnaké informácie prichádzajú po osiach počítač - internet, aj televízor - káblová sieť, aj do mobilného telefónu WAP či GPRS; ten istý film je dostupný zo satelitnej televízie, vidoprehrávača alebo na počítači s DVD a pod.). Takéto vymedzenie hlavných znakov informačnej spoločnosti nadradzuje technológie, akoby primárne ony rozhodovali o sociálnych vzťahoch. Je to do značnej miery naozaj tak, veď napríklad aj neomarxista Frank Weber pripúšťa, že informácia je definujúci znak súčasnej spoločnosti, dnes sú výrobné sily (informačné technológie) dôležitejšie ako sociálne vzťahy (vlastníctvo). Naďalej však platí, že informačná spoločnosť je demokratická trhová (t. j. kapitalistická) spoločnosť. Prvú skupinu názorov na informačnú spoločnosť tvoria tie, v ktorých je problematizovaný už samotný pojem. Kimon Valaskakis upozorňuje, že ak budeme sledovať len údaje o počte ľudí, ktorí pracujú s informáciami, a porovnávať ich s počtom priemyselných robotníkov, vytrhávame jeden fakt zo širšieho spoločenského kontextu. Podľa tohto kritéria by totiž boli informačnými spoločnosťami aj antické Atény, stredoveká Florencia a alžbetínske Anglicko.

Valaskakis hovorí, že nemáme dočinenia s prekonaním industriálnej spoločnosti (deindustrializáciou), ale s informatizáciou priemyselnej infraštruktúry (reindustrializáciou). Túto námietku treba brať vážne a zbaviť sa naivných predstáv, že samotná informatizácia vyrieši problémy našej ekonomiky či ešte pálčivejšie problémy rozvojových krajín. Aj D. Lyon upozorňuje, že deindustrializácia neznamená, že vyspelé krajiny vyrábajú a konzumujú menej priemyselných tovarov, ale že ich výroba je automatizovaná. A Tretí svet nemôže túto fázu preskočiť. Anthony Giddens zasa tvrdí, že moderné národné štáty boli informačnými spoločnosťami už od svojho vzniku v minulých storočiach. Moderný štát pre svoj chod potrebuje administratívu, plánovanie, kontrolu a vládnutie - všetky tieto systémy sú založené na získavaní, vyhodnocovaní a rozširovaní informácií. Ak by sme tieto námietky prijali, nepochybne zároveň platí, že teraz proces informatizácie akceleruje. Spochybňovači konceptu informačnej spoločnosti však správne tvrdia, že súčasná spoločnosť je dôsledkom historickej kontinuity, a nie jednorázovej informačnej revolúcie. Najznámejšou (na Západe takmer jedinou citovanou) postavou japonského teoretického uvažovania o problematike je Yoneji Masuda. Svoj koncept informačnej spoločnosti nazýva Computopia (t. j. utópia na báze počítačov). Informačnú spoločnosť si Masuda predstavuje ako éru úplne odlišnú od industriálnej spoločnosti. Globalizácia sa v nej spája s duchom neorenesancie. Zatiaľ čo renesancia priniesla explóziu v dobývaní sveta, neorenesancia by mala byť presným opakom - implóziou vo využívaní prírodných zdrojov, takže nová ľudská spoločnosť by mala byť výrazne ekologická. Civilizácia 21. storočia nebude symbolizovaná veľkými stavbami, ale bude to "neviditeľná civilizácia" , ktorej život bude prebiehať predovšetkým vo svete informácií. Masuda nedôveruje spontánnemu vývoju spoločnosti (trhovému mechanizmu) a navrhuje, aby globálna informačná spoločnosť bola centralizovane riadená. Prichádza s projektom celého radu celosvetových inštitúcií, ktoré by zabezpečovali jej chod. Sú to napríklad Svetová informačná organizácia (World Information Organization - riadi používanie komunikačných satelitov, štandardizáciu, stanovuje globálnu informačnú politiku a pod.), Globálna informačná služba (Global Information Utility - dodáva občanom všetky potrebné informácie za nízku cenu bez ohľadu na čas a lokalitu), Globálny vzdelávací systém (Global Education System - zabezpečuje nielen vzdelávanie, ale aj zavedenie svetového jazyka) a ďalšie.

V západných spoločenských vedách sa na označenie spoločnosti informačného typu používalo aj viacero príbuzných pojmov (postmoderná spoločnosť, poznatková spoločnosť - knowledge society). Už na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia použil Marshall McLuhan metaforické pomenovanie globálna dedina (global village). (Globalizácia je nepochybne jednou z najdôležitejších charakteristík informačnej spoločnosti.) Je to stupeň rozvoja ľudstva, keď je celý svet spojený vďaka médiám. McLuhan svoju koncepciu vytvoril pred štyridsiatimi rokmi, takže je pochopiteľné, že televízia hrá u neho dôležitejšiu úlohu ako počítače. Médiá priniesli extenziu, predĺženie ľudských zmyslov, informácie sú dostupné rýchlejšie, sú kvalitnejšie a úplnejšie. McLuhan však pripomína, že "sa rýchlo blížime k poslednej fáze extenzie človeka - technologickej stimulácii vedomia, keď bude tvorivý proces poznania kolektívne a jednotne rozšírený na celú ľudskú spoločnosť". Táto vízia informačnej spoločnosti je pre internet dneška oveľa zaujímavejšia, ako z McLuhanovho pôvodného kontextu vytrhávané heslá o zániku knihy. Termín informačná spoločnosť používal aj Daniel Bell, hoci vďaka nemu sa rozšíril predovšetkým termín postindustriálna spoločnosť , ktorého však nie je autorom, ako sa mylne zvykne tvrdiť. Termín postindustriálna spoločnosť zaviedol o pätnásť rokov skôr David Riesman. Bell tvrdí, že v postindustriálnej spoločnosti informačné technológie nahrádzajú prácu, poznanie nahrádza kapitál a vlastníctvo informácií znamená moc. Dominantnou hospodárskou sférou sú služby (predtým to boli poľnohospodárska a továrenská výroba). Z tohto tvrdenia niektorí neoprávnene vyvodzujú, že v informačnej spoločnosti dôjde k utlmovaniu materiálnej výroby (a spotreby). Nie je to (žiaľ?) pravda, rozdiel je len v tom, že materiálna výroba sa informatizuje. A naopak, mnoho ľudí v službách (napr. predavači hotdogov či smetiari, aby sme boli dosť explicitní) stojí mimo informačnej sféry. Bell býva niekedy neprávom považovaný za technokrata. Vo svojej koncepcii sa však zaoberal aj kultúrou postindustriálnej spoločnosti. Predstavoval si ju ako nový druh modernity, ktorá nahrádza kontinuitu varietou a tradíciu synkretizmom. Technológie umožnia, že celosvetová literárna a umelecká tradícia sa prepojí do univerzálnej kultúry, ktorá bude dostupná všetkým. Bellovo pomenovanie tohto stavu je veľká ekuména (great Oikoumene). Francúz Jean Baudrillard (jeho esejistický štýl je viac emotívny ako argumentačný) popisuje informačnú spoločnosť ako nepretržitú extázu komunikácie , v dôsledku ktorej ľudia žijú v hyperrealite, virtuálnom svete simulácií, informácií a znakov.

Stvoriteľmi tohto nového sveta, ktorý nahrádza skutočnosť, sú masmédiá a počítače. "Žijeme vo svete, kde najvyššou funkciou znaku je spôsobiť zmiznutie reality". Zaujímavé je, že Baudrillard považuje súčasnú spoločnosť za vyvrcholenie spoločnosti masovej a konzumnej. Alvin Toffler a Heidi Tofflerová označujú informačnú spoločnosť pojmom Tretia vlna. Aj v tejto koncepcii nastupuje heterogénna civilizácia Tretej vlny po prekonaní industriálnej spoločnosti a prináša systém, ktorý vyžaduje "stále väčšiu a väčšiu výmenu infromácií medzi jeho zložkami". V novej ekonomike "informácie nahrádzajú veľké množstvo surovín, práce a ďalších zdrojov". Významnou zmenou spojenou s nástupom informačnej spoločnosti Tretej vlny je demasifikácia - vrátane demasifikácie komunikácií. Všeobecnú krízu industriálnej spoločnosti" ohlásil A. Toffler už v roku 1970 (v knihe Šok z budúcnosti), ale o štvrťstoročie neskôr (v citovanej knihe Utváranie novej civilizácie) popisuje ešte stále prebiehajúci "superzápas" Druhej a Tretej vlny. Vyplývalo by z toho, že nástup informačnej spoločnosti je pomalý a postupný proces, ktorý nemá formu revolučného skoku. Veľmi progresívny prístup ukazuje Japonec Shumpei Kumon. Podľa neho prebieha v súčasnosti tretia etapa modernizácie - po militarizácii a industrializácii nastupuje informatizácia. Kumon označuje informačnú spoločnosť termínom hypersieťová spoločnosť. Vyznačuje sa kontextuálnou kultúrou, v ktorej ľudia efektívne a intenzívne komunikujú práve preto, že ako spoločenstvo disponujú veľkým potenciálom informácií. Technológie umožňujú nástup hyperkomunikácie, v ktorej interaktívna elektronická verejná komunikácia nahradí staré jednosmerné masmediá a elektronická skupinová komunikácia zefektívni doterajšiu interpersonálnu komunikáciu. Kumon hovorí o príchode novej sociálno-ekonomickej sily - mimovládneho intelektuálneho podniku (angl. intelprise zo slov intellectual a enterprise), ktorý bude dominovať vo vytváraní poznania a šírení informácií. Svojbytnými pragmatickými koncepciami informačnej spoločnosti sú aj národné a medzinárodné programy, ako napríklad francúzska télématique, americká informačná infraštruktúra/diaľnica či európska informatizácia a informačná spoločnosť. Uvedenými koncepciami je poučený aj Pierre Lévy, autor správy pre Radu Európy v rámci projektu "Nové technológie: Kultúrna spolupráca a komunikácie".

Jeho kľúčovými slovami sú kyberpriestor ("nové komunikačné prostredie, ktoré vyvstáva z celosvetového prepojenia počítačov") a kyberkultúra ("súbor materiálnych a intelektuálnych technik, praktických návykov, postojov, spôsobov uvažovania a hodnôt, ktoré sa rozvíjajú vo vzájomnej väzbe s rastom kyberpriestoru"). Spojenie týchto dvoch pojmov vlastne predstavuje Lévyho koncepciu informačnej spoločnosti, veď kyberpriestor považuje za univerzálny systém bez centrálneho významu, za "všeobecnosť bez totality", a kyberkultúru považuje za kolektívnu inteligenciu ľudstva. Lévy je kritický k americkej koncepcii informačnej infraštruktúry. Označuje ju za technokratickú. V jeho modeli kyberpriestoru je podstatný obsah a využívanie technológií jednotlivcami a spoločenstvami. Kyberpriestor kvalitatívne prekonáva predchádzajúce spôsoby založené na komunikačnom kanáli a komunikačnej sieti. Kyberpriestor (dnes predovšetkým na báze internetu) sa stáva virtuálnym svetom, ktorého konečným zmyslom je univerzalita v zmysle infraštruktúry pre iné systémy (financie, obchod, doprava, veda, umenie, atď.) , ale aj v zmysle prepojenia všetkého poznania, zaradenia každej informácie do jediného hypertextu (blízko k tomu má aj Kumonov pojem kontextuálnej kultúry). Univerzalita kyberpriestoru zároveň znamená aj všeobecnú kompatibilitu a vzájomnú interaktivitu. Kyberpriestor rozširuje a modifikuje viaceré kognitívne funkcie človeka: pamäť (databázy, hyperdokumenty), predstavivosť (simulácie), vnímanie (digitálny snímač, teleprezentácia, virtuálna realita), myslenie (umelá inteligencia, modelovanie komplexných javov). Lévyho vízia prichádzajúcej spoločnosti má veľmi ďaleko k chladnému svetu technokratov osamotených pred obrazovkami. Je to skôr kultúra založená na nepretržitej interakcii ľudí. Z tejto interakcie vyplýva aj jej dynamický charakter. Kyberkultúra sa nachádza v stave nepretržitej zmeny, existuje len "tu a teraz", pretože v najbližšej chvíli budú niektoré jej časti na sieti nahradené, doplnené, zmenené tvorcami/používateľmi (kategórie autora a príjemcu sa pritom prelýnajú). Tradícia sa v kyberkultúre stáva simultánnou tradíciou, poznanie existuje paralelne a prepojenie v čase je iba čosi navyše. Táto časť Lévyho koncepcie pripomína aj Bellovu predstavu kultúry, v ktorej je tradícia nahradená synkretizmom. Vzhľadom na dynamický a kontextuálny charakter kyberkultúry je to logické, ale zároveň problematické. Lévy nedoceňuje riziko straty informácií (pri nedostatočnej archivácii). Informácia nemusí byť vždy nahradená "lepšou" (čo je vôbec kritériom jej kvality?). Poznanie, ktoré sa v istej situácii pre istého používateľa stáva hodnotnou informáciou, môže byť v inej situácii pre iného používateľa úplne bez zmyslu.

Podľa Lévyho hybným ideálom informatiky už nie je umelá inteligencia, ale kolektívna inteligencia, "zhodnotenie, optimálne využitie a harmonizácia kompetencií, predstáv a intelektuálnych energií rôznej kvality a pôvodu". Hoci o poznaní, ktoré je kolektívne a jednotne rozšírené na celé ľudstvo, hovoril aj McLuhan, výraznejšie Lévyho inšpiroval Pierre Teilhard de Chardin. Ten už pred polstoročím predpovedal nástup noosféry, kolektívnej cerebralizácie, duševnej a duchovnej sféry myšlienok vo vnútri a nad biosférou. Teilhard pripisoval dôležitú úlohu pri jej vzniku aj komunikačným technológiám a počítačom. Lévyho kyberkultúra však zbavuje Teilhardovu noosféru jej pôvodne kresťanského obsahu. Lévy nie je len teoretikom. Svoju predstavu o systéme, ktorý na báze informačných technológií prispieva k rozvoju všetkých schopností človeka a zároveň aj celej komunity, predstavil v metóde/informačnom systéme strom znalostí (les arbes de connaissance). Dnes ho využívajú viaceré školy, firmy, regióny a spolky. Pricípom stromu znalostí je definovanie človeka prostredníctvom všetkých jeho vlastností, formálneho i neformálneho vzdelania a následné sieťové sprístupnenie tohto obrazu "do služieb" spoločenstva. Lévy vo svojej koncepcii viackrát zdôrazňuje dôležitosť profesionálnych sprostredkovateľov informácií. Hovorí, že "sa rodí nové vydavateľské a dokumentačné umenie, ktoré sa pokúša čo najlepšie využiť novú rýchlosť navigácie medzi hromadami informácií". Pripomína však, že pre uplatnenie týchto špecialistov v kyberpriestore je dôležité, aby sa prestali prid?žať svojej starej profesionálnej a inštitucionálnej identity. Pierre Lévy sa neustále pohybuje na hrane medzi analýzou dnešného stavu a futurologickou víziou. Práve preto treba u neho oceniť triezvosť a zmysel pre realitu. Jeho koncepcia informačnej spoločnosti ako kyberkultúry v kyberpriestore je nielen podnetným čítaním, ale takmer návodom na pochopene sociálnych mechanizmov, ktoré sa objavujú okolo nás.