2.0 Mikroprocesor
2.1 História mikroprocesorov
Veľký pokrok znamenalo vynájdenie tranzistoru v roku 1947 a jeho lacnejšej a spoľahlivejšej varianty v roku 1950, ktorou bol plošný tranzistor. Tranzistory však tiež mali nevýhodu a to, že to boli oddelené súčiastky a museli sa vzájomne prepojovať. Toto vyriešil v roku 1958 integrovaný obvod, čo nie je nič iné, ako husto vedľa seba naukladané tranzistory v jednej súčiastke. V roku 1961 vznikli plošné dosky, na ktorých boli integrované obvody spájané už hliníkovým filmom namiesto drôtov. Teraz už bolo všetko pripravené na vznik mikroprocesora.
Všetko sa začalo rokom 1969, kedy japonská firma Busicom, ktorá sa zaoberala výrobou kalkulačiek, požiadala firmu Intel (Integrated electronics, bola založená v roku 1968, pôvodne sa volala M&N Electronics), aby pre ňu vytvorila sústavu 12 čipov schopných vykonávať logické operácie a pamätať si dáta. Tedovi Hoffovi, inžinierovi Intelu, sa tento nápad nezdal byť efektívny, jeho riešenie bolo zjednodušiť dizajn a vytvoriť programovateľný procesor. Spolu s Federicom Fagginom a Stanom Mazorom vytvoril čip obsahujúci vlastnú pamäť ROM, v ktorej bol uložený program, pamäť RAM pre spracovávanie dát, vstupno-výstupné zariadenie a nemenovanú 4-bitovú procesnú jednotku, čo sa zapísalo do histórie ako mikroprocesor Intel 4004.
2.2 Základný princíp
Procesor, alebo CPU (Central Procesor Unit) sa skladá z miliónov maličkých tranzistorov, nanesených fotografickou cestou na kremíkový plátok o veľkosti nechtu na malíčku. Vlastne v kremíkovej doštičke sú polovodičové prechody vytvorené. Tieto malé tranzistory dokážu len jedno: nastaviť sa do polohy 0 alebo 1 (zapnutý-vypnutý). Celkovo býva v procesore niekoľko desiatok miliónov tranzistorov. Časť z nich je určená k ukladaniu hodnôt, vykonávajú matematické operácie, logické rozhodovanie,...

3.0 Operačné pamäte
3.1 História
Aj keď pod pojem pamäť sa dá zhrnúť veľké množstvo polovodičových súčiastok a na ich členenie možno použiť veľa kritérií, v tomto materiáli sa sústredíme na RAM (Random Access Memory), teda pamäte, ktoré sa v súčasných počítačových systémoch používajú v úlohe operačnej pamäte.
Na počiatku „počítačových vekov“ vytvorili konštruktéri polovodičovú pamäť typu RAM, ktorá je „prarodičom“ všetkých súčasných pamätí tohto typu. Aj predchádzajúce tvrdenie je dosť zjednodušujúce, pretože typov tejto pamäte bolo nepreberné množstvo, keďže v priebehu vývoja sa na nami uvažovaný účel najčastejšie využívali pamäte typu DRAM (Dynamic RAM), ktoré sa v prevažnej miere vyrábali technológiou CMOS. Tie na uchovanie jedného bitu informácie používali preklápací obvod, zložený z dvojice tranzistorov CMOS a dvojice kondenzátorov. Keďže na uchovanie informácie slúžil náboj „uskladnený“ v kondenzátoroch museli tieto pamäte okrem samotných obvodov uchovávajúcich informáciu a logiky potrebnej na adresovanie jednotlivých buniek pamäte (pri čítaní a zápise) obsahovať aj logiku zabezpečujúcu „obnovovanie obsahu“ pamäte (označované ako Refresh). Tento typ pamätí sa stal pre konštruktérov počítačov zaujímavým najmä pre pomer ceny a kapacity. Celkom zrejmou negatívnou vlastnosťou týchto pamätí sa stala ich závislosť od „obnovovania“ obsahu. Preto sa v počiatočných štádiách vývoja tohto typu pamätí konštruktéri venovali najmä zlepšovaniu mechanizmu a obvodov obnovovania obsahu. Cieľom ich bádania bolo skrátiť čas, po ktorý bola pamäť z dôvodu obnovovania obsahu nedostupná. Mechanizmov riešenia tohto problému bolo vyvinutých naozaj veľké množstvo, pričom niektoré odlišnosti boli skutočne iba kozmetické. Okrem práci na riešení už spomenutých problémov sa, samozrejme, neustále zvyšovala kapacita pamäťových čipov, pracovná frekvencia a dochádzalo aj k zmenám v technológii výroby. Tento typ pamätí vydržal v úlohe počítačových RAM veľmi dlho.