Z ďalších menej rozšírených typov vírusov by som ešte rád spomenul tzv. multipartitné a polymorfné víry. Tie prvé kombinujú techniky vyššie uvedených vírov, bežné sú napr. kombinácie súborových a boot vírov. Tieto po spustení .exe súboru napadnú aj boot sektor počítača, po ďalšom nabootovaní si vírus zabezpečí pamäťovú rezidentnosť a zároveň infikuje ďalšie súbory, ako bežný súborový vírus. Jednotlivé exempláre polymorfného víru majú rozdielne zdrojové kódy, čo značne sťažuje prácu antivírovým programom a robí ich nezistiteľnými aj pri CRC kontrole.
Z tohto prehľadu je jasné, že až na malé výnimky majú víry jedinú úlohu a tou je ničiť. Neprinášajú úžitok nikomu, ani samotnému autorovi. Kto a prečo ich teda vytvára? Podľa zistení rôznych agentúr sú to najmä mladí ľudia zhruba od 15 do 30 rokov, často študenti stredných a vysokých škôl, ktorý majú dostatok voľného času pre svoj koníček, inokedy sú to zase profesionálni programátori pracujúci pre menšie softvérové firmy. Ich cieľom je väčšinou túžba zviditeľniť sa, dokázať sebe aj svojmu okoliu čoho sú schopní, ale paradoxne motiváciou môžu byť aj tresty, ktoré sa pohybujú od finančnej pokuty, cez niekoľko rokov väzenia až po ponuky práce pre významné softvérové spoločnosti.
Ďalšou veľmi diskutovanou možnosťou „využitia“ počítačových vírov je ich použitie v armáde. Vzhľadom na rozširovanie sa Internetu ako aj vzrast dôležitosti informačných technológií v životne dôležitých odvetviach, ako je napríklad zdravotníctvo, letecká doprava ale aj kontrola jadrových zbraní, je táto možnosť veľmi reálna. Šikovný vírus by mohol zrútiť hospodárstvo hociktorej vyspelej krajiny ako domček z karát.
Za ďalšiu skupinu počítačových zločinov sa považujú „prehrešky“ proti autorskému zákonu. Práve táto oblasť, tzv. softvérová kriminalita je v súčasnosti asi najrozšírenejšia na celom svete. Pravdou je, že autorský zákon prakticky neumožňuje prenasledovať fyzické osoby, čo je šťastie, pretože aj medzi nami sa len ťažko nájde niekto, kto ho ešte neporušil. Je ťažké uveriť, že vlastne už napálením jediného CD - čka sa stávame zločincami.
Faktom ostáva, že „ukradnutie“, teda skopírovanie softvéru sa dá len ťažko považovať za krádež, keďže autorovi resp. majiteľovi softvér naďalej bezo zmeny ostáva. Je to ako keby si zlodej áut kradnuté vozidlo len naklonoval. Majiteľovi vozidla sa nič nestalo, jeho auto mu zostalo, zlodej je spokojný tiež, problém má len spoločnosť, ktorá tieto autá predáva. Jedná sa tu teda skôr o ušlý zisk, než o klasickú krádež.
Proti autorskému zákonu sa búria prakticky všetci užívatelia počítačov a Internetu a niektoré krajiny ako napríklad Rusko, Ukrajina alebo Čína dokonca odmietajú takéto zločiny postihovať, čo veľmi sťažuje prácu spoločnosti BSA – Business software alliance, ktorá vyvíja hlavne osvetovú činnosť, kde vysvetľuje dôležitosť platenia za softvér, ďalej prevenčnú činnosť, ktorá spočíva v tom, že upozorňuje podozrivých na to, aby si zlegalizovali používaný softvér, a plní aj represívnu činnosť spočívajúcu v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní pri postihovaní osôb porušujúcich zákon. Podľa vyjadrení BSA dosiahla miera softwarovej kriminality na Slovensku v roku 2002 až 40%, čo je v prepočte asi 907 miliónov SVK. V porovnaní s rokom 2001 je to 155% nárast.
Činnosť BSA spočíva najmä v zbieraní udaní napr. aj na svojej web-stránke o nelegálnom používaní softwaru najmä vo väčších firmách. Tieto udania dostávajú najmä od bývalých zamestnancov tej ktorej firmy, ktorí dostali výpoveď, prípadne sa iným spôsobom nezhodli so zamestnávateľom. Následne toto udanie diskrétne vyšetrí a upozorní vinníka, že ak sa situácia neupraví postúpi prípad orgánom činným v trestnom konaní. Vďaka činnosti BSA napríklad vymizli z novín inzeráty typu: Predám MS Office a Paint shop Pro 5 na jednom CD, či napríklad firmy so „zlacneným“ softwarom.
Jedným z hlavných dôvodov vzrastajúcej miery softwarovej kriminality u nás je najmä cena, ktorá je na naše pomery neúmerne vysoká. Napríklad na operačný systém od Microsoftu musí Slovák s priemerným platom pracovať asi týždeň, kým občan USA to zvládne za necelých šesť hodín. Aj kvôli tomu je miera softwarovej kriminality v západných krajinách len čosi okolo 20%. Jediný spôsob ako môže autor softwaru zabrániť, aby sa jeho produkt nešíril takpovediac za pán boh zaplať, je ochrániť ho špeciálnym zápisom sa CD, či rôznymi heslami. Táto ochrana je málo účinná najmä vďaka snahe crackerov, ktorí vytváraním tzv. crackov, či keygenov lámu akúkoľvek ochranu a sprístupňujú ju ďalším používateľom. Je to známy paradox: čím silnejšie panciere používa jedna strana tým účinnejšie delá vyvíja druhá a tak dokola, pričom rovnováha síl ostáva nezmenená.
