Špecifickým prípadom sú FTP servery, názov je skratka z anglického file transfer protocol a používa sa na prepojenie vzdialených počítačov za účelom výmeny dát. Rýchlosť tohto prenosu je daná najmä kvalitou nášho pripojenia a siete od niekoľkých bitov až kilo bitov až po niekoľko mega bitov. U nás sú FTP servery známe najmä vďaka firme Antik a do istej miery tiež svedčia o ignorácii autorského zákona pokiaľ ide o nekomerčné využitie. FTP-čka od Antiku sú obrovskou výhodou pokiaľ ide o rýchlosť prenosu, ktorá siaha až na 5 a viac Mb ale sú výrazne obmedzené lokálnou sieťou. FTP – čka využívajú systém klient server, kde všetky dáta prechádzajú cez server.
Výrazne širšie možnosti ponúka užívateľom Internetu systém Bittorrent, z anglického torrent – potôčik, ktorý bol navrhnutý na nárazové sťahovanie produktov, ktoré sú nové resp. práve veľmi žiadané. Pracuje na princípe krátkych súborov, majú okolo 100 kb, ktoré sú voľne stiahnuteľné na rôznych stránkach, napr. torrentspy alebo torrentreactor, a ktoré obsahujú údaje o požadovanom súbore a jeho umiestnení v sieti. V ponuke je široká škála akýchkoľvek súborov od hudobných až po počítačové hry, od všetkých autorov, a často v rôznych jazykových verziách. Po stiahnutí súboru s príponou .torrent je potrebné ho otvoriť v špeciálnom programe, ktorých je veľké množstvo ale majú porovnateľnú kvalitu. Najväčšou nevýhodou tohto spôsobu je nízka rýchlosť sťahovania, aj v čase najväčšieho záujmu sa pohybuje v rozmedzí niekoľkých desiatok kb, a stiahnutie filmu veľkosti 700 Mb trvá minimálne jeden deň, ale môže sa to aj dosť výrazne predĺžiť, je to preto, že na rozdiel od FTP serverov tu nejde o vzťah server - počítač ponúkajúci súbory na stiahnutie a klient - počítač do ktorého sa sťahuje, ale ide o priame pripojenie počítača k počítaču, kde server, tzv. tracker má iba úlohu sprostredkovateľa.
Asi najpoužívanejšie sú tzv. P2P, alebo peer-to-peer siete. Peer-to-peer znamená v preklade rovný s rovným, teda za to čo ponúkam aj niečo požadujem. To v praxi znamená, že každý, kto niečo sťahuje, zároveň poskytuje upload niekomu inému. Je to zabezpečené tým, že každý súbor je rozdelený na menšie časti, ktoré užívateľ sprostredkuje na sťahovanie ďalej, aj keď ešte nestiahol celý súbor, resp. nemá nič vo svojom sharefolderi. Sharefolder je priečinok, do ktorého ukladáme to, čo chceme sprostredkovať iným, a kde sa nám v niektorých prípadoch ukladajú hotové stiahnuté súbory. P2P sietí je veľké množstvo, najznámejší je asi Napster, ktorý bol pred pár rokmi medializovaný, kvôli súdu pre porušenie autorských práv. Napster fungoval tak, že užívateľ poslal svoju požiadavku na server a ten mu našiel užívateľov, ktorí daným súborom disponovali. Server mal de facto prehľad o porušovaní autorských práv, čo sa mu vypomstilo. Napster spor prehral a preorientoval sa na predaj softwaru cez Internet. Z prípadu sa poučili tvorcovia ďalších P2P sietí, ktorí svoje produkty prispôsobili tak, aby nikto nemohol zistiť kto a čo sťahuje. Napriek tomu neprestalo prenasledovanie zo strany softwarových a hudobných spoločností, posledným je prípad siete iMesh z roku 2004, ktorú zažalovala spoločnosť RIAA – recording industry association of America, čiže Americká asociácia nahrávacieho priemyslu. Rovnako ako Napster je iMesh musel software aspoň čiastočne spoplatniť. V súčasnosti sú asi najvyužívanejšie P2P siete Kazaa a nemecký E-mule. Oba sú voľne stiahnuteľné na rôznych weboch, a umožňujú stiahnuť prakticky, čokoľvek.
To čo umožnilo masový rozvoj transferov dát cez internet bol najmä rozvoj formátov Divx a MP3, ktorý značne znížil objem dát potrebných na zaznamenane zvuku, či videa.
DivX je technológia kompresie, ktorá umožňuje ohromné "stlačenie" dát, bez zníženia kvality obrazu a zvuku za pomoci tzv. kodekov. Slovo kodek je zložené z dvoch anglických slov coder – kódovač a decoder- dekódovač. Kodeky sa stále menia a zlepšujú, a chybová hláška typu: “codec not supported“ vie človeku riadne zdvihnúť žlč. Divx funguje tak, že časti obrazu, ktoré ostávajú na viacerých záberoch bezo zmeny zapíše len raz.
Na podobnom princípe pracuje technológia MP3. Využíva paradoxne ľudskú nedokonalosť, a síce, že ľudské ucho nie je schopné zachytiť celú škálu tónov a tak ich jednoducho nezapíše. Výsledkom je kompresia zvuku približne v pomere 1:12 oproti bežným audio diskom. Rozdiel je pritom prakticky nepoznateľný, najmä ak sa použije kódovanie aspoň 128 kb za sekundu, ale ja osobne som si nevšimol rozdiel ani pri 56–ke.
