2.5 Začíname s Pascalom

Existuje celkom päť typov symbolov, ktoré sa môžu vyskytovať v programe: kľúčové slová, identifikátory, zápisy čísiel, špeciálne symboly a znakové reťazce.
Kľúčové slová sú v programe najnápadnejšie. Už len preto, že väčšinou sa tlačia tučné. Tvoria akúsi kostru programu. Sú to väčšinou anglické slová alebo ich začiatky. Napr. begin (začiatok), if (keď, ak), atď.

Ďalším typom symbolov sú identifikátory. Ide o slová zostavené len z alfanumerických znakov (tj., ako už vieme, z anglických slov a číslic), začínajúcich písmenom. Naviac sa iden-tifikátor nesmie zhodovať so žiadnym kľúčovým slovom. Preto sú

SUCET, PODIEL, ALFA 1, N, N1

správne vytvorené identifikátory, ale nasledujúce identifikátory nie sú:

A+B (pretože obsahuje špeciálny znak +),
3XYZ(nezačína písmenom),
SUČET(obsahuje špeciálny znak Č).

Identifikátory sa používajú na pomenovanie najrôznejších objektov v programe.

2.5.1 Elementárne príkazy Pascalu

Medzi elementárne príkazy Pascalu patria priraďovací príkaz, príkaz pre vstup a výstup.

Priraďovací príkaz je na prvý pohľad ten najjednoduchší. Napriek tomu však väčšina chýb začiatočníkov, ale aj mnoho chýb skúsených programátorov má pôvod práve v nezvládnutí tohto príkazu. Priraďovací príkaz má v Pascale tvar X : = V, kde x je premenná, : = špeciálny symbol a V je výraz. Napríklad DISKRIMINANT : = B*B-4*A*C.

Pri každom výraze nás bude zaujímať len jeho hodnota. Najjednoduchším prípadom výrazu je číslo. Ďalším prípadom výrazu je premenná – jej hodnota je uložená v pamäti a odtiaľ ju program môže získať. Obecný výraz môže obsahovať aritmetické operácie a jeho hodnota nie je uložená nikde – program ju musí vypočítať.
Príkaz pre vstup slúži na to, aby sa do programu mohli zvonka dostať vstupné údaje. V Pascale má tvar read (X), kde X je premenná. Prevedenie tohto príkazu spôsobí, že sa zo vstupu načíta jedna hodnota a priradí sa X.

Príkaz pre výstup slúži pre výstup hodnôt z programu. Má tvar write (V), kde V je výraz. Previesť tento príkaz znamená vyhodnotiť výraz. K výstupu hodnôt slúži aj výraz writeln (V), ktorý vykoná o jednu akciu navyše. Po vypísaní hodnoty výrazu prejde na začiatok nového riadku.

Hlavička programu začína kľúčovým slovom program, za ktorým nasleduje identifikátor, ktorý dáva programu meno a za ním nasleduje v zátvorkách zoznam parametrov programu. Meno programu nemá v programe samotnom žiadny význam, môže ho však využívať prekla-dač alebo operačný systém počítača. Parametre programu sú mená vnútorných súborov, s kto-rými program pracuje.

Blok programu má dve časti: deklaračnú a príkazovú.

Deklaračná časť programu obsahuje jeho deklarácie. Pre deklarácie v Pascale platí jedno dôležité pravidlo: Význam každého identifikátora musí byť v texte programu definovaný pred prvým miestom, kde je v programe tento identifikátor použitý.

Úsek deklarácií premenných je uvedený kľúčovým slovom var. V tomto úseku môže byť uvedených niekoľko deklarácií premenných, oddelených ;. Každá z nich je tvorená zozna-mom identifikátorov premenných a špecifikáciou ich typu oddelených :.

Príkazová časť programu je vlastne zloženým príkazom popisujúcim akciu, ktorú má program vykonať. Začína teda kľúčovým slovom begin a končí end.

2.5.2 Cykly

Cykly sú typom štruktúrovaných príkazov. Umožňujú, aby sa niektoré príkazy programu mohli vykonávať viackrát. Cyklus má

•telo cyklu, tj. Príkazy, ktoré sa budú opakovať a
•podmienku cyklu, ktorá rozhoduje, či sa má v prevádzaní cyklu pokračovať alebo už skončiť.

Zoznámime sa s dvomi typmi cyklov. Líšia sa tým, kedy sa v nich testuje podmienka cyklu – pred prevedením tela cyklu alebo až po ňom.

Cyklus s testom pred prvý prevedením tela (tzv. while-cyklus) má v Pascale tvar while B do S, kde B je podmienka cyklu a S je príkaz, ktorý je jeho telom. Kľúčové slová znamenajú: while-pokiaľ, ak a do-vykonaj.

Cyklus s testom podmienky až po vykonaní tela cyklu (tzv. repeat-cyklus), má v Pascale tvar repeat S1; S2;...; Sn until B, kde S1; S2;...; Sn je postupnosť príkazov a B je podmienka cyklu.

2.5.3 Pravidlá používania a viditeľnosti identifikátorov

Keďže program v Pascale má blokovú štruktúru, z toho vyplýva, že každá definícia iden-tifikátora je súčasťou nejakého bloku. Tento blok je buď blokom podprogramu alebo blokom hlavného programu. O každom identifikátore môžeme teda povedať, že je definovaný buď v nejakom konkrétnom podprograme alebo hlavnom programe. Program alebo každý jeho podprogram budeme teda označovať spoločným termínom rámec. Platnosť deklarácií a pou-žívania identifikátorov v programoch Pascalu sa riadi štyrmi jednoduchými pravidlami.

1.Definícia objektu musí predchádzať jeho použitiu – toto pravidlo je diktované požiadav-kou, aby prekladaču stačilo prečítať tento program len jeden krát a nikde nenarazil na do-posiaľ nedefinovaný objekt.
2.Viditeľnosť objektu je určená hierarchickou štruktúrou programu – objekt môže byť pou-žitý len v vo vnútri rámca, v ktorom je definovaný. Tým je obmedzená platnosť lokál-nych objektov.
3.Jednoznačný význam identifikátora v rámci – v jednom rámci nie je možné uviesť dve definície toho istého identifikátora.
4.Zatienenie globálnej definície lokálnou definíciou – pokiaľ na jednom mieste programu platia dve definície toho istého identifikátora zavedené vo dvoch rámcoch, z ktorých je-den je obsiahnutý v druhom, potom má prednosť definícia z vnútorného rámca.

Toľko o programovaní, algoritmoch, programovacom jazyku Pascal, dúfam, že po prečí-taní, mnohý dostanú chuť stať sa programátormi.