Údaje medzi kartou rozhrania a diskom putujú 40-žilovým dátovým káblom.

IDE je spravovaný ROM BIOSom. Po jeho „zabudovaní“ do PC sa toto muselo oznámiť centrálnemu BIOSu (tomu na základnej doske), s akými parametrami jeho nový kolega pracuje. K tomuto účel slúži program SETUP, v ktorom sa nastaví počet hláv, cylindrov a sektorov disku.

skutočný formát prepočítaný formát
hlavy (head) 10 10
sektory (sector) 56 48
cylindre (cylinder) 840 980
celková kapacita [MB] 230 230


Pretože integrovaný radič IDE je „šitý na mieru“ pevnému disku, môže sa pomerne ľahko využívať preklad geometrie. Všetky disky väčšie ako cca 80 MB používali zónový záznam a kódovanie RLL, novšie PRML. Pretože ZBR nie je BIOSom podporované (predpokladá sa, že všetky stopy majú počet sektorov), radič disku „sa tvári“, ako by mal napríklad väčší počet povrchov a menej cylindrov. Požiadavku na operáciu s určitým sektorom potom podľa tejto „vonkajšej“ geometrie prepočíta na zodpovedajúci fyzický sektor. Z hľadiska BIOSu je samozrejme toto prepočítavanie neviditeľné, pretože výsledný súčin skutočných a falošných hodnôt dá rovnakú kapacitu disku.

Preklad geometrie znamená, že na taký disk nie je možné aplikovať príkazy low-level formátu. Disky prichádzajú naformátované už z továrne a majú pevne nastavený interleave 1:1, pretože sú dostatočne rýchle.

hlavy (head) 16
sektory (sector) 63
cylindre (cylinder) 1024
celková kapacita [MB] 504



Snáď najdôležitejším kritériom diskov je ich kapacita. V tejto oblasti dosiahol radič typu IDE svoje maximum, čo bol aj hlavný dôvod k vývoju „vylepšeného“ IDE. Pôvodné IDE používa na adresovanie dát na disku metódu CHS (cylinder/head/sector), pričom maximálne hodnoty ukazuje tabuľka 3, z ktorej vyplýva hlavný nedostatok dnes už nepoužívaného IDE – veľkosť dátového priestoru iba 504 MB.

Ďalším podstatným meradlom kvality radiča je rýchlosť prenášania dát medzi diskom a mikroprocesorom. V tejto súvislosti je nutné si uvedomiť, že na presune dát sa nezúčasťňuje iba radič, ale aj systémová zbernica a mikroprocesor. Ten organizuje prenos každého sektoru samostatne; pokiaľ bude medzi mikroprocesorom a diskom putovať 100 sektorov, musí mikroprocesor 100-krát zabezpečiť prenos dát. IDE teda svojimi dátovými prenosmi zaťažuje mikroprocesor. Reálne sú IDE disky schopné transportovať dáta rýchlosťou medzi 2 až 3 MB/s.

Pre zvýšenie rýchlosti sa pri pevných diskoch používajú aj pamäte cache. V nej sa „kešujú“ údaje prenášané medzi diskom a ostatnými dielmi základnej dosky (u ktorých je rýchlosť nanosekundová).