Stratová kompresia je založená na vynechávaní, niektorých málo viditeľných detailov obrazu. V praxi to znamená, že ak je niekde napríklad jedna svetložltá bodka uprostred veľkého bieleho poľa, jednoducho sa vymaže. Ďalej ak je niekde tenká čiara medzi dvoma plochami, tak sa farba tejto čiary upraví tak, aby sa jej farba dala vypočítať zložením farieb plôch, ktoré obklopuje (zjednodušene povedané).
Algoritmy používané na stratovú kompresiu sú:
• Redukovanie farebného priestoru
• Prevzorkovanie sýtosti farieb
• Transformačné kódovanie
• Fraktálová kompresia
Kodek
Kodek (tiež: kódek) je zariadenie, alebo krátky program na kódovanie alebo dekódovanie streamu (dátového toku) alebo signálu.
Technický výraz kodek je pôvodom z anglického codec (COder - DECoder, tiež COmpresor - DECompresor)
Kodek môže pracovať ako kóder, kedy dátový tok zakóduje do vhodného formátu pre prenos, uloženie alebo kompresiu, alebo ako dekóder, kedy dátový tok dekóduje na prehliadanie, editáciu alebo prenos.
Kodeky sa často používajú pri spracovaní zvuku alebo obrazu. Dátové toky pri vysielaní v médiách, videokonferenciách, pri prehrávaní digitálneho videa a audia sú väčšinou upravené pomocou niektorého kodeku.
Napríklad, vo videokamerách prevádza ADC (Analog - Digital Converter) analógový signál do digitálneho, ktorý je neskôr videokompresorom upravený na digitálny prenos. V prijímacom zariadení potom prejde signál cez videodekompresor, cez DAC (Digital - Analog Converter) do analógového displeja.
Audiokompresor zase prevádza analógové audio signály do digitálnych, prenositeľných signálov. Prijímacie zariadenie potom prevádza digitálne signály späť na analógové, aby mohli byť prehrané.
Ako funguje MPEG kompresia
Video má tu vlastnosť, že sa skladá z množstva za sebou idúcich snímkov (frameov, obrázkov), ktoré sú si viac či menej podobné Práve túto skutočnosť využíva MPEG kompresia, ktorá odstraňuje časovú podobnosť. Pri MPEG kompresii sa nekódujú celé snímky, ale kóduje sa len zmena medzi jednotlivými obrazmi.
Kodek rozdelí jednotlivé snímky videa na dva prípadne tri typy snímkov. Medzi kľúčové patria takzvané I-frames (Intra coded image, I-VOP), snímky, ktoré ku kompresii resp. dekompresii nepotrebujú žiaden iný snímok. Za I-frame nasleduje skupina niekoľkých snímkov, ktoré však už pre svoju kompresiu potrebujú jeden predchádzajúci obraz. Tieto snímky označujeme ako P-frames (predicted image, P-VOP). Kodeky založené na štandarde MPEG-4 ASP umožňujú používať aj tretí typ snímkov – B-frames (biderictionally interpolated image, B–VOP), ktoré sú odvodené ako od predchádzajúceho I alebo P snímku, tak i od nasledujúceho. Skupina snímkov medzi dvoma I-frames sa nazýva GOP (Group of Pictures) a nemala by obsahovať viac ako 12 snímkov - v prípade, že by GOP obsahovala viac ako 12 snímkov nebolo by video kompatibilné s formátom DVD (PAL) a navyše by sa pri prehrávaní príliš dlho video dekomprimovalo.
Celé kódovanie P a B snímkov je založené na predpoklade pohybu obrazu. Jednotlivé obrazy sú rozdelené do makroblokov veľkosti 8x8 príp. 16x16 pixelov a kodek s nimi pracuje samostatne – skúma sa možné posunutie týchto blokov z pôvodného miesta po vertikálnej príp. horizontálnej osi, vznikne pohybový vektor, ktorý jednoznačne definuje toto posunutie. Následne sa prevedie výpočet rozdielu medzi pôvodným a výsledným obrazom a až tak je výsledný obraz zakódovaný pomocou diskrétnej kosínusovej transformácie, čo je metóda, ktorá sa využíva napríklad pri kompresii JPEG. Obraz sa prevedie do frekvenčnej oblasti, jednotlivým farbám sa pridelia frekvenčné hodnoty, tie s najnižšou frekvenciou zvyčajne nie sú ľudským okom postrehnuteľné a tak sa z obrazu odstránia.
Najväčšou výhodou tejto kompresie sú lepšie kompresné výsledky, medzi nevýhody sa radí dlhšia doba kompresie a dekompresie kvôli hľadaniu zmien medzi jednotlivými snímkami.
