Aspekty súborových systémov

Najbežnejšie typy súborových systémov využívajú záznamové zariadenie ponúkajúce prístup k poľu blokov s pevne určenou veľkosťou, spravidla 512 bajtov. Súborový systém je zodpovedný za organizáciu týchto sektorov do súborov a adresárov a udržiavanie informácie o ich asociácii a využití. Súborové systémy však nemusia vôbec využívať záznamové zariadenie. Súborový systém je možné využiť na prístup k akémukoľvek druhu dát, či už uloženému alebo dynamicky generovanému (napr. prenášané sieťovým spojením).

Či už systém používa záznamové zariadenie alebo nie, súborové systémy zvyknú mať adresáre asociujúce jendotlivé názvy súborov s ich indexami vo forme tabuľky ako napr. alokačná tabuľka súborov (file allocation table) vo FAT, súborovom systéme MS-DOSu alebo inode v súborovom systéme ext2. Adresárová štruktúra môže byť plochá alebo môže používať hierarchie, kde adresáre môžu obsahovať podadresáre. V niektorých súborových systémoch sú názvy súborov štruktorivané, so špeciálnou syntaxou pre rozšírenie názvu súboru a čísla verzií. V iných sú názvy tvorené jednoduchými reťazcami, keďže metadáta o jednotlivých súboroch sa ukladajú inde.

Hierarchické súborové systémy boli predmetom skorých výskumov Denisa Ritchieho; predchádzajúce implementácie boli obmedzené iba do hĺbky niekoľkých úrovní, menovite implementácie IBM, dokonca aj skoré databázy ako IMS. Po úspechu UNIXu rozšíril Denis Ritchie koncept súborového systému na každý objekt vo svojich neskorších operačných systémoch ako Plan 9.

Tradičné súborové systémy poskytujú prostriedky na vytváranie, presúvanie a mazanie súborov aj adresárov. Chýbajú im prostriedky na tvorbu ďalších odkazov na adresáre (hard linky v UNIXe), premenovanie odkazov na nadradený adresár (".." v UNIXových OS) a tvorbu obojsmerných odkazov na súbory. Tradičné súborové systémy tiež poskytujú prostriedky na skrátenie súboru (truncate), pridávanie na koniec súboru (append), a modifikáciu súborov na mieste. Neponúkajú možnosť pridať pred, alebo skrátiť od začiatku súboru a už vôbec nie ľubovoľné pridávanie alebo mazanie zo súboru. Poskytnuté funkcie sú vysoko asymetrické a na to, aby boli užitočné v netriviálnych kontextoch im chýba všeobecnosť. Napríklad rúry (pipes) pre komunikáciu medzi procesmi ako objekty súborového systému musia byť implementované mimo súborového systému, pretože nie je možné skrátenie od začiatku súboru.

Riadenie prístupu k základným operáciám nad súborovým systémom môže byť zabezpečené schémami zoznamov prístupových práv (ACL - access control lists) alebo capabilities. Výskum ukázal, že správna a bezpečná implementácia zoznamov prístupových práv je náročná, čo je dôvodom, že experimentálne operačné systémy používajú capabilities. Komerčné súborové systémy stále používajú zoznamy prístupových práv. Pozri počítačová bezpečnosť.

Typy súborových systémov

Súborové systémy môžeme rozdeliť na diskové, sieťové, databázové a súborové systémy na špeciálne účely.

Diskové súborové systémy

Diskový súborový systém je určený na ukladanie súborov na záznamových zariadeniach, najčastejšie pevných diskoch, ktoré môžu byť priamo alebo nepriamo pripojené k počítaču. Príkladmi sú FAT, NTFS, ext2, ISO 9660, ODS-5 a UDF.

Disketa –fat12
DOS a WIN95-fat16
WIN novšie fat32
NTFS-najlepšie vlastnosti, nastavené práva užívateľov, rýchla práca s malými súbormi, vlastnícke práva-access list (užívatelia, skupiny), niektoré súborové systémy sú tiež žurnálovacie- vedia sa vrátiť o krok späť pri skolabovaní systému
ext3, reiserFS, XFS, JFS