Internet

História Internetu

Internet sa od začiatku nevolal internet. Jeho predchodcovia boli ARPANET a NSFNET, ktoré sa potom neskôr spojili a vytvorili základ internetu.

ARPA (Advanced Research Project Agency)

Počas studenej vojny bola u amerického vojska veľká potreba prepojiť počítače. Ministerstvo obrany USA pod financovaním organizáciou ARPA prepojili prvé počítače a tak vznikla prvá sieť, ktorú nazvali ARPANET. Túto sieť nazývaju predchodcom internetu. Po vzniku tejto sieťe sa ARPA premenovala na DARPA (Defence Advanced Research Project Agency). Táto sieť prepájale navzájom 4 počítače, pričom hlavný uzol bol v University of California v Los Angeles, ktorý bol vlastne aj prvým uzlom v histórii internetu a vznikol v septembri 1969. Druhý uzol potom vznikol o mesiac neskôr v Stanford Reseach Institute (SRI). Neskôr boli vytvorené ďalšie uzly v UC v Santa Barbare a v University of Utah. Len ľudia nezabúdali na to, že táto sieť vznikala počas studenej vojny, a tak sa vedci začali báť obrovskej jadrovej vojny, pričom pri výbuchu by sa vážne mohli poškodiť spojenia počítačov a hrozila strata dát pri prenose. Preto museli vymysleť, ako by sa dali prenášať informácie cez sieť tak, aby sa nestratili pri zničení spojenia. Preto vedci rozdelili dáta na menšie časti, ktoré neskôr nazvali pakety. Celé sa sa to potom tak prenášalo, že tie drobné pakety si vybrali každé inú linku. V prípade, že sa paket stratil, server poslal ešte jeden a našiel ešte jednu vhodnú trasu, po ktorej sa už pakety posielať dali. Tým sa bezpečnosť siete omnoho zväčšila a sieť sa stávala robustnejšia a robustnejšia. V tomto období sa začal používať výraz internet. To bola prvá zmena, ktorou internet prešiel počas svojho vývoja.

NSF (National Science Foundation)

O internet sa začali zaujímať aj iné, ako vojenské organizácie. Jednou z nich bola NSF, organizácia na podporu vedy a výskumu. U univerzitách bola potreba prenosu informácií, a tak organizácia NSF vytvorila sieť NSFNET, ktorú potom pripojili na ARPANET. Tak vznikla chrbtová časť internetu. NSFNETwork sa začala rozvíjať rýchlejšie ako ARPANET, lebo nemala také tvrdé pravidlá používania. NSF nechcela práve preto spolupracovať s organizáciou DARPA, ale nakoniec sa dohodli. NSF však spozoroval, že sieť sa začína komerčne využívať, a tak vycúval z projektu. Tak sa Internet začal využívať aj na iné účely. To bola druhá premena na internete.

Rok 1991 (Internet komerciálny)

Posledná etapa rozvoja internetu začala v roku 1991, keď sa vydali nejaké právne zákony na komercializáciu interetu. Akademická časť sa z internetu odpojila a plánuje vytvoriť novú akademickú sieť, omnoho rýchlejšiu. Užívatelia sa začali masovo pripájať.

Protokoly

ARPANET na začiatku používal protokol pod názvom NCP. Potom sa však začal používať protokol TCP/IP, ktoré sa používaju na Internete dodnes. Protokol TCP/IP sa prvý krát použil na Stanfordskej Univerzite, kde Vincent Cerf spolu s Bobom Kahnom navrhli protokol TCP.

Ten sa neskôr rozdelil na dva samostatné protokoly TCP a IP. Od roku 1982, keď ministerstvo vnútra odsúhlasilo, že sa tento protokol bude používať, museli všetky univerzity napojené na sieť ARPANET prejsť na tento protokol. Prechod sa uskutočnil 1. 1. 1983 a bol nezvyčajne ľahký. Na internete sa objavili správy z univerzít o tom, že prechod prežili. Pretože bol protokol TCP/IP verejný, vznikali nové siete, ktoré sa začali napojovať na ARPANET. Na ARPANET sa začali napájať univerzity a táto sieť sa moc začala rozrastať. Nástupom protokolu TCP/IP sa začali niektoré sieťe od ARPANETU odpajáť. Jednou z nich bola MILNET military network, ktorá slúžila výhradne na vojenské účely. ARPANET v roku 1990 zanikol.

Počítačová sieť

-na zdieľanie hardware (tlačiareň, terminal, server, modem)
-na zdieľanie údajov (dát)-centrálne, databázy, P2P
-podľa veľkosti: LAN, WAN, MAN, INTERNET
-majú výhody aj riziká

Počítačová sieť je systém vzájomne prepojených a spolupracujúcich počítačov. Medzi týmito počítačmi možno prostredníctvom siete pohodlne a rýchlo prenášať informácie. Informácie možno, samozrejme, prenášať aj medzi počítačmi nepripojenými do siete a to prostredníctvom médii (disketa, magnetická páska, optický disk, atď). Tento spôsob je však príliš nepohodlný, zdĺhavý a neumožňuje interaktívne spracovanie informácii.

Druhy počítačov v sieti

Podľa funkcie rozlišujeme v sieti dva druhy počítačov:

* pracovné stanice,
* servery.

Pracovná stanica slúži na spracovanie údajov používateľom. Je to vlastne samostatný počítač, ktorý je pripojený do siete a tak môže využívať jej služby.

Server zabezpečuje chod siete. Realizuje funkcie siete a poskytuje ostatným používateľom svoje prostriedky (pamäťové miesto na svojich diskoch, tlačiarne, plotre…).

Všeobecne môže byť v sieti ľubovoľný počet serverov a pracovných staníc. Ak je serverov v sieti viac, môžu sa navzájom v poskytovaní služieb a prostriedkov doplňovať.

Základné časti siete

Sieť pozostáva z nasledujúcich základných častí:

* hardvér,
* softvér,
* organizačné zabezpečenie.

Hardvér siete zahrňuje všetky technické prostriedky v sieti (počítače, tlačiarne, plotre, atď). Pod hardvér sa zaraďujú aj prostriedky, ktorými je realizované vlastné prepojenie siete. Sú to hlavne sieťové adaptéry (sieťové karty), ktoré sa vkladajú do počítačov a zabezpečujú prenos údajov medzi počítačmi a spojovacie vedenie, ktoré zabezpečí prepojenie počítačov. Toto vedenie môže byť prakticky ľubovoľne dlhé. Pre krátke spojenia sa používajú káblové spoje, napr. koaxiálny kábel. Pre dlhšie spojenia sa dá použiť napr. telefónna sieť. Pri vlastnej realizácii sa používajú aj prídavné zariadenia ako rozbočovače, zosilňovače signálu, modemy, atď.

Sieťový softvér je programové vybavenie, ktoré v spolupráci s hardvérom siete zabezpečuje funkcie siete. U niektorých operačných systémov sú sieťové funkcie už jeho súčasťou. U iných musíme zabezpečiť dodatočné programové vybavenie a spustiť ho na jednotlivých počítačoch siete. Väčšinou je realizované pomocou rezidentných programov. U niektorých sietí je programové vybavenie veľmi rozsiahle a je realizované ako samostatný operačný systém, ktorý je uložený a pracuje na serveroch siete, zatiaľ čo na pracovných staniciach sa spúšťa len jeho malá časť v prostredí operačného systému počítača.

Organizačné zabezpečenie siete je poslednou a často podceňovanou súčasťou siete. Zahŕňa hlavne opatrenia na zaistenie správy siete a súbor pravidiel správania sa používateľov pri používaní siete. Patrí sem zabezpečenie funkcie správcu siete, ktorý sa stará o chod a riadenie siete.

Porovnanie s terminálovou sieťou

Existuje istá podobnosť medzi počítačovými a terminálovými sieťami. Rozdiel medzi nimi je v tom, že zatiaľ čo terminálová sieť je tvorená jedným počítačom a k nemu pripojenými terminálmi, počítačová sieť je tvorená viacerými počítačmi. Z toho vyplýva zásadná odlišnosť v spôsobe činnosti. V terminálovej sieti sú všetky výpočty vykonávané na jednom počítači, zatiaľ čo v počítačovej sieti prebiehajú výpočty na viacerých počítačoch.Dôvody zavádzania počítačových sietí

Počítačové siete prinášajú v porovnaní so samostatnými počítačmi niekoľko zásadných výhod. Najvýznamnejšie z nich sú:

* zdieľanie údajov,
* zdieľanie prostriedkov,
* zvýšenie spoľahlivosti systému.

Zdieľanie údajov je najvýznamnejší dôvod pre zavádzanie počítačových sietí. Ide o to, že potrebné dátové súbory môže spracovávať viac používateľov súčasne. Je to umožnené tým, že dátové súbory sú uložené na serveroch siete a pripojení používatelia majú k nim prístup.

Zdieľanie prostriedkov umožňuje pracovným staniciam spoločne používať prostriedky siete, ktoré ponúkajú servery siete. Najčastejšie ide o zdieľanie diskov, keď lokálne disky pracovných staníc nemajú dostatočnú kapacitu a zdieľanie tlačiarní.

Zvýšenie spoľahlivosti systému znamená ďalšiu výhodu, ktorú siete poskytujú. V súvislosti so zdieľaním prostriedkov je možné, napríklad v prípade poruchy sieťovej tlačiarne, nahradiť ju inou a systém môže pracovať ďalej. Ak má používateľ svoje programy a údaje uložené na serveri, je možné v prípade poruchy pracovnej stanice pokračovať v práci na inej pracovnej stanici.

Základné druhy počítačových sietí

Vzhľadom na to, že existuje mnoho druhov a typov rôznych počítačov, je aj situácia v oblasti počítačových sietí zložitá. My si pre potreby a rozsah tejto publikácie vymedzíme dve základné delenia tejto oblasti.

Rozdelenie sietí podľa typov pripojených počítačov

Podľa druhov počítačov použitých v sieti delíme siete na:

* homogénne,
* heterogénne.

Homogénne siete sú také, že všetky pripojené počítače sú rovnakého druhu. Druhom siete sa rozumie napr. sálové počítače IBM, minipočítače VAX, osobné počítače IBM PC, atď. V súčasnosti sú najviac rozšírené siete osobných počítačov IBM PC a kompatibilných.

Heterogénne siete môžu obsahovať viac druhov počítačov. Existujú siete, kde sú prepojené veľké sálové počítače, minipočítače aj osobné počítače. Typickým predstaviteľom týchto sietí sú verejné dátové siete.

Rozdelenie sietí podľa rozlohy

Lokálne siete (LAN,MAN) sú také, pri ktorých sa nepoužívajú prostriedky pre diaľkový prenos údajov (modemy). Maximálne vzdialenosti medzi počítačmi sú rádovo stovky metrov, resp. niekoľko kilometrov. Väčšinou sa používajú v jednej, resp. viacerých blízkych budovách.

Globálne siete (WAN) používajú prostriedky pre diaľkový prenos údajov. Ich rozloha je v podstate neobmedzená. Môžu spájať počítače na väčších územiach ako napr. štátu, kontinentu alebo aj na celom svete. Tieto siete sú väčšinou heterogénne, ktoré obsahujú veľké sálové počítače vo funkcii informačných bánk a prostredníctvom telefónnej siete je možné sa k nim pripojiť pomocou obyčajného osobného počítača a využívať ich služby.PRIPOJENIE

-prenosová rýchlosť-koľko bitov je PC schopný preniesť za sekundu=BPS
-závisí od typu pripojenia, vzdialenosti medzi počítačmi a od pravidiel komunikácie (sieťový protokol)
-najrýchlejšie sú lokálne siete, tie sa zvyčajne spájajú medenými káblami a ich rýchlosť je 10-100 Mbps.
-pomocou optických káblov sa rýchlosť pripojenia zvýši na na 1 Gbps. 0 a 1 sa neprenášajú v podobe elektrických impulzov, ale ako svetelné záblesky. Takéto káble sú drahé.

Infračervené žiarenie alebo rádiové vlny sú ďalší typ pripojenia. Rýchlosť takéhoto bezdrôtového pripojenia je menšia.

Spôsob pripojenia

1.komutovanou(vytáčavou) linkou- spojenie ako pri telefonovaní (56 kbps)

2.pevnou linkou

- drôty sú pod zemou (desiatky Mbps)
-metalické (koaxiálne) alebo optické káble
-UTP, STP, pevné siete, dial-up, ISDN, ADSL

3.mikrovlnné pripojenie

- ako cez vysielačky, na malé vzdialenosti (2 Mbps)
-WiFi, mobilné(EDGE, GPRS), satelitné

SLUŽBY

1.DSL – predpokladá sa dobrá kvalita vedenia
2.káblové modemy – len tam, kde už služba existuje. Predpokladá sa hustá káblová sieť
3.WLL(PMP) – bezdrôtový local loop- predpoklad nedostatočnej kvality lokálneho okruhu a dobrého pokrytia na miestach, kde DSL nie je efektívne
4.LL a Optika – predpoklad vysokých a ďalej rastúcich nárokov na pripojenie, cenovo náročnejšie vzhľadom na DSL a káblové modemy
5.ISDN/Dial-UP- pre domácnosti, obmedzená dátová rýchlosť,
6.Satelitné služby – keď sa nedá žiadna technológia využiť

Sieťový hardware

Prvky:

-pasívne –prechádza nimi el. prúd (káble, spojky)
-aktívne-sieťová karta –NIC (network interface card)
-modem –na dátové spojenie s telefónnou linkou
-repeater-zosilňuje el. signál (na 1. vrstve)
-HUB-multiportový repeater
-bridge-na prepojenie 2 sieťových segmentov (DSL modem)
-na 2. vrstve
-router-funguje ako server
-umožňuje pripojenie z lokálnej siete na internet
-na 3. vrstve
-zariadenia, ktoré potrebuje mať užívateľ: sieťová karta/modem/bezdrôtové pripojenieTopológia sietí

-vzájomné usporiadanie zariadení v sieti

1. zbernicová- kostru siete tvorí spojovacie vedenie, ku ktorému sú pripojené jednotlivé uzly siete. Nevyskytuje sa centrálna (riadiaca) stanica. Počítače sú usporiadané za sebou akoby z reťaze. Ľahko sa takáto sieť inštaluje. Zbernica má jeden začiatok a jeden koniec.

2. Hviezdicová- k centrálnemu uzlu sa pripojujú ostatné uzly siete. Centrálny uzol je buď pasívny koncentrátor, ktorý iba distribuuje signál vysielaný stanicami, alebo aktívny opakovač či rozbočovač.

3. Kruhová- Stanice sú prepojené vedením do kruhu. Najčastejšia je kombinácia niekoľkých hviezd do stromovej štruktúry.

4. Stromová- ako sieťové médium sa používa koaxiálny alebo optický kábel. Počítače sa prepájajú pomocou rozvetvovačov

Koaxiálny kábel- 4,8,16 cestné rozvetvovače, môžu byť aktívne/pasívne

Aktívny rozvetvovač- signály prijíma a po zosilnení posiela ďalej. Môže byť k nemu pripojený ďalší aktívny hub. Vzdialenosť dvoch aktívnych rozvetvovačov môže byť až 600m.
Pasívny rozvetvovač- signály len prijíma a bez zosilnenia posiela ďalej. Môže pripájať len koncové zariadenia a to do 30m.

Internet tvorí sietový model klient-server:

server - počítač, ktorý zaisťuje iným počítačom určitý druh služieb (dodáva náam informáacie - prijme naše požiadavky, spracuje a pošle výsledok)

klient - počítačc, ktorý využíiva služby ponúukane serverom (prijíma a zobrazuje vyžiadané informácie) - (užívateľ) na komunikáciu so serverom využíva špeciálny software, klientské programy- browsery, prehliadače (Netscape, Internet Explorer pod Windowsom, Lynx v Unixe - zobrazuje iba text, ale rýchlo). Tieto náam umožnia zobraziť www.

World Wide Web (WWW)

World Wide Web (WWW alebo W3) je sieťová informačná služba vychádzajúca z Internetu a ponúkajúca systém zbierania informácií vo forme hypertextových multimédií. Web ponúka metódu zobrazenia informácií rôznych formátov spôsobom rýchlym, výkonným konzistentným a ľahko pochopiteľným.

Ako prostriedok prístupu na Internet je WWW jedným z najjednoduchších dostupných systémov.

Web je sieťový systém klient/server. Počítač, ktorý informácie dodáva sa nazýva server. Počítač, ktorý informácie zobrazuje sa nazýva klient. Pre webovský klient aj server potrebujeme zvláštny softvér. Ako príklady prehliadačov možno uviesť Netscape Navigator, Mosaic, Internet Explorer.

Web používa niečo, čomu sa hovorí hypertext – systém umožňuje prístup k dokumentom nelineárne napojeným na ďalšie dokumenty. Dokumenty webov takmer nepoužívajú hierarchické ponuky alebo výpisy adresárov – obsahujú miesto toho napojenie na ďalšie dokumenty.

Web (pavučina) sa hovorí tomuto systému preto, že jej hypertextové odkazy sa podobne ako pavučina napájajú na informácie z jedného miesta na iné. Na tomto systéme je výborné to, že nemusíme poznať umiestnenie napojených dokumentov. Tým, že pracujeme v jednom rozhraní, ponúka Web používateľsky príjemnú metódu prístupu k údajom. Jedným z najdôležitejších prvkov Webu je, že ponúka konzistentné rozhranie prístupu k veľkému množstvu rozličných informácií v obrovskom počte zdrojov.HISTÓRIA WEBU

- technické podklady v roku 1989 v stredisku CERN (európske laboratória pre fyziku častíc v Ženeve) www.cern.ch
- kľúčom bol vhodný protokol na prenos rôznych zdrojových informácii, tzv. http hypertextový prenosový protokol
- prvé webovské prehliadače boli textové, hypertextové odkazy boli označované číslami, väčšina vytvorená v Unixe nevhodná pre klasické PC a Windows
- v roku 1993 v stredisku NCSA www.ncsa.uiuc.edu študenti národného strediska superpočítačových aplikácií vytvorili prvú verziu prehliadača pod Windows – prudký rozmach
- v roku 1991 – 400 domovských webových stránok väčšinou z oblasti výskumu a vzdelávania
- dnes sa objavuje približne 12 nových webovských stránok denne, čo je 360 za mesiac a 4320 ročne

ADRESÁCIA V INTERNETE

Každý počítač má v sieti pridelenú numerickú adresu, ktorá zaberá 32 bitov. Napríklad 192.168.1.2

Bežného užívateľa číselné adresy väčšinou nezaujímajú, preto okrem nich existuje iné členenie sietí na domény a meno uzla má platnosť len v prípade spojitosti s menom domény.

Adresa má v tomto prípade textový tvar: www.uzol.domena., kde uzol môže obsahovať názvy oddelené bodkou

príklad www.gymlet.sk
alebo www.education.gov.sk

Domény sú hierarchicky usporiadané, a tiež sa skladajú z viacerých častí oddelených bodkou. Na najvyššej úrovni sú to znaky za poslednou bodkou tzv. top-level domain reprezentujú jednotlivé štáty

.sk Slovensko
.cz Čechy
.de Nemecko
.uk Anglicko

v USA platia iné domény

.edu pre školy a vzdelanie
.com pre firmy a organizácie
.gov pre vládne inštitúcie
.org neziskové organizácie
.net sieťový správcovia
.mil armáda

U nás sa dáva pred top-level doménu skratka organizácie, ktorá vlastní uzol. Na získanie skratky pre vlastnú doménu slúži na Slovensku registračné stredisko, kde si treba o pridelenie domény požiadať. Doména s daným názvom môže byť pridelená len vtedy, ak ešte nie je použitá. K registrácii potrebujete IČO organizácie.VYHĽADÁVACIE SLUŽBY SK

best, box, EDB, Fitech, Hit, Katalog, Link, Metropola, MámTo, NaDlani, Panoráma, WebLook, Zlatéstránky, Zona, Zoznam, Superzoznam, Surf, Sinet, People

VYHĽADÁVACIE SLUŽBY ZAHRANIČIE

37.com, Archon.cz, AllTheWeb.com, AltaVista.com, AmericaOnline.com, Atlas.cz, Centrum.cz, Deja.com, DirectHit.com, eBay.com, Index.cz, Hotbot.com, Seznam.cz, Uzdroje.cz, Lycos.com, Yahoo.com, Mozek.cz, Wow.pl, google.com

Elektronická pošta (E-mail)

Termín E-mail, je syntézou dvoch anglických slov electronic a mail. Slovo electronic prekladáme ako elektronická a slovo mail ako pošta. E-mail je po WWW druhá najpožívanejšia služba na internete, ktorá je určená pre rýchlu písomnú komunikáciu. Všetky druhy pripojení obsahujú jednu a viac objemovo neobmedzených elektronických poštových schránok.

Presmerovanie obsahu e-mail schránky v sieti Slovanet na e-mailovú schránku u iného poskytovateľa služieb internetu alebo ako SMS správ na mobilný telefón je doplnková služba k už existujúcim službám a je spoplatňovaná mesačne.

Cieľová skupina

Elektronická pošta je základným pilierom medzi službami prístupnými v sieti internet. Okrem samotnej služby WWW má najväčšie rozšírenie. Svojím významom v praktickom živote sa dostala na úroveň klasickej pošty, no z hľadiska flexibility však nemá konkurenciu.

E-mail dokáže poskytnúť uspokojenie každému používateľovi, ktorý pre svoju pracovnú alebo súkromnú existenciu potrebuje rýchlu písomnú komunikáciu. Okrem samotných textových správ je prostredníctvom elektronickej pošty možné prenášať aj súbory ľubovoľného dátového formátu, obsahujúce napríklad bitmapovú či vektorovú grafiku, formátovaný text, video a audio záznamy. Klient je pri používaní elektronickej pošty limitovaný len objemom prenášaných dát a svojou peňaženkou.

Cieľovou skupinou pre použitie doplnkovej služby presmerovania sú zákazníci, ktorí používajú niekoľko mailboxov u jedného alebo aj u rôznych poskytovateľov služieb internetu a z praktických dôvodov nechcú individuálne sťahovať obsah jednotlivých elektronických schránok. Presmerovaním celého obsahu poštovej schránky na inú schránku im stačí v rámci klientského poštového programu definovanie len jedného poštového účtu.

Z hľadiska aktraktívnosti sa javí ako oveľa zaujímavejší druhý variant tejto služby, ktorým je posielanie prvých 160 znakov z obsahu každej poštovej správy na vybrané telefónne číslo mobilného operátora vo forme SMS správ.

Podrobnejší opis e-mail

Pre lepšie pochopenie elektronickej pošty je možne použiť analógiu klasickej americkej pošty. Uložíme svoju správu spolu s adresou do poštovej schránky. Poštový automobil pozbiera jednotlivé zásielky a dovezie ich na jedno miesto. Tam sa tieto zásielky roztriedia na základe adresy a pošlú ďalej na ďalšie miesto k následnému spracovaniu. Takto sa zásielka dostane na miesto určenia niekoľko krát triedená a smerovaná.

Špeciálnym prípadom je doručenie pošty do zahraničia, kde už americká pošta nemôže doručiť zásielku. V tomto prípade odovzdá zásielku príslušnému národnému doručovateľovi. Táto analógia nám ozrejmuje prechod poštovej správy z jednej siete do druhej. Vo svete elektronickej pošty sa tieto prechody nazývajú "aplikačné brány" (application gateways). Tieto prechody sa nazývajú bránami preto, lebo umožňujú prechod medzi dvoma rozličnými prostrediami. Poznajú situáciu na obidvoch stranách a zabezpečujú preklad jednotlivých správ na správy zrozumiteľné pre druhú stranu a naopak.

Tak, ako pri klasickej pošte obálka, plní túto funkciu v elektronickej pošte hlavička. Hlavička správy obsahuje tieto údaje:

* TO (Komu):
* FROM (Od koho):
* SUBJEKT (Predmet):

Postupne ako správa prechádza sieťou, pribaľujú sa na ňu informácie, ktoré nám môžu pomôcť odhaliť, kade išla v prípade, že sa nedostala do cieľa.

Elektronická pošta, podobne ako služba WWW, je založená na architektúre klient-server. Znamená to, že pri práci s elektronickou poštou sa zúčastňujú dva subjekty:

* poštové servery - ich úlohou je prenášať správy,
* poštoví klienti - ich úlohou je starať sa o používateľa. Majú formu programu, ktorý beží na počítači používateľa a umožňuje mu prijímať a posielať správy.

Po odoslaní prostredníctvom poštového klienta, je správa uložená na poštovom serveri. Tam si ju prevezme ďalší poštový server, a ten ju doručí ďalšiemu. Jednotlivé poštové servery medzi sebou komunikujú pomocou protokolu SMTP (Simple Mail Transfer Protocol). V ňom je definované, že pri prenose správ je v jednom byte iba sedem bitov, čo nám hovorí, že nie je možné elektronickou poštou posielať binárne súbory. Zjednodušene povedané, nemôžeme požívať diakritické znamienka. Toto je možné obísť priložením attachmentu (viď MIME). Týmto postupným doručovaním sa správa dostane na miesto určenia, odkiaľ si ju príjemca vyzdvihne pomocou poštového klienta. Pre komunikáciu poštového klienta a poštového servera sa najčastejšie používa protokol POP3 (Post Office Protocol, verzia 3). Tento protokol bol vyvinutý na to aby bolo možné používať poštových klientov na iných počítačoch ako na tých na ktorých pracujú poštové servery.E-mail adresa:

V sieti počítačov Internet plní funkciu poštovej adresy e-mail adresa. Základom adresy pre elektronickú poštu je doménová adresa (obrázok 1, 2. časť), ktorá určuje cestu ku konečnému miestu, kde má byť pošta doručená. Táto adresa môže označovať priamo konkrétny hostiteľský počítač alebo doménu (nerozlišujú sa veľké a malé písmená). Prvá časť v e-mailovej adrese určuje konkrétne používateľské konto (môže byť zostavené obecne od 3 do 40 znakov vrátane bodky a podtržníku, veľké a malé písmená sa rozlišujú). Znak medzi prvou a druhou časťou @ (medzi nami dievčatami nazývaný zavináč) oddeľuje doménovú adresu od identifikácie adresáta.

1. časť: 2. časť:
meno @ domena.sk

Forwarding:

je odosielanie došlej správy, ktorú sme dostali, niekomu inému, koho by mohla tiež zaujímať. Správu je možné poslať samostatne, alebo ako súčasť nami vytvorenej správy. Je to veľmi výhodné, ak kolega rieši nejaký problém a my ste dostali správu, ktorá súvisí s týmto problémom, môžeme mu ju priamo poslať a pripojiť naše pripomienky.

MIME (Multi-purpose Internet Mail Extensions):

je špecifikácia pre pripojovanie iných než textových objektov k správam elektronickej pošty. Táto špecifikácia umožňuje aj napriek tomu, že odosielateľ a aj príjemca majú rozdielne programy pre elektronickú poštu posielať si rôzne objekty ako prílohu k elektonickej správe. Takto je možné posielať výkazy, dotazníky, šoty, grafické návrhy, programy - všetko, čo je v elektronickom tvare.

Elektronické konferencie:

Schopnosť elektronickej pošty poslať jednu správu viacerým adresátom je možné využiť na výmenu informácií určitého okruhu používateľov. Určitá skupina ľudí má tak možnosť navzájom komunikovať. Jednou nevýhodou je evidencia účastníkov konferencie. Keď jeden z členov konferencie posiela príspevok, musí poznať všetky adresy účastníkov, takto vzniká problém s aktulizovaním zoznamu týchto adries. Preto je riešením údržba iba jedného zoznamu účastníkov, ktorý spravuje jeden z účastníkov. Takto každý účastník pozná adresu správcu (distribučná adresa - sem sa posielajú príspevky, administratívna adresa - sem sa prihlasujeme alebo odhlasujeme do konferencie). Ten správu, ktorú obdržal prečíta, vyhodnotí, prípadne ihneď odpovie, alebo ak ide o triviálne otázky či neprístojnosti, odstráni. Takáto konferencia sa stáva moderovanou.

Iným riešením je, že miesto fyzického správcu je umiestnená aplikácia, ktorá správy len distribuuje, ale netriedi. Takto pracuje nemoderovaná konferencia. Pre porozumenie je treba povedať, že každý správca plní dve úlohy. Po prvé udržuje zoznam adries a po druhé moderuje konferenciu.

Spamming:

Hromadnému rozposielaniu nevyžiadaných správ sa hovorí spamming. Je nežiaduci už len z ekonomického pohľadu. Keď sťahuje zákazník svoju poštu, vynakladá náklady na to, aby si mohol túto poštu vyzdvihnúť (telekomunikačné poplatky a poplatky za signál internetu). V praxi to znamená, že ak vám niekto naplní poštovú schránku letákmi, pokrčíte ramenami a zahodíte ich do koša, pretože vás to nič nestojí. Ale pri spammingu vlastne toto financujete. Je to, ako keby vám niekto vyberal peniaze z účtu a povedal vám, že jediné, čo môžete urobiť, je ísť do banky a zatrhnúť to. Otázne je, prečo by ste mali riešiť problémy, ktoré vám spôsobil niekto iný. Bližšie info o problematike nájdete na adrese: www.antispam.cz.Bezpečnosť elektronickej pošty:

Komunikácia po internete neposkytuje záruku súkromia, respektíve doručenia správy len na požadované miesto. Je možné, že správa nebude doručená z nejakého dôvodu (nepracuje počítač) a zatúla sa ako nedoručiteľná na adresu postmastera - správcu. Pre ochranu súkromia je k dispozícií jedinečný nástroj v podobe šifrovacieho programu PGP (Pretty Good Privacy). Tento šifrovací program pracuje systémom dvoch kľúčov, pričom jeden je verejný a druhý je súkromný. Po zverejnení verejného kľúča nám môže ktokoľvek poslať správu zašifrovanú verejným kľúčom, no dekódovať správu je možné len súkromným kľúčom. To znamená, že nikto iný nemôže prečítať našu správu, len autorizovaný príjemca.

Služba presmerovania je podobne ako všetko, čo človek používa, ako dvojsečná zbraň. Vie potešiť a priniesť komfort pri každonennej pracovnej rutine, hlavne vtedy, ak očakávame doležitý e-mail, alebo sme mimo siete internet, no vie aj pekne rozčúliť, ak sa stávame obeťou nevyžiadaných poštových správ (SPAM) a nám sa „valí“ jedná správa za druhou. V každom smere je táto služba prínosom a má svoje opodstatnenie na našom trhu.

Cez protokol http sa lokálny počítač, klient, spojí so serverom. Server vybaví požziadavku klienta, t.j pošle príslušnú www stráanku užívateľovi na lokálny počítač a spojenie končí. Protokol sa nezaujíma o ďalšie informácie o klientovi. Po skončeníi spojenia o nás server nevie. (výhoda: server sa nezaťažuje zbytočne, nevýhoda: protokol http nestačí pri interaktívnej stránke, kde si server musí pamätať údaje o prihlasovanom užívateľovi).
 
Preto existujú cookies - malé informačné bloky, ktoré sa vytvárajú na našom počítači pri spojení s daným serverom: keď sa prvýkrát vytvorí spojenie so serverom, pošle server prehliadaču informácie o tom, ako sme sa napr. na server prihlásili. Pri opätovnom kontaktovaní servera sa už okrem našej požiadavky posiela aj táto informácia s našou autentifikáaciou, našimi nastaveniami. (aj napr. keď nakupujeme na internete a dávame si do košíka veci - pamäta si, koho košík a aké sú tam veci, alebo keď sa prihlásim do pobox-u)

(cookies sú buď uložené niekde u nás na disku, alebo si ich pamätá náš prehliadač a po rozpojení miznú. Cookies majú rozličnú dĺžku života - napr. keď v poboxe viac ako 30 minút nič nerobíime, nekomunikujeme so serverom, cookie zaniká)

POJMY

protokol

- je zjednocujúci prvok internetu
- zabezpečuje správnu komunikáciu medzi nerovnorodými prvkami v sieti

-http-najpoužívanejší, neinteraktívny, bezstavový, iba cookies, sessions
-ftp-na prenos súborov, existuje aj anonymný prístup
-nick anonymous
-password nic, alebo nieco, alebo mailova adresa
-smtp-na posielanie pošty
-MUA-mail server agent
-MTA-mail transfer agent
-MDA-mail delivery agent

O prenos pošty sa starajú 3 druhy programov:

1.Outlook, Thunderbird
2.sendmail, gmail, postfix
3.procmail

Openrelay-server slúžiaci pre všetky pošty pre hocikoho (zneužiteľný)

Proxy server

-program, počúva komunikáciu zvnútra a tvári sa, akoby požiadavku posielal on
-Quit, Lansuit, Freeproxy
-Slúži aj ako ochrana, zamedzuje zvonku prístupu zlých paketovPORTY

-virtuálne prípojné miesto nejakej aplikácie

-20,21-ftp
-22-ssh (vzdialený prístup)
-23-telnet (nešifrované spojenie)
-25smtp (pošta)
-53-DNS
-80-http (web)-nešifrované spojenie
-110-pop3 (sťahovanie pošty)
-136,139-netbios
-143-imap
-443-https-šifrované spojenie (server odpovedá svojim certifikátom)
-990-ftps
-993-imaps
-995-pop3s
-3128-proxy server
-8080-proxy server

tcp/ip - sú protokoly slúžiace na komunikáciu medzi počítačmi
tcp = Transmission Control Protocol

- zaisťuje správnu cestu toku dát a spracováva ich na pakety (balíčky)
-http, smtp, https, pop3

ip = Internet Protocol

- má na starosti to, aby sa na základe sprievodných informácií všetky balíčky doručili, kam patria a poskladali do správneho poradia (východiskového tvaru), skontroluje ich úplnosť

-podsiete-vznikli z nedostatku verejných IP adries (napr. 192.168.0.0)
-maska-zápis 32b čísla, dovoľuje nám posielať dáta na konkrétne podsiete (255.255.255.0)
-vrstvy:

application-programy
transport-spojenie
siete-IP address
fyzická-MAC adresa

-MAC adresa-adresa, ktorú má fyzicky dané sieťové zariadenie
-ARP tabuľka, slúži na premenu medz MAC a IP
-broadcast-vysielanie všetkým (192.168.35.0/24)
-2 rodiny protokolov-TCP/IP a UDP (synchronizácia času)

53 DNS – Domen Name Service – prekladá meno PC na IP adresu a naopak
NTP – systém na synchronizovanie času

http = HyperText Transfer Protocol

- je protokol používaný na prenos html-stránok, o ktoré užívateľ požiada
80 https – je zabezpečený kanálom (šifrovaný)20/21 ftp = File Transfer Protocol

- je protokol využívanýy na prenos súborov medzi počíitačmi, pracuje sa anonymne (napr. nahrávanie stránky na server, sťahovanie programov z nejakého servera)
23 telnet- na vzdialený prístup k počítaču
22 ssh – ako telnet, ale šifrovaný
5 smtp – single mail transfer protokol- na prenos elektronickej pošty
110 pop3(s)- vyzdvihnutie pošty zo serveru

www = World Wide Web

- synonymum pre internet + služby internetom poskytované
hypertext - je text obsahujúci odkazy (linky)
- umožňuje prístup k dokumentom napojeným na ďalšie dokumenty
url - je špeciáalny druh adresy použivaný v html (universal resource locator)

- protokol://adresa.serveru.doména:port/zložka/dokument.prípona

- port tam väčšinou nebýva, lebo sa vie, ktorý protokol na ktorom porte beží (vo windows hľadať ‚services‘ - zoznam well known ports)
- domény majú hierarchiu: najvyššiu pozíciu má (neexistuje reálne), nasledujú napríklad .com, .net., .org a potom skratky krajín, v ktorých je doména servera zaregistrovaná

IP adresa - každyý počítač v sieti má pridelenú numerickú adresu zaberajúcu 32 bitov tvaru xxx.yyy.zzz.www (0..255)
- tie čísla ale bežnému používateľlovi ničc nepovedia, preto sa menia pomocou dns na domény: adresa má v tom prípade tvar www.uzol.doména

dns = Domain Name Server

- je server umožňujúci prevod doménových mien v symbolickom tvare do číselnej IP adresy a naspäť
router - je server, ktorý sa stará o smerovanie paketu
- určuje paketu cestu k ďalšiemu routeru podľa rýchlosti linky (kapacity a vyťaženosti)

pakety - dáta rozdelené na menšie časti
- každý paket, balík, obsahuje údaj o adresátovi a je tak samostatnou zásielkou
- pakety cestujú súbežne, ale často inými cestami
- dôležité je zaistiť, aby sa v cieli zišli všetky
- pracuje s nimi TCP/IP protokol

html = HyperText Markup Language

- je jazyk, v ktorom sú písane www stránky
- dovoľuje iba tvorenie statických stránok

script - je program zvyšujúci interaktivitu stránok
- skripty bežiace na strane servera: napríklad PHP
- skripty prebiehajúce na strane používateľa: napr. Java

peer to peer - je technológia umožňujúca priamu komunikáciu užívateľov v sieti
- dáta nie sú uložené na serveri
- užívatelia dáta zdieľajú tak, že si navzájom sprístupnia časť svojich diskov

spomenúť: chat, nákup cez internet, internet ako multimédium, bezpečnosť, vírusy, firewall, hackeri, elektronická pošta ...INTERNET EXPLORER

- je program určený na prehliadanie internetových stránok
- podporuje aj iné protokoly ako http, napr. ftp, nntp, gopher, ...
- jednoduché užívateľlskée prostredie
- freeware (za jeho plné využitie nie je treba platiť)
- priama súčasť operačného systému windows
[popísať funkcie].

Slovo Interaktívny znamená „s možnosťou okamžitej reakcie“. Pri interaktívnej komunikácii je náš partner pripojený na Internet v tom istom čase ako my a môžeme s ním bezprostredne komunikovať, buď textovo, alebo hlasom, prípadne sa môžeme aj navzájom vidieť. Interaktívnu komunikáciu prostredníctvom Internetu umožňujú špeciálne programy – textové telefóny (prenos textu) alebo videokonferenčné programy (prenos zvuku a obrazu).

Jednoduchý nástroj na interaktívnu textovú komunikáciu – rozhovor cez Internet je Talk. Na nadviazanie rozhovoru treba poznať internetovú adresu partnera. Pri rozprávaní sa pomocou tejto služby je obrazovka (okno) rozdelená na dve časti. Do jednej sa zobrazuje to, čo píše náš vzdialený partner, do druhej to, čo píšeme my. Obaja pritom vidíme to isté. Je to ako textový telefón.

Program, ktorý umožňuje textovo komunikovať súčasne viacerým internetovým používateľom, je IRC (Internet Relay Chat). Na nadviazanie komunikácie potrebujeme poznať adresu IRC servera. Jednotliví diskutujúci používajú prezývky, ktoré si zvolia sami.

Pri interaktívnej komunikácii potrebujeme vedieť, či je osoba, s ktorou chceme komunikovať, pripojená na Internet. Ak to náš textový telefón neumožňuje zistiť, treba použiť špeciálne na to určený nástroj, napríklad program Finger, v ktorom zadáme internetovú adresu partnera.

Nástroj na interaktívnu komunikáciu prostredníctvom Internetu, ktorý ponúka snáď najviac funkcií, je program ICQ (I seek you). Tento program funguje na princípe klient – server. Ten, kto ho chce používať, si musí nainštalovať klientský program a zaregistrovať sa na ICQ serveri. Potom si ho používatelia ICQ, ktorým to dovolí, môžu zaradiť do svojhozoznamu s menami (prezývkami) vybraných používateľov ICQ a on si môže vytvoriťvlastný zoznam. Keď sa používateľ prihlási do ICQ, všetkým, ktorí ho majú vo svojom zozname, sa znázorní jeho prítomnosť.

Ak sa z ICQ odhlási, zobrazí sa ako neprihlásený. Komukoľvek zo zoznamu môžeme poslať krátku správu. Ak nie je adresát práve prihlásený, správa ho počká, kým sa prihlási. ICQ umožňuje rozhovor podobný Talku. Do rozhovoru sa môžu zapojiť ďalší používatelia, podobne ako v IRC. Používateľ môže prostredníctvom ICQ poslať druhému používateľovi súbor alebo adresu zaujímavej WWW stránky. ICQ je teda niečo viac ako iba nástroj na interaktívnu komunikáciu, obsahuje viac klientov –e-poštového, Talk, Finger, FTP (klient na vzdialený prenos súborov).

Textové telefóny sú vhodné, ak sa s niekým potrebujeme rýchlo porozprávať o dôležitých veciach. Nikdy nemôžu byť náhradou za ozajstný rozhovor, pretože pri textovej komunikácii nevidíme, ako sa náš partner tvári, nepočujeme intonáciu jeho reči.

Na oživenie textových rozhovorov slúžia emotikony. Zvláštne slovo emotikona sa skladá z dvoch slov – emócia a ikona. Sú to ikony – malé obrázky na vyjadrenie emócií.

Videokonferencia je vzdialená interaktívna komunikácia medzi dvomi a viacerými účastníkmi, pričom dochádza medzi nimi k prenosu zvukovej a obrazovej informácie (účastníci sa vidia a počujú).

Neinteraktívna – e-mail, odpoveď nie je okamžitáNetiketa (netiquette)

-spôsob správania sa na Internete

Termín netiketa vznikol spojením a skomolením dvoch slov net - sieť a etiketa - súhrn zásad spoločenského správania. Netiketa je teda súhrn zásad spoločenského správania, ktorý by ste mali dodržiavať pri komunikácii v sieti. Vaše správy sa môžu dostať k desaťtisícom ľudí na celom svete. Samozrejme záleží na tóne a obsahu správy, aký dojem z vás títo ľudia budú mať. Vždy majte na pamäti, že nekomunikujete s počítačmi, ale s ľuďmi, ktorí majú city podobne ako vy.

Na čo by ste určite nemali zabudnúť:

* dodržujte bežné pravidlá styku medzi ľuďmi
* buďte zdvorilý a ostatných používateľov siete oslovujte tak, ako by ste chceli, aby oni oslovovali vás
* uvedomte si, že veľa iných používateľov siete vás pozná len ako adresu, a preto si obraz o vás robí na základe vašich komunikačných príspevkov
* politika, náboženstvo a iné rozporuplné témy by mali byť diskutované s maximálnou ohľaduplnosťou a taktom

Pocity v elektronickej pošte:

:-) veselý úsmev
;-) potmehúdsky úsmev
:-I indiferentný úsmev
:-( kyslý úsmev
:-c som skutočne nešťastný
:-x posielam pusu
:-X posielam VEĽKÚ pusu

Na prezeranie www stránok potrebujeme mať v našom počítači nainštalovaný prehliadač www stránok (www browser). Prehliadače slúžia komunikáciu so zdrojom www stránky – www serverom (starajú sa napríklad o presunutie www stránky z Internetu na používateľov prácu s www stránkou (uloženie, zobrazenie www stránky, vytlačenie, ...) Najznámejšie prehliadače sú Netscape Navigator, Microsoft Internet Explorer. Svet www pracuje na princípe klient – server. www server je program bežiaci na počítači, na ktorom sú umiestnené www stránky. www klientom je prehliadač na našom lokálnom počítači. Klient sa obracia na server so žiadosťou o zaslanie stránky cez Internet. Každý počítač zapojený do počítačovej siete musí mať svoju IP adresu. Na nájdenie www stránky na Internete potrebuje prehliadač poznať jej adresu nazývanú URL – Uniform Resource Locator.

FTP klient sa spojí s FTP serverom a požiada ho o zaslanie príslušného súboru – download. Upload – spätné zaslanie súboru na FTP server. - anonymný FTP server – nemusíme mať na danom počítači, kde beží FTP server zriadené konto.

Rozdelenie programov:

- Shareware – softvér, ktorý môžeme zdarma používať počas určitej skúšobnej doby. Po jej uplynutí sa musíme zaregistrovať (zaplatiť licenčný poplatok) alebo ho prestať používať. V opačnom prípade prestane softvér fungovať korektne.
- Freeware – softvér, ktorý môžeme bezplatne používať bez časového obmedzenia.Shareware aj freeware sú chránené autorskými právami.
- Public domain softvér môžeme, bezplatne používať, ale môžeme ho aj modifikovať. Tieto programy nie sú chránené autorskými právami. Často sú spolu s nimi k dispozícii aj zdrojové kódy programov.

Vyhľadávanie informácií na Internete:

- katalógy Internetu – predstavujú hierarchicky, podľa kategórií a podkategórií, usporiadané zoznamy hypertextových odkazov na rôzne www-stránky. (zoznam.cz, atlas.sk, yahoo.com)
- vyhľadávacie stroje – používajú na vyhľadávanie informácií o www-stránkach špeciálny program, ktorý prechádza pavučinou stránok a info o nich si zaznamenáva do svojej databázy. (google, altavista)- kladenie požiadaviek (jednoduché, zložené)Fungovanie Internetu a bezpečnosť na Internete

Sieťové protokoly :

- pakety (datagramy): informácie putujú po Internete vo forme menších blokov dát tzv. paketov, skladajú sa zo záhlavia, kde je cieľová adresa a dátovej časti kde sú údaje. Aby sa pakety dostali na miesto určenia, musia zariadenia zapojené do siete dodržiavať pri komunikácii dohovorené pravidlá – sieťový protokol.
- protokol TCP/IP, TransmissionControlProtocol/InternetProtocol – je označením viacerých protokolov, ktoré sa používajú pri komunikácii prostredníctvom Internetu. TCP/IP model sa skladá z týchto vrstiev – fyzická, linková, sieťová, transportná a aplikačná.
- IP adresa – jednoznačná a jedinečná adresa počítača, 4 číslice (každé v rozsahu od 0 po 255) oddelené bodkami. Na Internete neexistujú 2 PC s rovnakou IP adresou

Doménové adresy a DNS :

- doménové adresy – skladajú sa z niekoľkých reťazcov znakov vzájomne oddelených bodkou. - top level domain – doména, kt. je najvyššia v systéme domén.

Delenie – všeobecné tzv. generické domény (.edu, .com, .net, .gov, .arpa ...) a na dvojznakové domény podľa štátov (.sk, .cz, .uk, .de)

- DNS – systém doménových adries, ktorý umožňuje prekladanie doménových adries na IP adresy a naopak.
- menný (name) server – počítač v ktorom sa nachádza obrovská databáza, ktorá ku každej doménovej adrese prideľuje príslušnú IP adresu.
- základná softvérová výbava pre pripojenie na Internet je IP adresa počítača, adresa aspoň jednej brány
– gateway (tzn. smerovača alebo servera, ktorý spája počítač s Internetom) a adresa aspoň jedného DNS servera.

Ochrana poč.siete:

- hacker- prihlasovanie sa do siete, tvorba „dobrého hesla“
– základné bezpečnostné pravidlá - počítačové vírusy (červy, trójske kone...)
- hromadné zasielané e-poštové správy (hoax, spam, adware)

Ochrana listového tajomstva:

- šifrovanie sa nazýva proces transformácie textovej správy do tajného kódu. Šifrovací program šifruje a dešifruje správy pomocou algoritmu alebo matematického vzorca a pomocou šifrovacieho kľúča.
- najrozšírenejšie a najbezpečnejšie sú v súčastnosti verejné šifrovacie systémy používajúce nesymetrické šifrovanie. Pri nich sa šifrovací kľúč skladá z 2 častí:

verejného kľúča (pozná ho každý odosielateľ - je umiestnený na Internete - šifruje ním správu )
súkromného kľúča (pozná ho iba adresát).

PGP - program, kt. funguje takýmto spôsobom.- digitálny podpis

HyperText Markup Language

Skratka HTML znamená HyperText Markup Language. Je to jazyk pre tvorbu dokumentov, ktorý definuje vzhľad textu (veľkosť nadpisov, použité písma, farby, okraje, ...). Jazyk HTML bol špeciálne vyvinutý za účelom publikovania dokumentov na World Wide Web (Internete). Ako už z názvu vyplýva, pôvodne bol jazyk jazyk HTML vytvorený pre zobrazovanie textových dokumentov. V relatívne krátkom čase boli jeho pôvodné príkazy doplnené o ďalšie, multimediálne prvky (grafika, animácie, hudba, video...). Takto sa jeho hodnota znásobila. Dnes už nikoho, kto je oboznámený so službami Internetu, neprekvapí, že prakticky ihneď je možné získať snímky z meteorologickej stanice, obrázky z každej časti zeme, či počúvať skladby hudobných skupín všetkých žánrov. HTML jazyk patrí do skupiny značkových jazykov (markup languages). Na popis WWW stránok využíva značky (príkazy, tagy), ktoré sú od ostatného textu oddelené lomenými zátvorkami. Príkazy HTML môžu mať vo všeobecnosti dva tvary:

• párové príkazy sú tvorené otvárajúcim a uzatvárajúcim príkazom, ktoré sa líšia len tým, že uzatvárajúci príkaz obsahuje pred svojim menom znak / (lomítko) ..
• nepárové príkazy sú tvorené jediným príkazom

Zdrojový kód dokumentu HTML je jednoduchý text, ktorý sa dá prehliadať i upravovať v jednoduchom textovom editore. Jazyk HTML je typografický, to znamená, že výsledný dokument iba popisuje, ale jeho interpretácia je prenechaná až na cieľový prehliadač (napr. Netscape Navigator, Internet Explorer).Syntax príkazov

Úprava textu je realizovaná pomocou príkazov, ktoré sú uzavreté do ostrých zátvoriek a ich parametrov "text”. Väčšina týchto príkazov ohraničujúcich určitú časť textu má na začiatku umiestnený začiatok príkazu a na konci koniec príkazu. Takýto príkaz platí pre text umiestnený medzi začiatkom a koncom príkazu. Text, ktorý má byť formátovaný ako nadpis, môžeme označiť takto:

Text nadpisu

Nie všetky príkazy sú však takto párové. Ako príklad nám môže poslúžiť príkaz, ktorý si v texte vynucuje zalomenie riadku. Príkaz umiestnime za slovo, po ktorom sa má riadok ukončiť. Väčšina príkazov sa dá ešte upresniť pomocou rôznych parametrov. Atribúty sa píšu za začiatok príkazu (dovnútra ostrej zátvorky). Príkladom je značka zobrazujúci obrázok, ktoré umiestnenie je uložené v atribúte SRC:

Zobrazí sa obrázok fotka.gif, umiestnený v adresári images.

Je bežné, že sa príkazy HTML dajú do seba vkladať. Takto sa dajú dosiahnuť zaujímavé efekty. Ak prehliadač príkaz nepozná, jednoducho ho ignoruje. Starší prehliadač, ktorý nepozná nový príkaz, teda neukončí prácu vypísaním chybovej hlášky, jednoducho príkaz preskočí.

Počítačové vírusy a ochrana proti nim

Počítačový vírus je zvláštny program, ktorý je schopný vytvárať svoje kópie. Aby zabezpečil svoje spustenie, pripája sa k súborom na disku, ukladá sa do systémových oblastí a pod.

Počítačové vírusy tvoria dve veľké skupiny:

boot víry
súborové víry.

Existujú i víry kombinované alebo iného typu (napr. adresárové).

Boot víry

Telo vírusu je umiestené v boot sektore diskety alebo v MBR pevného disku. Aktivuje sa po zavedení systému z napadnutého disku. Ak je vírus aktívny, môže napadnúť každú disketu nechránenú proti zápisu, s ktorou pracujeme. Z diskety na pevný disk sa virus prenesie len po zavedení systému z napadnutej diskety. Napadnutá disketa nemusí byť len systémová.

Súborové víry

Súborový vírus sa pripája alebo prepisuje spustiteľné soubory (.COM, .EXE), alebo súbory, ktoré obsahuúí spustiteľný kód (.BIN, .OVL ai.). Tento vírus sa aktivuje po spustení napadnutého súboru.

Zvláštnu skupinu súborových virov tvoria víry, ktoré okrem súborov napádajú i MBR pevného disku, nie však boot sektor diskiet. Taký vírus sa aktivuje okrem spustenia napadnutého súboru i po zavedení systému z napadnutého pevného disku.

Víry môžeme ďalej deliť na:

pamäťovo rezidentné (po aktivácii sú trvalo umiestnené v pamäti)
nerezidentné

Nerezidentný vírus spôsobí nákazu len po spustení napadnutého súboru. Bežne nakazí niekoľko súborov, obvykle v aktuálnom adresári.

Rezidentný vírus sa po spustení napadnutého súboru umiestni v operačnej pamäti. Najčasejšie to býva v konvenčnej pamäti, pomocou prerušenia INT 12 zaistí, aby nebol prepísaný iným programom. Rezidentný vírus sa môže nachádzať v konvenčnej pamäti, v pamäti EMS a v prvom 64 kB segmente pamäti extended (tedy 0-1088 kB). Rezidentní virus může napadnou libovolně velký počet souborů.Základná činnosť vykonávaná vírusmi

Vírusy vykonávajú počas svojho životného cyklu mnoho akcií (poradie býva u každého vírusu individuálneí, nemusia byť použité všetky akcie):

prevziať kontrolu nad procesorom
skontrolovať aktuálny stav prostredia
nainštalovať sa do pamäti
presmerovať prerušenie 
urobiť test na podmienku spustenia škody (dátum, počet spustení...)
vykonať škodlivú činnosť
nájísť miesto preo vytvorenie svojej kópie
skontrolovať, či miesto neobsahuje kópiu
vložiť svoju kópiu
uskutočniť úpravy napadnutého miesta (zakódovanie)

Spôsoby prenosu vírusov medzi počítačmi

Vírusy sa šíria v rámci jedného počítača i medzi počítačmi. Existuje niekoľko možných prenosových médií medzi počítačmi:

Bežné médiá

diskety
sieťové linky (pri zapojení v sieti)
telefónna linka (pri použití modemu)
výmenné pevné disky
disky CD ROM

Nie príliš časté médiá

sériová linka (pri prepojení počítačov)
uverejnený zdrojový text vírusu
pamäti EPROM

Postup pri napadnutí počítača vírusom

Vypneme počítač.

Zavedieme systém z čistej DOS diskety chránenej proti zápisu.

Z diskety spustíme antivírový program. Ak chceme spúšťať antivírový program z napadnutého disku, najprv ho skopírujeme z diskety na pevný disk. Antivírový program spustený z pevného disku poskytuje väčšie možnosti pri liečení, jeho práca je rýchlejšia.

Pokiaľ sa jedná o súborový vírus, napadnuté súbory necháme "vyliečiť", pokiaľ máme súbory zálohované, je vhodnejšie napadnuté súbory zmazať a nainštalovať nové. Po vyliečení i lepším antivírovým programom nie vždy súbory pracujú korektne.

Pokiaľ ide o boot vírus, necháme prebehnúť obnovu boot sektorov antivírovým programom, alebo príkazom SYS si urobíme obnovu sami (SYS spustíme z diskety).

Pokiaľ sa jedná o vírus v MBR, zálohujeme si najprv všetky systémové oblasti a skontrolujeme funkčnosť záložných kópií. Antivírové programy občas poškodia pri odstraňovanie tohto vírusu tabuľku partition, čím spôsobia stratu dát. Ak dokáže náš antivírový program vírus v MBR odstrániť, alebo vie sektor obnoviť z diskety, urobíme jeho obnovenie.

Skontrolujeme všetky diskety.

Informujeme o nákaze užívateľov, s ktorými si vymieňame diskety.Ochrana pred počítačovými vírusmi

softwarová
hardwarová

Softwarová ochrana je realizovaná antivírovými programami. Služby, ktoré antivírové programy poskytujú, možno rozdeliť do troch skupín:

konkrétne antivírové techniky
základné antivírové techniky
preventívna ochrana

Konkrétne antivírové techniky vyhľadávajú len známe vírusy podľa vírusovej databázy, ktorú je nutné aktualizovať. Väčšinu takto nájdených vírusov je možné zo súborov alebo z boot sektorov tiež odstrániť, a to buď s použitím informácií o víre, ktorý príslušný súbor infikoval, alebo s použitím pôvodných informácií o súbore, ktoré popisujú, ako vyzeral pred infekciou. Najväčšou výhodou tejto metódy je jej rýchlosť, táto metóda sa teda používa pre pravidelné kontrolovanie pevného disku. Známe vírusy je tiež možné vyhľadávať v každom spustenom, kopírovanom, otváranom súbore a v zavádzacích sektoroch všetkých diskiet, ktoré do počítača vkladáme. K tomu je určený rezidentný ovládač, ktorý možno zavádzať vždy po spustení počítača. Tento ovládač sa zavádza v config.sys a je teda v pamäti ešte skôr, než sa načíta command.com (čo je obvyklá základňa väčšiny vírov). Samozrejme, nechýba možnosť prehľadať pamäť na prítomnosť rezidentných vírusov.

Základné antivírové techniky sa snažia nájsť a ak je to možné i odstrániť neznámy vírus. Prvou metódou, ako nájsť neznámy vírus, je tzv. porovnávací test. Pri prvom spustení tohto testu si program zapíše dôležité informácie o súboroch (veľkosť, dátum, čas, atribúty a kontrolné súčty). Pri ďalších spúšťaniach porovnáva tieto informácie s aktuálnym stavom. Pokiaľ v týchto údajoch došlo k zmene väčšieho rozsahu, je pravdepodobné, že počítač bol napadnutý vírusom.

Antivírový program AVG obsahuje i heuristickú analýzu. Heuristická analýza podrobne analyzuje obsah súborov na pevnom disku a vyhľadáva v ňom rôzne podozrivé konštrukcie (priame zápisy na disk, prevzatie kontroly nad operačným systémom apod.). Heuristická analýza je všeobecne fungujúca metóda, nie je teda závislá na vírovej databáze. Automaticky sa pri tejto metóde vykonáva test i na známe víry. Pokiaľ je teda súbor označený za napadnutý, prehľadáva sa v databáze vírusov a meno víru je vypísané, v opačnom prípade je vírus označený ako neznámy. Program obsahuje tzv. plnú heuristickú analýzu (heuristická analýza s emuláciou kódu), kedy sa antivírový program priamo pokúša emulovať činnosť počítača pri spustení programu. Nevýhoda metódy je v tom, že často dochádza k falošným poplachom, kedy niektoré súbory sú označované ako napadnuté.

Avšak vzhľadom k zväčšovaniu počtu stále zložitejších vírov, bude v budúcnosti táto metóda najčastejšie používaná. Test prostredia na súborové vírusy spočíva v tom, že program vygeneruje na disk súbory typu .com a .exe, potom ich kopíruje a vykonáva s nimi rôzne operácie, pričom vždy kontroluje ich obsah. Pokiaľ sa pri manipulácii s nimi zmení ich obsah, je veľmi pravdepodobné, že sa na návnadu práve chytil vírus. Obdobne je program schopný vygenerovať na disketu prázdny zavádzací sektor a potom kontrolovať, či bol nejako zmenený.

Preventívne antivírové techniky sa odporúča využívať, pokiaľ možno ešte pred tým, než sa vírus v počítači usídli. Spočívajú v zálohovaní niektorých dôležitých informácií o počítači, podľa ktorých bude v prípade potreby možné obnoviť pôvodný stav. Pomocou programu si môžeme uložiť obsah pamäti CMOS, tabuľku rozdelenia pevného disku a pod. Po napadnutí počítača možno tieto informácie spätne obnoviť.
Iné antivírové programy (F-PROT, SCAN) obsahujú ďalšiu užitočnú funkciu - vkladanie vlastných vírových reťazcov. Táto metóda sa však neuplatní v prípade polymorfného vírusu.

Hardwarová ochrana

Okrem softwarovej ochrany pred vírusmi existuje i možnosť hardwarové ochrany. Tá je realizovaná pomocou rozširujúcej karty. Karta obsahuje pamäť ROM so špeciálnym softwarom.

Základné funkcie:

bezpečnosť je zaistená pomocou niekoľkostupňového ochranného systému
prístup k počítaču je pomocou šifrovaného hesla
užívateľa je možné rozdeliť podľa prístupových práv, ktoré si sami navrhneme
pre pevné disky a diskety je možné nastaviť prístupové práva (len čítanie, zápis apod.)
dlhodobé sledovanie prevádzky počítača, vrátane registrácie všetkých pokusov o porušení prístupových práv
karta obsahuje batériu, zálohovanú pamäť, v ktorej sú uložené všetky prístupové práva a nastavené parametre
kartu je možné doplniť o nadstavbové moduly pre zálohovanie, kódovanie apod.
Automaticky je zaistená ochrana boot sektorov proti prepísaniu a formátovaniu.Počítačové vírusy

Ako počítačové vírusy označujeme manipulačné programy alebo prídavné inštrukcie, ktoré sa po vniknutí do systému skryto množia (kopírujú) a môžu neočakávane meniť činnosť programu - až po naprogramované „sebazničenie“ celých súborov s časovým oneskorením (tzv. časovaná bomba). Vírusy, ktoré prenikli do systému pomocou zdanlivo nevinných programov (tzv. trójske kone), môžu napríklad zničiť ochranu heslom. Ak je váš počítač zapojený do siete, je prístupný aj „hackerom“. Sú to amatéri, majúci vysokú úroveň znalostí o počítačoch, ktorí sa zaoberajú prenikaním do cudzích počítačov a vyberaním informácií, najčastejšie iba pre vlastné potešenie. Umiestniť do počítača vírus ako znak ich úspechu je jeden z častých, nie však najšťastnejších trikov a spôsobov „sebarealizácie“.

Vírusy môžu krok za krokom infikovať všetky dátové súbory a urobiť ich nepoužiteľnými. Ich pôvod sa väčšinou nedá dodatočne rekonštruovať, a preto je sabotér len ťažko zistiteľný. Ak je na pevnom disku uložený jediný infikovaný program, sú ohrozené všetky súbory. V rámci siete sa bude vírus šíriť aj na iné počítače a skôr či neskôr bude ním zamorený celý systém. Vírusy sa nevyskytujú iba v súboroch EXE, sys, dll, COM a DBF, ale sú aj vírusy, ktoré napádajú zdrojové texty v jazykoch C, pascal a basic.

-deštruktívne-poškodzujú HW a SW
-nedeštruktívne-vizuálne a zvukové efekty
-bootovacie-infikujú bootsektor, spustia sa hneď po štarte
-trójsky kôň-samostatný program, ťažko odhaliteľný
-makrovírusy-obsahujú ich dokumenty doc a xls
-červy-nepotrebujú hostiteľa, šíria sa sieťou
-vírusové bomby-potrebujú rozbušku (kliknutie, slovo)

Ochrana

1.hardware-na základe ROM, sleduje sa zápis na bootsektore v biose, proti boot virus
2.software(antivírus)

-mechanizmus-charakteristický reťazec
-heuristická analýza (scanuje škodlivé aktivity-inštalovanie v pamäti
-rezidentná ochrana

OCHRANA

-zakázať bootovanie z diskiet (bootovanie len z disku, vyžiadať heslo)
-webmailové rozhranie (do poslednej chvíle je mail na serveri)
-pozor na dvojité prípony (obrazok.bmp________.exe)
-vypínať náhľad na mail
-zakázať makrá
-antivírus (NOD, AVG, Panda, Symantec, Kaspersky)
-pop-up blocker
-cookies-zapamätanie hesiel, autorizácia, certifikácia
-seccions-ako cookies, ale po vypnutí prehliadača sa zrušia
-crackerské stránky-pozor na stiahnutie vírusovVšeobecné princípy fungovania počítačových vírusov

Formálna definícia: Počítačový vírus je formálne taký program, ktorý môže infikovať ostatné programy (alebo diskety) tak, že do napadnutého programu (diskety) zapisuje svoju (možno modifikovanú) kópiu, pričom tejto kópii je ponechaná možnosť ďalšieho množenia sa.

Pri infikovaní programov (diskiet) sa vírusy môžu šíriť tranzitívne, tzn. od jedného programu k druhému. Nakazené programy alebo ich kópie sa môžu šíriť prostredníctvom diskiet, prípadne počítačovými sieťami. Vzhľadom k spôsobu výmeny programov na disketách dosahuje počet nainfikovaných programov vysoké hodnoty a môže viesť až k „epidémiám“.

Proces infikácie súborov:

1. Kód nainfikovaného programu sa zmení tak, aby vírus získal riadenie ako prvý, pred hostiteľským programom, a to buď napr. pomocou zápisu skokovej inštrukcie na miesto prvej inštrukcie hostiteľského programu (u súborov typu COM v systéme MS DOS) alebo napr. zmenou informácií v hlavičke súboru (u súborov typu EXE). Teoreticky je možné, že vírus vyhľadáva určité miesto v programe, do ktorého vloží inštrukciu skoku. Nejde však o typickú infekciu, pretože je možné, že inštrukcia je vložená nesprávne, a preto vírus riadenie vôbec nedostane.

2. Po prebratí riadenia vyhľadáva vírus nový program a zapisuje svoju kópiu do tohto nenainfikovaného programu, a to väčšinou na koniec súboru, zriedka na jeho začiatok. Pokiaľ vírus zapisuje na koniec programu, koriguje vstupný kód nového hostiteľa tak, aby sám získal riadenie ako prvý, a pôvodný vstupný kód umiestňuje v svojom tele. Existujú však aj iné prípady, kedy sa vírus zapisuje do inej časti, napr. do oblasti zásobníka.

3. Takto prebiehajúca infekcia je charakteristická pre každý vírus napádajúci súbory. Vírusy však môžu okrem množiacich sa častí obsahovať časť deštruktívnu, označovanú ako trójsky kôň alebo vyššie spomínaná časovaná bomba. U osobných počítačov, napr. v operačnom systéme MS DOS, nachádzame aj druhú kategóriu vírusov, a to tzv. bootové vírusy, t.j. vírusy, ktoré napádajú zavádzacie oblasti na vonkajších magnetických médiách: disketách a pevných diskoch. Koncepcia takéhoto vírusu vychádza zo skutočnosti, že základný vstupno - výstupný systém (BIOS) vykonáva z týchto oblastí zavádzanie operačného systému do pamäti počítača. Ak obsahuje zavádzací sektor diskety alebo disku (bootsektor) resp. rozdeľovacia tabuľka pevného disku (partition table) vykonávateľný kód, je tento kód zavedený do pamäti. Ak obsahuje táto tabuľka kód vírusu, je do pamäti zavedený vírus, ktorý zostáva v pamäti rezidentne a tento vírus potom sám zavádza operačný systém. Infekcia sa potom väčšinou šíri nie pomocou súborov, ale nainfikovanými sektormi pružných diskov.

Väčšina vírusov infikuje bootsektor, ale niektoré infikujú rozdeľovaciu tabuľku a sú extrémne nebezpečné. Pôvodnú tabuľku zachovávajú nepresne, a tak je potom možné, že sa ľahko prepíše. V takomto prípade sa dá počítať prinajmenšom so stratou údajov; často však musíme vykonať tzv. low-level alebo nízkoúrovňový formát pevného disku.

TRÓJSKE KONE

Trójskymi koňmi bývajú označované programy, ktoré okrem užitočnej funkcie obsahujú skrytú časť, ktorá sa dá aktivizovať po splnení určitej podmienky (zvyčajne ide o viazanosť na určitý dátum, napr. 1. apríl, piatok trinásteho, dátum narodenia Michelangela 6. marca, Nový rok alebo Vianoce). Táto ukrytá časť spravidla vykonáva činnosť deštrukčného charakteru (modifikácia údajov, vymazanie súborov, formátovanie disku a pod.)

Ak je bežný program nakazený vírusom, stáva sa nielen ďalším jeho rozširovateľom, ale aj potenciálnym trójskym koňom, ktorého činnosť je priamo úmerná s nebezpečnosťou vírusu.Počítačové bankové krádeže

-phishing

-kriminálnik spraví kópiu existujúcej stránky
-meno a heslo zadané do phishingovej stránky sa pošle mailom
-alebo rozposielajú maily na obnovenie alebo zmenu hesla
-nedôverovať mailom žiaduce heslá

-pharming

-presmerovanie názvu www stránky na inú číselnú adresu s dokonalou napoodobeninou
-treba overovať platnosť certifikátu stránky

-spoofing

-zmena totožnosti odosielaných správ (náhrada e-mailovej adresy)

-man in the midle

-narušenie komunikácie, naruší šifrovací systém a získa certifikát
-treba overovať platnosť certifikátu

-spam-nevyžiadaná pošta obsahujúca reklamy, napadnutý PC sa stáva odosielateľom
-botnet-programy na nete, upravujú spam, aby ich neodhalili antivíry
-dialer-presmerúva číslo na audiotext (pre tých čo majú dial-up)
-ochrana je antidialer
-pop-up-programy vložené do web stránok ako otváracie okná s reklamou
-hijacker-samovoľné otváranie okien, menia nastavenie domovskej stránky
-hoax-falošné poplašné správy (pred vírusmi, prosba o darovanie peňazí)
-reťazové maily-zaťažujú server a sieť (Pošli to 10 kamarátom...)
-treba ich mazať

OSOBNÉ POČÍTAČE A MS DOS

Operačný systém MS DOS je vzhľadom k svojej prakticky nulovej kontrole ideálnym prostredím pre vývoj a šírenie počítačových vírusov. Vírus ale nie je program, ktorý by využíval chyby v operačnom systéme. K činnosti vírusu stačí pomerne malá časť operácií, ktoré sú bežne a denne využívané na každom počítači - zápis a čítanie z disku, prehľadávanie obsahu adresára, využitie iných služieb operačného systému - napr. prerušenie TSR (Terminate and Stay Resident).

Viacpoužívateľské operačné systémy a počítačové siete

Vo viacpoužívateľských operačných systémoch pre lokálne počítačové siete LAN (napr. Novell NetWare) je pozícia počítačového vírusu sťažená z hľadiska možnosti infikovať ostatné súbory. V týchto systémoch totiž existujú podstatne silnejšie prostriedky na ochranu údajov. Na druhej strane však veľmi výrazne klesá možnosť individuálnej kontroly. Naviac pri použití režimu supervízor je neúčinná aj ochrana zabezpečovaná prostriedkami operačného systému. Ak sa podarí vírusovému programu „pracovať“ v režime supervizor, predstavuje preň viacpoužívateľský operačný systém rovnako dokonalé prostredie, ako je MS DOS. V počítačových sieťach LAN, v ktorých sa používa aplikačné programové vybavenie rovnaké ako pod operačným systémom MS DOS, môže dochádzať k jednoduchým infikáciám tiež vtedy, keď sa spúšťajú rezidentné programy na systémovom serveri. Ak pracuje server ako pracovná stanica (tzn. nondedicated mod) a ak je na ňom infikovaný program, má tento vírus oveľa jednoduchšiu pozíciu ako vtedy, keď je spustený z normálnej používateľskej pracovnej stanice (workstation).

Celá situácia je komplikovaná možným konfliktom medzi prerušeniami, ktoré sa uplatňujú v sieťovom operačnom systéme a vo víruse (napr. konflikt prerušení u vírusu Yankee Doodle a Novell NetWare).

Ani diaľkové siete (WAN) nie sú ušetrené od napadnutia počítačovými vírusmi.Ako sa správa vírus

Počítačové vírusy zvyčajne škodia v dvoch fázach svojej činnosti. Ide o obdobie latencie, kedy sa vírus neprejavuje alebo sa množí, a o obdobie akcie, kedy spúšťa časovanú bombu. Toto rozlíšenie nie je striktné. Veľa vírusov sa už od začiatku aj rozmnožuje, aj podniká svoju akciu (napr. C648, Dark Avenger). Akcia nemusí byť vždy deštruktívna - napr. jeden z najrozšírenejších vírusov CR1701 pôsobí tak, že z obrazovky začínajú padať písmenká, Yankee Doodle zahrá o 17. hodine melódiu.

Väčšina vírusov však v období akcie vykonáva činnosť veľmi nepríjemnú. Na PC môže dôjsť k deštrukcii FAT, zmazaniu súborov, označovaniu dobrých sektorov za chybné, modifikácii používateľských údajov , prepísaní bootsektoru a Master Boot Record, formátovaniu disku, či dokonca k zničeniu hardvéru. Napríklad ide o vysielanie signálu LF (posun o riadok) na tlačiareň. To je príčina krčenia a trhania papiera a možného odlomenia ihličky, rozkmitanie hlavičiek pevného disku, a dokonca ničenie grafickej karty vysielaním chybných signálov. Aj obdobie latencie sa môže prejavovať rôzne. Niektoré vírusy (napr. Dark Avanger, C648) sú nebezpečné hneď od začiatku a infikujú takmer všetko, čo im príde do cesty. Toto obdobie môže trvať rôzne dlho a obdobie akcie je potom viazané na istú situáciu - splnenie istej podmienky.

INFIKOVANIE A MNOŽENIE

Vírusy sa zvyčajne rozmnožujú tak, že infikujú program prepisom jeho začiatku na skok na vlastné telo vírusu, ktoré sa potom zapisuje na koniec hostiteľského programu. Toto tvrdenie platí pre takmer 80% známych vírusov poškodzujúcich súbory. Niektoré vírusy prepisujú úplne kód hostiteľského súboru a likvidujú jeho pôvodnú funkciu (napr. vírus 405), prípadne prepisujú svojím telom začiatok programu a kód hostiteľa zapisujú na koniec, alebo sa umiestňujú do zásobníka.

U bootových vírusov je situácia iná. Tieto vírusy väčšinou prepisujú bootsektor a jeho originálnu časť zapisujú do sektoru, ktorý spravidla označia za chybný, existujú však aj iné možnosti uchovania originálneho boot-sektoru, a to napríklad na nevyužívanú štyridsiatu stopu.

Pri infikácii súboru vírus zvyčajne do nakazeného programu alebo do záznamu v adresári umiestňuje svoj identifikátor, ktorým si „zapamätáva“ infikovanie súboru, a to preto, aby sa vyhol prípadnému nakazeniu tohto súboru druhýkrát (napr. C648 mení čas modifikácie na 62. sekundu, Yankee Doodle zapisuje identifikáciu priamo do súboru). Skutočnosť, že program obsahuje identifikátor vírusu, nezabezpečuje ochranu proti iným vírusom.

KDE HĽADAŤ VÍRUS

Prostredie, v ktorom vírusy môžu trvalo existovať a vykonávať svoju činnosť, je samozrejme obmedzené na tieto oblasti a typy súborov:

- Master Boot Record - oblasť na disku, v ktorej je umiestnená rozdeľovacia tabuľka (partition table)
- boot-sektor disku, resp. diskety
- ovladač zariadenia ( driver)
- súbory typu COM
- súbory typu EXE
- prekryvné časti segmentovaných programov (súbory OVL)
- súbory typu BAT
- zdrojové texty programov (ak sú skompilované)

Tieto miesta je potrebné systematicky kontrolovať. Svoje telo však môžu vírusy schovávať aj mimo týchto oblastí - záleží na nápaditosti autora. Zatiaľ sa dajú vytipovať tieto oblasti:

- oblasť zásobníka systémového programu (C346 Lehigh)
- začiatok, koniec alebo stred iného programu - voľné bloky v systémových tabuľkách, ako je napr. FAT

- sektory označené ako chybné
- zvláštny súbor s atribútom HIDDEN (skrytý)

KLASIFIKÁCIA POČÍTAČOVÝCH VÍRUSOV

Koncepcia klasifikácie počítačových vírusov nie je zatiaľ ešte stále ujasnená. Zrejmé však je , že označovanie vírusu menom (aj keď sa vzťahuje ku konkrétnemu prejavu daného vírusu - napr. Letterfall, t.j. padanie písmen) môže byť síce pochopiteľné pre expertov, nič však nepovie normálnemu používateľovi počítača. Veľmi prehľadným spôsobom klasifikácie je tabuľka, ktorú navrhol J. McAffee vo svojich dokumentačných súboroch k antivírusovým programom SCAN a CLEAN. Obsahuje ju dokument VIRLIST.TXT.Netiketa

Na Internete existuje množstvo nepísaných pravidiel (zapísaných v nasledujúcich odsekoch), ktoré sa, na rozdiel od pravidiel zákonne ustanovených, vcelku dodržiavajú. Ich rešpektovaním si totiž užívatelia navzájom šetria čas, nervy a v neposlednom rade i peniaze. Pre tieto pravidlá slušnosti na Internete sa zaužíval termín netiketa, odvodený z anglických slov net (sieť) a etiquette (etiketa). (Do slovenčiny by sa dal tento termín preložiť možno ako ”sietiketa"). Aj keď sa netiketa považuje len za "nepísaný súbor pravidiel", jej nedodržiavanie sa chápe ako prejav neúcty, egoizmu až vulgárnosti.

Na začiatok si dovolím uviesť voľný preklad "desatora počítačovej etiky" tak, ako ich definoval The Computer Ethics Institute.

Desatoro počítačovej etiky:

1. Nepoužiješ počítač k škode iného.
2. Nebudeš ničiť prácu iných.
3. Nebudeš prezerať dáta iných ľudí.
4. Nepoužiješ počítač ku krádeži.
5. Nepoužiješ počítač pre krivé svedectvo.
6. Nepoužiješ alebo nevytvoríš kópiu softvéru, ktorý si nezaplatil.
7. Nepoužiješ neoprávnene počítačové zdroje iných ľudí.
8. Neprivlastníš si intelektuálne dielo iného.
9. Budeš premýšľať o spoločenských následkoch programu, ktorý si stvoril.
10. Budeš používať počítač ohľaduplne a s úctou.

A na čo iné by ste určite tiež nemali zabudnúť:

1. Dodržujte bežné pravidlá styku medzi ľuďmi.
2. Buďte zdvorilý a ostatných používateľov siete oslovujte tak, ako by ste chceli, aby oni oslovovali vás.
3. Uvedomte si, že veľa iných používateľov siete vás pozná len ako adresu a preto si obraz o vás robí na základe vašich komunikačných príspevkov.

Elektronická komunikácia môže mať rôzne podoby a formy. Prezeranie WWW stránok, diskusné skupiny a fóra, "chat", email. To všetko sú formy komunikácie odohrávajúce sa prostredníctvom elektronických prostriedkov. Každá z nich má svoje špecifiká, zásady a pravidlá.

Jednou z najviac používaných je email (e-mail, mail, elektronická pošta). Funguje obdobne ako klasická pošta (v elektronickom svete posmešne označovaná aj ako snail mail – slimačia pošta :). Oproti nej má ale mnoho výhod. Je omnoho rýchlejšia, má nižšie náklady, správu môžeme poslať ľubovoľnému počtu ľudí naraz a to teoreticky z ľubovoľného miesta Zeme a v ľubovoľnom čase. Aby sme však boli spravodliví, musíme priznať, že má aj nevýhody. Čokoľvek, čo nie je elektronické, sa takouto poštou poslať nedá. Rukou písaný list je omnoho osobnejší ako strojové písmo na obrazovke počítača. Komunikácia prostredníctvom emailu ponúka aj najviac
príležitostí na porušenie netikety. Pokúsim sa teda zhrnúť pravidlá, ktoré by sme mali dodržiavať pri komunikácii pomocou emailu.

- Nepíšte, ak nemáte o čom. Neposielajte ďalej reťazové listy (iba ak dobrým známym), bezduchú korešpondenciu, nevyžiadanú reklamu, e-mailové vírusy či iný spam. Spamom je aj správa o tom, že sa objavil nový vírus a že to treba RÝCHLO oznámiť všetkým známym, pretože inak im počítač isto-iste o pár hodín exploduje. Spamom je Čínsky list šťastia, ktorý musíte poslať najmenej tridsiatim trom kamarátom, aby vás neopustila milá. (John reťaz pretrhol a spadla naňho traverza...). Spamom je cenník vašej firmy, ktorý ste rozoslali na emailové adresy nazbierané z vizitiek. (Tento druh spamu je navyše na Slovensku trestný.)

- Neposielajte bez varovania e-mailom veľké súbory. Elektronickou poštou je teoreticky možné poslať čokoľvek, hoci aj polhodinový videozáznam. Odosielateľ aj príjemca však musia byť pripojení na Internet ”dostatočne širokým káblom". Za maximálnu znesiteľnú veľkosť súboru, ktorú je možné poslať bez varovania, môžeme zatiaľ považovať 100 kilobajtov. Každopádne je ťažké jednoznačne stanoviť prijateľnú veľkosť e-mailu, každý užívateľ je pripojený cez iného poskytovateľa Internetu, telefonuje cez inú centrálu telekomu a má iný modem. Všetky tieto faktory vplývajú na rýchlosť prenosu. Pokiaľ si teda nie ste ISTÍ, že adresát je schopný rozsiahlu zásielku prijať, pošlite súbory iným spôsobom.

Okrem špeciálnych ftp serverov môžete využiť napríklad virtuálnu úschovňu (www.uschovna.cz), ktorá adresáta okamžite e-mailom upozorní, že si má vyzdvihnúť
súbory, ktoré ste mu tu dočasne uschovali. Jej obsluha je veľmi jednoduchá a zvládne ju aj začiatočník.- Pokiaľ to nie je skutočne nevyhnutné, neposielajte cez Internet nijaké programy. Ich sťahovanie zo servera len zaberá čas a sú mimoriadne často nainfikované počítačovým vírusom. Platí to, samozrejme, aj opačne: ak e-mailom dostanete neznámy program alebo dokument, alebo vám niečo podozrivé príde od neznámeho odosielateľa, nepokúšajte radšej osud a správu bez otvárania príloh zmažte. Takéto správy majú zväčša anglický text v duchu: ”Ahoj, to som ja, posielam ti ten skvelý vtip, ktorý si chcel. S láskou Betty." Nijakú Betty síce nepoznáte a anglický text ste horko-ťažko vôbec pochopili, no zvedavosť vám nedá, spustíte priložený program a vírus si za pár dní už bude pochutnávať na nevinných dátach vo vašom počítači. Nebezpečné môžu byť aj dokumenty vo Worde či Exceli, ktoré niekedy bývajú infikované takzvanými makrovírusmi. Pred otvorením takéhoto dokumentu, hoci aj od vlastného nadriadeného, skontrolujte nastavenie textového editora či
tabuľkového procesora a zakážte mu spúšťanie makier. Tie sa bežne nepoužívajú a ak vám program hlási ich prítomnosť, s najväčšou pravdepodobnosťou sa k vám dobýja vírus.

- Používajte emotikony. Pokiaľ za ironicky myslenú vetu nedáte úsmev, bude zrejme pochopená úplne vážne. Každý čitateľ bude totiž predpokladať, že emotikony poznáte a keby ste chceli vyjadriť iný ako priamy význam vašej vety, použili by ste ich. Nepoužívajte VEĽKÉ PÍSMENÁ, ľudia si budú myslieť, že na nich kričíte. Buďte stručný a vecný.

- Plne využívajte kolónku Predmet v e-mailovej správe. Nesprávne sú predmety ako Ahoj, Odpoveď, či dokonca E-mail, vhodné je presne uviesť účel listu. Nebojte sa dlhších názvov - za dobré možno považovať predmety s dĺžkou okolo 30 znakov.

- Do hlavičky "To" píšte mená tých, ktorých sa e-mail bezprostredne týka, do "CC" patria tí, pre ktorých má správa iba informačnú hodnotu. Uvedomte si, že každá tu uvedená osoba bude automaticky vedieť o ďalších adresátoch e-mailu. Ak je to nutné, chráňte súkromie príjemcu tým, že jeho e-mail uvediete v kolónke "BCC". Zároveň sa však k tejto možnosti uchyľujte iba vtedy, keď neexistuje iná možnosť.

- Pri reakcii na e-mail odcitujte iba tú časť, na ktorú chcete odpovedať. Nezaťažujte poštu zbytočným textom, ktorý neprináša žiaden obsah. HTML maily používajte iba v prípade nutnosti. S diakritikou píšte iba tam, kde sú reálne možnosti na jej správne prečítanie. Upozornite ľudí v podpise vášho mailu, že ste schopní čítať e-maily v stredoeurópskom kódovaní.

- Na oficiálne maily odpovedajte do 48 hodín. Ak niekto do tohto termínu neodpovie vám, pokojne sa mu pripomeňte. Nezabudnite pritom k svojej žiadosti ešte raz pribaliť svoju pôvodnú správu.

- Podpis umiestnený na konci e-mailu má obsahovať základné informácie o vás - meno, pracovnú pozíciu, prípadne adresu či telefón. Nemal by však v žiadnom prípade presiahnuť 4-5 riadkov.

- Ak sa prihlásite do e-mailovej konferencie či diskusného fóra, najskôr si preštudujte staršie príspevky, potom chvíľu sledujte správanie ľudí a až potom sami píšte. Väčšina z konferencií a fór má aj zoznam FAQ (Frequently Asked Questions, teda Často kladených otázok), ktorý je dobré si preštudovať predtým, ako sa na niečo opýtate.