Je tu s nami už viac ako 20 rokov, čo pre mňa a mojich rovesníkov znamená odjakživa. Život bez tohto kolieska si už ani nevieme predstaviť. Cédečko sa u nás natrvalo usadilo a vytlačilo audiokazety, z počítačov vyštvalo diskety a stalo sa úplnou samozrejmosťou v oblasti záznamu digitálnych dát. Kazety sa mu nemôžu rovnať v kvalite zvuku, diskety majú 500-600 krát menšiu kapacitu. Ale ako vôbec vzniklo?

Ak čakáte, že vzniklo zo dňa na deň v dielni jedného majstra, mýlite sa. Hoci si už v 60. rokoch nechal patentovať James Russel niektoré princípy, fungovanie CD je komplexná záležitosť. Preto by ho jeden človek nedokázal vymyslieť a skonštruovať.

CD vlastne vzniklo náhodou. Nápad vytvoriť takéto niečo sa zrodil koncom 19. storočia, keď Američan Anthony na sklenenú platňu uložil 200 obrázkov – a bol na svete 15 sekundový záznam. O 50 rokov neskôr sklenenú platňu nahradil plastový disk, ktorý sa čítal ihlou podobne ako gramofónová platňa. Neskôr vznikali ďalšie videodisky na princípe magnetického zápisu a konečne aj čítanie laserom. Tieto disky mali 20-30 cm v priemere, krátku životnosť a zložité kopírovanie. Nečudo, že neuspeli. Tak ich nadlho vytlačili páskové viedeokazety.

V laboratóriách Philips sa po prvý raz začali disky zapisovať digitálne, čo bolo v 80. rokoch. V roku 1977 skromný projekt (pracovali len 2 ľudia) si vybojoval vlastný labák. Tento projekt mal viacero mien – Minirack, Mini Disc, Compact Rack, ale nakoniec sa rozhodlo, že sa bude volať Compact Disc.

Na jeseň roku 1978 Philips predstavilo prototyp CD prehrávača Pinkeltje (holandský škriatok). Výrobok ešte nebol dokonalý, ale musel obstáť proti konkurencii, tak v marci 1979 na tlačovej konferencii predviedol Schubertovu 8. symfóniu, kde ukázal schopnosti svojho produktu.

O Philips sa začalo zaujímať Japonsko – Sony. Zakrátko nadviazali spoluprácu. Philips zvládal technológiu výroby diskov, Sony prispievalo k systému kódovania. A tak pred vývojármi stála posledná úloha – zminiaturizovať všetko tak, aby prehrávač nezaberal priestor ako jedna skriňa a aby užívateľ nemusel vlastniť k jeho používaniu súkromnú elektráreň.

A viete, prečo malo CD 74 minút? Pôvodne malo mať len 60 minút hudby, ale vložil sa do toho prezident Sony, milovník hudby a fanúšik opery, ktorý presadil, aby vzorom dĺžky CD bola Beethovenova 9. symfónia. Špecifikácia CD bola nakoniec stanovená v lete 1980 v tzv. Red Book-u. Od tej doby firmy pracovali oddelene, ale v roku 1985 ešte formulovali špecifikácie CD-ROM v tzv. Yellow Book-u. Philips dal na trh prvé CD prehrávače a Sony prvé CD a CD sa otvoril svet.

CD je zatiaľ tým najbežnejším záznamovým médiom, ale práve je na vrchole slávy. V oblasti audiozáznamu CD-čko nejakú tú dobu bude ešte na výslní, ale v oblasti dát a videa sa do popredia hrnie DVD (Digital Versatile Disc). DVD vďaka svojím padajúcim cenám sa uchytili ako filmové nosiče. DVD používa menšie pity a stopy, takže na taký istý kotúč sa vojde ďaleko viac dát. Zatiaľ čo na CD je vzdialenosť medzi pitmi 1,6 µm, u DVD je to 0,72 µm, u dvojvrstvových DVD (DVR) je to 0,5 µm a u Blue-ray Disc-u je to dokonca 0,3 µm. Lenže DVR a Blue-ray Disc využívajú vysoko frekvenčný modrý laser, zatiaľ čo u CD a DVD je laser červený.

Ako to už chodí, vývoj ide stále dopredu, no a za nejakú dobu sa môžeme tešiť na holografické médium, na ktoré sa má vojsť až 200 GB dát, ale na to si ešte chvíľku počkáme.