Počítačový vírus

Užívateľské hľadisko: Počítačový vírus je jednou z mnohých hrozieb bezpečnosti a integrity počítačových systémov. Programátorské hľadisko: Počítačový vírus je počítačový program, ktorý môže infikovať iný počítačový program takým spôsobom, že do neho skopíruje svoje telo, čím sa infikovaný program stáva prostriedkom pre ďalšiu aktiváciu víru.
(Autor definície: Fred B. Cohen, antivírový priekopník)
Prvé publikácie v oblasti vírovej problematiky sa datujú do rokov 1984-85.
V súčasnosti sa odhaduje, že existuje zhruba 10.000 základných vírových tvarov. Vlastnosti počítačového vírusu

Nutnosť hostiteľa:
a) systémová oblasť disku (zväčša boot sector)
b) spustiteľné programy (väčšina vírusov)
Malá veľkosť vírového programu
(jeden z najväčších vírusov je vírus MiniMax a má 32 kB)
Naprogramované priamo v assembleri
(vírusy vytvorené v Pascale, napr. Sentinel, RNA, alebo v jazyku C sú zriedkavé)
Symbióza s hostiteľom
vírus najmä vo svojom vlastnom záujme zabezpečuje po vykonaní vírových inštrukcií aj vykonanie tela pôvodného infikovaného programu

Počítačový vírus a operačné systémy

MS-DOS, OS/2, PC-DOS a iné, ktoré sú svojím spôsobom primitívne a patrili medzi najrozšírenejšie operačné systémy, sú svojou konštrukciou (napr. monoužívateľskosť, podpora rezidentných mechanizmov) najvhodnejšie na tvorbu počítačových vírusov. Takisto v prostredí Windows 3.11, keďže je len nadstavbou MS-DOSu, sa vírusy šíria bez veľkých problémov. Windows 9x založené na 32-bitovej architektúre a pracujúci v chránenom režime procesora napriek tomu, že obsahuje podstatné vylepšenia, nepatrí k bezpečným operačným systémom. Najhlavnejšou príčinou je spätná kompatibilita s MS-DOS a podpora 16-bitových Windows aplikácií. U Windows NT, ktorý rozoznáva štyri úrovne ochrany rozčlenené na úrovni jadra operačného systému, servisných programov a programov aplikačných, nie je odolnosť proti počítačovým vírom veľká. V DOSovskom okne môžu víry prevádzať svoju činnosť bez väčších problémov. Viacužívateľský a viacúlohový operačný systém UNIX svojou architektúrou de facto znemožňuje klasický mechanizmus počítačových vírusov DOSovského typu. Distribúcie UNIXu disponujú vstavanými kontrolami na úrovni jadra operačného systému a definujú užívateľské úrovne prístupu dané vstupným prihlasovacím systémom užívateľské meno/heslo. Jadro UNIX (kernel) je z hľadiska bezpečnosti pomerne odolné.