P - predikčný snímok, obsahuje zmeny medzi dvoma obrázkami
B - obrázok obsahuje zmeny medzi predchádzajúcim a budúcim snímkom (to sa dá, pretože MPEG nahráva skupiny obrázkov naraz a nie postupne obrázok za obrázkom).
1/3 dát (z celkovej veľkosti) zaberajú I obrázky, 1/3 P a 1/3 B obrázky. B obrázky sa počítajú z I a P obrázkov. Táto postupnosť je postupnosť zobrazovaných obrázkov, v súbore je uložená postupnosť I,P,B1,B2,P,B3,B4..., kde sa prvý I obrázok zobrazí na obrazovku, načíta sa do pamäti P obrázok, potom sa z I, P a B1 zobrazí druhý obrázok, ďalej sa z I, P a B2 zobrazí tretí obrázok, nakoniec sa zobrazí P obrázok.
MPEG má niekoľko štandardov: 1, 2, 2.5, 4. Tieto štandardy určujú formát uložených dát, nie algoritmus kompresie. Tieto štandardy sa ďalej rozdeľujú na niekoľko LAYERS: I, II a III. Použitý Layer určuje kompresný algoritmus. Celé označenie formátu je teda MPEG-x Layer.
Fungovanie MPEG kompresie = Video má tu vlastnosť, že sa skladá z množstva za sebou idúcich snímkov (frameov, obrázkov), ktoré sú si viac či menej podobné. Práve túto skutočnosť využíva MPEG kompresia, ktorá odstraňuje časovú podobnosť. Pri MPEG kompresii sa nekódujú celé snímky, ale kóduje sa len zmena medzi jednotlivými obrazmi.
MPEG 1 = Už stanovuje príslušné štandardy pre veľkosť obrazu 352 x 288 bodov pri 25 snímoch za sekundu. Vznikol v októbri 1992 na kódovanie video a audio signálu s kvalitou porovnateľnou s neprekladaným VHS (klasické video) signálom pri priepustnosti dát maximálne 1.5 Mb/s. Najpopulárnejší je MPEG1 s rozlíšením 352x240, PAL normou, 25 obrázkami za sekundu s priepustnosťou 1.2 Mb/s a audio signálom kódovaným MPEG 1 Layer 2 v CD kvalite 44KHz 16 bit stereo s priepustnosťou 224 kb/s, ktorý sa využíval na VIDEO CD. Takto komprimovaný film o dĺžke 120 minút sa zmestí na 2 CD, pričom dátový tok je približne 1150 kb/s pre video a 224 kb/s pre audio. Tento formát by sme mali prehrať aj na Pentium II 200Mhz, 32 MB RAM.
MPEG 2 = Vznikol v novembri 1994 ako štandard pre digitálnu televíziu s 5 audio kanálmi v CD kvalite so šírkou pásma 4 až 40Mb/s, max. 80 Mb/s. Má väčšiu hardvérovú náročnosť ako MPEG 1 a je s ním spätne kompatibilný. Je vlastne istým štandardom, ktorý musia výrobcovia dodržať, pričom môžu použiť vlastné komprimačné algoritmy. To znamená, že rôzne systémy MPEG 2 môžu vykazovať rozdiely v kvalite obrazu, ale aj napriek niektorým rozdielom je tu vysoká miera štandardizácie, čiže záruka určitej kvality, rovnako ako aj kompatibility. Uplatnil sa hlavne ako formát pre nahrávanie DVD. MPEG 2 prehráva 25 celých snímkov za sekundu, alebo 50 polsnímkov za sekundu pre reprodukciu na TV obrazovke. Komprimačný pomer je približne 1 : 50. MPEG 2 využíva aj SVCD (Super video CD), ktorého parametre sú nasledovné: rozlíšenie v PAL 480 x 576 bodov, rozlíšenie v NTSC 480 x 480 bodov, 1000 až 2450 kb/s pre video a 30 až 384 kb/s pre audio. Na SVCD potrebujeme aspoň Pentium II 350MHz, 32 MB RAM.
MPEG 2.5 = Tento štandard nie je vlastne skutočným štandardom, vyvinula ho Fraunhofer Institute ako rozšírenie MPEG 2.
MPEG 3 = Tento formát neexistuje. Pôvodne bol plánovaný pre použitie v HDTV (High Definition TV), ale zanikol a bol pridružený k MPEG 2.
MPEG 4 = Uvedený v decembri 1999. Algoritmus MPEG 4 je veľmi výkoný a vyskytuje sa v rôznych variantách. Jeho prvé využitie prišlo v podobe kodekov vyvinutých Microsoftom ako WMV (Windows Media Video), resp. ASF (Advanced Streaming Format), s vysokou mierou kompresie použivajúce VBR (variabilný dátový tok). Hoci poskytuje dobrú úroveň kvality obrazu, nehodí sa pre editovanie. WMV (rovnako tak ASF) sa používa k prenosu videa na internete (tzv. video stream), pričom audio sa zaznamenáva vo formáte MP3. MPEG 4 podporuje širokú škálu rozlíšení. Na tomto algoritme (MPEG – Layer x) pracujú aj populárne kodeky – DivX a XviD.
Formát AVI (audio – video interleave) = Tento formát je založený na MPEG 4. Veľmi obľúbený formát videa, hlavne tam, kde má
objem dát prednosť pred kvalitou. Používa sa pre väčšinu kodekov (ako DivX či XviD) a ako napovedá názov, ide o formát obsahujúci obraz i zvuk v jednom súbore. AVI nie je formátom videa a s oboma zložkami (obrazom i zvukom) možno pracovať v istej miere samostatne. K prehrávaniu preto potrebujeme 2 kodeky – jeden pre obraz a druhý pre zvuk.
DivX, XviD = Vznikli modifikáciou MPEG 4, majú teda obdobné vlastnosti. Kým DivX sa stáva čím ďalej oficiálnejším, na vývoji XviD sa môže podielať každý a na internete sa nájde viacero podarených klonov Xvid, dokonca s lepšou kvalitou výsledného obrazu než DivX, ale za cenu častejšieho výskytu chýb. Komprimačný pomer DivX je asi 1 : 12 ku MPEG 2, čiže asi 1 : 600 k ’čistému’ videu. Takže 1, 5 hodinový film sa nám pokojne zmestí na 700 MB CD. Kódovanie pomocou DivX je asi nasledovné: obraz – MPEG 4, zvuk – mp3, dátový tok – 128 až 180 kb/s pre audio a max. 10 Mb/s pre video, počet snímkov za sekundu – 15 až 30. Vyššia miera kompresie si samozrejme vyžaduje výkonnejšiu zostavu – pre plynulé prehrávanie min. Pentium II 700Mhz, 64 MB RAM.
