Z hľadiska BIOSu je samozrejme toto prepočítavanie neviditeľné, pretože výsledný súčin skutočných a falošných hodnôt dá rovnakú kapacitu disku.
Preklad geometrie znamená, že na taký disk nie je možné aplikovať príkazy low-level formátu. Disky prichádzajú naformátované už z továrne a majú pevne nastavený interleave 1:1, pretože sú dostatočne rýchle.
Snáď najdôležitejším kritériom diskov je ich kapacita. V tejto oblasti dosiahol radič typu IDE svoje maximum, čo bol aj hlavný dôvod k vývoju „vylepšeného„ IDE. Pôvodné IDE používa na adresovanie dát na disku metódu CHS (cylinder/head/sector), hlavný nedostatok dnes už nepoužívaného IDE – veľkosť dátového priestoru iba 504 MB.
Ďalším podstatným meradlom kvality radiča je rýchlosť prenášania dát medzi diskom a mikroprocesorom. V tejto súvislosti je nutné si uvedomiť, že na presune dát sa nezúčasťňuje iba radič, ale aj systémová zbernica a mikroprocesor. Ten organizuje prenos každého sektoru samostatne; pokiaľ bude medzi mikroprocesorom a diskom putovať 100 sektorov, musí mikroprocesor 100-krát zabezpečiť prenos dát. IDE teda svojimi dátovými prenosmi zaťažuje mikroprocesor. Reálne sú IDE disky schopné transportovať dáta rýchlosťou medzi 2 až 3 MB/s.
Pre zvýšenie rýchlosti sa pri pevných diskoch používajú aj pamäte cache. V nej sa „kešujú„ údaje prenášané medzi diskom a ostatnými dielmi základnej dosky (u ktorých je rýchlosť nanosekundová). Cache o veľkosti 64-512 KB bola súčasťou každého radiča, veľmi rýchle disky boli vybavené aj väčšími pamäťami (radove v MB). Dnes sa najčastejšie používajú pamäte cache typu SDRAM o veľkosti 512-2048 KB. Samozrejme, čím vyššia cache, tým lepšie.
K rozhraniu IDE (tj. karte v slote ISA základnej dosky) je možné pripojiť dve jednotky. Prvá z nich – tá z ktorej sa pri štarte operačného systému čítajú súbory, musí byť označená ako „MASTER„, druhá ako „SLAVE„. To, či disk bude MASTER alebo SLAVE nastavíte pomocou prepojok (jumperov), ktoré sú umiestnené na pevnom disku.
V praxi však spolupráca jednotiek IDE stopercentne nefunguje, existuje veľa typov (a to aj rovnakých výrobcov), ktoré spolu nebudú spolupracovať.

EIDE (Enhanced IDE)
Zastaranie jednotlivých parametrov IDE diskov viedlo k definícii novej normy – EIDE. Tá sa vyznačuje nasledujúcimi vlastnosťami:
· EIDE je s IDE spätne kompatibilné (s rozhraním EIDE sa dohovorí aj starší IDE disk)
· dovoľuje prácu aj s väčšími diskmi ako 504 MB
· definuje rýchlejšie prenosové režimy
· umožňuje pripojiť štyri súčasne pracujúce jednotky

Nové rozhranie je už integrované priamo do základnej dosky, 40-žilový dátový kábel, vychádzajúci na jednej strane z pevného disku, je na druhom konci pripojený do konektoru základnej dosky.