Na rozdiel od tradičných, agendových, ich charakterizuje:

Zložitejšia štruktúra dát :
Štruktúra dát v agendových aplikáciách, napriek potenciálnemu uchovávaniu veľkého množstva dát, je relatívne jednoduchá. Štruktúra dát v nových aplikáciách je výrazne zložitejšia.

Zložitejšie algoritmy
Aplikačné algoritmy v agendových aplikáciách sú relatívne jednoduché. Nové aplikácie často inherentne obsahujú komplikované algoritmy, napríklad na spracovanie grafických informácií alebo na vedecko-technické výpočty. Funkcie realizujúce uvedené algoritmy úzko súvisia s dátami, ktoré spracúvajú.

Sprístupňovanie záznamov rôzneho typu
V agendových aplikáciách sa naraz (v transakcii) sprístupňuje obvykle malé množstvo dát. Tieto dáta bývajú väčšinou jedného, resp. iba niekoľkých typov (z niekoľkých tabuliek).

Dlhé transakcie
V bankových, rezervačných a podobných systémoch sa síce naraz sprístupňuje pomerne malé množstvo dát, ale vznikajú časté konflikty pri pokuse o súčasnú aktualizáciu rovnakých dát rôznymi používateľmi (transakciami). V nových aplikáciách nedochádza tak často ku konfliktom, na druhej strane však transakcie trvajú rádovo dlhšie. V našom príklade s daným diagramom a jeho objektmi pracuje väčšinou iba jeden používateľ, ale zvyčajne dlhý čas (minúty až hodiny).

Výkonné pracovné stanice
Tradičné databázové aplikácie sa väčšinou prevádzkujú na jednom centrálnom výkonnom počítači (server). Služby centrálneho počítača využívajú viacerí používatelia prostredníctvom terminálovej siete. Vďaka rastu výkonnosti pracovných staníc a osobných počítačov sa v nových aplikáciách čoraz viac spracovania, týkajúceho sa predovšetkým grafických používateľských interfejsov, presúva na klientovské počítače (a k architektúre klient/server). Centralizovaný počítač plní iba úlohu „skladníka“ perzistentných dát. Prejavujú sa tiež trendy k distribuovaným databázam (databázam uloženým na viacerých serveroch).

Objektovo-orientované databázy vznikli tak v dôsledku rozšírenia objektovo-orientovaného programovania, ako aj v dôsledku požiadaviek nových typov databázových aplikácií. V porovnaní s relačnými databázami ich charakterizuje:

1. Spájanie príbuzných dát
ODBMS automaticky priraďujú objektom identifikátory a umožňujú tak priamočiare odkazovanie medzi objektmi pomocou referenčných atribútov. Pri načítaní objektov do operačnej pamäte možno identifikátory konvertovať na smerníky a dosiahnuť tak väčšiu efektívnosť ako pri relačných databázach. ODBMS navyše poskytujú, okrem tabuľky, ďalšie typy komplexných objektov, ktoré môžu byť aj hodnotami atribútov. Mnohé komerčné systémy dokonca ponúkajú programátorovi možnosť na logickej úrovni ovplyvňovať umiestňovanie objektov v externej pamäti a optimalizovať tak výkonnosť aplikácie.

2. Spájanie dát s funkciami
ODBMS poskytujú objektovo-orientované črty známe z O-O programovacích jazykov: používateľsky definovateľné typy, zahŕňajúce ukrývanie dát, spájanie dát s funkciami a hierarchizáciu. Oproti relačným databázam tak umožňujú dosahovať logickú dátovú nezávislosť, rozšíriteľnosť základných typov systému a väčšiu znovupoužiteľnosť.

3. Spájanie databázového a programovacieho jazyka
ODBMS ponúkajú nielen dotazovací, ale tiež výpočtovo úplný programovací jazyk. Mnohé systémy obsahujú dokonca jednotné databázové a programovacie prostredie a odbremeňujú tak programátora od transformácie dát a riadenia výpočtu medzi dvoma prostrediami.