Narodil sa 19. januára roku 1809 v Bostone. Matka Elizabeth rodená Arnoldová bola dobrá a chudobná herečka, otec David Poe jr. zasa zlý herec a alkoholik. Matka sa za tri týždne po pôrode vrátila na javisko, dva roky potom však zomrela v chudobe, opustená manželom. O malého Edgara sa starala pani Allanová, manželka bohatého podielnika vývoznej tabakovej spoločnosti z Richmondu. Allanovci nikdy chlapca oficiálne neadoptovali, dali mu však vzdelanie, ktoré by mu vlastní rodičia nikdy nemohli umožniť. 22. júna roku 1815 kvôli Allanovým záujmom celá rodina vypláva do Škótska a do Anglicka. Tam Edgar najskôr navštevoval internátnu školu v Londýne, ktorú viedla istá pani Dubourgová. Jej meno sa neskôr objavilo v poviedke Vraždy v ulici Morgue. Onedlho odišiel mladý Poe do školy v Stoke Newingtonu, kde podľa zachovaných záznamov vynikal vo francúzštine a latinčine. Okrem bežných predmetov sa učil aj tancovať. Budovu školy Poe veľmi podrobne opísal v poviedke William Wilson.
Roku 1820 sa Poe vrátil späť do Richmondu. Ďalej študoval francúzštinu a latinčinu. Pre svoj pochybný pôvod a nejasné spoločenské zaradenie neadoptovanej siroty sa nikdy nezžil s aristokratickými, kastovníckymi richmondskými spolužiakmi. Tak vznikol outsider. To isté sa opakovalo roku 1826, kedy Poe nastúpil na univerzitu v Charlottesville. Rotunda univerzity založenej Thomasom Jeffersonom pripomínala pantheon. Obklopený touto architektúrou hral Poe karty a namiesto Drydena, Congreva a Addisona čítal Byrona. Scény zo študentského života v už zmienenej poviedke William Wilson sa zakladajú na Poeových univerzitných skúsenostiach. Exotickou krajinu v poviedke Príbeh zo Skalnatých hôr odpozoroval Poe na svojich prechádzkach v okolí Charlottesvillu.
26. mája 1827 vstúpil Poe do armády Spojených štátov pod falošným menom E.A. Perry. Vojak Perry chodil po Sullivanovom ostrove, prezeral si trosky Fort Moultrie a čuchal k vonným myrtám, ktoré tam doposiaľ rastú. Podľa dohadov a domnienok chudobný vojak Perry na svojich prechádzkach sníval o veľkej hromade zlatých mincí. Tak vznikol Zlatý Chrobák. Toho istého roku vydal Poe anonymne zbierku básní Tamerlán a iné básne, čoskoro potom vyšla knižka Al Aaraaf, Tamerlán a menšie básne a po dočasnom zmierení s pánom Allanom vstúpil opäť do armády. Vo vojenskej akadémii vo West Pointe bolo kadetom zakázané prechovávať na izbe romány či básne, ktoré sa nevzťahovali k vojenskému štúdiu a tiež bolo zakázané hrať dámu, fajčiť a piť.

Poe bol finančne zaistený svojím otčimom. Čoskoro sa mu však vojenská disciplína znepáčila. Úmyselne hrubo porušoval predpisy, v dôsledku čoho sa ocitol pred vojenským prokurátorom. Otčim doňho už nechcel investovať a tak sa z nádejného kadeta stal beznádejný civilista. Zbierka Básne od Edgara A. Poea je venovaná zboru kadetov Spojených štátov, ktorí prispeli na jej vydanie.
Od roku 1831 do roku 1835 žil Poe v Baltimore u svojej tety pani Clemmovej, ktorej trinásťročnú dcéru Virgíniu si vzal za manželku. Na vlastné oči videl obete cholery a jeho hrozné zážitky sa v náznaku objavili v poviedke Maska Červenej smrti a v básni Kráľ Mor. V týždenníku The Philadelphia Saturday Courier vychádza 14. januára 1832 prvá zo sedemdesiatich ôsmych poviedok.
Roku 1835 sa Poe vrátil do Richmondu, kde pomáhal nakladateľovi Whiteymu s vydávaním literárneho mesačníka The Southern Literary Messenger. Písal preňho poviedky a recenzie. Prekonával kritické predsudky, ktoré boli úplne bežné ešte dlho po jeho smrti. Poe v tejto dobe trpel ťažkými depresiami, pil, mal strach zo šialenstva a svojmu priateľovi spisovateľovi J. P. Kennedymu sa v dopise priznal, že hlboko pochybuje o zmysle svojej spisovateľskej práce. Jeho zamestnávateľ White sa mu v dopisoch vyhrážal, že ho okamžite prepustí, ak sa ešte raz opije. To, že Poe dokázal niekoľkonásobne zvýšiť počet predplatiteľov a postaviť časopis finančne na nohy, bolo zrejme vedľajšie. Poeov plat činil päť dolárov týždenne.
Podobná história sa opakovala za Poeovho redaktorovania v Burtonovom časopise The Gentlemen's Magazine (neskôr Graham's Magazine). Napriek tomu, že Poe v redakcii pracoval niekedy až pätnásť hodín denne, nezaisťoval mu jeho plat vždy živobytie, a tak si musel privyrábať. To všetko v dobe, kedy v Amerike ešte neexistovali profesionálni spisovatelia a chránené autorské právo, a tak bolo veľmi zbytočné podporovať domácich spisovateľov, ktorí sa väčšinou prízemne dožadovali honorára. Každý americký spisovateľ bol teda nakladateľovým pokorným žiadateľom. Známe nakladateľstvo Harper's nebolo ochotné Poeove poviedky a články vydať ani zadarmo. Poe strácal jedno redaktorské miesto za druhým. Márne sa snažil presadiť myšlienku hodnotného literárneho časopisu, ktorý by sa "povzniesol nad osobnú zaujatosť", predsudky a záujmy nátlakových skupín. Zatiaľ, čo sa Poeove dopisy z tej doby hemžili dolárovými ciframi, ktorými chcel presvedčiť nakladateľa o finančnej únosnosti a dokonca výhodnosti zamýšľaného časopisu, písal Poe ďalej poviedky a básně. 29.

januára 1845 vyšiel v časopise Evening Mirror jeho Havran. Stal sa okamžite najpopulárnejšou básňou tej doby. Bola tiaž takmer hneď zaradená do školských čítaniek.
Vyčerpanému, pološialenému básnikovi zomrela roku 1847 žena, ktorú miloval a ktorá hlboko milovala jeho. Dodnes sa zachovala jednoduchá, ale láskyplná báseň, ktorú Virgínia napísala Poeovi na Valentína roku 1846. Prvý riadok začína na písmeno E, druhý na D, tretí na G, a tak ďalej. Až vznikol Edgar Allan Poe…
Dva roky sa ešte Poe lopotil po redakciách, živoril, usporadúval verejné prednášky o poézii, hrubo a zbytočne napádal svojich najlepších priateľov, takmer sa zasnúbil s dvoma ženami naraz, pil a chátral duševne i telesne. Okolnosti jeho smrti sú dodnes nevyjasnené. Isté je, že bol v stredu 3. októbra 1849 nájdený v bezvedomí na ulici v Baltimore a prevezený do nemocnice, kde 7. októbra zomrel. Pohreb sa konal na presbyteriánskom cintoríne v Baltimore zúčastnili sa ho štyria ľudia. Dvaja Poeovi vzdialení príbuzní, jeden bývalý spolužiak a dr. Snodgrass.
Neilson Poe, básnikov bratranec, objednal náhrobný kameň, ale nešťastnou náhodou sa kameň rozbil skôr, než mohol byť na hrob postavený.
Poeov život je opradený veľkým množstvom tajomstiev a mystifikácií, čiastočne si je za nich zodpovedný básnik sám, čiastočne jeden z jeho najväčších nepriateľov Rufus Wilmot Griswold, ktorý pod pseudonymom "Ludwig" stvoril nekrológ. Tak vznikol tajomný a zhýralý bohém Edgar Allan Poe.

Poézia Edgara Allana Poea
Poe svojou básnickou tvorbou dokumentoval vlastné literárnoteoretické náhľady. Tak, ako sa prepracúval ku svojej koncepcii poézie v teórii, zároveň upravoval a prerábal staršie básne. Jeho prvá básnická zbierka Tamerlán a iné básne ničím neupútala ani odborníkov, ani širšiu verejnosť. Zato v zbierke Al Aarafat, Tamerlán a menšie básne už prebleskoval Poeov básnický génius. Autor považoval za najlepšie dielo tejto zbierky báseň Romanca. Zbierka Básne svedčila o rýchlom vyzrievaní básnika a v úvode ku zbierke naznačovali I jeho literárnoteoretické schopnosti. Po tejto zbierke sa básnik na dlhé roky odmlčal, lebo próza a literárna kritika ho mohli skôr uživiť.

Prešlo celých štrnásť rokov, kým vydal svoju poslednú a súčasne vrcholnú zbierku Havran a iné básne, ktorá predstavuje jadro jeho básnického odkazu.
Poeove prvé básne sú predovšetkým lyrické výpovede v štýle anglických romantických básnikov, neskoršie majú dramatickejšiu formu a pre ich štýl je charakteristické novátorstvo v oblasti rýmu, refrénu, metra a štruktúry strofy, s prvkami fantastiky, neveľmi používanej pred rokom 1840.
Poeove verše boli veľmi zvukomalebné, pre túto vlastnosť bol Poe ochotný obetovať aj ich obsah, zvukomalebnosťou nahrádza nedostatok básnických obrazov. Jeho básne poznajú predovšetkým dve, prípadne štyri hlavné témy: lásku a smrť, hrdosť a krásu.
Havran
Príbeh: Osamotený muž sa snaží zabudnúť na svoje utrpenie zo straty Lenory, číta "staré spisy v hrubých zväzkoch viazané". Zrazu začuje odo dvier klepot na dvere jeho komnaty. Otvára dvere a tam nie je nič, len tma. Do temnoty tíško zašepká „Lenora?“, dúfajúc, že privolá svoju stratenú lásku späť, ale jediné, čo počuje, je ozvena od skál, prinášajúc späť jeho slovo: „Lenora!“ S horiacim ohňom v duši sa muž vráti dnu a znovu počuje to klopanie na okenný rám. Keď otvorí okno, dnu vojde havran, vták zlého znamenia. Havran si sadne na bustu Pallas Atény (gréckej antickej bohyne múdrosti), ktorá je nad dverami.
Muž sa pýta havrana na jeho meno a havran prekvapujúco odpovedá: „Veru nie!“ Muž verí, že to nie je jeho meno, ale len slová, ktoré ho naučil jeho pán. Muž havrana privíta a bojí sa, že havran ráno odíde, tak ako odišla jeho nádej, ale havran odpovedá „Veru nie.“ Muž sa usmeje a pritiahne si kreslo, zaujalo ho, čo myslel havran svojím krákaním. Kreslo, kde dakedy sedela Lenora mu však prinesie späť bolestné spomienky. Muž, napriek tomu že vie o nepochopiteľnej havranovej reči, pýta sa ho. A keďže si uvedomuje, že havran vie povedať len to jedno slovné spojenie (v origináli je Veru nie iba jedno slovo- Nevermore), vie predpovedať havranove odpovede. „Nájdem raz pokoj duše?“ „Veru nie.“ „Stretneme sa s Lenorou v raji?“ „Veru nie.“ „Strať sa, choď preč od mojich dverí!“ „Veru nie.“ Nakoniec muž priznáva pravdu, uvedomujúc si, že pokračovanie v dialógu by bolo zbytočné. Jeho dušu privalil tieň. „Nevzchopí sa, veru nie.“

Symboly: V tejto básni využíva Poe zaujímavé symboly. Asi najbadateľnejším je sám havran. Keď sa Poe rozhodol pre opakovanie slova „Veru nie“, zistil, že bude zaujímavejšie, ak použije živé stvorenie, ktoré by to opakovalo. Tiež je dôležité vedieť, že odpovede na otázky sú už vopred známe, čo ilustruje utrpenie, ktorému sa vystavuje rozprávač. Najprv chcel Poe použiť v básni papagája, ale kvôli celkovému melancholickému tónu básne a symbolu havran -zlé znamenie, sa rozhodol, že pre pochmúrnu náladu v celej básni bude havran vhodnejší. (Viete si prestaviť verš: Papagáj škrieka: „Veru nie!“?)
Ďalším očividným symbolom je busta Atény. Prečo sa havran rozhodol sadnúť si práve tam? Dôvodom môže byť, pretože to vedie rozprávača k predstave, že vták neopakuje naučenú frázu, ale že rozpráva z vlastnej múdrosti.

Ďalším dôvodom môže byť to, že podľa jednej z Poeových básní je Aténa samotná hlasom sveta.
Menej postrehnuteľným symbolom je použitie slova polnoc v prvej a slova December v druhej strofe básne. Rovnako ako december, tak aj Polnoc, symbolizujú koniec niečoho a nedočkavosť z príchodu niečoho nového. Miestnosť, v ktorej je rozprávač umiestnený, je použitá na zobrazenie smútku muža a trápenia, ktoré cíti zo straty Lenory. Miestnosť je bohato zariadená a rozprávačovi pripomína jeho stratenú lásku, čo pomáha vytvoriť efekt krásy v básni. Búrka vonku poukazuje na izolovanie tohto muža, čo vytvára ostrý kontrast medzi pokojom v izbe a mohutnou búrkou za jej oknami.
A nakoniec slovné spojenie „Vyber zobák z môjho srdca…“ kombinované s „Veru nie.“ umožňuje rozprávačovi uvedomiť si, že by sa nemal snažiť nájsť pravdu v tom, čo sa predtým stalo.

Kompozícia: Podľa samotného Poea má byť báseň taká dlhá, aby sa dala prečítať na jedno posedenie, lebo iba vtedy môže v čitateľovi zanechať dokonalý zážitok. Toho sa držal aj pri Havranovi. Tiež povedal, že dĺžka básne by nemala veľmi presahovať limit sto riadkov, čo pri Havranovi tiež platí (je ich 108). Najzaujímavejším faktom je, že báseň je písaná "odzadu". Výsledok je známy hneď na začiatku, celý dej je vopred postavený, potom sieť rastie spätne z toho výsledku.
Pre Poea bolo veľmi dôležité, aby jeho báseň prijali tak kritici, ako aj široká verejnosť. Poe si vybral krásu ako tému básne a zároveň jednu z jej domén. Za najlepšie zobrazenie krásy považoval smútok. Zo všetkých melancholických tém si vybral tú, ktorá bude veľmi jasne pochopiteľná –smrť.
Poe postupne vedie rozprávačov dialóg s havranom až do vyvrcholenia, za ktoré sa považuje tretia strofa od konca, potom celý dej smeruje rýchle smerom nadol. V rozprávačovi to zanecháva dojem, že zisťovanie pravdy v havranových slovách nemá zmysel.

Próza Edgara Allana Poea
Poe sa považoval predovšetkým za básnika. Nič si neželal tak vrúcne, ako písať poéziu. Ak sa uchýlil k próze, nebolo to ani tak z vnútornej potreby, ako skôr z nutnosti získať existenčné prostriedky. Ale ako to už niekedy býva, z núdze sa stala cnosť. Ak môžeme konštatovať, že svetovú i americkú poéziu ovplyvnil, prózy sa to týka dvojnásobne. Veď Poe stojí pri zrode vedecko-fantastickej i detektívnej poviedky. Aj v prípade poviedky sa Poe snažil presne stanoviť jej dĺžku, dalo by a povedať, že to bolo podobné ako u jeho básne, čiže sa má dať na jedno posedenie prečítať. Jedným z jeho pravidiel bolo, že ak má byť poviedka krátka, musí sa odohrávať v pomerne obmedzenom priestore. Hrdinovia poviedky by sa tiež nemali veľmi vzďaľovať od centra udalostí deja.

A napokon, všetky elementy zápletky musia byť podriadené celku, štruktúra poviedky musí mať jasnú logiku. Kým Poe písal poviedky, vždy mal na mysli rozuzlenie, z ktorého sa všetko rozvíjalo (písal odzadu).

Detektívne poviedky
Známe sú najmä Vražda na ulici Morgue, jej pokračovanie Záhada Marie Rogêtovej a Odcudzený list. Vo všetkých vystupuje amatérsky detektív C. Auguste Dupin, ktorý útek od každodenných starostí kompenzuje úspešnou snahou vyriešiť zdanlivo nevysvetliteľné záhady. Dupin je bezpochyby autoprojekciou svojho tvorcu. Rovnako ako Edgar Allan Poe aj on je obdarený prísne logickým myslením a ohromnou predstavivosťou. Excentrický detektív má už u Poea nič nechápajúceho spoločníka. Už u Poea sa stretávame s jedným zo základných princípov modernej detektívky –s princípom zamknutej izby. Už u neho kombinačné schopnosti amatérskeho detektíva zosmiešňujú neschopnosť a obmedzenosť profesionálneho vyšetrovateľa a teda polície vôbec. Tiež už máme neprávom podozrievaného. Teda, je tu všetko, čo Poeovi nasledovníci hádam rozpracúvali a rozvíjali, ale najmä opakovali.
Hrôzostrašné poviedky
Najpočetnejšia skupina Poeových poviedok, ktorá akoby dokumentovala, že autor nepatril svojmu literárnemu prúdu, čiže romantizmu, ale prúdu označovanému ako gotický román. Zásadne opisoval duševné stavy človeka, ktorý sa dostal na pokraj šialenstva. Majstrovsky a aj s veľkou obľubou stvárňoval psychické rozpoloženie svojich hrdinov, ktorí sa ocitajú na hranici normálneho a abnormálneho, ba ju niekedy aj prekračujú, čím chcel naznačiť, že toto pomedzie je veľmi krehké… Hrôzostrašné námety najviac zodpovedali jeho mentálnemu založeniu, ale Poe ich využíval aj preto, lebo sa tešili najväčšej obľube u čitateľov. Po ich prečítaní sa čitateľa zmocní akási úzkosť a opantáva ho pochmúrna atmosféra sršiaca zo všetkých jeho poviedok tohto druhu. Medzi jeho najznámejšie hrôzostrašné poviedky patria Zostup do Maelströmu, Zánik domu Usherovského, Jama a kyvadlo, Maska červenej smrti a iné.
Vedecko-fantastické poviedky
Poe je predchodcom modernej SCI-FI. Tak ako všetci autori tohto žánru, aj Poe vášnivo lúštil kryptogramy a keď raz vyzval čitateľov, aby mu poslali nejaké na rozlúštenie, prišlo mu ich sto a všetkým prišiel na koreň, okrem jedného, o ktorom dokázal, že je neriešiteľný.

Typickým príkladom vedecko-fantastickej poviedky je dielo Jedinečné dobrodružstvá istého Hansa Pfaalla, ale zárodky tohto žánru nájdeme aj v poviedke Von Kempelen a jeho objav a Príbeh zo skalnatých hôr.
Satirické poviedky
Svedčia o odvážnej náture spisovateľa, lebo odmietol priznať svoju porážku a radšej sa na svojej biede smial, než nad ňou nariekal. Tieto poviedky literárna história veľmi nechcela brať na vedomie. Možno preto, lebo celkom nezapadajú do obrazu, čo si vytvorila o živote a diele amerického klasika. K tomuto druhu radíme prózy: Ty si to bol!, Na slovíčko s múmiou, Muž, ktorý sa rozpadol, O klamaní ako exaktnej vede a iné.

Poe tiež písal krátke opisné príbehy pripomínajúce eseje. Spisovateľa k nim inšpirovala za jeho čias módna vlna záhradníčenia. Typické pre túto skupinu je poviedka Arnheimské panstvo a jej pendant Landorova vilka.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Edgar Allan Poe životopis