Takýmto spôsobom Európska únia začala mierovú iniciatívu.
Schuman podporoval aj utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky a v rokoch 1958-1960 bol prezidentom Európskeho parlamentu.
Paula-Henriho Spaaka zvolili za vedúceho skupiny expertov, ktorá mala pripraví správu o hospodárskom spoločenstve.

Paul-Henri Spaak
(1899-1972)
Európsky politik. Dlhú politickú kariéru Belgičana Paula-Henriho Spaaka možno stručne opísať takto:
Vďaka tomu, že tajil svoj skutočný vek, prijali ho počas prvej svetovej vojny do belgickej armády a v nasledujúcom období bol dva roky v Nemecku ako vojnový zajatec.
V druhej svetovej vojne sa ako minister zahraničných vecí márne usiloval o zachovanie belgickej neutrality. Spolu s vládou odišiel do exilu, najskôr do Paríža a neskoršie do Londýna.
Po oslobodení Belgicka Spaak vstúpil do vlády a vykonával v nej funkciu ministra zahraničných vecí, ako aj ministerského predsedu. U počas druhej svetovej vojny formuloval plány na spojenie krajín Beneluxu a hneď po vojne pristúpil k organizovaniu európskeho zjednocovania. Podporoval Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ a Európske obranné spoločenstvo.
Pre Spaaka bolo zjednotenie krajín na základe záväzkov zakotvených v zmluve najúčinnejším prostriedkom na zabezpečenie mieru a stability.
Tieto ciele presadzoval ako predseda prvého riadneho zasadania Organizácie Spojených národov (1946) a ako generálny tajomník NATO (1957-1961).
Spaak bol vedúcou osobnosťou pri príprave obsahu Rímskej zmluvy. Na takzvanej Messinskej konferencii v roku 1955 ho zúčastnené vlády ustanovili za predsedu pracovného výboru,ktorý zmluvu pripravoval.
"Spinelliho plán" bol v 80. a 90. rokoch inšpiráciou na posilnenie zmlúv o EÚ.

Altiero Spinelli
(1907-1986)
Taliansky politik Altiero Spinelli bol jedným z "otcov" Európskej únie. Bol poprednou osobnosťou, ktorá sa zúčastnila na dokončení návrhu na Zmluvu o federálnej Európskej únii v Európskom parlamente - takzvaným Spinelliho plánom. Návrh v roku 1982 prijal prevažujúcou väčšinou Parlament a v 80. a 90. rokoch znamenal významnú inšpiráciu pre posilnenie Zmlúv o EÚ.
Ako sedemnásťročný vstúpil do komunistickej strany. Tak reagoval na svoje uväznenie fašistickým režimom v období rokov 1927 a 1943. Na konferencii európskeho odporu začiatkom roku 1944 bol jedným z iniciátorov návrhu Európskeho manifestu. Na konci vojny založil federálne Európske hnutie v Taliansku.
V úlohe poradcu takých osobností, ako boli de Gasperi, Spaak a Monnet, pracoval na európskom zjednotení. Ako vzdelaný právnik posunul európsku problematiku aj na akademickú pôdu a založil Ústav pre medzinárodné záležitosti v Ríme.

Ako člen Európskej komisie v rokoch 1970-1976 riadil oblasť vnútornej politiky.