OBSAH

ÚVOD. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2

1. Ústava. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3
1.1. Právna funkcia ústavy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3
1.2. Stabilizačná funkcia ústavy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3
1.3. Dynamická funkcia ústavy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4
1.4. Integračná funkcia ústavy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4
1.5. Politická funkcia ústavy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4
1.6. Ideologická funkcia ústavy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4

2. Princípy demokracie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5
2.1. Občan - zdroj konštitutívnej moci. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6
2.2. Referendum, voľby - priama forma demokracie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6
2.3. Pluralitná spoločnosť. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6
2.4. Základne práva a slobody. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
2.5. Republikánsky parlamentarizmus. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
2.6. Deľba moci. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7

3. Hlavné princípy právneho štátu. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

ZÁVER. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10

POUŽITÁ LITERATÚRA. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11

ÚVOD

Predmetom tejto seminárnej práce je objasniť súčasnú problematiku právneho štátu a jeho demokratických princípov.

Slovo demokracia pochádza z gréčtiny. „Demos” znamená ľud a „kratos” vláda, moc alebo sila. Slovo demokracia môžeme preložiť ako vláda ľudu, čo je pôvodne starogrécke označenie politického zriadenia mestských štátov antického grécka, napríklad Atén asi v období 6.-4. storočie p.n.l.

Vláda ľudu je postavená na podriadení sa menšiny väčšine a uznanie rovností a politických práv občana. Súčasťou modernej demokracie sú tradičné ľudské práva, ako sloboda prejavu, vyznania, spolčovania .. . V demokracii je dôležitý princíp suverenity ľudu, čo znamená že moc vychádza z vôle ľudu a tvorba vôle ľudu sa realizuje všeobecnými voľbami. 1. ÚSTAVA

Kategória ústavy je ústredným pojmom štátneho práva. Vo väčšine demokratických štátov je nadradená všetkým zákonom i podzákonným právnym aktom normatívnym, aj individulánym a to vo všetkých právnych odvetviach. V tomto zmysle môžeme ústavu pokladať za základný zákon najvyššej právnej sily, ktorý upravuje základy organizácie štátu, jeho formu a štruktúru a zásady vzťahov medzi štátom a občanmi. Ústava je nadradená všetkým zákonom dotýkajúcich sa všetkých právnych odvetví nielen z hľadiska formy prijatia, svojho obsahu a spôsobov realizácie ale hlavne svojou právnou silou.
Ústava Slovenskej republiky z roku 1992 bola vypracovaná a prijatá v súvislosti so vznikom Slovenskej republiky a taktiež ako dôsledok spoločensko-politických a hospodárskych zmien po roku 1989. Stala sa tak právnym základom transformácie spoločnosti a štátu v novovzniknutom zvrchovanom štátnom útvare. Zmyslom tejto ústavy malo byť skonštruovanie takej sústavy inštitúcií, aby zaistila harmonický rozvoj spoločnosti a hlavne účinne chránila ľudské práva.
Ak je demokratický štát výrazom všeobecného záujmu musí demokratická ústava spĺňať niektoré hlavné funkcie, ktoré sú dôležité z hľadiska transformácie ústavy. 1.1. Právna funkcia ústavy

Za východiskovú možno považovať právnu funkciu ústavy. Ústava nie je len základným zákonom štátu, ale pomáha vytvárať aj určitú jednotu tým, že všetci sú ňou viazaní a platí pre všetky konfliktné situácie. V tomto zmysle má ústava zjednocujúci charakter, pretože na jej obsahovom základe sa v demokratickom štáte riešia konflikty záujmov politických strán, ktoré by mali vyústiť do jedinej štátnej vôle, ktorá potom platí pre celú spoločnosť. Zjednocujúce pôsobenie ústavy však jednoznačne predpokladá dobrú vôľu politických subjektov. 1.2. Stabilizačná funkcia ústavy

S právnou funkciou ústavy súvisí funkcia stabilizačná, ktorá je výrazom odôvodnenej a trvalej vôle ľudu, ku ktorej dospel po zrelom uvážení. K stabilite ústavy prispievajú jej právne vlastnosti, činnosť štátnych orgánov, ktoré aplikujú ústavu do života a osobitne činnosť ústavného súdu. 1.3. Dynamická funkcia ústavy

V súčasnom rozvíjajúcom sa svete má dôležitý význam dynamická funkcia ústavy.

Aj keď sa táto funkcia javí ako opak stabilizačnej funkcie vzájomne sa nevylučujú, pretože život spoločnosti je premenlivejší ako tuhý text ústavy. Zmeny v spoločnosti môžu ísť mimo ústavu, avšak ich samotné riešenie spočíva v zmene ústavy. 1.4. Integračná funkcia ústavy

Ústava plní aj integračnú funkciu v zmysle, že ako norma najvyššej právnej sily je i po obsahovej stránke zavŕšením celého právneho poriadku a pravidiel politického života štátu vôbec. Ústava umožňujúca účasť jednotlivca na správe vecí verejných napomáha zbližovaniu jeho konania s fungovaním spoločnosti. 1.5. Politická funkcia ústavy

Politická funkcia ústavy je určitým pokračovaním integračnej funkcie, ktorá by mala stanoviť kritéria nielen pre fungovanie politickej moci, ale aj pre legitímne uchádzanie sa o ňu, vrátane jej ústavno-právneho spôsobu získania. Merítkom demokracie nemôže byť len vláda väčšiny, ale i pozícia menšiny. 1.6. Ideologická funkcia ústavy

Podstata ideologickej funkcie ústavy spočíva v tom, že moderný demokratický štát formuluje cez ústavu niektoré svoje základné smerovania, svoje ciele a rozhodujúce východiská ich realizácie čím poskytujú základňu pre celý právny poriadok. Túto funkciu plní ústava aj keď v nej nie je zmienka o ideológii. Z tohto pohľadu by sa mohla táto funkcia ústavy pomenovať humánna. Ústava Slovenskej republiky svojim obsahom i formou napĺňa podstatu vyššie uvedených hlavných funkcií a môže sa zaradiť do množiny moderných ústav súčasného demokratického sveta. Možno tu však poukázať na absenciu či neúplnosť niektorých prvkov a ostáva na ústavodarnom orgáne zhodnotiť, ktoré ustanovenia základného zákona Slovenskej republiky sa v praxi osvedčili a zodpovedajú potrebám moderného demokratického štátu a ktoré si v záujme nevyhnutného skvalitňovania demokracie a ústavného systému vyžadujú nevyhnut -né korekcie. Nemožno ale obísť fakt, že realizáciu ústavy značne vymedzuje konanie politických subjektov, hlavne politických strán („politické strany sa musia naučiť s ústavou žiť, nie už bojovať o to aká bude a ako sa bude uvádzať do života“ - Laband 1928, klasik nemeckého štátneho práva”) to znamená, že v prípade absencie politickej kultúry nemusí ísť o nedostatky ústavy a jej chyby.
Obsah ústavy je určovaný jej podstatou a funkciami, predovšetkým funkciou regulácie základných spoločenských vzťahov, ktorými sú z hľadiska demokratickej ústavy organizácia štátu, vzťah štátu a spoločnosti a v ich rámci postavenie jednotlivca, ako aj ciele a hodnoty štátu, na ktorých má byť jeho organizácia a činnosť budovaná.

Ústava Slovenskej republiky stavia na prvé miesto jednotlivca a potom úpravu štátnej moci, ktorá by mu mala slúžiť, pričom obidva rozhodujúce okruhy ústavných vzťahov podmieňujú deklarovaním základných hodnôt, ku ktorým štát a spoločnosť smerujú. Za východiskové princípy slovenského konštitucionalizmu môžeme považovať princíp demokracie, princíp pluralizmu, princíp zakotvenia a ochrany základných práv a slobôd, princíp právneho štátu, princíp republikánskeho parlamentarizmu a princíp deľby moci.

2. PRINCÍPY DEMOKRACIE

V slovenskej ústavnosti sa považuje za najdôležitejší - princíp demokracie. Východiskom je úvaha, že demokracia je najracionálnejším a v zmysle humanizácie štátu a ústavy najprogresívnejší systém, ktorý ľudstvo na pôde politiky v dejinách vymyslelo. V našich podmienkach možno ideu demokracie spolu s ústavným zakotvením a ochranou ľudských práv považovať za nosnú myšlienku humanizmu v ústave. Samotné konštatovanie, že „Slovenská republika je demokratický štát“ však nedefinuje princíp demokracie a nezaručuje demokratické ústavné pomery. Interpretáciu princípu demokracie treba hľadať v jednotlivých článkoch ústavy, aký rozmer dávajú tomuto pojmu. 2.1. Občan - zdroj konštitutívnej moci

Ústava chápe občanov ako zdroj konštitutívnej moci, ktorá stojí nad štátom a v tomto duchu princíp demokracie vyjadruje legitímne právo občana prijať samotnému alebo prostredníctvom svojich zástupcov ústavu, ktorou bude viazaný. Ústava vníma občanov aj ako vykonávateľov moci (konštituovanej) tým, že občania ju v rámci a hraniciach ústavy vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. To znamená, že občania vykonávajú štátnu moc, ktorej sú zdrojom, buď priamo alebo prostredníctvom štátnych orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. 2.2. Referendum, voľby - priama forma demokracie

Ústava Slovenskej republiky dotvára princíp demokracie aj ďalšími ustanoveniami. Priznáva občanom právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných, upravuje referendum ako priamu formu demokracie. Z praktického hľadiska ide hlavne o realizáciu zastupiteľskej demokracie, ktorej forma v Slovenskej republike dominuje. Voľby - základný a jediný prípustný spôsob legitimity zákonodarného zboru. Reprezentatívny mandát - vzťah medzi poslancom a voličom - poslanec vykonáva svoj mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi, pričom tento mandát však vykonáva na základe sľubu, ktorým sľubuje vernosť Slovenskej republike, jej zákonom a zaväzuje sa plniť svoje povinnosti, v záujme občanov Slovenskej republiky. Súčasťou princípu demokracie je aj územná samospráva. 2.3.

Pluralitná spoločnosť

Možno povedať, že iba pluralitná spoločnosť umožňuje naplniť skutočný obsah a rozsah demokracie ako princípu ústavy. Štát je reprezentantom jednoty spoločnosti, ktorá je však pluralitou politických, ekonomických, sociálnych, národnostných, náboženských a iných záujmov. Znakom politického pluralizmu je aj existencia vládnucej strany, prípadne koalície na jednej strane a na strane druhej existencia opozície, čím sa vytvára ďalší mechanizmus súťaže politických síl, ktorý umožňuje prezentáciu názorov menšiny, ale aj kontrolu väčšiny.

2.4. Základne práva a slobody

Nezastupiteľným princípom slovenského konštitucionalizmu je aj zabezpečenie a ochrana ľudských a občianskych práv. Ústavná úprava základných práv a slobôd obsahuje východiskové hodnotové kritéria stanovujúce úlohu štátu a vzťah medzi jednotlivcom a štátom, ako aj rozhodujúce smernice pre uskutočňovanie slobody, rovnosti a spravodlivosti. Ústavné zakotvenie základných práv a slobôd vymedzuje jednak autonómne priestory jednotlivca chránené pred zásahmi štátnej moci /liberálny štát/, jednak možnosti občana podieľať sa na správe verejných vecí /demokratický štát/, ako aj úlohy štátu poskytovať jednotlivcovi určité plnenia /sociálny štát/ („ústava nie je iba mocou a leskom štátu, ale slobodou, ochranou občanov pred zneužitím moci“ - Schmitt 1925) to znamená, že akokoľvek je jednotlivec podriadený mocenskej a právnej hierarchii štátu, zaväzuje ľud - ako zákonodarca, demokratický štát k službe v prospech človeka.

2.5. Republikánsky parlamentarizmus

Z hľadiska vládnej formy je v ústave uplatnený princíp republikánskeho parlamentarizmu, ktorý sa prejavuje najmä v tom, že ústava vníma Národnú radu Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky a nie ako najvyšší orgán štátnej moci. Potvrdzujú to najmä tie jej ustanovenia, z ktorých vyplýva, že vláda je menovaná volenou hlavou štátu a musí mať dôveru parlamentu, existuje vzájomná väzba zákonodarnej a výkonnej moci - parlament môže vysloviť vláde nedôveru a sám môže byť rozpustený hlavou štátu, prezident je skôr symbolom štátu, než rozhodujúcim činiteľom a pod.

2.6. Deľba moci

Posledný z princípov je princíp deľby moci. Možno ho síce chápať ako súčasť princípu republikánskeho parlamentarizmu, ale jeho súčinnosť je aktuálna aj vo vzťahu k princípu demokracie, právneho štátu i pluralizmu.

Ústava Slovenskej republiky zostáva pri akceptovaní daného princípu (i keď sa ho výslovne nedovoláva) na báze rozdelenia moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej do rôznych štátnych orgánov, ako aj stanovenia určitých nástrojov, ktoré majú zabezpečiť rovnováhu týchto mocí.

3. HLAVNÉ PRINCÍPY PRÁVNEHO ŠTÁTU

Princíp právneho štátu je v Ústave Slovenskej republiky vyjadrený v článku I. V každom štáte sa k takémuto stavu dospieva vlastnou cestou na základe vlastných skúseností a potrieb. V podmienkach našej ústavy je všeobecný pojem právneho štátu naplňovaný celou radou zásad. K hlavným zásadám môžeme zaradiť tieto:

* štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon
* každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá
* hierarchia právnych noriem na čele s ústavou a ústavnými zákonmi
* tvorba zákonov je určená ústavou
* inkorporácia určitých medzinárodných zmlúv do vnútroštátneho práva ako právnych predpisov nadzákonnej povahy
* nikomu nemôže byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody
* ochrana základných práv a slobôd súdnou cestou
* politické strany a politické hnutia sú oddelené od štátu
* moc zákonodarná je viazaná ústavou, moc výkonná a súdna je viazaná ústavou a zákonmi
* kontrola ústavnosti cestou ústavného súdu
* nezávislosť súdov
* každý má zaistené právo na spravodlivý proces pred nezávislým súdom
* len zákon stanoví čo je trestným činom
* trestné zákony nepôsobia spätne

Na základe vnímania každodenného života a spoločenskej praxe je možné sa stretnúť s príliš veľkým množstvom situácií, ktoré ideu právneho štátu zakotvenú v ústave relativizujú, ba činia až fiktívnou napr. korupcia, organizovaný zločin, drogy, ale aj prejavy politickej nekultúrnosti, absencia tolerancie, narastajúca nezame - stnanosť, sociálne problémy a pod. a sú zároveň dôvodom spochybňovania reálnosti princípu právneho štátu. Množstvo problémov a málo výrazné napredova - nie pri ich riešení vytvára u ľudí pocit, že v štáte neplatí právo, niet úcta k zákonom a takúto situáciu vnímajú ako stav anarchie.

Pritom obava z nenaplnenia princípu právneho štátu a jeho znakov nemusí pochádzať len z konania jednotlivcov ale aj zo spôsobu výkonu a organizácie moci.
Ústava Slovenskej republiky obsahovo akceptuje všetky rozhodujúce princípy a neobmedzuje sa len na ich pojmové zakotvenie či formálno-štrukturálne naznačenie, ale obsahuje aj celý rad ustanovení, v ktorých jednotlivé princípy nachádzajú svoje reálne vyjadrenie.

ZÁVER

Na tomto mieste je možné položiť si otázku: sú ústavné princípy vyjadrené vyčerpávajúcim spôsobom? Zodpovedajú ústavné inštitúty budované na týchto princípoch aj reálnym potrebám nášho spoločenského, politického, sociálneho, ekonomického a kultúrneho života? Prekrýva sa obsah ústavy s reálnou praxou? Odpoveď asi nebude jednoznačne pozitívna, pričom na druhej strane skutočné ústavné pomery nie sú v rozpore s ústavou. Cesta k reálnej demokracii, právnemu štátu či bezchybnému fungovaniu organizácie a výkonu moci nie je priamočiara a bezproblémová.
Demokratické ústavné systémy sa však vyvíjajú a rozširujú priamu demokraciu. Zavedenie priamej voľby prezidenta môžeme považovať za krok v smere tohto trendu vývoja demokratických ústavných systémov. A tak musíme dúfať, že vývoj Ústavy Slovenskej republiky sa bude aj naďalej uberať tým správnym smerom.
Ústava Slovenskej republiky, zohrala historickú úlohu pri tvorbe demokratického štátu a vytvorila jeho právny základ, na ktorom má Slovenská republika možnosť ďalej sa rozvíjať tak, aby sa stala rovnocennou súčasťou Európskej únie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Problematika právneho štátu